Reklama
Reklama

Mikuláš Kováč – Moje mesto Banská Bystrica

Spomienka pri príležitosti nedožitých 80. narodenín
Počet zobrazení: 4814


m._kovac_portret.jpgVýraznou osobnosťou druhej polovice 20. storočia v meste pod Urpínom bol spisovateľ Mikuláš Kováč (18. 5. 1934 Lekér, dnes Hronovce – 26. 5. 1992 Banská Bystrica), pre ktorého sa Banská Bystrica stala „mojím mestom“. Ostal jej verný a nikdy ho nelákalo usídliť sa v Bratislave, hoci s bratislavskými umelcami sa poznal a bol s nimi v kontakte, i keď najmä v písomnom. Pritom aj napriek tomu, že žil na „literárnom vidieku“, presiahol regionálny charakter a stal sa súčasťou celonárodnej literatúry pre schopnosť a talent v reflexívnej poézii vypovedať o všetkom ľudskom. Aj keď v tomto meste neuzrel svetlo sveta, predsa len medená Banská Bystrica sa preňho stala nielen životným priestorom, ale v mnohom so svojím prírodným okolím a kultúrnou atmosférou bola aj inšpirátorkou Kováčovho poetického a mysliteľského sveta.

Poeticky sa inšpiroval mestom a okolím napríklad v básňach Krajina pod Urpínom, Dom v Hornej ulici č. 21, Staré domy pod Urpínom a v iných. Najvýraznejšie sa jeho život poeticky zžil so svojím mestom v básnickej poéme Moje mesto (z básnického debutu), pričom prostredie svojho mesta absorboval do seba nie ako pozorovateľ, ale sám ako jeho súčasť: „Každý deň blúdim ulicami, každý deň prechádzam / okolo tržnice, kde svietia jablká a svetielkujú ryby, / kde ľudia / v prútených košoch zeleninu nosia, kde to krásne / vonia – / a potom okolo parku. Strom vyzlieka pomaly svoj / trikot hráča / a gaštany na medenom gongu jesene dvanásť / odbíjajú. / Pozdravujem ľudí, ktorých stretám, / a oni mi odpovedajú. A tak sa míňa / deň po dni, rok za rokom v nekonečnom slede.

V rozhovore s Oľgou Vavrovou na otázku, čo sa mu v Banskej Bystrici páči, odpovedal: „Veľa vecí. V prvom rade ľudia. Žije tu moja rodina – žena, dcéry, vnuci, vnučka a v neposlednom rade aj môj pes Džúso. Žijem v Bystrici už päťdesiat rokov a poznám mnohých jej obyvateľov už v niekoľkých za sebou idúcich generáciách. Neraz sa mi stáva, že akoby zázrakom stretnem dávnu priateľku zo svojej nenávratne stratenej mladosti a s úžasom sa dívam, že je rovnako mladá a krásna, ako bola v to leto, keď sme sa stretli na bystrickom korze, v chorovode nesmelých lások, plachých pohľadov a kradmých pohladení. Pravdaže, je to iba dcéra mojej spomienky, ale ja sa nemôžem ubrániť tichému náporu šťastia. Hodiny sa zrazu naspäť točia na bystrickej veži, holuby veslujú v gaštanovej vôni podvečera a ja – starnúci, ale pamätajúci sa, cítim, že taký milostiplný zázrak sa mi nemôže prihodiť pod žiadnou inou vežou na žiadnom inom mieste nášho sveta.

A potom tá príroda. Za dvadsať minút si na Šachtičkách, za polhodinku na Donovaloch, na Suchom vrchu a na Kováčovej ešte skôr. Zovšadiaľ je u nás blízko k tráve, stromu, k ľuďom a vtákom. Priamo tu, pod mojimi oknami na Leninovej ulici, rastú po celú jeseň masliaky, čírovky, pôvabnice a strmulec nakopený. A sto metrov od môjho bytu sa rozprestiera krásne opatrovaná ovocná záhrada môjho priateľa, gazdu Alojza Čobeja, textára a hudobníka. Chodím mu každoročne na jablká, hrušky, čerešne a hrozno a teším sa, že sa mu má tohto roku ujať dokonca aj citrónovník. Lojzo ma doteraz neprichytil – presnejšie, robí sa, že ma nevidí a nepočuje. Ale teta Rózka, spravodajská dôstojníčka našej sídliskovej kontrarozviedky, mi minule dôverne prezradila, že Lojzo si kúpil brokovnicu, tarasnicu alebo čo vlastne...  Neviem to presne, lebo nie som poľovník. Napokon ma to ani nezaujíma – nič sa mi nemôže stať, aj keby ma trafil. Od mala totiž verím v heslo nášho starého richtára Samuela: ,Za živa v Bystrici – po smrti v nebi!‘"

Do mesta obklopeného vencom hôr prišiel v roku 1943 spolu s matkou Gizelou, rodenou Javorskou, a mladším bratom Jozefom, keď maďarské úrady na anektovanom území zrušili matke po otcovej smrti štátne občianstvo a vypovedali ich z bytu, evidovaného na meno Jozef Kováč. Po krátkom pobyte v Banskej Belej u starej mamy sa usadili v Banskej Bystrici u strýka Antona Javorského (matkinho brata), vrchného strážmajstra krajskej pátracej stanice. K atmosfére detstva sa po rokoch vyjadril: „Detstvo som prežil v dome, ktorý stál na mieste dnešného Prioru, toho starého na Hornej ulici. Ako chlapec som sa hrával v záhrade staviteľa pána Karavajeva, ktorá sa rozprestierala tam, kde sú dnes budovy Pozemných stavieb a na píle, ktorá rozvoniavala do ďaleka na pľaci, kde dnes stojí budova banky, hotel Lux a Dom odborov. Viem, že staré mestské činžiaky, sklady a pivnice fabriky na likéry Perla a dielne pána Roháča, Ciglana a Podkonického museli ustúpiť novostavbám, ale nie som presvedčený, či Hron, rieka mojej mladosti, na ktorej meditoval kedysi Marcus Aurelius a sníval Andrej Sládkovič, zaslúžil si svoj osud, svoju premenu na kalný kanál. Pred vojenským veliteľstvom, čiže ,vojačkom‘, ako sme volali dlhú, širokú a vzhľadnú budovu na Ulici Československej armády, stál po vojne provizórny drevený železničný most. Vždy, keď bolo slnečno, vliezli sme do jeho živicou voňajúcich ľadolamov a dívali sa do priezračnej vody plnej belíc, podustiev a kapríkov – bol to taký náš dávny televízor nad všetky dnešné televízory, pretože bol živý, voňavý a farebný.“ (Kováč, písomná pozostalosť – rukopis)

zem_pod_nohami.jpgĽudovú školu ukončil v Banskej Bystrici v roku 1945. Počas prázdnin voľné chvíle najradšej trávil u starej mamy z matkinej strany Anny Javorskej, rodenej Kasiarovej. Po rokoch v jednom rozhovore bez idealizovania ocenil jej dobrotu „… ako trvalý a požehnaný stav duše, ktorou neotriasla ani dlhoročná choroba so všetkými podobami ľudskej bolesti.“ (Kováč, písomná pozostalosť – rukopis)

Obľúbil si i strýka Antona, ktorý mu nahrádzal otca a okrem iného mu vštepoval lásku k prírode a jej krásam. O otcovskom vzťahu svedčí i skutočnosť, že na jeseň 1946 sa k strýkovi presťahoval do Levíc, aby tam pokračoval v gymnaziálnych štúdiách, ktoré začal v septembri 1945 na banskobystrickom Gymnáziu Andreja Sládkoviča. Anton Javorský bol tam služobne preložený. S ukončením kvarty na levickom gymnáziu získal základné vzdelanie a od septembra 1949 ho prijali na Vyššiu priemyselnú školu strojnícku v Banskej Bystrici. Počas štúdia školu presťahovali do Zvolena, kde roku 1953 maturoval s vyznamenaním. V čase stredoškolských štúdií síce čítal krásnu literatúru veľmi intenzívne (podľa vlastných slov priam „maniacky“), ale tvorivo aktívny vzťah k nej ešte nenadobudol. Na rozdiel od mnohých rovesníkov sa nepokúšal pocity dospievajúceho mládenca pretlmočiť do poetických veršovačiek.

Po skončení priemyslovky sa na vysokoškolské technické štúdium nedostal, preto od prvého júla 1953 začal pracovať vo zvolenskej Bučine ako konštruktér. K tomuto pôsobeniu sa neskoršie s jemu vlastnou iróniou vrátil poznámkou: „Akosi sa mi to prejedlo, veď som ako bažant nosil iba medokýš starším inžinierom.“

Preto k 31. augustu 1954 pracovný pomer ukončil a nové snaženie nasmeroval na Fakultu spoločenských vied Vysokej školy pedagogickej v Bratislave, kde začal študovať slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s dejepisom. Po príchode do nového prostredia sa Miki (ako ho všetci známi volali) zoznámil s básnikom Ľubomírom Feldekom, ale i Viliamom Marčokom (neskôr významným literárnym vedcom), ktorý ho z tých čias charakterizoval ako „… živáňa, ktorému ešte aj okuliare sršali čertovskými ohníkmi“.

Od začiatku štúdia bol nielen výborným študentom, ale aj všestranným športovcom – hrával futbal, skákal do diaľky, behal krátke i stredné trate. Aktivity na konci prvého semestra Kováčovi nečakane a pritom zákerne prekazila chronická pľúcna choroba. Z aktívneho a životom kypiaceho študenta a športovca so zmyslom pre humor sa stal pacient v pozícii človeka postupne zvádzajúceho zápas o svoju existenciu. Nevzdával sa a v rámci rehabilitácie podľa vlastného vyjadrenia neplietol košíky, ale veľa čítal a začal písať prvé básnické výtvory, v ktorých na podklade racionálnej civilnosti vyjadroval hlboké myšlienky existencialistickej filozofie. Preto Kováčova úloha na generačnom nástupe nebola demonštratívna: „Práve vtedy, keď to najviac vrelo, kvasilo, bublalo, užíval som si sladkého sanatórneho života na Borovej a potom na Prednej Hore pri Muráni.“ Nestal sa ani teoretickým manifestantom, ale bol skôr v úzadí, kde podľa jeho slov „je miesta dosť, ba najviac…“.

Po návrate z liečenia sa už do vysokoškolských posluchární nevrátil, ale od januára do októbra roku 1956 pracoval ako referent Závodnej školy práce na podnikovom riaditeľstve ČSAD v Banskej Bystrici. Potom nastúpil do Mestského domu osvety, kde mal na starosti mestský rozhlas, organizáciu a metodické riadenie vzdelávacích krúžkov. Vo voľnom čase pracoval ako dramaturg a režisér ochotníckeho Divadelného súboru Andreja Sládkoviča s režisérmi Jánom Kováčom, Edmundom Kleinom, hercami Ondrejom Zátureckým, Pavlom Šperkom, Zdenom Oravcom a inými. Aj prostredníctvom osvetárskej práce žil aktívnym životom, veď v rámci organizovania „kultúrnych štvrtkov“ sa zoznámil s vtedy mladými začínajúcimi básnikmi Milanom Rúfusom a Miroslavom Válkom. Postupne sa v Banskej Bystrici utvárala živá kultúrno-spoločenská atmosféra, ktorú čarom svojej osobnosti napomáhal spoluvytvárať. Vo chvíľach „samého so sebou v tichu súkromia“ písal ďalšie verše. Navonok však vytváral dojem, že o poéziu sa tvorivo nezaujíma a v samoprezentácii poetických „písačiek“ bol skôr tajnostkár.

Do poetických začiatkov, činorodého života naplneného kultúrnymi aktivitami a spoločenskej sebarealizácie v kruhu priateľov zasiahol nový nápor tuberkulózy, ktorý tentoraz postihol aj obličky a viedol k trvalému podlomeniu Kováčovho zdravia.

I napriek doslova existenciálnym problémom rozhodol sa zostaviť z básní rukopis zbierky, ktorý poslal do literárnej súťaže vypísanej Slovenským literárnym fondom k 15. výročiu SNP. Jeho meno sa prekvapujúco zjavilo na poprednom mieste, čo vzbudilo pozornosť v literárnych kruhoch. Tón Kováčovej poézie priniesol bolesti i radosti sveta účinnými a funkčnými básnickými prostriedkami bez zbytočnej ornamentálnosti. Napokon práve to bola jeho predstava poetickej výpovede, čo neskoršie v jednom rozhovore vyjadril slovami: „Chcel som vždy písať poéziu prostú a jednoduchú, ľahko čitateľnú a vnímateľnú aj bez slovníkov, štúdia poetík a inej pomocnej literatúry…“ Odmenený rukopis dostal zásluhou vydavateľstva Slovenský spisovateľ v edícii Pôvodná poézia formu básnickej zbierky v knižnej podobe pod názvom Zem pod nohami (1960).

Vydanie básnickej zbierky spopularizovalo osobnosť Mikuláša Kováča síce aj v širších kultúrnych súradniciach Slovenska, ale jeho hlavná, najmä široko koncipovaná kultúrno-spoločenská činnosť sa nasmerovala predovšetkým do prostredia banskobystrickej kultúrnej society. V podmienkach „legendárnych“ šesťdesiatych rokov literárnej Banskej Bystrice“ dozrieval osobnostne i umelecky. K vtedajšej literárnej situácii v meste pod Urpínom uviedol (v rozhovore s O. Vavrovou): „Mali sme svoje krajské vydavateľstvo, mali sme literárny mesačník, pravidelne vychádzala literárna príloha denníka Smer, bol tu klub mladých autorov, ktorí navštevovali renomovaní spisovatelia z centra, ba aj zo zahraničia, ale čo je hlavné – žili a tvorili tu spisovatelia, a to nie hocijakí. Spomeniem napríklad Jána Bodeneka, Ladislava Balleka, dramatikov Osvalda Zahradníka, Petra Kováčika, Jozefa Mokoša a Pavla Sobotu, básnikov Jána Ondruša, Ladislava Šimona, Mariána Kováčika, Mariána Bednára, Blanku Poliakovú a literárnych kritikov Viliama Marčoka a Emila Murgaša...“

o_modrej_labuti.jpgOsobnostne sa vyhraňoval natoľko, že svoj pohľad na svet nemenil podľa ľudového hesla „kam vietor, tam plášť“, ale budoval ho prísne na humanistických princípoch. Potvrdilo sa to najmä v zložitej spoločensko-politickej situácii po auguste 1968, keď si uchoval „rovnú chrbticu“ a nespreneveril sa svojim zásadám. To malo za následok, že roku 1970 pri výmene legitimácií členov komunistickej strany pohovorová komisia navrhla zrušenie jeho členstva, čo sekretariát Stredoslovenského krajského výboru Komunistickej strany Slovenska zmenil na vylúčenie z členstva v strane. Táto skutočnosť mala za následok vyradenie Mikuláša Kováča z verejného literárneho života. Viacerí básnickí kolegovia na redakčných postoch mu písali listy tohto druhu: „Vaše príspevky sa pre náš časopis (denník, týždenník, magazín, vydavateľstvo) nehodia.“ Pomocnú ruku mu podal vtedajší predseda Zväzu slovenských spisovateľov básnik Andrej Plávka, ktorý Kováčovi v tom čase pomohol i v existenčnom zabezpečení. Umožnil mu získať tvorivé štipendium od Slovenského literárneho fondu. Takýto počin mal mimoriadne veľký význam pre celú rodinu, lebo vedenie Krajového štúdia Československého rozhlasu ho k 30. septembru 1974 prepustilo zo zamestnania, pričom zariadili, aby ho nikde neprijali. O vtedajšej absurdnej situácii Kováč zanechal výrečné svedectvo: „… ,veď mu prejde chuť na básňovanie!‘ zastrájal sa miestny ideológ trpiaci komplexom zo svojho živnostenského pôvodu, ,vieme, že si chorý, ale u nás by ti práve preto dobre nebolo, požiadavky na redaktorov sa budú stále stupňovať, ešte by ťa to položilo‘, strašil ma mýtoman dosadený do vedenia inštitúcie s poslaním ,vyčistiť redakcie od kontrarevolucionárov‘.“

Po definitívnom odchode z rozhlasu získal prácu až vo februári 1976, keď sa dostal do Krajského bábkového divadla ako robotník v divadelných dielňach. Po polroku nastúpil 1. augusta do Okresného osvetového strediska ako samostatný odborný pracovník pre edičnú činnosť a názornú agitáciu a propagáciu na oddelení zvláštnych kultúrnych služieb. Tu bol nútený podriadiť sa aj vtedajším ideologickým praktikám. Svedčia o tom niektoré ním vypracované materiály, napr. metodický materiál k oslavám 60. výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (1977).

V konsolidačných a normalizačných praktikách „albánskej Banskej Bystrice“ vydržal a vytrval aj vďaka poézii. Podľa osobného vyznania počas núteného „literárneho postavenia mimo hry“ písal „priebežne, keď sa mi chcelo k niečomu vyjadriť. ,Keď som musel‘ - sa mi zdá byť patetické. Človek je niekedy celkom proste lenivý a vtedy by sa nemal tváriť, že ,písať nemusí‘ … Nie som jednoducho príležitostný v básnickej ,životospráve‘ - aj keď básničky svedčia niekedy aj opačne“. Uvedené vyjadrenie svedčí o kontinuite Kováčovej tvorby aj v čase jeho spoločenskej diskriminácie, čoho dokladom je výberová bilancia tohto obdobia v básnických zbierkach Zemnica (1978) a Písanie do snehu (1978).

Pre Mikuláša Kováča popri písaní (chvíľach tvorivého myslenia so slovami...) boli balzamom na duši chvíle stretnutí s priateľmi. Prebiehali nielen v atmosfére Národného domu, alebo reštaurácie Astra na sídlisku Fončorda, ale aj v lone prírody na okolí Banskej Bystrice: „... s priateľmi Jankom Bullom, Paľom Hluchým a niekedy aj s Mikim Palkom, Jožom Mokošom a Pištom Šmihlom sa občas vyberieme do lesa na huby, ale bez mučenia priznávam aj to, že zriedkakedy ich nájdeme. Nachádzame skôr hubárov, tých je ako maku. Občas nájdeme nožík, nedopitú fľašu vína, vývrtku, baterku, ba raz sme našli aj koženú diplomatku s dôležitými úradnými dokumentmi...  Ktoréhosi z našich diplomatov vystrašil asi v Iliašskej hore maco samotár... Vždy sme však našli slnko, vietor, dážď, tôňu pod stromom. Občas sme niekde spadli, zapadli, zablatili sa, zadlžili sa v niektorej z horských krčmičiek na občiansky preukaz, alebo sme stretli – a bolo nám vtedy dobre pri srdci – v hore človeka, ktorý nám čosi pekného a zaujímavého povedal o sebe a o tej hore. To, myslím si, celkom stačí. Veď huby dostať napokon aj na trhu. Niektoré druhy, napríklad hlivy a pečiarky sa už dokonca aj vyrábajú – pestujú sa na slame a na klátikoch a dostať ich aj v zelovoci. Ale hora je len hora a horou navždycky zostane. Hodno sa občas vybrať do tých našich krásnych zelených katedrál. A hodno ísť s priateľom. Alebo s priateľkou, veď hora, ak ju máš rád, nič nevyzradí...“

V závere spomienky na spisovateľa Mikuláša Kováča na pohladenie duše trocha zamyslenia sa nad jeho reflexiou o význame poézie v našom živote: „... poézia, to nie je len zveršovaný, zrytmizovaný, teda napísaný, čiže verbálny tvar nášho zážitku. Myslím si, že tvarom nášho zážitku môže byť aj sám zážitok alebo jeho docítená podoba. Mali by sme viac básnicky spolupracovať s okolím, s prírodou, so svetom, ktorý nás obklopuje, mali by sme sa snažiť hľadať poéziu v každodennom živote, v zdanlivej všednosti, na ktorú sa sťažujeme niekedy aj neoprávnene, pretože ona nie je až taká všedná, ako ju vníma naša lenivá duša – sú v nej iskry krásy, len ich rozdúchať. Nechápme teda poéziu len ako báseň, len produkt ľudského ducha, ale snažme sa ju vydolovať zo všetkých dostupných slojov – poéziou, resp. zážitkom z nej môže byť aj strom, potok, pes, mačka, kanárik, orosené strechy horiace pri východe slnka, dobrý, čistý a múdry rozhovor s priateľom, pomoc susedovi pri sťahovaní vína alebo pri oprave vodovodného kohútika, napríklad, skrátka hocičo, čo nás poteší, humanizuje, vyvoláva pocity spolupatričnosti k ľudskému rodu, všetko, čo na človeka zapôsobí a čímsi neurčitým, ale predsa len krásnym naplní jeho dušu.“

Portrét: LIC   

SÚVISIACE:
Pocta básnikovi Mikulášovi Kováčovi: Všetci ste v mojom srdci prítomní

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama