Médiá po 1989: kam sme sa dopracovali?

V najbližších dňoch sa na Slovensku bude oslavovať dvadsiate piate výročie revolúcie 17. novembra 1989. Ide o výročie významné, pretože udalosti roku 1989 prinášali so sebou veľmi mnoho očakávaní. Mnohé z nich boli nerealistické, mnohé realizovateľné a viaceré z očakávaní sa podarilo dokonca zrealizovať, napr. možnosť ľahšieho cestovania. Samozrejme, očakávania tých, ktorí hlásali, že po politických zmenách dosiahneme životnú úroveň Švajčiarska, boli viac ako prehnané a ekonomický vývoj po roku 1989 nebol taký, ako sa počas novembra 1989 verilo. Realisti nijaký ekonomický zázrak neočakávali ani v roku 1989 a preto vývojom príliš prekvapení neboli. Objavila sa však jedna oblasť, kde boli očakávania veľmi veľké a kde mnohí čakali oveľa viac. Išlo o problematiku médií a spravodajstva.

V roku 1989 mali občania plné zuby jednostranných informácií a neobjektívneho spravodajstva o udalostiach doma i vo svete. Od porevolučných médií očakávali vyvážené spravodajstvo a diskusie bez vopred určeného výsledku. V roku 1989 predstavitelia novembra neustále volali po tom, že chcú diskutovať s predstaviteľmi režimu a aj televízne relácie z tohto obdobia po novembri 1989 toto heslo formulovali, napr. Štúdio Dialóg. Keď si však pozrieme dnešné spravodajstvo tzv. mienkotvorných médií, musíme len žasnúť, ako veľmi sa to celé podobá na médiá pred rokom 1989.

Kríza na Ukrajine a kríza v médiách

Žiaľ, najmä kríza na Ukrajine nám jasne ukázala, že pluralita sa pri zásadných otázkach v tzv. mienkotvorných médiách objaviť nesmie. Pri témach ako NATO, Ukrajina, a pod. sa médiá nesnažia popisovať realitu, ale hrajú pre verejnosť divadlo a realitu vytvárajú. A na každého, komu sa to nepáči, útočia. Ten, kto prejaví kritický názor, je často označovaný za extrémistu. Navyše, na potvrdenie tézy o „pluralite“ médií tu existujú spriaznené „nezávislé“ mimovládne organizácie, ktoré rýchlo pritakajú na každú otázku kladenú médiami.

Spravodajstvo a „diskusia“ o Ukrajine sú však nielen typickým príkladom propagandy, ale aj príkladom krízy súčasných médií. Či už ide o Sme, Pravdu, RTVS či TA3, všade sa vyskytujú podobne jednostranné informácie. Určité rozdiely medzi týmito médiami existujú, napr. v tom, že nie všetky vykonávajú rovnako intenzívnu cenzúru blogov a komentárov, avšak v princípe sú si tzv. mienkotvorné médiá veľmi podobné. A ústavné formulácie o práve na informácie či zákaze cenzúry sú im pomerne cudzie. V porovnaní s minulosťou je tu však jeden nový fakt, ktorý týmto propagandistom komplikuje ich úsilie o manipuláciu verejnosti. Sú to tzv. nové médiá. Na internete sa objavuje mnoho zdrojov, ktoré limitujú snahu tzv. mienkotvorných médií o informačný monopol. Vzhľadom na špecifiká internetu ich nie je ľahké zlikvidovať a propaganda tzv. mienkotvorných médií nie je preto úplne nepriepustná.

Možno pre tento čiastočný neúspech oficiálnej propagandy v roku 2013 nabralo jednostranné a nevyvážené spravodajstvo tzv. mienkotvorných médií v roku 2014 intenzívnejší charakter. Zrejmý neúspech informačnej blokády pri konflikte na Ukrajine spôsobil i to, že oficiálna propaganda sa stala zúrivejšou a priehľadnejšou. Skvelým príkladom mediálnej manipulácie v otázkach Ukrajiny sú „diskusné“ relácie RTVS, najmä „O päť minút dvanásť“ a „Pod lampou“. Je naozaj zaujímavé vidieť, ako si tam podporovatelia agresií v Kosove 1999 a Iraku 2003 za pomoci tendenčného moderátora harmonicky pritakávajú a upozorňujú na porušovanie medzinárodného práva na Ukrajine.

