Médiá demokraciu ospevujú, samy k nej však neprispievajú

K uvedenému tvrdeniu by sa dalo uviesť dostatok argumentov. Jeden z nich je ešte aktuálny, čerstvý.

Len nedávno sme si na Slovensku pripomínali dve historické udalosti. Najprv 75.výročie Slovenského národného povstania a vzápätí po ňom 30. výročie „nežnej revolúcie“ či skôr „nežného prevratu“. Všetky médiá „hlavného prúdu“ na Slovensku k nim robili mediálne kampane, jedny väčšie, iné menšie. Vysielali a zverejňovali rozhovory s účastníkmi alebo ich potomkami, citovali spomienky, hodnotili, komentovali niektoré príbehy alebo javy uvedených udalostí. Pozývali si okrem odborníkov na históriu aj politikov – členov vlády, poslancov parlamentu, jednotlivcov z umeleckej sféry, ale aj zástupcov politických strán a občianskych združení.

Jediní, ktorí nedostali šancu vyjadriť sa k uvedeným udalostiam, boli komunisti. Do žiadnej relácie nebol pozvaný ani predseda, ani iný predstaviteľ Komunistickej strany Slovenska. Nikto z KSS nebol požiadaný médiami o názor, postoj, stanovisko, hodnotenie či aspoň o osobnú mienku. Pritom komunistická strana existovala na Slovensku od roku 1921 a komunisti, v takej či onakej podobe, mali podiel a účasť na uvedených, dnes už historických udalostiach.

Takto médiá – či už televízie, rozhlasové stanice, ale aj denníky a časopisy jasne ukázali, aký je ich vzťah k demokracii. Ako demokraciu chápu a ako ju uplatňujú. Na jednej strane chvália a ospevujú, aká demokracia sa nastolila na Slovensku po zvrhnutí totality. Na druhej strane k tejto demokracii nie že neprispievajú, ale ju ignorujú, dokonca jej prekážajú. Odopierajú občanom – divákom, poslucháčom a čitateľom právo, dozvedieť sa aj iné názory. Teda také, ktorý nie sú zhodné a servilné so súčasnými oficiálnymi názormi v spoločnosti. S názormi, ktoré diktujú vládnuce skupiny oligarchov, magnátov, boháčov a ich prisluhovačov a ktoré sú jasne usmerňované a žiadané zo zahraničia.

Ak nepustia iný názor, to znamená, že prekážajú priblíženiu sa k poznaniu objektivity a možno aj pravdy.

Obidve kampane k výročiam boli poznamenané aj snahami strán i jednotlivcov zviditeľniť sa pred nadchádzajúcimi voľbami do Národnej rady vo februári budúceho roka. Tým médiá umožnili začať neoficiálnu kampaň zástupcom politických strán, dokonca aj takých, ktoré mali za sebou len niekoľko dní či týždňov existencie a okrem organizovania politických demonštrácii na námestiach, za peniaze sponzorov zo zahraničia, nemajú za sebou žiadne činy a pred sebou žiadne zmysluplné ciele v prospech Slovenska a jeho občanov.

Prečo asi komunistom nedovolili vysloviť svoje názory a postoje k udalostiam pred sedemdesiatimi piatimi a pred tridsiatimi rokmi?

Príčin môže byť viac. Napríklad totalitné nariadenie vlastníkov médií, že komunistov vo svojich médiách nechcú. A kto vlastní, ten rozhoduje o využití! Alebo strach z toho, že ak zaznejú iné názory, objektívnejšie a pravdivejšie či pravdepodobnejšie, mohla by sa časť občanov s nimi stotožniť a podporiť ich. Veď značná časť žijúcich „pamätníkov“ si musí ešte dosť pamätať a vie „svoje“.