Melancholická renesancia alebo Dekameron ako film

Historické filmy pomaly vychádzajú z módy. Ba aj operné inscenácie klasických literárnych predlôh dnes režiséri posúvajú do súčasnosti. Námety zo slávnych literárnych látok minulosti sú zato vďačným sústom pre autorov muzikálov.  Ak sa náhodou objavia vo filme, nemusí vždy ísť len o obyčajné prerozprávanie literárneho príbehu, ba ani o veľkovýpravnú šou. Toto však platí predovšetkým pre nekomerčnú kinematografiu.

Boccacciov Dekameron stojí na samom prahu modernej novelistiky. Signalizuje prechod od asketického stredoveku, ktorý ľudský život pozemský s jeho radosťami i strasťami chápal len ako prípravu na život posmrtný. Témou stovky príbehov, ktoré si rozprávajú mladí Florenťania utekajúci pred morom do vidieckej vily v lone krásnej toskánskej prírody, sú ľudské vlastnosti a vzťahy, šikovnosť i hlúposť, šľachetnosť i podlosť, no hlavne láska chápaná aj či skôr hlavne v jej telesnosti. Na rozdiel od noviel neskorého stredoveku (napríklad španielskej Knihy o dobrej láske Juana Ruiza napísanej asi o 20 rokov skôr) sa Dekameron vyhýba moralizovaniu a prýšti z neho radosť zo života. Dielo po vzniku najmasovejšieho dramatického druhu privolávalo záujem filmárov najmä vďaka exponovanej erotike. Najznámejšou verziou bol doteraz Passoliniho film z roku 1971. Vyhranený umelec svoj Dekameron (vyberúc si z neho 9 noviel) úplne odromantizoval a ako znalec a obdivovateľ prostredia lumpenproletariátu vsadil skôr na „estetiku ošklivosti“. Inak k Dekameronu pristupovali známi bratia Tavianiovci, ktorých film Úžasný Boccaccio beží túto jeseň v našich kinách pre náročnejších. Prihovára sa našim súčasníkom len veľmi sprostredkovane a nenárokuje si ani nejaké intelektuálske dešifrovanie umeleckých zámerov. Preto možno jeho ohlas bude zaostávať za popularitou filmov prezentujúcich nám obludnosť dnešného sveta a zvrátenosť ľudských vzťahov. Skôr nám ukazuje len „stratený raj“.

Tavianiovci v ňom pokračujú vo svojich prepisoch literárnych diel veľkých spisovateľov (Pirandello, Tolstoj, Goethe, Shakespeare), ku ktorým však pristupujú veľmi originálnym spôsobom. Aj ich filmová verzia Dekameronu (z ktorého si vybrali iba päť noviel) je na hony vzdialená od lacnej zábavnosti a erotickej šteklivosti. Účinným kontrapunktom k idylickému prostrediu vidieka sú úvodné drsné sekvencie zobrazenia morovej epidémie. Pri výbere noviel sa režiséri vyhli najfrekventovanejším situáciám v Boccacciových novelách (dáma a jej milenec šikovne oklamú manžela) a dôraz preniesli na silu lásky ako citu (prvá, tretia a piata z noviel). Samotné príbehy u dnešného publika (odchovaného na komerčných filmoch a rýchlom spáde akcie) už zrejme tak nezaberú, čo mi potvrdila aj občasná neadekvátna reakcia divákov. Za vôbec najpôsobivejšie pasáže filmu však považujem práve tie, ktoré tvoria prepojenie medzi novelami a ukazujú život siedmich mladých žien a troch mužov vytrhnutých z „pekla“ a dočasne prichýlených v „nebi“. V týchto scénach na prekvapenie chýba atmosféra šťastia, voľnosti a slobody, ktorú nahrádza akási melanchólia či nostalgia. Filmári nechávajú na  vnímavého diváka, aby si tento posun vysvetlil sám. Osobne sa mi črtá niekoľko možností. Všetky postavy si uvedomujú dočasnosť svojho azylu a ako vraví postava Fiesca v Gutiérezovom a Verdiho Simonovi Boccanegrovi ogni delizia é menzognera (každé potešenie je klamlivé), takže permanentne pociťujú nevyhnutnosť návratu k predchádzajúcemu životu. Vo vyššej rovine by sa kontrast morovej Florencie a idylickej vidieckej vily dal alegoricky chápať aj ako polarita temného stredoveku a slnečnej renesancie alebo polarita (v renesancii obľúbenej témy) medzi konvenčným mestským a libertínskym vidieckym životom. Alebo je za všetkým len večná túžba po láske, ktorej sa v telesnej podobe skupinka mládeže dočasne zriekne, nahrádza si ju príbehmi o nej a citový pretlak si ventiluje snívaním (nádherná sekvencia mládeže spiacej na lúke) a neobyčajnou družnosťou a spolupatričnosťou? Všetko toto je nasnímané s neobyčajnou citlivosťou a výtvarnou krásou, počnúc od jednoduchých interiérov, cez okolitú prírodu po krásne tváre mladých žien, čo filmu dodáva až estétske parametre. Nie nadarmo ocenenia, ktoré film získal v Taliansku, sa sústredili najmä na výtvarnú zložku (scéna, kostýmy, kamera). Vizuál doplňuje hudba Verdiho, Rossiniho a Pucciniho.

Hoci sa o Boccacciovom Dekamerone často hovorí ako o zábavnej literatúre, tento filmový prepis nie je zábavný (za 120 minút nájdeme v ňom okrem druhej novely len jednu komickú a zároveň pikantne erotickú situáciu), ale je vyjadrením akejsi tichej krásy. Má čo povedať dnešku v dobe, v ktorej si väčšina ľudí myslí, že dejiny sa začínajú dnes? Ozajstného nezištného citu máme možno menej než v časoch Boccaccia, alebo je nám (najmä mladým) skôr na smiech. Azda ako memento zaznie pri záverečných titulkoch moderná populárna hudba. Dá sa to chápať aj ako varovný prst naznačujúci o čo všetko sme (ignorujúc históriu a zbožňujúc pragmatizmus) prišli.