Lampa o ruskej propagande

Podľa očakávania, najtotalitnejšia „diskusia“ býva u Š. Hríba. A práve u neho sa o Ukrajine diskutuje najviac. V posledných týždňoch sa znovu a znovu objavili tie isté témy pri tradične jednostrannom zložení diskutujúcich. Napr. 30. októbra sa objavil extrémne nevyvážený panel na tému „Ukrajina na vlastné oči“:http://www.rtvs.sk/televizia/program/detail/1441/vecer-pod-lampou/archiv?date=30.10.2014 . J. Pazderka, L. Palata, R. Bránik, M. Burza, teda bezpečnostný poradca Majdanu, fotograf Majdanu a dvaja českí novinári, známi svojou jednostrannosťou – to nemohla byť ozajstná diskusia! Uvedené zloženie hostí však vyznelo veľmi podobne ako predtým Lampa pri nedávnych témach „Načo je NATO?“ alebo „Krvácajúca Ukrajina a stredná Európa“. Podľa očakávania, všetky uvedené „diskusie“ bez oponenta opakovali ten istý čierno-biely obraz, tie isté argumenty a pôsobili maximálne sterilne. Najhoršie bolo to, že účastníci uvedených pseudodiskusií z akýchsi povýšeneckých pozícií odmietali vôbec konfrontovať svoje názory s názormi opačnými. Tak ako to odmietali aj predstavitelia režimu v roku 1989.

Samozrejme, diváci jednostrannosť našich médií registrujú a preto sa zo strany organizátorov uvedených diskusií stále častejšie objavuje snaha zdôvodniť, prečo ľudia nemajú počúvať názory druhej strany. Práve spomínaná Lampa z 30. októbra plnila tento cieľ. Účastníci „diskusie“ sa pokúsili jednostrannosť zloženia zdôvodniť tým, že druhá strana „otvorene vedome klame“. Ako „výkričníkový prípad propagandy“ z ruskej strany tam uvádzali príklad mediálnej manipulácie o ukrižovaní dieťaťa v meste Slavjansk. Pritom so zohratými manipuláciami o ukrižovaní začali práve organizátori Majdanu. Stačí spomenúť na mediálnu manipuláciu o údajnom ukrižovaní lídra Automajdanu D. Bulatova z januára 2014, ktorú spropagovali aj Hríbova RTVS, aj Pazderkova ČT. Ukázalo sa, že práve to bol výkričníkový príklad propagandy na podporu Majdanu!

Avšak napriek tomu, že účastníci „diskusie“ Lampa povýšenecky obviňovali ruské médiá z propagandy a z ešte horších vecí, párkrát odkryli i vlastné karty. Veľmi zaujímavé napr. bolo, keď sa L. Palata v diskusii vyjadril týmito slovami: „… mne trvalo velmi dlouho než jsem některým kolegům vysvětlil, že ruská státní agentura ITAR TASS nejde dát vedle ňákeho informačního zdroje jako druhý pohled, protože tady nemáme dvě strany pohledu…“. Žiaľ, nikto z prítomných hostí sa nad tým ani nepozastavil! Zo slov L. Palatu pritom jasne vyplývalo, že v českých a slovenských médiách existuje prax presviedčať novinárov, aby nekonfrontovali správy zo západných zdrojov s odlišnými správami z ruských agentúr. Vo mne nebudí dôveru idea, že novinári by sa mali spoliehať len na „demokratické“ tlačové agentúry. Žiaľ, v praxi to očividne takto funguje: mienkotvorné médiá preberajú názor len z „ideologicky vhodných“ tlačových agentúr…

Najhorší pocit z celej Lampy som mal však pri tomto výroku L. Palatu: „ … nazvat banderovce fašisty je stalinská propaganda…“  Iste, že v diskusii o banderovcoch môže zaznieť takýto výrok, o tom je pluralita. Vadí mi však, že kvôli zloženiu hostí nikto v Lampe neargumentoval proti. Že sú banderovci fašisti, to si pritom myslia aj mnohé židovské organizácie, ktoré nie sú stalinské. Sám S. Bandera uznával vodcovský princíp, OUN bola antisemitská a spáchala mnohé zločiny. Preto by mal v diskusii v RTVS na tému banderovcov zaznieť aj odlišný hlas. Predstavme si, že by v RTVS zaznelo: „... nazvať ľudákov fašistami je stalinská propaganda…“ a nikto by sa neozval proti. Smutné, čoho sme sa to v RTVS štvrť storočia po zmenách dožili!

Pohľad z druhej strany

Osobne nepochybujem, že ruské tlačové agentúry informujú o situácii na Ukrajine rovnako jednostranne a neobjektívne, avšak totalitná snaha presvedčovať verejnosť i novinárov, aby svoje informácie kvôli tomu nekonfrontovali s ruskými zdrojmi, je úplne neprijateľná. Rozhodne to nesvedčí o kvalite našich médií. Medzi našimi tzv. mienkotvornými médiami sa navyše neobjavujú také, ktoré by poskytovali odlišný pohľad na dianie na Ukrajine.

Je tiež zaujímavé, že napriek všetkej svojej propagande si aj ruské štátne tlačové agentúry svoju jednostrannosť priznávajú viac ako tie naše. Na rozdiel od našich médií si tiež dovolia hľadať názor druhej strany a poskytujú ho nielen novinárom, ale aj širokej verejnosti. Ako príklad možno uviesť verejnoprávnu stránku: www.inosmi.ru (patrí do skupiny ria.ru, Rossija Segodňa), ktorá každodenne prináša množstvá ruských prekladov z textov západných médií. Ide o preklady na najrôznejšie témy, súvisiace s vývojom v bývalom ZSSR. Aj o niektorých protiruských českých článkoch som sa dozvedel práve vďaka tejto stránke, napr.:  http://inosmi.ru/russia/20141114/224262238.html

Uvedomme si, štátna ruská informačná agentúra prekladá množstvo kritických článkov o Rusku, z amerických, západoeurópskych, ale aj z poľských, pobaltských či ukrajinských médií. A u nás ideme presviedčať verejnosť, že nemá vyhľadávať zdroje z ruských médií ako pohľad „druhej strany“! Skúsme sa zamyslieť: nebolo by treba žiadať podobné preklady aj od slovenských a českých verejnoprávnych médií? Sme spokojní s tým, aké informácie z „druhej strany“ nám poskytujú TASR alebo ČTK? Žiaľ, verejnoprávne slovenské médiá úmyselne neposkytujú pohľad z druhej strany a aj tam, kde existuje akýsi prehľad zahraničnej tlače, ide o podobne ladené texty zo Západu. Viem, že na Slovensku existujú zdroje, ktoré poskytujú odlišný pohľad na situáciu na Ukrajine, ide však skôr o malé neštátne zdroje a počty prekladov na tých stránkach nie sú dostatočne vysoké. Práve preto, že naše médiá sa vyhlasujú za „demokratické“, tak by sme občas potrebovali počuť nejaký ten „nedemokratický“ názor…

Quo usque tandem…

Na záver možno konštatovať: požiadavka novembra 1989 na široké spektrum rôznorodých informácií v mienkotvorných médiách zostala nenaplnená. Ani diskusie v týchto médiách nenaplnili odkaz novembra 1989. Médiá nehľadajú pluralitu názorov, ale naopak, najmä Š. Hríb a spol. predstavujú priam dedičov toho, čo sa objavovalo v médiách pred rokom 1989. Aj vtedy si novinári a analytici mysleli, že nemusia svoje názory konfrontovať s odlišnými názormi a zotrvali v tejto ilúzii veľmi dlho. Minulý režim tak stratil kontakt s realitou a po štyridsiatich rokoch skončil. Uvidíme, či dnešný oligarchický režim pri svojej neochote viesť dialóg vydrží dlhšie…