Reklama
Reklama

Milan Rastislav Štefánik – Slovák či Čechoslovák?

Počet zobrazení: 1429

Viacerých to prekvapí. Väčšina tomu však asi rozumie. Niektorí sú udivení, uvádza ich to do pomykova, do rozpakov. Tieto a ďalšie pocity, reflexie z oblasti racionality, vyvoláva nápis na mohyle M. R. Štefánika na Bradle, slová vytesané do kameňa „Veľkému synovi – oslobodený národ československý“. Znamená to, že nebol Slovák, nepatril do slovenského národa? Bol Čechoslovák, bol príslušníkom takéhoto národa? Jestvoval v rokoch jeho života a tragickej smrti slovenský národ? Sú aj takí jedinci, odchovaní vzdelávacou sústavou a mediálnou kultúrou posledných troch desaťročí, ktorým je to jasné. Museli to vysekať ideológovia z obdobia zločinov  totality. Možno takíto jedinci tieto litery vysekajú, vybielia, alebo sa na protest pripútajú k nim reťazami, až dokedy ich kamenári nezlikvidujú.

bradlo_napis2a.jpg

Písmená, slová a celá veta je z roku, kedy bola slávnostne odhalená celá mohyla, teda z roku 1928. Kulminovalo prvé desaťročia demokratickej, slobodnej a pluralistickej Československej republiky, štátu politických strán. Bol to štát československého národa. Na vysvedčeniach žiakov aj maturantov sa písali známky z jazyka československého, v štatistikách zo sčítania ľudu sa uvádzal počet obyvateľov československého národa. Ako to teda bolo s národnou identitou Milana Rastislava Štefánika – najväčšieho Slováka?
 

1.

Národná identita M. R. Štefánika – podľa práva krvi, kto boli rodičia (ius sanquinis), aj podľa práva krajiny kde sa narodil (ius soli), ako aj podľa princípu materinského jazyka (etnicity) je úplne, nepochybne a jednoznačne jasná, a to nad slnko a hviezdy, o ktorých ako astronóm bádal: podľa národnosti bol Slovák, bol synom slovenského národa. Ako je to teda s tým, čo je vytesané dlátom do kameňa na mohyle? Ako je to s československým národom, s Milanom Rastislavom ako synom tohto národa a Štefánikom ako Čechoslovákom? Uveďme niekoľko významných historických udalostí, v ktorých M. R. Štefánik vystupoval ako osobnosť – presadzujúca, zakotvujúca jestvovanie československého národa, udalostí, v ktorých sa prezentoval ako Čechoslovák .

Vo februári 1916 vznikol v Paríži orgán zahraničného odboja – Národná rada. Mala za úlohu zjednotiť a viesť československý zahraničný odboj, boj a vojnu za rozbitie Rakúsko-Uhorska. Sústreďovala vo svojich rukách ako stála inštitúcia celé revolučné hnutie, celú akciu ako vo vzťahu k Spojencom, tak aj voči svojim vojakom a starousadlíkom vo Francúzsku, v Anglicku, Rusku, Amerike, Taliansku, Srbsku a v neutrálnych štátoch. Po dlhých úvahách bol nový orgán nazvaný Československá národná rada. Vo francúzskom jazyku sa menoval ako „Conseil National des Pays Tchéques“, t. j. v preklade „Národná rada českých zemí („krajín“ – po slovensky). Dokonca aj taký pravoverný Čech, ako Dr. E. Beneš, vyjadroval údiv, že to bol práve „Slovák Štefánik, ktorý obhajoval termín „des Pays Tchéques“ – „českých zemí“. V názve nebolo ani slovo o tom, že by sa odbojové hnutie vzťahovalo, týkalo aj Slovenska, slovenskej krajiny. Národná rada nemala vo svojom názve ani písmeno, ani kód, že predstavuje aj Slovákov, slovenský národ. A vynechanie, vypustenie tejto časti pomenovania obhajoval a presadil Slovák z Košarísk na Brezovej a z Nitrianskej stolice.

Známe sú úsilia, procesy a kampane z neskorších rokov o zbližovaní, zjednocovaní slovenského a českého národa, vytváraní z nich nového jednotného národa. Zámerné vynechanie pomenovania „slovenská krajina“, „Slovensko“ z názvu Národnej rady v Paríži v mene a v prospech českých zemí („krajín“) bolo možné chápať aj tak, že Slovensko, slovenská krajina je už súčasťou „českých zemí“ („Pays Tchéques“), že je to už nebodaj česká krajina. Vzťah dvoch fenoménov, český a slovenský, nadobudol týmto názvom Národnej rady výrazné znaky – splynutia slovenského v českom (národa aj krajiny) aj s výsledným efektom zániku slovenského. M. R. Štefánik určite nemal takýto úmysel a je to zrejmé z jeho ďalších výrokov a konaní. Dôvody, motivácia, prečo hájil termín „des Pays Tchéques“ boli zreteľne iné. Vzhľadom na úplnú neznalosť o slovenských záležitostiach, o Slovensku v spojeneckých krajinách, konkrétne v sídle Národnej rady v Paríži a vo Francúzsku vôbec – nechcel zvýrazňovaním slovenskej otázky komplikovať politický boj (ideový, propagačný, agitačný) centrálneho zahraničného odbojového orgánu. Obával sa, že by sa v cudzine spojeniu tohto českého problému so slovenským nerozumelo a že by to dokonca zneužili odporcovia odboja proti nemu. Slovenské oslobodenie dosiahnuté samostatne, len Slovákmi, slovenskými silami bolo vzhľadom na pomer síl vo svete aj v starej monarchii mimo reality, nebolo možné. Hľadal sa spôsob, ako ho spojiť s českým. Prvá možnosť bola úplne vypustiť slovenský problém, skryť ho alebo zatajiť, zahaliť pred svetom (spojencami) – navonok pod českým titulom. Usilovať sa takto ho vyriešiť, akoby mimochodom, či sekundárne bez jeho ostentatívneho uvádzania. Malo to však aj vyššie uvedené riziká a nebezpečenstvá splynutia slovenského v českom, stratou slovenskej identity.

Prišiel však zásah do možnosti vystupovať akoby v zatajení pod týmto menom, zásah ktorý korigoval tento spomenutý vývoj, a to v podobe návrhu amerických Slovákov, ich spolku, združenia, Slovenskej ligy. Prišli s návrhom na pomenovanie ústredného orgánu zahraničného odboja nie ako „zemí“, krajín českých a slovenských, ale s názvom, v ktorom sa vyjadrila aj jednota a do určitej miery aj osobitosť území aj národov a to v podobe názvu – „Československá národná rada“ (fr. Conseil National Tchécoslovaque, angl. Czechoslovak National Council).

Nový názov ako „nomen omen“ vyjadroval mlčky zblíženie, zjednotenie „zemí“, krajín českých a slovenských, ako aj integráciu, zjednotenie oboch národov do zjednoteného celku, do zjednoteného spoločenstva – teda do Československa, ale i do (možno) československého národa. Pozitívom v porovnaní s prvým názvom „Národná rada českých zemí“ bolo, že to nebolo splynutie jedného (slovenského) národa v druhom (v českom), vliatím sa do neho so stratou identity. Dalo sa z tohto názvu usudzovať, že išlo o dve územia, české a slovenské, o dva národy, ktoré sa zjednotili (integrovali). Nebolo to však jednoznačné. Riziko, nebezpečenstvo pre ich identity bolo v tom, že išlo o zjednotenie, v ktorom dva národy, ktoré sa zjednotili vytvorili akoby tretí, nový, dovtedy nejestvujúci a neznámy – československý národ. A národy, ktoré sa takto zjednotili, akoby stratili svoju identitu, ktorá sa vyjadrila ako ich súčet či súčin a to do identity nového národa. Asi aj vo vedomí tohto výsledku vznikli návrhy, potom debaty, diskurzy, polemiky o tzv. pomlčke v názve, ktorá by písomne vyjadrila, že ide o dve entity, o dva subjekty. Vzápätí sa tieto debaty a spory rozvinuli a obohatili v tom zmysle, či táto pomlčka bude spojovníkom alebo rozdeľovníkom medzi nimi (bude ich spájať alebo rozdeľovať). Tak je to zreteľné podľa Pittsburskej dohody z roku 1918, ktorá mala názov Česko-Slovenská dohoda.
 

2.

Druhý prípad, udalosť vyjadrujúca do významnej miery trend, myslenia a konania M. R. Štefánika k „čechoslovakizmu“, k českému prevzatiu, podopreniu a zaisteniu slovenského oslobodenia bol Kyjevský zápis (dohoda) z 29. 8. 1916. Vyjadrená v ňom bola aj myšlienka, resp. téza, že Česi a Slováci si želajú vyvinúť sa v jednotný politicky nedielny a slobodný národ; teda formulácia o jednotnom československom národe. Po vytvorení ústredného orgánu odboja, po prijatí jeho názvu ako „Československá národná rada“, podarilo sa tentoraz dosiahnuť ďalší stupeň vo vývoji, a to v podobe dohody o jednotnom československom národe. Jednotný československý národ bol označený ako cieľ ich úsilia (teda nie už hotový stav) a ďalej bol charakterizovaný atribútom „politický“ národ (nie etnický, jazykový). Ako to v politickej a ideologickej práci býva – cieľ sa začal čoskoro už považovať za realitu, a prívlastok politický národ sa tiež vždy neuvádzal, takže propagačne sa hlásalo, že v Kyjeve ruskí Slováci a Česi uznali „československý národ“. Vzťahovalo sa to, pochopiteľne, iba na určitú skupinu vo vedení hnutia ako aj celého odboja.

bradlo-celok.jpg

Veľkosť, význam vtedajšej programovej a organizačnej práce M. R. Štefánika v Rusku v roku 1916 bola predovšetkým v tom, že presvedčil a získal početných českých a slovenských krajanov tu usídlených a zajatcov, ktorí dovtedy stáli na stanovisku samobytnosti slovenského národa, vyznávali a hlásali ju pod heslom doneseným z domova: „za tú našu slovenčinu“. Presvedčil aj keď s ťažkosťami a neúplne aj tých, ktorí sa v kontexte myšlienok S. H. Vajanského a vtedajšieho programu SNS pridržiavali programu „mesianistického poslania Ruska, Ruska ako Mesiáša vo vzťahu k Slovanom vôbec, teda aj oslobodenia Slovenska cárskou ríšou. V českej časti odboja boli zase takí, ktorí inklinovali k vytvoreniu Slovanskej ríše, ktorej základný zákon v podobe ústavy mal už vyhotovený významný český politik K. Kramář (stal sa prvým predsedom vlády ČSR v r. 1918). Kyjevský zápis bol dohodou medzi krajanmi v Rusku ako aj americkými Slovákmi (združenými v Slovenskej lige, zastúpenými G. Košíkom – ktorí sa rok predtým prezentovali uzavretím Clevelandskej dohody. Bolo v nej významné ustanovenie o tom, že český a slovenský národ sa spojí do federatívneho zväzku štátov. A teraz, akoby zrazu a nečakane, podľa Kyjevského zápisu súhlasili s úsilím o jednotný politický národ československý. Štefánik presvedčoval aj J. Kvačalu, Slováka, ktorý bol ako komeniológ profesorom na univerzite v Rige a v roku 1915 založil a viedol „Slovenský spolok pamäti Štúra“. Všetkých týchto spojil svojím slovom a vystupovaním M. R. Štefánik. Československú národnú radu so sídlom v Paríži uznali české a slovenské spolky a združenia v Rusku (podľa dohody z Kyjeva (1916)),  uznali ju za vrcholný a ústredný orgán zahraničného odboja, za orgán vedenia revolučného boja. Najdôležitejšie však bolo, že uznali Československú národnú radu (ČSNR) ako orgán, ktorý má aj v ich mene  právo, aby konal vo vzťahu k štátom, spojencom Dohody (posielal im memorandá, uzatváral s nimi dohody a zmluvy, ďalej aby pracoval so zajatcami, združoval ich do vojenských útvarov, perspektívne do československého vojska v zahraničí. Práve všetko toto dá sa považovať za najvýznamnejší výsledok práce M. R. Štefánika v Rusku v roku 1916. Zahraničný odboj politický, vojenský, programový mohol byť odvtedy vedený jednotne, bez zápasov o jeho vedenie a ciele, bez vytvárania frakcií či konkurenčných vedení a vodcov. Z hľadiska koncepcie národa, českého a slovenského, sa podarilo Štefánikovi dosiahnuť méty, výsledky – podľa ktorých v programovom vývoji v niečom nadviazal, ale väčšinou prekonal politické dedičstvo „otcov a starých otcov“ slovenskej národnej politiky. Prekonal program Ľ. Štúra a jeho družiny, ďalej program Š. Marka Daxnera a jeho Memoranda (1861), aj S. H. Vajanského (o oslobodení Slovákov Ruskom) a zmenil aj program vtedy jedinej slovenskej politickej strany, t. j. SNS (autonómia v Uhorsku). Do úplného úzadia, do zabudnutia sa dostala aj cieľová štátna idea (v skutočnosti ilúzia), ktorú prezentovala „Národná Rada československých obcí v Paríži (15. 2. 1915) vedená Horským Koníčkom – o úplnej samostatnosti „Slovenského kraja“ údajne s vlastným snemom v Nitre. Nie iba jednotlivcom sa zdalo, že sa týmto programom z Kyjeva stráca „slovenská postať“, že to nie je tá pravá cesta. Aj jeho najbližší druhovia, spisovatelia Dr. J. Jesenský, J. G. Tajovský, ako verejní činitelia Dr. Ivan Markovič, Dr. Vladimír Daxner, V. Hurban, už po uplynutí troch mesiacov od podpisu Kyjevského zápisu (dohody) považovali za potrebné zo slovenského národného programového pohľadu sa vyjadriť. Stalo sa tak dňa 19. októbra 1916 a tiež v Kyjeve, a vyjadrili sa k jednotnému československému národu ku koncepcii vzniku štátu československého národa, kriticky. Vzťah medzi Slovenskom, Českom a vytvorenie nového štátu mal sa vyvíjať inak a mal byť podľa nich takýto: „Samostatné Slovensko a samostatné české zeme sa spájajú do jedného štátneho celku“ A  ďalej „Slovensku v budúcom štáte musí byť zabezpečená úplná národná samospráva, voľnosť sebaurčovania a vývinu“. Možno usudzovať, že neprijímali jednotný československý národ a už vôbec nie ako jednotný etnický národ, ani ako jednotný politický národ. Neprijímali ho ako jediný základ a platformu československého štátu. Slovensko, slovenský národ mal mať pri vzniku tohto štátu, v období jeho jestvovania – postavenie subjektu, a to ústavnoprávneho. Koncepcia československého národa, aj ako politického národa, ako subjektu vytvoreného súčtom českého a slovenského, ako jediného subjektu a to nového štátu sa takto stretala vo vektore ideových síl a postojov s koncepciou, podľa ktorého subjektom týchto práv má byť slovenský národ. Bola to však koncepcia časti vnútorných síl, slovenských síl v československom odboji. Určujúcou silou, determinantom boli postoje a predstavy veľmocí. Transformovali sa do programovej línie ústredného orgánu a to ČSNR v Paríži. Presadilo sa, to, čo bolo dohodnuté v Kyjevskom zápise, jednotný československý národ – a to vo vzťahu k vnútornému národnému subjektu, ktorý bol považovaný za nositeľa práva národa na sebaurčenie, za subjekt vytvárajúceho sa štátu a to vo vzťahu navonok, voči veľmociam, spoločenstvu štátov. 

Koncepcia ČSNR ako vrcholného predstaviteľa oslobodzovacieho hnutia národa, ktorého cieľovou úlohou bolo dosiahnuť, aby sa dva národy, ktoré tento orgán viedol, na čele ktorého stál, sa vyvinula, vyformovala do podoby „ jednotný politický národ československý“. Atribút „politický“ sa postupne prestal používať a neodlišoval sa od pojmu československý národ v etnickom chápaní. Ďalším cieľom hnutia, jeho jadrom sa stala úloha  vytvoriť budúci československý štát a po ďalšie, aby tento jednotný štát, jednotného československého národa bol pod záštitou a protekciou Štvordohody. Slovo záštita bolo z hľadiska suverenity budúceho štátu – slovom s významom neutrálnym, asi ako spojenecký zväzok, vojenská a politická aliancia. Slovo a pojem „protekcia“ znamená doslova ochrana, a to medzi chráneným štátom a protektorom (t. j. ochrancom). Súhrne sa táto relácia kvalifikuje ako protektorát, t. j. medzinárodnoprávny vzťah so štátom nie úplne suverénnym. Malo také byť Československo? Alebo to platilo iba a len pre obdobie, kedy sa takýto útvar, doteraz nejestvujúci, mal vytvoriť a to najskôr deštrukciou jestvujúceho mocnárstva? Alebo takýto vzťah – chránený štát (ČSR) a protektori (Francúzsko a podporne Anglicko) platil pre celé obdobie jeho trvania a osobitne sa prejavoval v mocenských, krízových situáciách (ako bol Mníchov 1938, a potom ako Protektorát Čechy a Morava a Slovenský štát 1939)? Optimálna ochranná vojensko-politická aliancia pre Československo, a v súčasnosti pre Slovenskú republiku, by bola taká, v ktorej by mal tento štát, krajina, vojenskú pomoc a podporu od západných veľmocí a súčasne aj od východnej veľmocí. Nepatril by do sféry jednej z nich, ako nástroj proti druhej. Medzinárodnoprávna garancia ochrany politického útvaru v strede Európy, zo Západu a aj z Východu, sa nikdy nedosiahla, ani v medzivojnovom období, ani v rokoch studenej vojny, ani v súčasnom globalizovanom, ešte stále v monopolarizovanom svete. Vždy však ČSR bola pod určitou ochranou (protektorstvom) niektorej veľmoci. A nebolo to pre jej samostatnosť a suverenitu iba výhodné.

Československý štát sa teda mohol vytvoriť len pod záštitou a protekciou Štvordohody, ako sa to písalo v roku 1916 v Kyjevskom zápise. Tvorili ju vtedy Francúzsko, Anglicko, Taliansko a cárske Rusko. Význam Ruska sa oslaboval, porážkami jeho vojska na frontoch, revolučnou krízou celého samoderžavného systému, ako aj tým, že z vedenia československého odboja boli vytlačení a vylúčení proruskí predstavitelia (konkrétne J. Dürich, podpredseda ČSNR, ktorý chcel zriadiť po vedení v Paríži aj druhé vedenie odboja na čele s ním, pre Rusko. Pritom takáto národná rada by presadila aj vytvorenie československého štátu pod samoderžavným a pravoslávnym vplyvom Ruska. Energický a tvrdý postup M. R. Štefánika voči J. Dürichovi, a to jeho škandalizáciou až kriminalizáciou ako agenta rakúskej cisárskej rozviedky, rozhodol o vylúčení tohto pána z ČSNR. Československá oslobodzovacia akcia sa tak zbavila nepriateľa priamo vo svojom vedení. Prozápadná orientácia, nazývaná aj európska, nadobudla tým prevahu. Vyplývalo z toho, že nový štát sa bude tvoriť pod záštitou a protekciou Dohody, ako Trojdohody (Francúzska, Talianska a V. Británie), bez vplyvu Ruska. 

Geopoliticky takéto rozhodnutia a skutky podľa nich boli potrebné, žiaduce, objektívne realistické. Národná jednota a od nej odvodený cieľ –  vytvorenie jednotného národného štátu sa považovalo za geopolitickú nutnosť, jediné možné východisko v prospech budúcnosti českého a slovenského národa. Alternatívou k jednotnému československému národu mohli byť podľa M. R. Štefánika dve varianty:

1.) „samostatné Slovensko“ (nespojené s Českom), ktoré by sa podľa neho stalo „guberniou Ruska“. Tento svoj záver zdôvodnil okrem iného aj tým, že ostatné európske veľmoci by takýto výsledok nepripustili. Pre nich by „samostatné Slovensko“ pod záštitou a protekciou Ruska znamenalo, chápali by ho ako ohrozenie, ako nebezpečenstvo panslavizmu či panrusizmu. Proti tomuto by tieto európske mocnosti vystupovali, a to diplomaticky, politicky, ekonomicky, prípadne aj bojovali vojensky. Druhým variant podľa M. R. Štefánika mohlo byť:

2.) „Slovensko samostatné“, ktoré by zostalo a bolo osamotené. Bez záštity a protektorátu by sa stalo súčasťou Uhorska. Dostať sa a zostať v rámci Uhorska by znamenalo pre slovenský ľud národnú smrť. Maďari by za týchto geopolitických pomerov, získali voľnú ruku vytvoriť svoj vlastný celistvý štát, dokonca aj možnosť vytvoriť „Veľké Uhorsko“ ako svoju ríšu a tým dosiahnuť svoju historickú víziu. Maďarsku ako Uhorsku by sa vytvorili podmienky, aby sa satelitmi tohto ich útvaru stali na jednej strane Čechy a na druhej strane aj Chorvátsko. Maďarská kombinácia bola výslovne podľa M. R. Štefánika pre Slovensko nebezpečná. 

Záverom a východiskom geopolitických úvah M. R. Štefánika z týchto pomerov bolo: „preto neprízvukujme, že sme dve rôzne národy, aby sme tým nevzbudili obavy o vnútornú politickú silu nášho nádejného štátu a nehnali vodu na mlyn protektorom Maďárie.“ Koncepcia jednotného československého národa mala ubezpečovať a presvedčiť spojencov, že nový štát bude navonok pevný, konsolidovaný, schopný plniť úlohy pre stabilitu v tomto geopolitickom priestore Európy. Geopolitické determinanty boli argumentom meritórnym a argumentom v poslednej inštancii, ktorý rozhodol, zreguloval úvahy o tom, či československý štát bude štátom dvoch rozličných národov, alebo jedného národa. Sloboda je poznaná nutnosť. Determinácia rozhodnutia však nebola úplná absolútna. Dalo sa rozlišovať, diferencovať – či dva rozličné národy, český národ a slovenský národ zjednotením vytvoria jedno spoločenstvo a to: a) národ v politickom zmysle (politický národ), alebo b) národ v etnickom zmysle (národ jedného jazyka). Uvažovať sa ďalej dalo o tom, že toto spoločenstvo národa a ktorá jeho podoba, bude: – a) subjektom medzinárodného práva, resp. b) subjektom ústavného práva. Či môžu byť subjektmi jedného alebo druhého odvetvia práva – český a slovenský národ kumulatívne (ako československý) alebo oddelene (parciálne).
 

3. 

Za tretiu udalosť, tretie konanie M. R. Štefánika, v ktorej sa mohlo prejaviť, podľa určitých kritérií, jeho československé (čechoslovakistické) zameranie, bol jeho vzťah k Pittsburskej dohode zo dňa 30. mája 1918. Podľa názvu to bola Česko-Slovenská dohoda. Uzatvorili ju združenia amerických Slovákov (Slovenská liga) a Čechov (České národné združenie a Zväz českých katolíkov). Presne podľa textu tohto dokumentu sa jej zmluvné strany nedohodli, ale iba schválili politický program na vytvorenie československého štátu. O štátnom zriadení, jeho forme mali podľa posledného odseku dohody rozhodnúť až zákonní predstavitelia národa doma. Slovensko podľa jej jedného článku malo mať svoj snem, administratívu, školy, slovenčinu ako úradný a vyučovací jazyk. Jablkom sváru po vytvorení ČSR sa stali práve tieto ustanovenia, ktoré HSĽS vykladala ako záruku autonómie pre Slovensko, slovenský národ. K Pittsburskej dohode sa vyjadril aj M. R. Štefánik. Vyhlásil, že Americkú resp. Pittsburskú dohodu neuznáva. A to už aj preto, že americkí Slováci (zväčša tamojší občania, štátni občania USA) nemali práva rozhodovať o našich pomerov, bez nás, bez národov doma. Povedal, že i jemu (M. R. Š.) ju dali podpísať, ale neurobil tak. Z rovnakých dôvodov Pittsburskú dohodu ako záväznú pre ČSR odmietal aj T. G. Masaryk. V roku 1929 v liste adresovanom A. Hlinkovi napísal, že dohoda je falzifikát, a to preto, že sa podpisovala dodatočne v rozličnom čase po jej prijatí a ďalej preto, že Slovenská liga v čase uzavretia dohody nebola legálna, nebola registrovaná. Nemala súhlas príslušného amerického štátu, t. j. nebola riadnym združením, a preto nemala právnu subjektivitu a nemohla navrhovať a uzatvárať akékoľvek dohody. Politická a právna nekorektnosť postupu predstaviteľov Slovenskej ligy sa prejavila v tom, že ju z dohody medzi americkými združeniami Čechov a Slovákov vydávali za dvojstrannú (bilaterálnu) zmluvu medzi americkými Slovákmi a prezidentom ČSR. Dokazovali to tým, že T. G. M. ju podpísal (jej kaligrafické vyhotovenie) 14. 11. 1918 nie v Pittsburgu, ale vo Washingtone D. C., a to presne v deň, keď bol v Prahe Dočasným národným zhromaždením práve zvolený za prezidenta ČSR. Aj to bolo nepoctivé tvrdenie, pretože prezidentom sa stal až inauguráciou v Prahe, a to 23. decembra 1918. Uznával právo slovenského národa na sebaurčenie, na autonómiu, ale pre jej uplatnenie trval na dosiahnutí adekvátneho stupňa vnútropolitického vývoja na Slovensku. Zažehnané muselo byť nebezpečenstva rozvratu ČSR organizovaného zo zahraničia (dôkazom tu bol aj rozsudok z r. 1929. Za zločiny, úklady proti štátu, špionáž v spojení s Maďarskom, bol Krajským súdom v Bratislave uznaný vinným a odsúdeným, páchateľ týchto skutkov, ktorým bol V. Tuka, vtedy blízky spolupracovník A. Hlinku, predsedu HSĽS) . 

Pre HSĽS, osobitne pre Andreja Hlinku sa stala Pittsburská dohoda „najsvätejšou sviatosťou“, autonómia zasľúbeným rajom pre Slovensko. Vyzdvihoval ju za takú v celom období svojej politickej činnosti od roku 1919 do jeho skonu v roku 1938. Netreba mať najmenšie pochybnosti, že by počin M. R. Štefánika, jeho odmietnutie podpisu Pittsburskej dohody považoval A. Hlinka nie za čin hodný syna slovenskej matky, ale v lepšom prípade iba ako syna československého národa a biľagoval by ho ako čechoslovakistu.

Pre M. R. Štefánika bol pojem „československý národ“ pojmom a kategóriou chápanou ako „politický národ“. Diferencoval, uznával že „československý národ“ tvoria dva národy v etnickom zmysle – slovenský národ a český národ. On osobne sa považoval za Slováka, za syna slovenského národa a to pôvodom, materinským jazykom, rodnou krajinou. Znaky a prejavy tejto svojej národnej identity zanechal všade, kde vstúpil – a to v Prahe slovami „Som Slovák – telom – dušou – neznám lásky polovičatej“; na Mont Blancu (... i tu som verným synom úbohej Tatry – národu slovenského“), v Paríži, v Ríme i na zaoceánskych cestách. Prejavovali sa v tom psychologické a emocionálne osobnostné atribúty vzťahu a príslušnosti k slovenskému národu. Nie iba podľa národnej príslušnosti svojich rodičov, podľa materinského jazyka, krajiny pôvodu, ale slobodne podľa svojho srdca, vedomia a svedomia, duchovnej príslušnosti rozhodoval a rozhodol M. R. Štefánik o svojej národnosti. Presne podľa toho, ako to dnes pozná a upravuje Ústava SR. 

Súčasne ako ho charakterizoval T. G. Masaryk, bol aj oddaný Slovan, naturalizovaný Francúz, vrúcny obdivovateľ Talianska – a chcel byť, ako priznával, aj „v pravde občanom sveta“. Ako toľko atribútov identity pochopiť a vysvetliť. Jednak podľa filozofického vymedzenia pojmu národ a tiež podľa psychologického a emocionálneho postoja danej osobnosti. V zmysle štátoprávnej osvieteneckej teórie Francúzov – francúzsky štátny občan je Francúzom aj identitou je príslušníkom tohto národa. Vo Francúzsku sa nerozlišuje medzi národnosťou a štátnym občianstvom. V tomto zmysle ide o tzv. koncepciu politického národa. A v kontexte s ňou aj pojem československý národ vyjadroval, že ide o národ v rozmere politickom (aj štátneho občianstva, pretože politea (grécky) je štát). Podľa koncepcie nemeckého filozofa Herdera, nemeckej romantickej prirodzenej filozofie – je určujúcim znakom pre národ, pre príslušnosť k nemu – jazyk. Národ je spoločenstvo ľudí dorozumievajúcich sa rovnakým jazykom. To je etnická koncepcia národa. Podľa nej sa rozlišuje príslušnosť k národu a príslušnosť k štátu, teda štátna príslušnosť – ktoré môžu byť rozdielne.

Takto možno vysvetliť aj zdanlivú diskrepanciu medzi dvomi identitami – M. R. Štefánik bol synom slovenského národa a po druhé, M. R. Štefánik bol synom československého národa. Pre presnosť dodajme a podčiarknime, že M. R. Štefánik chápal československý národ ako politický národ a prispel k tomu, že ho svetové veľmoci uznali za subjekt medzinárodného práva, z ktorého sa odvíjalo a vyplývalo právo na vlastný národný štát, československý štát. Tento status určili veľmoci, ktoré svojimi diplomatickými úkonmi (memorandami, dohodami a i.) tvorili v tom období medzinárodné právo. 
 

4.

Ako pristupovali k pojmu československý národ dvaja ďalší z troch veľkých mužov (triumvirov) zakladateľov ČSR, konkrétne T. G. Masaryk a Edvard Beneš?

Primus inter pares československého triumvirátu, T. G. Masaryk sa k tomuto problému vyjadril v marci 1917 v diele Nová Európa. Zistil (konštatoval), že „slovenský jazyk je archaickým dialektom češtiny“. A to popri dialektoch moravských a centrálnom dialekte českom (pražskom). Vzhľadom na predchádzajúci vývoj akceptoval, že „československý národ“, bude mať dva jazyky, a to český a slovenský. Inými slovami, československý národ bol a mal byť dvojjazyčným národom, resp. národom dvoch jazykov. Z hľadiska budúcnosti a perspektívy – v podmienkach národnej slobody, vzájomnej komunikácie Slovákov s Čechmi – očakával, možno priamo prognosticky, resp. akoby mlčky vyriekol hypotézu o zblížení slovenského jazyka s českým. Patrila k tomu aj možnosť ich zjednotenia (?) Pričom je tiež dôležité uviesť, že používaním slovenského jazyka nepovažoval za ohrozenú ani štátnu jednotu ani národnú jednotu (bude, je a máme – jednotný štát a je a máme jednotný národ – oba sú československé). V kontexte tohto celého pojednania T. G. Masaryka možno usudzovať, že pojem „československý národ“ chápal a pertraktoval ako jednotný národ v etnickom zmysle.

V tomto prístupe a hodnotení sa T. G. Masaryk odlišoval od postojov M. R. Štefánika (ktorý svojimi postojmi rozlišoval, odlišoval československý národ v etnickom zmysle a československý národ v politickom zmysle). Podľa Masaryka slovenský národ nebol a nie je druhove osobitný národ v porovnaní s českým národom (nie je samostatným druhom slovanského jazyka, jedného z nich, ale slovenský jazyk patrí do českého druhu (typu) či rodiny slovanských národov). Vyplynulo z toho, že podľa názoru T. G. Masaryka slovenský národ  nie je „svojbytným“ národom (?!). Alebo podľa doterajšieho stupňa vývoja, pravdepodobne nie je svojbytným národom, nedosiahol takýto vývojový stupeň (?!) M. R. Štefánik o tom nehovoril, nepísal, nezachoval písomné svedectvo o tom, ani nepodali o tom informáciu jeho priatelia a známi.  

Jazykový zákon ČSR z roku 1920, ktorý bol súčasťou československých ústavných zákonov, upravil tieto jazykové pomery v štáte do určitej miery analogicky alebo v kontexte uvedených odborných úvah T. G. Masaryka. Štátnym, oficiálnym (úradným) jazykom sa stal podľa tohto zákona „československý jazyk“. Úrady na území českých krajín úradovali „spravidla po česky“. Na Slovensku úradovali „spravidla po slovensky“. Český jazyk a slovenský jazyk sa považoval pri úradnom styku v podstate za jazykovú verziu československého jazyka, ktorý bol jazykom štátnym a oficiálnym (úradným). Československý národ podľa jazykového zákona nebol národom hovoriacim dvomi jazykmi (ako o tom písal T. G. Masaryk v r. 1917), ale bol národom jedného jazyka – československého jazyka. Slovenský a český jazyk boli verziami (nie osobitnými jazykmi) – československého jazyka, ktorým hovoril, dorozumieval sa a komunikoval príslušník československého národa.  

Vývoj v Československu, ústavné zákonodarstvo aj prax, nepotvrdil lingvistické historické hodnotenia a prognózy o zbližovaní slovenského jazyka s českým jazykom. V roku 1932 po pomerne veľkom spore v Matici slovenskej bol odmietnutý návrh na zmeny v slovenskom jazyku, ktoré navrhoval vtedy správca Matice prof. V. Vážny, významný jazykovedec, s viditeľnými bohemizmami, teda návrhmi na priblíženie či postupná integráciu do slovenčiny do českého jazyka. Používanie československého jazyka v českej verzii na Slovensku v úradoch a osobitne na Univerzite Komenského vyvolalo demonštrácie študentov, z Akademickej gardy blízkej a podnecovanej HSĽS. Tieto udalosti do značnej miery dezintegrovali národnú jednotu štátu, ale začali ohrozovať aj štátnu jednotu. Razili sa heslá „Slovensko Slovákom“ a „Na Slovensku po Slovensky“.

Po nástupe A. Hitlera k moci a zosilneniu aj Veľkomaďarských požiadaviek z Budapešti (plánov s  integritou starého Uhorska), a tvárou tvár narastajúcemu autonomistickému hnutiu na Slovensku zaujal stanovisko a predniesol svoje riešenie situácie aj druhý muž pôvodného československého triumvirátu Dr. Eduard Beneš vtedy ako minister zahraničia na prednáškovom turné po slovenských mestách začiatkom decembra 1933. Téza Dr. Beneša znela – „veľkou dejinnou úlohou celého nášho pokolenia je vytvoriť z oboch vetví nášho národa vývojove, organicky, pomaly s rešpektom pre osobitnosť vyšší národný celok. Pritom k národnému zjednoteniu nemalo dôjsť asimiláciou Slovákov, ale k národnej jednote sa malo dospieť, ako povedal skôr (či viacej) „poslovenčením Čechov“ ako počeštením Slovákov. Tým sa dosiahne víťazstvo oboch. Odmietal slovenský separatizmus ako aj politický autonomizmus. Poukazoval na európsky vývoj a na vnútorné pomery v ČSR. Na rozhraní troch expanzívnych nacionalizmov, nemeckého, maďarského a talianskeho – ktoré by pohlcovali Čechov a Slovákov, treba vytvoriť jednotný silný národ, vyšší národný celok, z oboch vetví československého národa.

Vnútroštátne, ako povedal Dr. Beneš, by separatizovať a autonomizovať Slovensko vyvolalo dominový efekt – v nemeckých krajoch v Čechách a v maďarských krajoch na Slovensku. Uskutočniť slovenskú autonómiu považoval za úlohu úžasne ťažkú, temer nezvládnuteľnú, a to administratívne, finančne a pritom by osobitným problémom boli národné menšiny v autonómnom Slovensku. 

Vytvoriť z oboch vetví národa nový vyšší národný celok – to bola úloha pre niekoľko generácií. Zjednotenie oboch vetví národa označil za zákonité, dokonca za také, ktorému už žiadna moc na svete nezabráni. Pôsobia tu podľa Dr. E. Beneša zákony biologické a sociologické na celý československý národný celok a politickou úlohou je dať týmto zákonom správny smer a osobitne správne tempo.

A úloha zvládnuť národný separatizmus a politický autonomizmus to bola výzva a problém pre politické strany –, aby viac videli a uplatňovali československé záujmy ako svoje stranícke. A to sa nepodarilo, k tomu tieto strany až na výnimky nepristúpili. Rozhodujúci úder – proti tomuto projektu však prišiel z Berlína, a to úder, ktorý smeroval priamo ku koreňom a genéze československej národnej pospolitosti a československého národa.
 

5.

V „historickej hysterickej reči“ A. Hitlera v berlínskom Športovom paláci (26. 9. 1938) zaznel brutálny slovný politický úder proti Československu –, a to proti základnému princípu jeho konštituovania, a teda aj proti oprávnenosti a legitimite ČSR. Jadro jeho obžaloby a odsúdenia bolo v tom, že podľa ríšsko-nemeckého führera, údajne česko-slovenský štát započal jednou jedinou a prvou lžou, a to, že jestvuje česko-slovenský národ. Podľa vodcu otec tejto vtedajšej lži sa volal Beneš. Odsúdil ho ďalej za to, že vtedy vystúpil  vo Versailles a ubezpečoval, že existuje česko-slovenský národ. Musel si vraj vymyslieť túto lož, aby skromnému počtu vlastných súkmeňovcov dal o niečo väčší a tým i oprávnenejší rozsah. Hitler ďalej zúrivo kričal až do fortissima , že „... nejestvuje česko-slovenský národ, ale že sú Česi a Slováci a že Slováci nič nechcú vedieť o Čechoch. A tak títo Česi (prostredníctvom pána Beneša) anektovali Slovensko. Takto zvrátene kancelár a vodca vyložil, popísal vznik ČSR – ako aj vzťah Čechov a Slovákov a napokon integrovanie Slovenska do Československa.

Pravdou je, že československé vojsko vstúpilo v novembri 1918 na teritórium Slovenska ako na štátne územie Československa, presadilo tu štátnu zvrchovanosť ČSR, oslobodilo Slovensko a Slovákov od dovtedajšieho jarma jeho utláčateľov. Deklarácia slovenského národa, ktorú prijala Slovenská národná rada v Martine 30. októbra 1918 vyjadrila v mene slovenského národa ako súčasti československého národa jeho právo na sebaurčenie a súhlasila s medzinárodnoprávnym postavením československého štátu, ako sa vytvorilo podľa diplomatickej nóty W. Wilsona prezidenta USA. Slovensko, slovenský národ sa stal a bol súčasťou československého štátu od jeho vzniku. Slovensko nemohlo byť a nebolo preto násilne pripojené k Čechom, Československu. Slovensko nebolo Československým štátom anektované.

Pomer Čechov a Slovákov, ustanovenie československého národa a zákonnosť vzniku Československého štátu – to bol až druhotný cieľ militantného, nepriateľského prejavu A. Hitlera. Prvý úder bol vedený proti údajnému potláčaniu a postaveniu Nemcov v ČSR. Kvalifikoval ich nie ako národnostnú menšinu, ktorou skutočne v Československu boli a ktorej práva jazykové, školské, kultúrne boli garantované medzinárodnou zmluvou (nazývanou ako tzv. Malá Saint-Germainská zmluva), ktorá bola právne nadradená aj ústavnej listine ČSR. Nemecká menšina mala mať podľa vodcu postavenie národa a z toho vyplývajúce právo na sebaurčenie, právo na odtrhnutie od Československa. Rozčuľovalo ho, že 3,5 miliónu Nemcov v ČSR vládne 7 miliónov Čechov. Dodajme že Česi spolu so Slovákmi tvorili vtedy 10 miliónov Čechoslovákov, štátnych občanov ČSR. Túto jednotu, súčet politického, štátneho národa československého bolo potrebné rozbiť, aby vynikol iba dvojnásobný pomer medzi občanmi ČSR nemeckej národnosti a občanmi ČSR českej národnosti, ktorých nacisti obviňovali z panujúceho postavenia.

Politický cieľ agresívnej militantnej rétoriky vodcu mal dva až tri aspekty: a) žiadal, aby bola uplatnená zásada sebaurčenia národov – aj vo vzťahu k tri a polmiliónu Nemcov, a to vo forme oddelenia územia tejto menšiny z ČSR a pripojenia k Nemeckej ríši. Sebaurčenie s  odtrhnutím sa malo uskutočniť na prvom mieste zdanlivo podľa práva. Druhým variantom Hitlera bolo otvorené vyhrážanie sa vojenskou silou; b) prejavilo sa v hysterickom, zúrivom zvolaní, že títo „Nemci týraní v ČSR, obdržia pomoc od nás“, t. j. z Ríše. Sekundárne popri riešení postavenia Nemcov zaznela aj predstava, reálny bezprostredný projekt – ako sa bude riešiť vzťah českého a slovenského národa. Ak československý štát ako štát československého národa vznikol na základe lži, podvodu, ako to v decibeloch oznamoval vodca a kancelár – vznikol nezákonne a týmto konštatovaním pravdy tento štát stratil svoju oprávnenosť svojho jestvovania a mal sa v krátkom čase považovať za umelý, neprirodzený útvar, ktorý vznikol z nerozumných českých konštrukcií. Slovensko ako údajne anektované Čechmi, českým národom mohlo získať v dôsledku toho samostatné politické postavenie.

Deštruovanie jednoty československého národa, ako politického a štátneho národa bolo osudové – aj pre národnú a štátnu slobodu českého a aj slovenského národa. Úsilie prezidenta ČSR Dr. E. Beneša o prijatie tzv. Národnostného štatútu v lete 1938, v ktorom by sa rovnoprávnejšieho riešilo postavenie slovenského národa, aj ďalších národností  – prišlo neskoro. Odsabotovalo ho vtedy aj vedenie HSĽS. Uvedomilo si, že už rozhoduje nacistické Nemecko a A. Hitler, na ktorých sa treba orientovať. Autonómia Slovenska sa mala presadiť aj za cenu Republiky československej. 

Uvedené militantné vízie vodcu NSDAP, ktorými sa znásilňovalo právo a spravodlivosť, ktoré vyriekol v  Berlíne 26. 9. 1938 – sa stali fakticitou v podstate v nasledujúcich dňoch. Realizovali sa o tri dni cez Mníchovskú dohodu, ktorú dosiahlo nacistické Nemecko so súhlasným prejavom vôle dvoch hlavných demokratických mocností, ktoré mali zaštítiť a ochrániť ČSR, byť jeho protektorom. Nasledovala vojenská okupácia a anexia Čiech a Moravy, úplná anexia, tým že tieto územia sa stali, boli vyhlásené za súčasť Veľkonemeckej ríše. Južné Slovensko, podľa Viedenskej arbitráže bolo anektované horthyovským Maďarským kráľovstvom a stalo sa jeho územím, a obyvatelia tu žijúci štátnymi občanmi tohto polofeudálneho útvaru, kráľovstva bez kráľa. Aj tieto riešenia boli iba prechodnými, polročnými, do 14. 3. 1939.

Dielo M. R. Štefánika – štátotvorná  životná peripetia – v roku 1918 víťazná, bola v roku 1938/1939 porazená. Nebol to však debakel – veľa sa vďaka nemu dosiahlo, dalo sa na čom budovať. Napriek nepriaznivým a zlým časom – kreativita, aj štátotvorná, zostala, žila a napokon zvíťazila.

Koncepcia jednotného československého národa ako politického národa, ktorý má právo na sebaurčenie a jeho ďalšia dimenzia ako subjektu medzinárodného práva – vytvorenie štátu, ktorý uznali štáty Dohody po vytvorení jeho dočasnej vlády v Paríži, a to svojimi uznávacími nótami 15. až 23. novembra 1918 (Francúzsko, Anglicko, Taliansko, Japonsko, USA) a konečne, definitívne a neodvolateľne – mierovými zmluvami (1919 – 1920), Versailleskou, Saint-Germainskou, Trianonskou. Podpisy pod Mníchovskou dohodou odvolali Francúzsko a V. Británia v roku 1942, keď ich zrada ČSR bola potrestaná nacistickou expanziou aj na ich územiach a občanoch. Západné demokracie dostali rozum po obsadení Francúzska, po bombardovaní Coventry aj Londýna nemeckým wehrmachtom a luftwaffe. Až potom  potvrdili, že ČSR právne nepretržite ďalej jestvuje, bojuje za svoju suverenitu. Urobili tak aj ZSSR a USA, ktoré nepodpísali a ani nikdy neschválili hanebnú Mníchovskú dohodu – a uznávali ČSR za plnoprávny subjekt medzinárodného práva v štátnych hraniciach tak, ako ich potvrdili mierové zmluvy prijaté v rokoch jeho vzniku.
 

6.

Čo bolo treba meniť na koncepcii československej národnej jednoty v pomníchovskom období?  

1. ) Filozofiu dejín českého a slovenského národa  – a to v tom zmysle, že v 19. storočí, po bernolákovcoch, po kodifikácii slovenčiny 1843 Štúrom, Hurbanom, Hodžom, a potom po r. 1867 po vyrovnaní v monarchii, sa slovenský jazyk osamostatnil od českého jazyka, prestal byť „archaickým nárečím češtiny“. A vytvoril sa aj ako druhovo nový slovanský jazyk, oddelený od českého. Slovenský jazyk sa stal samostatným jazykom a slovenský národ sa stal svojbytným národom. Dotvoril, dokonštituoval sa v priaznivých podmienkach samostatného československého štátu.

2.) Koncepciu jednotného československého národa. V predmníchovskej ČSR, jej národnostného zloženia vyznievala ako účelová koncepcia, ktorá plnila akoby výlučne účelovú funkciu. Preukazovala, že jeho základ tvorí a predstavuje početný, silný a jednotný národ, rozhodne prevyšujúci početné národnostné menšiny. Česi a Slováci tvorili v ňom asi desať miliónov obyvateľov, boli zreteľne kvantitatívne najpočetnejší v porovnaní s ďalšími národnostnými skupinami a ich počtom (3,5 mil. Nemcov, 0,7 mil. Maďarov, niekoľko stotisícové počty Poliakov, Rusínov, Ukrajincov, Rusov). Dokazovala, že subjektom medzinárodného práva ako aj subjektom ústavného práva je národ, garantujúci jednotu štátu a jeho politiku. 

Československý štát sa aj vzhľadom na koncepciu československého národa mohol sa stať a stal štátom národným. Úvahy, že by sa stal štátom národností, národnostných skupín, a vzhľadom na to by zaviedol tzv. kantonálny systém (švajčiarsky vzor, konfederácie) sa neukázali oprávnené. Skúsenosti zo spolužitia s najpočetnejšími národnostnými menšinami, a to nemeckou, ktorá sa prepožičala priamo do služieb nacistov s cieľom zlikvidovať český národ donútili československý štát a medzinárodné spoločenstvo k prijatiu a realizácii projektu odsunu tejto menšiny z ČSR. Skúsenosti s konaním maďarskej národnostnej menšiny, neustávajúca revizionistická a iredentistická politika maďarského štátu ohrozujúca slobodu Slovákov sa prejavila aj uzavretím medzinárodnej dohody o výmene obyvateľstva (1946) ako aj v ustanoveniach Mierovej zmluvy s Maďarskom (1947), ktoré potvrdili oprávnenosť tohto konania ČSR. Tieto zmeny v národnostnom zložení obyvateľstva umožnili sústrediť pozornosť na vzťahy Čechov a Slovákov v ČSR.   

Zmeniť, zrevidovať bolo treba etnické chápanie pojmu „jednotný československý národ“. Pertraktovalo sa v I. ČSR v konštrukcii dve vetvy (český národ a slovenský národ) jedného, jednotného československého národného kmeňa. Slovenský národ sa označoval za slabšiu, mladšiu vetvu. Nepovažoval  sa za svojbytný a v súlade s tým nemal, nepriznávalo sa mu ani právo na sebaurčenie. Znamenalo to ďalej presadiť že ČSR je štátom dvoch národov – českého a slovenského národa. A po ďalšie, že vzťahy týchto dvoch národov v ČSR sú založené na princípe rovný s rovným. Projekt novej Č-SR predložila Slovenská národná rada vo svojom ustanovujúcom dokumente, Vianočnej dohode (v ktorej slovo Č-SR písala s pomlčkou) a pristúpila k jeho presadeniu v Slovenskom národnom povstaní.

Prvotnou požiadavkou, podmienkou prijatia všetkých ďalších, bolo uznanie slovenského národa ako samobytného (svojbytného) národa. Prerokovať a odsúhlasiť uznanie svojbytnosti slovenského národa bolo treba minimálne dvakrát. Najskôr v Londýne, s exilovou vládou a prezidentom (november/december 1944), druhýkrát v Moskve na rokovaniach o vytvorení nového vládneho programu a novej vlády začiatkom marca 1945. Exilová vláda ČSR v Londýne prijala túto požiadavku v podstate bez námietok. Pre prezidenta ČSR Dr. E. Beneša to bol zásadný problém, vyplývajúci z jeho celoživotného politického pôsobenia, postojov. Svoju životnú politickú dilemu v tejto otázke prezident ČSR vyriešil tak, že predložil tzv. tolerančné riešenie. Podľa neho v ČSR sa malo plne rešpektovať právo hovoriť podľa svojho presvedčenia a uznávať, že jestvuje národ československý, ako aj, že jestvujú dva národy a to národ český a slovenský. Prezident Dr. Beneš si ponechal naďalej svoje presvedčenie, ako povedal, „vedecké a sociologické“, že Česi a Slováci tvoria národ československý. Napriek všetkej non perfektnosti tohto riešenia dosiahol sa tým historický prelom, prvý krok pre kreovanie novej republiky už ako štátu dvoch národov a deklaratívne aj rovnoprávnych národov. Druhýkrát bolo treba balvan zatarasujúci ďalšie riešenia odvaliť na rokovaniach o prvej povojnovej vláde v marci 1945. Vyhlásili ho ako súčasť Košického vládneho programu. Na úroveň do relevanciu ústavného zákona sa tieto nové hodnoty, nové axiómy ČSR – že je to štát dvoch národov, českého národa a slovenského národa, na zásade rovný s rovným dostali, boli právne zakotvené v najvyššom zákone, ktorým bola Ústava 9. mája, prijatá v roku 1948. Nastal tým ďalší prelom: subjektom ústavného práva ČSR už nebol národ československý – ale dva národy, český národ a slovenský národ.

Identita, príslušnosť M. R. Štefánika k československému národu politickému a etnicky k slovenskému národu nebola týmto popretá, a už vôbec nie negovaná. Jeho koncepcia bola otvorená – otvorená pre vývoj – vrátane ustanovenia, že slovenský národ sa stal subjektom československého ústavného práva, ako aj ustanovenia, ktoré vstúpilo do života 1. januára 1993, že slovenský národ realizoval svoje právo na sebaurčenie konštituovaním suverénnej Slovenskej republiky, ktorá sa stala subjektom medzinárodného práva.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

Foto: Emil Polák

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama