Reklama
Reklama

Medzinárodná bezpečnosť v roku 2019

Kto stojí za zvyšovaním nestability a chaosu vo svete?
Počet zobrazení: 2509

Vývoj medzinárodnej (svetovej) bezpečnosti na pozadí politických a ekonomických pohybov v roku 2019 neumožňuje pozitívne či optimistické hodnotenie, hoci nedošlo k žiadnej novej „horúcej“ vojne ani inej veľmi zlej bezpečnostnej udalosti. Svetová bezpečnosť v roku 2019 pokračovala v dlhodobej tendencii spojenej s čoraz ťažšou predvídateľnosťou potenciálnych procesov. Okrem toho minimálne už druhý rok mnohí odborníci označujú stav svetovej bezpečnosti za najhorší od konca bipolarity v medzinárodných vzťahoch – studenej vojny. Podať stručnú charakteristiku toho, ako sa vlani bezpečnostne vyvíjal svet – zlepšovalo, či zhoršovalo sa – je čoraz ťažšie.

Základný trend predstavovalo pokračovanie a narastanie bezpečnostných (ale aj politických a sociálno-ekonomických) komplikácií vo viacerých regiónoch sveta, čo sa premietlo aj do celkového stavu medzinárodnej bezpečnosti. Za jediný prípad určitého zlepšenia situácie možno považovať pokles bojových aktivít v Sýrii, kde sa však vojna s Islamským štátom neskončila napriek tomu, že sa viackrát a z rôznych zdrojov uviedlo, že bol porazený.

Časť expertov konštatovala, že sa ďalej oslabil vplyv Západu (vedeného USA) vo svete a pokročilo vytváranie multipolarity moci, ktoré je však dlhodobým a zložitým procesom. Možno to dokresliť aj vyjadrením E. Macrona o konci „dominancie Západu“ v auguste na stretnutí s francúzskymi veľvyslancami. Francúzsky prezident sčeril hladinu atlantickej márnomyseľnosti aj v novembri, keď v rozhovore poskytnutom britskému týždenníku The Economist hovoril o klinickej smrti NATO. Okrem toho vyvolal aj ďalšie kritické ohlasy za svoje výroky o potrebe prehodnotiť v Európe (EÚ) vzťah k Rusku.
 

Svet v zajatí nezodpovednej a iracionálnej bezpečnostnej politiky USA
 

Na tomto dianí v oblasti medzinárodnej bezpečnosti, ktoré má viacero smerov a úrovní, sa podieľalo niekoľko významných aktérov a mnoho podmienok a okolností, pričom takmer všetky procesy majú dlhodobejší charakter. Jednoznačne najviac starostí spôsobovalo bezohľadné konanie washingtonskej administratívy pod nejasným a veľmi protirečivým vedením D. Trumpa. Bezpečnostnú politiku USA v roku 2019 akoby symbolicky „zaklincovalo“ barbarské zabitie iránskeho generála Kásema Solejmaního na začiatku tohto roka – 3. januára. Akciu nazveme pravým menom – išlo o politickú vraždu a akt štátneho terorizmu, ktorý politicky, právne ani morálne nemožno ničím ospravedlniť. Nehľadiac na to, že akcia prispela k dramatickému zvýšeniu napätia na Blízkom východe – najmä vo vzťahoch s Iránom (vrátane hrozby vypuknutia novej vojny v regióne, k čomu nedošlo), sa ďalej zhoršila situácia v Iraku, na území ktorého sa tento bezprecedentný krok spáchal.

V súvislosti s D. Trumpom sa dá s veľkou mierou pravdepodobnosti očakávať, že v roku prezidentských volieb sa bude snažiť všemožne ukázať svojim stúpencom, že je jediným skutočným zástancom veľkosti Ameriky a má „paru“, aby dokázal jeden zo svojich predvolených sloganov, podľa ktorého ho časť médií ironicky prezýva Mr. MAGA (Make America Great Against). Treba sa pripraviť na viacero jeho málo premyslených krokov vedených samoľúbosťou a perfídnou prešpekulovanosťou bezpečnostno-politického „veľkoobchodníka“, ktorý si myslí, že svojimi nápadmi a krokmi dobehne všetkých doma i vo svete. Viacerí vedúci predstavitelia svetových veľmocí preto jeho konanie ani príliš nekomentujú, ani naň nejako zvlášť nereagujú, lebo vedia, že zajtra to môže byť už ináč a za týždeň sa to znovu otočí iným smerom. Občas nadobudneme dojem, že D. Trumpa prefíkane aj pochvália, lebo vidia, že jeho štýl politiky veľkosť Amerike vrátiť nemôže a evidentne jej škodí – čím bude „veľký“ Donald dlhšie na čele Ameriky, tým ju môže urobiť menšou, slabšou.

V žiadnom prípade nepatríme k stúpencom D. Trumpa a síl, ktorých záujmy predstavuje, ale ani ďalšie skupiny elít v USA dnes nevedia, čo robiť, a sily venujú vnútroštátnym politickým bojom o moc. Nevidieť však pritom koncepciu (nehovoriac o stratégii), ako vyviesť Ameriku zo šlamastiky, v ktorej sa ocitla a zlepšiť jej obraz vo svete. Príkladom je politický cirkus okolo impeachmentu, ktorý má minimálnu šancu na úspech, ale forsírujú ho, lebo si myslia, že tým uškodia D. Trumpovi.

Nemyslíme si preto, že v súčasnej mocensko-politickej a ekonomickej konštelácii v Spojených štátoch by nový prezident, nech by sa ním stal ktokoľvek, začal riadiť USA tak, aby boli schopné stabilizovať svet a prispieť k jeho rozvoju. Existuje silná jastrabia línia politiky Washingtonu od bombardovania Juhoslávie v roku 1999, teda ešte za prezidenta B. Clintona (najmä zásluhou „mäsiarky z Balkánu“ M. Albrigthovej) cez vojny, ktoré viedol G. Bush ml., B. Obama i D. Trump, ktorá sa ľahko a rýchlo nielen z bezpečnostných, ale aj politických a ekonomických dôvodov zmeniť nedá. Spomeňme si, čo všetko vojnové a násilné urobil „mierotvorca“ B. Obama, ktorému slovutní páni z komisie nórskeho parlamentu udelili Nobelovu cenu za mier.

Len malá historická poznámka – posledným prezidentom USA, ktorý neviedol vojnu, bol J. Carter (1977 – 1981). Pustil sa len do dobrodružstva s oslobodením zajatcov z veľvyslanectva v Teheráne. Krach operácie Orlí pazúr výrazne prispel k jeho porážke v nasledujúcich prezidentských voľbách.

100_minut.jpg

Symptomatická je aj ďalšia informácia, ktorá sa taktiež objavila už v tomto roku, ale hodnotí vlastne vlaňajší. Podľa času na pomyselných hodinách „posledného súdu“ – Doomsday Clock (aktualizuje ho redakcia časopisu Bulletin of the Atomic Scientists v spolupráci s ďalšími odborníkmi) sa po udalostiach v roku 2019 priblížili o 20 sekúnd k polnoci, ktorá predstavuje možný koniec sveta pri globálnej jadrovej katastrofe. Od roku 2007 sa berú do úvahy aj nebezpečenstvá plynúce z klimatických zmien a vývoja v biológii a technológiách. Na hodinách zostáva už len 100 sekúnd, čo je najpesimistickejšie hodnotenie od začiatku tohto špecifického ukazovateľa v roku 1947. Okrem toho sa poukázalo aj na to, že situáciu zhoršuje šírenie digitálnych dezinformácií. Dezinformácie sa stali mediálnym šlágrom a nespomenúť ich, sa zrejme považuje už za priestupok voči západnému bontónu.
 

USA – suverénna „jednotka“ vo vojenských aktivitách destabilizujúcich svet
 

Hoci v bezpečnostnej a zahraničnej politike štáty, najmä tie silnejšie, otvorene a tvrdo presadzujú svoje záujmy, ak sa pozrieme na regióny medzinárodnej bezpečnosti a základné oblasti jej predmetného zamerania, opäť zistíme, že najnebezpečnejšie (najagresívnejšie) konajú Spojené štáty. Vymenujeme len tie ich najviditeľnejšie kroky, ktoré medzinárodnej bezpečnosti v ničom neprospievajú:

  • zvyšujú vojenské výdavky,
  • tlačia na európske členské štáty NATO, aby tiež čo najrýchlejšie zvýšili vojenské výdavky na vymyslenú a dnes už magickú hranicu 2 % HDP, ktorú však dlhodobo plní len menšina členských štátov,
  • chystajú sa vo veľkom modernizovať svoje zbrane vrátane jadrových, čo hrozí rozpútaním nového kola horúčkovitého zbrojenia vo svete,
  • stále sú najväčším exportérom zbraní a vojenských výrobkov a služieb na svete a vo viacerých prípadoch ich bez okolkov dodávajú do oblastí so zvýšeným bezpečnostným napätím,
  • majú plány na zvyšovanie vojenskej prítomnosti v Európe spojenej aj s rozmiestňovaním síl NATO v blízkosti ruských hraníc,
  • žiadajú od štátov na území ktorých majú rozmiestnené vojenské základne (veľká časť z nich vznikla v rokoch po druhej svetovej vojne), aby zvýšili platby za ich udržiavanie,
  • odstupujú od dohôd v oblasti odzbrojenia – ide najmä o dohodu o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu (známu aj pod anglickou skratkou INF), ktorá kvôli postoju Washingtonu prestala platiť v auguste 2019,
  • bezohľadne sa vyhrážajú zasahovaním do vnútorných záležitostí viacerých štátov, ktoré sa odmietajú podriadiť ich diktátu a „hádžu“ pritom sankciami na všetky strany sveta, ako keby to boli baseballové loptičky,
  • stále vedú vojny – najmä v Afganistane, čo je najdlhšia – samozrejme, nevyhlásená – vojna v ich dejinách, zapájajú so do vojenských operácií menšieho rozsahu v Sýrii a Iraku, čo zdôvodňujú bojom proti Islamskému štátu a vydávajú protichodné vyhlásenia o stiahnutí časti síl z týchto štátov, aby to vzápätí zrušili a rozmiestňujú nové sily v okolitých štátoch...

Možno sledovať zvyšovanie vojenských aktivít v rôznych regiónoch sveta aj v prípade Ruska a Číny ako aj zavádzanie nových zbraní v ich ozbrojených silách. Napriek kriku proamerických politikov, novinárov a rôznych „odborníkov“ o raste ruskej a čoraz viac aj čínskej bezpečnostnej hrozby sú však aktivity týchto dvoch štátov len zlomkom toho, čo robia USA. Porovnajme napr. počet vojenských základní v cudzine a tam rozmiestnených vojakov, počet lietadlových lodí, uskutočňovanie spoločných vojenských cvičení v rôznych častiach sveta a i. Zistíme, že medzi tým, čo robí Moskva, resp. Peking na jednej a Washington na strane druhej, je stále veľká asymetria.

A v skutočnosti Rusko a Čína spravidla len reagujú na nebezpečné, útočné úmysly USA, hoci proamerické médiá hlavného prúdu tvrdia opak. Sú však ruské alebo čínske sily (boli v roku 2019) pri amerických hraniciach, alebo americké sily sú na základniach pri hraniciach Ruska a Číny a pribúdajú tam?

Niektoré vojenské kroky v zahraničí podnikli aj spojenci USA, najmä Veľká Británia a Francúzsko, ale rozsahom i významom sú tiež neporovnateľne menšie a žiadne úspechy nepriniesli. Pre bojovo nakladených generálov i politikov a čoraz väčšie množstvo podobne rozmýšľajúcich salónnych bezpečnostných analytikov, ktorí si možne nečuchli ani k pušnému prachu, sú však paradoxne nakoniec dôvodom na to, aby šírili mýtus o potrebe silných ozbrojených síl USA. Len tie sú vraj zárukou bezpečnosti štátov NATO a, samozrejme, aj západnej (liberálnej, demokratickej) časti sveta.

Možno si pritom spomenúť aj na vajatanie slovenských bezpečnostných „paraanalytikov“, z ktorých nejeden sníva azda aj o tom, že jeho tiež budú ochraňovať vojaci na základni NATO neďaleko mesta, kde žije. Základná vojenská logika však hovorí, čím viac je na územiach rozmiestnených rôznych vojenských objektov, najmä útočného charakteru proti niekomu, kto sa označuje za hrozbu, tým vyššia je pravdepodobnosť jeho potenciálneho útoku na ne. A dnes sa už neútočí masívnymi pozemnými silami, ale prvým krokom sú raketové útoky, popr. bombardovanie.

Spod kontroly USA i NATO sa však čoraz viac vymyká Turecko, ktoré sa stáva enfant terrible Blízkeho východu. Bojuje v Sýrii, kde rôzne „paktuje“ s Ruskom (s tým obchoduje na veľkú zlosť D. Trumpa i amerického vojensko-priemyslovo-finančného komplexu aj so zbraňami), Iránom a vládou v Damasku. Pustilo sa do boja s Kurdmi, ktorých pokrytecky obviňuje zo šírenia terorizmu (a tí medzitým stratili podporu USA) a chce sa angažovať v Líbyi. Tureckého prezidenta R. Erdoğana obviňujú nielen z presadzovania režimu osobnej moci v Turecku, ale ho kritizujú aj za snahu o neoosmanizmus – zjednodušene povedané o zvýšenie vplyvu v oblasti bývalej Osmanskej ríše. Môže to však naraziť na nové problémy vo vzťahoch s USA, ktoré sa stále považujú za pána tohto regiónu.
 

O najhorúcejších bezpečnostných regiónoch sveta
 

Hoci Blízky východ je už desaťročia neuralgickým bodom – najhorším regiónom svetovej bezpečnosti (ktorý je aj politicky najkomplikovanejším), od čias protiprávnej a krutej invázie USA a koalície ochotných v roku 2003 do Iraku, ktorá bola spojená aj s veľkou lžou o vlastníctve zbraní hromadného ničenia, sa situácia v ňom dramaticky skomplikovala. Momentálne tam existujú tri „horúce“ vojny. Ide o vojnu v Sýrii (od roku 2014), vojnu v Jemene (od roku 2015) a situáciu v Iraku, ktorá sa od odchodu okupačných vojsk podobá občianskej vojne s rôznou intenzitou a je spojená aj s bojom proti Islamskému štátu (od roku 2014). Ak do regiónu zaradíme aj severnú Afriku – západná terminológia používa skratku MENA (Middle East and North Africa, čo znamená Blízky východ a severná Afrika), ktorá vychádza najmä z toho, že spoločným znakom tohto územia je prevažujúce arabsky hovoriace obyvateľstvo moslimského vierovyznania – pribudne aj (občianska?) vojna v Líbyi (od roku 2011). Samozrejme, nemožno obísť ani napätie spôsobené vyhrážkami vrátane ozbrojeného útoku v postupe D. Trumpa voči Iránu, ktoré eskalovalo začiatkom mesiaca. 

K tejto oblasti (i skratke) sa viaže aj udalosť, ktorú nemožno označiť ináč ako prvok nerozmysleného tárania D. Trumpa. Prišiel s nápadom, ktorý z bezpečnostného hľadiska hraničí so zdravým (normálnym) rozumom. Uvažoval o zvýšení aktivít NATO na Blízkom východe, až prišiel k vnuknutiu rozšíriť ho o štáty v tejto oblasti. S veľmi veľkou pravdepodobnosťou by tento krok viedol k veľkému rozkolu v NATO a mohol by spôsobiť aj jeho zánik, čo atlantisti nedopustia. Vo svojej „chytrosti“ D. Trump našiel aj nový názov pre pakt – NATO-ME (teda Middle East). Ide však aj o slovnú hračku – „me“ v angličtine znamená aj ja, resp. vzťahujúce sa ku mne. Teda voľne preložené do slovenčiny môže ísť aj o moje (trumpovské) NATO, do ktorého nových členských štátov by sa mohlo dodávať oveľa viac amerických zbraní ako doteraz. A duša utáraného veľkoobchodníka by sa veľmi potešila...

Ďalším z nápadov D. Trumpa, ktorý je už dopredu odsúdený na neúspech, je príprava novej dohody o riešení izraelsko-palestínskeho konfliktu, o ktorej sa hovorí tiež už v tomto roku označuje sa honosne aj za historickú. Už z prvých ohlasov na niektoré detaily vidieť, že zase vzbudila veľký ohlas a podporu ako obvykle v Izraeli, ale Palestínčania sú k nej skeptickí. Opäť len doplníme, že v marci 2019 D. Trump svojím povrchným spôsobom „tweetoval“ o tom, že po 52 rokoch je čas, aby Spojené štáty úplne uznali izraelskú zvrchovanosť nad Golanskými výšinami. Toto sýrske územie Izrael okupuje od čias šesťdňovej vojny. Výrok charakterizoval aj pomery vo washingtonskej administratíve, keď o ňom nevedeli ani poradca pre národnú bezpečnosť J. Bolton, ani minister zahraničných vecí M. Pompeo.

K ďalším regiónom, v ktorých panovalo v roku 2019 bezpečnostné napätie rôzneho charakteru, patrili najmä oblasť Juhočínskeho mora, strednej a južnej Ázie (najmä Afganistan a Kašmír), Latinská Amerika (najmä Venezuela, ale aj Bolívia) ako aj viaceré oblasti na africkom kontinente. Nájdeme ho aj v Európe – na Ukrajine, kde sa po nástupe nového prezidenta situácia veľmi mierne zlepšila, ale jej riešenie je stále v nedohľadne. Podrobnejší pohľad na problémy v týchto regiónoch (vrátane ohnísk bojov na Blízkom východe) podáme v ďalšom príspevku.

(Pokračovanie)

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama