Mier po druhej svetovej vojne je dodnes v rozpakoch

Počet zobrazení: 2599

Tohoročná jar je v znamení 75 rokov od skončenia druhej svetovej vojny v Európe. Vojnu vystriedal mier. Mier, ktorý (ako tak) platí dodnes...

75_logo_843.jpg

„V deň víťazstva, miesto ohňostrojov z magnézia a z vodnatieľkovývch fráz o mieri, národy mali by zničiť najdokonalejšie výmysly zabijackej techniky a plány na výrobu ďalších, slávnostne a poctive spáliť ako kacírske bludy proti ľudskosti. Ale robí sa pravý opak,… Víťazné národy zbroja, každý, prirodzene, len v záujme svojej obrany. … Pre toto všetko, prichádza mier tichými, rozpačitými krokmi. Ako niekto, kto sa unavený vracia, nerozhodný či sa má posadiť alebo ísť ďalej... No vyčerpané ľudstvo dúfa, že sa mier udrží i napriek diplomatom.“ Aj tieto slová sa dočítate v knihe reportáži Rozpačitý mier, ktorá vyšla ako 68. zväzok Tvorby Tranoscia v roku 1947. Napísal ju vtedy „príslušník mladšej slovenskej novinárskej generácie“, neskôr známy dramatik a filmový scenárista Ivan Bukovčan, ktorý sa vybral na potulky čerstvo povojnovou Európou.

rozpaky_a_mier.jpgPozrime sa s autorom, ako to bolo so svetovým mierom v Európe v roku 1946. Nemecko spoznáva len z vlaku Orient-Expres, ktorý prechádza cez Norimberg a Štutgart do Štrasburgu a hoci letmo, ale s citom dobrého pozorovateľa reflektuje neutešenú povojnovú hospodársku situáciu krajiny. V protiklade s porážkou nemeckého nacizmu a jeho neľudskej ideológie si všíma na príklade spolucestujúcich židovských vysťahovalcov z Poľska smerujúcich do Austrálie antisemitizmus, ktorý pretrváva aj rok po skončení krutej vojny. „O pogromoch v Poľsku sa vyprávajú neuveriteľné veci. … stovky víz … svedčia o tom, že predné stráže svetového židovstva nedôverujú povojnovému vývoju. … Vedení pudom sebazáchovy opúšťajú kritické oblasti a ich hromadný útek pripomína osudové mesiace pred druhou svetovou vojnou.“

Druhou navštívenou krajinou je Švajčiarsko. To spoznáva predovšetkým pobytom v mestách na brehu Ženevského jazera (zásadne používa názov jazera Léman – „takto žije jazero v reči svojho ľudu“), v Laussane a v Ženeve. Okrem vynikajúcich novinárskych postrehov zo života Švajčiarska a Švajčiarov, ktoré sú podoprené nielen svedomitým pozorovaním, ale aj kvalitnou analytickou prípravou, nezabúda sa ani poučiť. „Medzi našou ráznou cestou k socializmu a medzi sociálnou politikou povojnového Švajčiarska je iste veľký rozdiel. A predsa v niektorých ohľadoch môže byť táto kapitalistická krajina dokonalým vzorom. Veď úspech socialistickej výstavby nášho národnostného štátu podmieňuje národnostná súdržnosť, t.j. vytvorenie optimálneho pomeru pre spolunažívanie obidvoch štátnych národov.“ Opakujem písal sa rok 1946! Autor navrhuje „z ustavične vriaceho stredoeurópskeho národnostného kotla ... sem povinne vypravovať halierové vlaky … Bez národnostnej a náboženskej znášanlivosti nemožno si predstavovať pokojnejšiu budúcnosť ľudstva.“ Štyri „švajčiarske“ reportáže I. Bukovčana sú čerstvé aj po 74. rokoch.

Cieľom cesty slovenského novinára bolo Francúzsko a parížska mierová konferencia. Avšak pridružila sa aj tajná túžba. Pozrieť sa za „čínsky múr Európy“. Myslí tým Pyreneje. Chce sa dostať do Španielska, „uvidieť súčasný obraz krajiny, ktorej panovačne vládol malý povstalecký generál“. Nebolo to jednoduché. V lete uzavreli francúzsko-španielske hranice a v jeseni 1946 Československá republika uznala španielsku republikánsku vládu Dr. Girala v exile. (Až v roku 1977 sme nadviazali diplomatické styky s kráľovským Španielskom!) O akomkoľvek vstupnom povolení od Franca sa nedalo predtým, nieto potom, ani snívať. 

I. Bukovčan sa pevne rozhodol dostať cez Pyreneje. Získal andorrské víza a zrodili sa prekrásne reportáže o „malom štáte veľkých pašerákov“. Pozoruhodné sondy do minulosti i prítomnosti kniežatstva pod ochranou španielskeho biskupa a francúzskeho prezidenta. Také v tom čase a sprostredkované slovenskými očami neboli časté. Andorra sa stala aj odrazovým mostíkom pre cestu s pašerákmi do Španielska. Načierno, počas dvoch týždňov prešiel kus Katalánska až po hlavné mesto provincie Lerida, asi 190 km južne od Pyrenejí. Nechytili ho, vrátil sa. V reportážach zahrnutých do knihy výstižne a z vlastnej skúsenosti popísal stav frankistického režimu, každodenný život Španielov v občiansky rozdelenej krajine. Pannem et circenses!, tak znie názov reportáže, ktorá je pôvodným a neopakovateľným pohľadom na býčie zápasy z pera slovenského spisovateľa. „Corrida je krutá, nemilosrdná k zvieraťu, i k človeku, a predsa je krásna“. Až jasnozrivo vyznieva vtedajšie Bukovčanovo nadšenie nad skutočnosťou, že „v mestečku Organi každé ráno sa radostne zatrepoce červeno-žltá, zakázaná vlajka katalánskej republiky. … Katalánci nezabudli na svoju republiku, ktorá sa zrodila roku 1936 víťazstvom Ľudového frontu. Republika mala už v zásuvke autonómny štatút i pre Baskicko a ostatné národnosti. Vláda sľúbila autonómiu i španielskym Baskom. Azda sa v budúcnosti splnia federatívne nádeje obidvoch uvedomelých národností Iberského poloostrova. Ale odveký sen, vytvoriť územné celky s francúzskymi Kataláncami a Baskmi, patrí už cele do ríše nesplnených nádejí“. Áno! O Baskicku či Katalánsku uvažujeme prevažne v španielskych súvislostiach, ale že sú i francúzske a nie hocijaké si uvedomíme až pri čítaní Bukovčanovej knihy. Napríklad francúzske mesto Perpignan charakterizuje ako „roztopašné dieťa slnného Katalánska, … dnes sa úradne nazýva hlavným mestom departementu Pyrenées Orientales … pýcha a piesne katalánskeho ľudu však o ňom hovoria ako o hlavnom meste celého Katalánska na severnej strane Pyrenejí“.

Na záver cesty západnou Európou v prvý rok mieru sa zastavíme s Ivanom Bukovčanom v Paríži. Čítame tematicky takrečeno povinné, ale neopakovateľne podané publicistické jazdy po francúzskych a parížskych každodennostiach. Samozrejme´, najviac ma zaujala reportáž - V Luxemburskom paláci. Práve tam prebiehala mierová konferencia, ktorá posväcovala výsledky dosiahnuté na vojnových poliach. Bolo to skutočne tak?! Nášho banskobystrického reportéra zaráža, že „ak sa víťazi uchádzajú o priazeň premožených už pred očistným ohňom mierovej zmluvy, značí to, že sa na svete v podstate nič nezmenilo. Ak sa niektorý z vojnových víťazov zasadzuje o záujmy premoženého p r o t i záujmom iného víťazného národa tak intenzívne (…) potom to značí, že macchiavelistický cynizmus neprestáva byť i naďalej jedným z nebezpečných dejinných činiteľov.“ Tieto prísne slová adresuje americkej delegácii, ktorá „sa neústupne postavila proti transféru (dvestotisíc Maďarov), ako požiadavke spojeneckého a víťazného štátu“. Porazeným bolo Maďarsko, víťazným Československo! „Na dohode mocných tohto sveta sú priamo závislé všetky snaženia ich slabých partnerov a často skutočné, azda i životné záujmy malého národa stroskotávajú na veľmocenských kompenzáciách...“. Spoluvinu niesli i naši zástupcovia. Bukovčan si všímal, že Maďari sa na konferenciu pripravili dôkladne. „Svedčí o tom predovšetkým tých 17 maďarských novinárov a novináriek proti nijakým našim. ... každý z nich ovládal aspoň 1 – 2 z konferenčných rečí. Maďarsko v nich malo 17 ďalších diplomatov...“. Výsledok parížskej mierovej konferencie? „Jej cieľom bolo uzavrieť mier s niekoľkými satelitmi Nemecka. Ale v podstate sa v Luxemburskom paláci zisťovalo, či mier bude možný – medzi víťazmi“. Získať odpoveď na túto jednoduchú otázku, bohužiaľ, sa nepodarilo.

Preto I. Bukovčan len rok po skončení druhej svetovej píše: „To, čo včera ešte bolo čierne, pred našimi očami mení sa na sivé a napokon na biele, dnešné biele zajtrajším je čiernym. Táto farbosleposť nášho storočia nie je v podstate ničím iným ako cynizmom každého veľmocenského zápolenia, ktorému sú srdečne ľahostajné akékoľvek iné záujmy, okrem vlastných“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984