Reklama
Reklama

Milan Rastislav Štefánik v Rusku a boľševici (1)

Počet zobrazení: 1903

17_francuzsky_general_milan_rastislav_stefanik.jpgKomunistický režim sa usiloval vymazať M. R. Štefánika z našich dejín a historiografie. Nemali ho poznať ani žiaci a študenti. Nebol v školských učebniciach dejepisu, mládež odtiaľ nepoznala ani jeho podobu z fotografie. Toto pozná a toto opakoval každý moderátor rozhlasu a televízie. Prečo to tak bolo? Aké boli príčiny, vzťahové a nominálne súvislosti tejto skutočnosti? Určite to nevyplývalo len z nejakej geneticky zakódovanej, iracionálnej nenávisti k nemu. Platilo to pre celé obdobie socializmu po roku 1948? Mali takýto postoj a takéto hodnotenie všetci komunisti, všetky osobnosti, ktoré si osvojili, vykladali marxizmus-leninizmus ako svoje životné presvedčenie, životné krédo, návod na činnosť poznávaciu i v spoločenskej praxi? Človek ovláda nejakú otázku, len keď pozná jej históriu. Povedal to francúzsky filozof August Comte.

Pokúsme sa zrekonštruovať históriu skutkov, konania, postoja M. R. Štefánika k ruskej Októbrovej revolúcii, k ruským boľševikom a boľševizmu v Rusku od druhej polovice roku 1918 do prvých mesiacov roku 1919, najmä z obdobia jeho pobytu v Rusku pri légiách, z jeho cestovania, zastávok, prejavov a skutkov na temer desaťtisíckilometrovej trati od Povolžia, Uralu, cez západnú a strednú Sibír až po Tichý oceán. Možno uvedieme a dostaneme aj odpoveď na jeho vzťah k ruským boľševikom, k ruskej októbrovej, teda boľševickej revolúcii vôbec. Možno získame aj vedomosti, informácie pre vyvodzovanie odpovede na odmietavý vzťah komunistického režimu v Československu vo vzťahu k M. R. Štefánikovi.
 

I.  časť – Légie a veľká spojenecká intervencia v Rusku
 

     1.
 

Myšlienku, dokonca plán, odcestovať na Sibír za vtedy triumfujúcimi československými légiami najmä v európskom Rusku si osvojil Štefánik v Taliansku v júni 1918. V priebehu úspešného pobytu dosiahol tu svoj najväčší diplomatický úspech, uzavretie dohody o československých légiách v Taliansku ako samostatnom vojenskom útvare a jeho nasadení na front proti habsburským bataliónom na severe Talianska, pri Piave a pod Alpami.

Légie v Rusku od 25. mája 1918, od prvého ozbrojeného vystúpenia proti boľševickej (ruskej sovietskej) posádke na železničnej stanici Mariinsk na magistrále do Omska, obsadili, získali kontrolu nad územím strednej Volgy, Povolžia a udržali ju až do začiatku septembra 1918, teda viac ako dva mesiace. V mestách na Volge (spolu dvadsiatich dvoch) odstránili sovietske (boľševické) orgány a umožnili, aby tu protirevolučné sily – sociálne to boli bankári, obchodníci, fabrikanti, statkári a politicky eseri a menševici (ľavicové strany), kadeti a monarchisti (pravicové sily) – nastolili svoje orgány verejnej moci a organizovali vojenské sily. V Samare vytvorili orgán pre celé Rusko s názvom „Výbor ústavodarného zhromaždenia“ (Komuč) a ďalej ruskú vládu – ktorá svoju legitimitu odvodzovala od Ústavodarného zhromaždenia, zvoleného na území celého štátu v novembri 1917. Nadviazali s nimi styky aj diplomati štátov Dohody, zatiaľ bez ich právneho uznania, ale s poskytovaním podpory. Mala to byť faktická aj právna protiváha sovietskych štátnych orgánov, a to zjazdu sovietov a Rady ľudových komisárov. Do určitej miery sa tým akoby obnovil stav dvojvládia, ktorý jestvoval od marca do novembra 1917. Vytvárali sa znaky situácie, ktorá platila dlhý čas v otvorených ozbrojených formáciách občianskej vojny s antagonistickým pomerom – „červení“ (boľševici) kontra „bieli“ (bielogvardejci, kontrarevolúcia).

Takúto závažnú zmenu v konštrukcii štátnej moci, v otázke legality a legitimity orgánov štátu v Rusku podnietila vzbura, potom povstanie československých légií. Aký bol význam, dopad a dosah tohto vystúpenia légií v cudzej krajine, ktorá sa práve mocensky dostávala do rovnovážneho stavu po veľkej ruskej revolúcii v októbri 1917 a ktorá v priebehu procesu udalostí nazvaných „sovietizácia“ rozšírila a aplikovala svoje štátne orgány nazvané „soviety“, najskôr v centrálnom Rusku a potom aj na jeho okrajových častiach, a to v pohybe nazvanom „víťazný pochod sovietskej moci“? Stalo sa tak do konca marca, začiatku apríla 1918. A súčasne to bolo v čase, keď sa ratifikovala mierová zmluva s cisárskym Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom, Tureckom a Bulharskom (ako ústrednými mocnosťami, bývalým Trojspolkom) podľa ponižujúcich podmienok. Vojská týchto štátov obsadili celé Pobaltie, Bielorusko, Ukrajinu, Besarábiu a Krym, s ich anexiou a ťažkými uloženými kontribúciami. Do historického kontextu svetovej vojny patrili aj tajné rokovania, tajná diplomacia štátov Dohody. Do konca marca 1918 viedli nepriamo rokovania s rakúsko-uhorským cisárom Karolom I. o možnosti separátneho mieru s cieľom dosiahnuť jeho vyskočenie zo spojenectva s Nemeckou ríšou a jej cisárom Wilhelmom. Nemecko bez habsburskej ríše by vojská Dohody mohli poraziť a ukončiť vojnu. Rokovania stroskotali preto, že sa prezradili v škandále nazvanom Sixtova aféra. Signalizovalo to, že Francúzsko, Veľká Británia stále vychádzali vo vojne z toho, že podunajské súštátie sa zachová a že nedôjde k vytvoreniu národných stredoeurópskych štátov na základe sebaurčenia ich národov, teda ani Československa. Zmenilo sa to až niekedy začiatkom leta 1918. Mocnosti sa rozhodli rozbiť Rakúske cisárstvo a Uhorské kráľovstvo, dosiahnuť ich zánik rozpadom pri využití oslobodzovacieho boja utláčaných národov, domáceho i zahraničného.

Povstanie légií (v počte dvoch divízií) v tomto dejinnom kontexte znamenalo, resp. bolo:

  1. katalyzátorom, akcelerátorom povstaní a reštaurácie postavenia spoločenských síl, ktoré boli porazené v októbrovej revolúcii v Rusku. Neuskutočnili sa nežne ani zamatovo, ale krvavým spôsobom, popravami, lynčovaním červených za účasti legionárov, ktorí vytvárali ozbrojenú ochranu pri masovom vykonávaní exekúcií na domácich boľševikoch a popravovali Čechoslovákov, ktorí sa pridali k Červenej armáde;
  2. úvodom k občianskej vojne v Rusku, najstrašnejšej a najkrutejšej vojne, s obrovskými obeťami ľudskými a škodami materiálnymi, ktorá trvala viac ako tri roky a bolo v nej zabitých a zmrzačených milióny ľudí;
  3. ťažiskom a činiteľom ku ktorému mala v júli 1918 viesť veľká spojenecká invázia od Vladivostoku po Ural a Volgu, pre ktorú mali byť československé légie, ktoré ovládali toto územie, bázou, základňou, predvojom či avantgardou proti ruskému, sovietskemu štátu;
  4. atentát na grófa Mirbacha, veľvyslanca nemeckého cisárstva v Moskve, ktorý spáchali dňa 4. júla 1918 predstavitelia strany ľavých eserov s cieľom, podnietiť vojnu s Nemeckom, obsadenie Moskvy a Petrohradu nemeckým vojskom ako odplatu za údajnú zradu Ruska boľševikmi; 10. júla sa ľaví eseri v Moskve pokúsili o štátny prevrat, zvrhnutie boľševikov; ďalej generál Muravjov rovnako z tejto politickej strany otvoril v meste Jaroslav na severe Volgy vojenské pozície pre útok spojencov na Moskvu. Vojenské konflikty sa vyhrotili v nebývalej miere a podobe práve v čase a akoby v súvislosti s povstaním československých légií;
  5. napokon povstanie československých légií bolo poslednou príčinou úplnej roztržky boľševikov, teda sovietskej vlády, Rady ľudových komisárov (RĽK) so spojencami z Dohody. Aj po Októbrovej revolúcii, aj po mierovej zmluve z Brestu, zániku východného, ruského protinemeckého frontu veľvyslanci štátov Dohody zostali v Rusku a akoby na protest presídlili z Moskvy do starobylej Vologdy. Tajne rokovali konkrétne L. Trockým o invázii vojska svojich štátov uskutočnených so súhlasom ruského sovietskeho štátu tak, aby s ich pomocou a podporou znovu otvoril východný front, ktorý boľševici nemohli sami udržať. T. G. Masaryk v memorande zo začiatku apríla 1918 pre prezidenta USA navrhoval dokonca, aby sovietsku vládu spojenci uznali de facto. Uvádzal aj možnosť hospodárskej intervencie, aby ruskí boľševici mohli vybudovať vlastnú armádu a oslobodiť sa od podmienok ponižujúceho mieru s ústrednými mocnosťami (Nemeckom a spol.). Sovietsky štát tiež mohol, či mal prejsť k inej politike vnútornej a vonkajšej, ako vyhlasovať sa za vojnový tábor a uplatňovať politiku vojnového komunizmu. Po protisovietskom vystúpení légií veľvyslanci Dohody v ostrom demarši u ľudového komisára zahraničných vecí vyhlásili légie za spojenecké vojsko a pohrozili, že útok proti nemu budú považovať za vojnu proti sebe. Konšpiratívne možnosti iného riešenia, pokojnej koexistencie stroskotali. Presadila sa línia Francúzska, neusilovať sa o možné, ale dlhodobejšie reformovanie sovietskej politiky v prospech Dohody, ale viesť proti nemu vojnu v podobe invázie, potrestať ho, získať miliardy z úverov, ktoré poskytli cárovi a ktoré anulovala sovietska vláda, t. j. Rada ľudových komisárov (RĽK), potrestať Rusko a zvrhnúť boľševický režim. Československé légie sa stali dôležitým článkom v kontexte tohto projektu. V čase vystúpenia boli autonómnou súčasťou francúzskej armády. Postavenie a možnosti vrcholného orgánu odboja Československej národnej rady so sídlom v Paríži charakterizoval päť rokov po vojne Dr. E. Beneš: „My sme sami nemohli rozhodnúť. Záviseli sme a boli sme zviazaní s inými.“ Osud Čechoslovákov, osud légií sa riešil v Paríži. Možno to bolo prvýkrát, ale osudy Československa sa odvtedy v priebehu jeho jestvovania niekoľkokrát riešili v cudzích metropolách, aj spôsobom „o nás bez nás“ a aj proti nám, na náš účet. Ďalším významným faktorom, a to podľa zásady práva národa na sebaurčenie – mali byť domáce tzv. demokratické, resp. protiboľševické sily. Preukázať mali, že oni sú reprezentantom, nositeľom suverenity ľudu a sú legitímne. Mali buď reštituovať dovtedajší ruský politický systém, alebo vytvoriť nový, nie cársky, nie boľševický, ale nejaký tretí. Dokázali to ?Alebo to dokázali boľševici a ruský sovietsky štát?

Ruský sovietsky štát tak za týchto podmienok (hrubé porušenie mierovej zmluvy s Nemeckom vraždou veľvyslanca) a nevyhnutnosti vojensky odpovedať na povstanie légií, vlastne armády Francúzska, medzi dvomi katastrofickými silami, sa nachádzal v máji v júni 1918 medzi Scyllou a Charybdou. Hrozila vojna zo západu (od Nemecka s možným obsadením oboch ruských hlavných miest). Hrozila súčasne vojna z východu (veľká spojenecká invázia na Ural a na Volgu vojsk britských, japonských, možno aj amerických na čele s Francúzskom). Vojenské sily nepriateľa boli aj na severe (anglické a francúzske v Archangelsku a Murmansku), ale aj na juhu, vojenské loďstvo spojencov vplávalo a manévrovalo v Čiernom mori. Výsledok bol napokon skromnejší – aj Francúzsko aj Nemecko boli zviazané  bojom na západnom fronte. Štyri nemecké ofenzívy (marec, apríl, máj, jún) viedli k stavu, že sa vojská Ludendorfa a Hindenburga dostali na 80, resp. 60 kilometrov od Paríža, bombardoval ho zo vzducholodí. Ani jedna vojnu vedúca strana nemohla uvoľniť významnejšie vojenské sily z tejto arény vojny, z tohto frontu, ktorý sa ukázal ako rozhodujúci pre jej ukončenie.
 

     2.
 

Aj na strednej Volge (Samara, Kazaň) a na Urale (Jekaterinburg) a na Sibíri zostali v auguste začiatkom septembra vojenské pozície, stanoviská légií viac-menej nezmenené, ako boli v júli 1918. Po letných triumfoch, víťazstvách bolo potrebné, aby légie pre svoj pobyt a aktivitu v Rusku dostali nové ciele, politickú koncepciu. Koncepcia z Čeľabinska z 20. mája 1918 prijatá v tomto meste na zjazde légií „presadíme si cestu do Vladivostoku podľa vlastného poriadku“, viedla k obsadeniu teritória asi trikrát väčšieho, ako bolo územie Československa. Viedla potom k rozhodnutiu spojencov aj T. G. Masaryka ako predsedu ČSNR (Československej národnej rady) necestovať do Vladivostoku a Francúzska, ale zotrvať na tomto území, bojovať tu proti údajným nemeckým vojskám aj boľševikom, ktorí im podľa nich vydali Rusko. Mala sa tu vytvoriť protinemecká a protiboľševická hrádza a základňa pre veľkú spojeneckú intervenciu vojsk, ktoré by sa sem dopravili po transsibírskej železnici. Spolu s domácimi ruskými protiboľševickými silami dostali légie aj ďalšiu úlohu, veľmi špecifickú až surrealistickú, a to: „rekonštruovať“, „regenerovať“ či „obnoviť Rusko“, premeniť jeho tvár do podoby konzistentnej so západnými štátmi. Ako ďalej? To bola výzva, ku ktorej sa mal vyjadriť M. R. Štefánik po konzultáciách s členmi ČSNR Dr. E. Benešom, T. G. Masarykom, a o výsledku  ktorej rozhodovalo francúzske ministerstvo vojny a jej predseda vlády G. Clemenceau ako aj najvyšší vojenskí predstavitelia Dohody. V júni, v júli 1918 (keď nemecké vojská boli pri Paríži a vojnová situácia sa menila, pretože proti nim sa začínala generálna francúzska a spojenecká protiofenzíva vôbec) sa predpokladalo, že svetová vojna potrvá ešte asi jeden rok, teda do jari 1919.

Po udalostiach spojených s veľkými úspechmi légií v Rusku (máj, júl, august) Štefánik veľmi vážne uvažoval o tom, že by sa stredisko celej československej odbojovej činnosti premiestnilo na východ. Podľa jeho úsudku sa mali práve v Rusku uskutočniť udalosti dôležité pre národné a štátne oslobodenie Čechov a Slovákov a rozhodnúť sa tam mala svetová vojna. Predpokladal ďalej, že po úspešných operáciách légií sa tieto v dobe konečného víťazstva dostanú priamo južným Ruskom na naše hranice, domov (teda nie už cez Sibír a cestou okolo sveta). Obdobné optimistické názory, aj o možnostiach légií, boli v súlade s mienkou vplyvných francúzskych vojenských kruhov ako aj francúzskeho ministerstva zahraničných vecí. V auguste po návrate Štefánika z Talianska do Paríža, myšlienka misie na Sibír a do Ruska postupne dozrela a stala sa z nej politická koncepcia. Odchádzal cez USA a Japonsko do Vladivostoku spolu s generálom M. Janinom, ktorý bol najvyšším veliteľom československého vojska (v Rusku, Francúzsku a Taliansku) a ktorý mal súčasne prevziať aj vojenské velenie spojeneckých síl na Sibíri, ale až po dohode s Angličanmi. M. R. Štefánikovi bola dňa 18. júna 1918 udelená hodnosť „brigádny generál francúzskej armády titre mision“ (dočasné prepožičanie generálskej hodnosti), ktorú vykonával jedine vzhľadom na československé oddiely a počas rôznych poslaní (misií) v cudzine v službe československej veci. Tak znela jeho generálska hodnosť a vymedzenie jej pôsobnosti. Po oznámení, že bol ustanovený za ministra vlády ČSR, si pripevnil šidlom do generálskej čapice aj tretiu zlatú hviezdu, ako napísal v spomienkach M. Janin.

Obavy z misie do Ruska vyvolával Štefánikov zdravotný stav. Niekoľkokrát omdlel na ulici v Paríži. Niekedy sa zdalo, že jeho zdravotný stav pôsobil na niektoré jeho rozhodnutia. Tieto zdravotné problémy sa prejavili aj v priebehu cesty v USA, v Japonsku a aj pri dlhom cestovaní v železničnom vagóne, aj keď salónnom, po Sibíri. Ak mal totiž predtým záchvat trikrát za týždeň, teraz sa vyskytoval už trikrát za deň. Držala ho jeho pevná vôľa, odhodlanie a poslanie, hlboké presvedčenie, viera o zmysluplnosti jeho misie a poslania.

V druhej polovici augusta bolo o výprave Štefánik – Janin definitívne rozhodnuté. M. R. Štefánik ako generál francúzskej armády a súčasne podpredseda ČSNR mal dvojité či duplované postavenie. Ako vysoký francúzsky dôstojník mal od francúzskeho ministerstva vojny služobný rozkaz z 18. augusta 1918. A od ČSNR poverenie odísť na Sibír ako politický exponent Národnej rady a jej člen a riadiť politickú stránku veci. V USA mu ďalšie odporúčanie dal T. G. Masaryk. Bol teda súčasne Francúzom i Čechoslovákom, bol v službách oboch krajín. Generál M. Janin dostal obdobne dvojité inštrukcie, a to jedny od Národnej rady (ako najvyšší veliteľ československých vojsk) a druhé od francúzskej vlády. Mal riadiť všetky operácie československej armády, starať sa o jej mravný a hmotný stav a o jej vojenské uplatnenie podľa situácie a po dohode so Spojencami.

Francúzsko sa primárne usilovalo o to, aby sa Spojenci dohodli na spoločnej akcii politickej aj vojenskej, t. j. aby spoločné vojenské útvary (Francúzska, V. Británie, USA, Japonska) uskutočnili inváziu po sibírskej magistrále, ktorá bola v rukách légií, aby sa spojili so svojím predvojom, československým vojskom ako vtedy autonómnou súčasťou francúzskeho vojska, ktoré držalo pozície na Urale a na tiež na strednej Volge. Práve tu na najzápadnejšom výbežku obsadeného územia v európskom Rusku boli pluky légií obrátené čelom proti boľševickému Rusku a jeho červeným gardám. Sovietske Rusko v tom čase podľa mierovej zmluvy s Nemeckom (až do jej zrušenia, ku ktorej došlo po porážke jeho vojska na západnom fronte a uzavretí zmluvy o prímerí z 11. 11. 1918) nemohlo mať armádu na základe všeobecnej mobilizácie, ale iba dobrovoľnícke vojsko, a tým boli v tom čase červené gardy. Dňa 28. augusta 1918 bol menovaný generál Jan Syrový za najvyššieho veliteľa československého vojska (légií) v Rusku. Vojenské, bojové zameranie československých légií bolo proti sovietskej moci (RSFRS), v zjednodušenej reči protiboľševické. Pritom légie vznikli, evakuovali na západný front s jediným cieľom bojovať proti Nemecku, Rakúsku, nie proti Rusku, ani sovietskemu. Napokon až pre manipulatívnu propagandu, ktorou boli legionári infikovaní, a to že vraj boľševici sú kúpenými agentmi Nemcov, že konali proti légiám, že ich chceli vydať ústredným mocnostiam ako dezertérov, vystúpili títo československí vojaci proti ruskej sovietskej moci v Čeľabinsku v máji 1918. A koncom mája začali svoje protiboľševické vojenské ťaženie vôbec. Od poslania oslobodiť národ doma, cestou protinemeckého a podporne aj protimaďarského boja, boli légie vmanipulované či zatiahnuté akoby „riadením ruky osudu“ do rýdzo protiboľševickej, protisovietskej vojny.

Podnietili tým odštartovanie ruskej občianskej vojny aj projekt veľkej invázie spojencov. Paradoxne, i keď nie úmyselne, aj tieto protisovietske vojenské operácie légií prispeli a  podporne viedli k ustanoveniu Československa. V rozpore s týmito skutočnosťami sa však v československej dejepiseckej literatúre tvrdilo a presvedčivo dokazovalo, že légie sa prísne držali direktívy, ktorú im dal ich veliteľ T. G. Masaryk – zásady nezasahovania do ruských vnútorných politických záležitostí, zásady non-intervencie. Tvrdilo sa ďalej, že légie vystúpili proti boľševikom pre ich nelojalitu, pretože zradili, porušili zmluvy s nimi uzavreté o evakuácii légií do Vladivostoku, a najmä preto, že ich jednotky Červenej gardy napadli a oni sa iba bránili a museli sa brániť. „Bránili“ sa tak dobre, že obsadili strednú Volgu, Ural aj magistrálu. Je možná taká vojenská defenzíva, teritoriálnou expanziou teda s úplne neuveriteľnou ofenzívou? Dokonca aj v dnešnej legionárskej literatúre sa konštrukcie o tejto „ofenzívnej defenzíve“ šíria aj zachovávajú. V športovom jazyku sa pre ofenzívnu defenzívu používa slovo forčeking. Légie v Rusku forčekovali.
 

     3.
 

O tom aká bola vojenská, politická a strategická úloha légií v Rusku v lete 1918 možno vyvodiť úsudky aj z prípravy Štefánika na cestu na Sibír. Podľa E. Beneša „Štefánik vykonával prípravy na cestu s veľkou vervou, presvedčením až mystickou vierou“. Pri rozlúčke v Paríži Štefánik dodal: „A dovidenia v Prahe!“ Veril, že sa stretnú až v oslobodenej vlasti, že sa tam dostane on z Ruska skôr ako E. Beneš z Paríža, pretože pôjde na čele československých sibírskych vojakov, ktorí si vybojujú cestu domov cez južné Rusko. Znamenalo to, že sa légie nebudú brániť, ale budú útočiť, viesť ofenzívu od Uralu a Volgy smerom na západ, cez európske Rusko až k oblúku Karpát. Možno povedať, že tieto výroky tvoria prvý argument o pláne viesť útočnú vojnu na európskom území Ruska, na ktorom vykonávala právomoci Rada ľudových komisárov (sovietska vláda) a bolo pod územnou zvrchovanosťou sovietskeho štátu. Tvrdenia v literatúre, že Štefánik išiel na Sibír iba s cieľom, aby sa légie zdisciplinovali, vytrvali, neodchádzali z frontu, ale ďalej bojovali s úlohou, že zariadi ich evakuáciu do Francúzska cestou okolo sveta, nie sú teda pravdivé.

Druhým argumentom o ofenzívnom postupe légií boli inštrukcie, ktoré Štefánik a Janin dostali od troch orgánov – od vládnych francúzskych, od najvyšších vojenských orgánov Dohody a napokon od československých orgánov (od Národnej rady v Paríži ako aj od T. G. Masaryka vo Washingtone). Légie v súčinnosti so spojencami mali zaútočiť na boľševikov, vykonať teda agresiu, viesť vojnu (nevypovedanú) proti ruskému sovietskemu štátu (RSFSR) na jeho území v európskej časti, ktoré držala vtedy Červená garda. Mali poraziť tieto vojská, v najpriaznivejšom variante obsadiť Moskvu, zvrhnúť sovietsku vládu (RĽK), poskytnúť pomoc pri nastolení novej ruskej vlády (z politických síl bielych Rusov), alebo v inom variante prebojovať si cestu domov. Práve tieto ciele mali byť zámerom veľkej spojeneckej intervencie – ktorej prvým termínom bol koniec júla, druhým koniec augusta 1918. Pochopiteľne, inštrukcie z Francúzska vyjadrovali toto poslanie v jemných formuláciách o pomoci Rusku, o obnove Ruska, o jeho rekonštrukcii a regenerácii. Iná stránka tohto konania – agresia, vedenie vojny, zvrhnutie vlády, bola obsiahnutá imanentne v týchto jemných slovách, vyplývala z nich.

Možno povedať, že spomenutá „mystická viera“ Štefánika v úspech jeho poslania v Rusku bola evokovaná impresiami a autosugesciou, že porazí s légiami boľševikov a prebojuje sa s nimi do vlasti. Podľa kontextu vyjadrenia Beneša o mystickej viere pri príprave na cestu možno sa aj domnievať, že v tom čase veril, že je to jeho životné, osudové poslanie pre obe jeho vlasti – pre Francúzsko, ktoré mu udelilo titul generála a ktorého bol štátnym občanom, aj pre Československo, o ktoré doslova sebaobetovaním vlastného života usiloval, ako aj  pre  Slovensko v ňom. Svoju vieru v túto svoju misiu zdôvodňoval si aj racionálne, podľa materiálnych vojenských predpokladov, potenciálu armád spojencov. 

Samotný Dr. E. Beneš, vtedy generálny tajomník Národnej rady v Paríži, potom minister zahraničných vecí ČSR vo svojich pamätiach (Světová válka a naše revoluce, vydaných v roku 1927) uviedol, že práve útokmi légií na Syzraň, Saratov, Kazaň, začala sa skutočná protiboľševická československá akcia. Pretlmočené do hovorového jazyka začala nová fáza československej ozbrojenej akcie, československej nevypovedanej vojny proti sovietskemu Rusku. V prvej fáze tejto akcie došlo k vzbure a k povstaniu v Čeľabinsku a 25. mája 1918 k obsadeniu pozícii na Urale a magistrále (podľa oficiálnej legionárskej spisby sa légie pri tejto ofenzíve bránili proti útoku červených). Druhou fázou už „skutočnej“ protiboľševickej československej vojenskej akcie bolo obsadenie vymenovaných veľkých miest na Volge. Pripravovala sa tretia fáza tejto protiboľševickej už skutočnej vojny. Na najzápadnejších výbežkoch obsadeného územia európskeho Ruska, na mieste kde sa tok rieky Volgy prudko obracia na juh, teda v Kazani, v Simbirsku, boli už viaceré „pluky légií obrátené čelom proti boľševickému Rusku a jeho červeným gardám“ (Dr. E. Beneš). K vojnovému útoku plukov légií na toto územie už nedošlo. Sen či vízia najradikálnejších, najextrémnejších antiboľševikov, že budú pochodovať až do Moskvy a oslobodia ju od boľševikov, že ich anabáza bude slávnejšia, ako tá, ktorú opísal staroveký grécky historik Xenofon, sa ukázala mániou, fatamorgánou. Légie sa totiž na Volge neudržali. Dňa 4. októbra 1918 ustúpili od Syzrane, potom od Kazane a Samary. Vojská, legionári po porážkach, po štvormesačných útočných a okupačných operáciách, sa dostali do krízy, morálnej, do nebezpečenstva demoralizácie a rozkladu. Za tejto situácie 16. novembra 1918 pricestovali obaja generáli M. Janin a M. R. Štefánik do Ruska, do Vladivostoku, ktorý bol 8 tisíc kilometrov od miesta týchto bojových podujatí. 

Správu o morálnej kríze légií a znakoch ich rozkladu doručili M. Janinovi. Vlak so Štefánikom bol už vpredu ďalej na trati. Janinovi tlmočil túto informáciu generál Jan Syrový, najvyšší veliteľ légií v Rusku. Časť vojska sa už stiahla až do Jekaterinburgu na Urale. Generál R. Gajda stiahol z frontu celú druhú divíziu a dal ju do tyla. Niektoré jednotky odmietli bojovať. Odmietli vojenskú poslušnosť, splniť rozkaz, najzákladnejšie vojenské pravidlo. S tým bola spojená samovražda plk. Šveca, ktorý nemohol strpieť, že jeho vojaci odmietli splniť rozkaz a bojovať proti boľševikom. Protestoval proti tomu manifestačnou suicidou. Za cenu vlastného života ich chcel priviesť k plneniu rozkazu. Stal sa z neho hrdina epopeje boja proti boľševikom, hlavná postava dramatického divadelného predstavenia, ktoré malo v Prahe nedávno, v roku 2018, obnovenú premiéru.

Kríza légií bola kompletná, fyzická i psychická. Po štyroch mesiacoch (júl – október) nepretržitého bojového nasadenia, bez možnosti oddychu boli legionári telesne úplne unavení a vyčerpaní. Hovorilo sa, že sa museli nakaziť boľševizmom ako nevinná deva pohlavnou chorobou vo verejnom dome. Vojenská pomoc, ktorú sľubovali spojenci v lete, a čakali na ňu aj v septembri. stále neprišla, neprichádzala a nebol ani výhľad, že príde. Vojaci vedeli, že oddiely spojencov sú za Bajkalom, ale odtiaľ sa nehýbali smerom k légiám. A neboli ani známky, že nastane obrat v ich postojoch. Akoby chceli légie obetovať. Všetko to boli signály, že je nevyhnutné, aby československé vojská boli stiahnuté z frontu a išli do tylu, na oddych. Odchod do zázemia bol nevyhnutnosťou, ak sa malo zachrániť vojsko od úplného rozkladu. Vojsko na Sibíri bolo v ťažkostiach, ale platil imperatív, že zničené nesmie byť a nebude. Bolo potrebné až nevyhnuté, aby legionári boli na úsekoch frontu nahradení iným vojskom. Ak by sa úplne alebo masovo a celoplošne stiahli z frontu proti červeným, vydali by tým celú Sibír do ich rúk. To by bola katastrofa, debakel pre západných spojencov ,pre zámery ich vojenskej intervencie v Rusku. Nielen légiám, ale celému československému odboju a jeho štátu by odchod z protiboľševického frontu nikdy neodpustili. Vyvodili by z toho negatívne, nepriaznivé dôsledky pre jeho medzinárodné postavenie už na začiatku jeho jestvovania. Tento argument používalo celé vedenie légií v Rusku (Štefánik, Janin, Syrový): „Musíte vydržať! Vy ste začali inváziu v Rusku. Ak by ste teraz odišli, opustili front, zničili by ste všetko, čo československý národný odboj dosiahol.“ Aj keď sľubované vojská dohodových spojencov stále neprišli, légie museli zostať, obetovať sa. Nemohli urobiť to, čo urobili domáce, ruské biele vojská, ktoré koncom októbra bojovali spolu s légiami na uralskom fronte, na fronte pri Ufe, z ktorého jednoducho utiekli. Légie tam ponechali bojovať opustené. Ruské biele vojská nechceli bojovať za rekonštrukciu a regeneráciu Ruska! Mali za nich bojovať československé légie? Rovnako ako aj za záujmy mocností Dohody?
 

    4.
 

Aj pre vzkriesenie neboľševického Ruska, pre obnovenie jeho štátnej konštrukcie urobili légie mimoriadne veľa, možno povedať vykonali politickú nadprácu. Po obsadení mesta Samara na Volge legionári tam zvrhli miestne orgány sovietskeho štátu, jeho predstaviteľov likvidovali aj fyzicky a umožnili miestnym silám bielych, najmä eserom a menševikom reštituovať ruskú, predboľševickú štátnu moc. Obnova ruského konštitučného, demokratického štátu (pokusu oň) sa mala uskutočniť nadviazaním alebo obnovením kontinuity Ústavodarného zhromaždenia, ktoré bolo zvolené v celoruských voľbách v novembri 1917 a zišlo sa na ustanovujúce zasadanie v januári 1918, teda už po októbrovej revolúcii v Petrohrade. Odmietlo prijať Deklaráciu práv pracujúceho a vykorisťovaného ľudu, ktoré predložila sovietska (boľševická) vláda (RĽK). Kvalifikovala sa tým ako orgán (parlament), ktorý je v rozpore so sovietskou zákonnosťou a jej najvyšším zákonom. Poslanci mohli voľne odísť, opustiť zasadanie. Viac však už toto Ústavodarné zhromaždenie nebolo zvolané na zasadnutie. Práve oslobodenie alebo obsadenie Samary československými légiami viedlo k pokusu opätovne zvolať tento orgán, ako najvyšší orgán ruského štátu, ktorý by delegitimizoval zákonodarné právomoci Všeruského zjazdu sovietov, najvyššieho orgánu sovietskeho štátu (RSFSR). Vzhľadom na to, že do Samary sa podarilo pricestovať iba niekoľkým zvoleným poslancom (nebola to kvalifikovaná ani absolútna väčšina) ich zhromaždenie dostalo názov „Výbor ústavodarného zhromaždenia“ („Komuč“ podľa ruskej skratky). Komuč si vytvoril aj svoj exekutívny orgán – vládu a zorganizoval aj vlastné vojsko, v prvej etape úspešne operujúce. Po vytlačení légií z Povolžia došlo k druhému pokusu o vytvorenie základu ruského štátu. Na tzv. štátnej porade v Ufe sa na širokej straníckej platforme (odprava doľava) 24. 9. 1918 vytvorila „všeruská dočasná vláda“, ktorú viedol Avksentiev (eser). Aj pri ustanovení tejto vlády významne participovali politici z československých légií. Možno povedať, že temer po dvoch mesiacoch trvajúcom rokovaní doviedli týchto ruských politikov k dohode o dočasnej vláde. V októbri musela táto vláda pre zmeny na fronte opustiť Ufu a premiestniť sa až do Omska na západnú Sibír. Vláda bola zodpovedná svojmu menovanému zhromaždeniu, obdobe parlamentu. Celá sústava týchto ruských štátnych orgánov dostala názov „Direktórium“. Direktórium preto, že orgány neboli kreované voľbami a od nich odvodené (ako bolo Ústavodarné zhromaždenie a minimálnym spôsobom aj „Komuč“ v Samare), ale to bol orgán vytvorený dohodou politických strán, menovaním týchto predstaviteľov, aj členov vlády, ktorej predsedom bol opäť Avksentiev. Napriek týmto nedostatkom mala sústava orgánov Direktória určité demokratické znaky. Ruské vojsko, ktoré politicky riadilo a zodpovedalo Direktóriu, bojovalo spolu s légiami, nepreukázalo však veľkú vlasteneckú bojaschopnosť. Vyvolávalo to nespokojnosť a volanie po pevnej ruke. Ministrom vojny vo vláde Direktória sa stal admirál A. Kolčak. Padol do oka anglickému generálovi H. Knoxovi, ktorý sa stal veliteľom spojeneckých jednotiek, popri gen. M. Janinovi, vo východnej časti na Sibíri. Do Omska ho svojím špeciálnym osobným vlakom priviezol generál R. Gajda z československých légií. Preukázalo sa, že práve anglická vojenská misia a niektorí predstavitelia légií boli za štátnym prevratom, ktorý uskutočnil admirál 18. novembra 1918. Uznal ho aj predstaviteľ Francúzska v Omsku. Dostala tým akoby medzinárodné uznanie. Vláda v Omsku vyhlásila A. Kolčaka za „vladára Ruska“, teda niečo ako následníka cára, čakateľa na tento trón. Mal špeciálnu plnú moc, vojenskú, výkonnú aj zákonodarnú, obdobu „samoderžavného“, absolutistického vladára. Evolúcia štátnej reštitúcie Ruska viedla od konštitučného zriadenia (Komuč) cez menovanú, autoritatívnu vládu (Direktórium) až k nastoleniu diktatúry A. Kolčaka (k svojráznemu vydaniu absolutistickej monarchie). Bola to analógia s vývojom vo Veľkej francúzskej revolúcii, keď po zvolení Ústavodarného zhromaždenia (1791) došlo po porážke girondistov a jakobínov k vytvoreniu Direktória a po ďalšom prevrate k nastoleniu diktatúry Napoleona, ktorý bol (1804) korunovaný za cisára. Vývoj ukázal, že admirál A. Kolčak nebol Napoleonom, ani sa ním nikdy nestal. Padol vojensky, politicky a bol popravený po rozsudku revolučného tribunálu v Irkutsku v januári 1920. Tribunálu ho vydali československé légie aj ich veliteľ generál M. Janin. Protihodnotou za vydanie A. Kolčaka zo strany červených bolo, že légiám nerobili prekážky na ceste k Tichému oceánu (nevyhadzovali železničné mosty a tunely) a dodali im uhlie pre lokomotívy ich ešalónov, vlakových súprav. Legionári museli odovzdať aj vlak so zlatým ruským štátnym pokladom, ktorého sa zmocnili v Kazani.

Transport vo vlakových súpravách (ešalónoch) bol charakteristickým pre pohyb legionárov po Rusku, s rýchlejšou možnosťou bojového nasadenia na často od seba vzdialených oblastiach. Na začiatku anabázy légie za Bachmačom, pred Kurskom mali šesťdesiattri ešalónov (vlakových súprav) po štyridsiatich vagónoch, pričom v každom bolo dvadsať chlapov. V ešalóne mohlo byť spolu asi 800 mužov. Osobitne sa dopravovali ťažké zbrane. Légie mali aj obrnený vlak „Orlík“. Po ročnom pobyte legionárske vojsko odchádzalo cez Irkutsk do Zabajkalska a na Vladivostok už v 200 a nakoniec až v 260 vagónoch. Počet ešalónov légií v porovnaní so začiatkom evakuácie sa zvýšil až štyrikrát. Na Sibíri vojsko žilo väčšinou v týchto vagónoch, ale určité časti aj v kasárňach z cárskych čias a velitelia bývali v súkromných domoch bývali. Zmenili sa aj vlakové súpravy. V každom ešalóne bola kuchyňa s kuchármi, ošetrovňa. Jeden vagón bol so zamrežovanými oknami slúžil ako väznica pre vojakov, ktorí si tu pod ozbrojenou strážou vykonávali trest za väčšie prečiny a trestné delikty. V niektorých ešalónoch bola umiestnená aj tlačiareň, kde sa editovali noviny pre legionárov a iné publikácie. Janko Jesenský a J. G. Tajovský vydávali pre slovenských vojakov vzdelávacie publikácie aj poéziu. Velitelia mali pre seba salónne vagóny. Na zimu sa zatepľovali a stávali sa z nich tzv. tepľušky.

V Rusku sa uplatnili aj ďalšie orgány obdobné jakobínskemu „Výboru verejného blaha“ a Revolučnému tribunálu, ktorý po vynesení rozsudkov nad súdenými ako nepriateľmi ľudu a podozrivými osobami ich posielal pod gilotínu. V sovietskom Rusku analogickými orgánmi bola Všeruská mimoriadna komisia (Čeka) a Najvyšší revolučný tribunál. Kolčakov štátny prevrat realizovaní kozákmi bol krvavý, násilný. Direktórium bolo zvrhnuté, jeho predstavitelia (hoci to boli členovia zastupiteľského, zákonodarného orgánu) boli uväznení. Predseda vlády Avksentiev bol vypovedaný. Ministri zostali vo svojich funkciách. Predstaviteľov strany eserov, najmä tzv. „konštituantov“, poslancov bývalého Ústavodarného zhromaždenia vojaci Kolčaka doslova zmasakrovali. Ich umučené telá odpravovali do „republiky Irtyš“, hodením do diery vyrúbanej v ľade zamrznutého koryta rieky, ktorá tečie cez Omsk.

Bolo to kruté a neprijateľné pre legionárov. Vedenie légií ich nútili aj za týchto krutých pomerov bojovať s vojskami takéhoto spojenca. Mohli sa, vzhľadom na tvrdohlavý záujem svojich veľkých západných spojencov, modliť, aby ich červení nezajali a nepopravili spolu s kolčakovcami (podľa zásady „spolu chytení aj spolu obesení“), ale aby sa im podarilo od nich sa odpútať a viac alebo menej sa od nich dištancovať.

Proti spôsobu realizácie štátneho prevratu ako nezákonného podalo na žiadosť legionárov protest aj vedenie légií. Legionári poukázali najmä na skutočnosť, že ruské vojsko sa používa na štátne prevraty vo vnútrozemí, nie na fronte, vo vojnových akciách. Požadovali, aby útvary legionárov boli nahradzované bojaschopnými ruskými silami. M. R. Štefánik nesúhlasil s týmto protestom legionárov, považoval ho za prejav „dedinskej diplomacie a politiky“. Vyjadril však dôrazný protest proti mučeniu a zabíjaniu konštituantov v Omsku. Žiadal, aby Kolčak od týchto popráv upustil. Nestalo sa však. Verejne vyjadril sústrasť pozostalým manželkám a vdovám po týchto popravených mužoch. Admirála to nahnevalo. Ale obdobne ako Štefánik pri zásobovaní a odchode legionárov, aj Kolčak pri dodávkach zbraní, vojenských zariadení bol zviazaní a závislí od mocností Dohody. 

Násilným verbovaním chlapov z dedín a osád na Sibíri zregrutoval Kolčak vojsko, ktoré malo vymeniť Čechoslovákov na fronte za Uralom. Légie tak mohli bez výčitiek a penalizácií od západných spojencov ustúpiť do tyla, na magistrálu až na strednú Sibír, do Irkutska. Socialistické sily v Rusku, t. j. socialisti revolucionári (eseri), sociálni demokrati (menševici), ani konštituční demokrati (kadeti) nemali potenciu, ani neboli prijateľnými pre ostatné triedy a vrstvy národa a ľudu (mužíkov a robotníkov), aby rozhodli o podstate štátnej moci v krajine. Tertium non datur (tretia možnosť nejestvuje) vyhlasoval vodca boľševikov a predseda sovietskej vlády V. I. Lenin. Alebo diktatúra boľševikov alebo despotická diktatúra monarchistov typu Kolčaka.

Približne taká bola vojenská a politická situácia na Urale a na Sibíri na konci roku 1918. Najťažší vojnový rok občianskej vojny, rok 1919 ešte bol iba pred dverami. Vojensky ním bola ofenzíva vojsk A. Kolčaka na jar 1919 z východu od Permu na Vjatku s cieľom pokúsiť sa o dobytie Moskvy. A druhým kritickým časom bol august 1919 s ofenzívou vojsk generála Denikina z juhu, ktorá sa priblížila v auguste 1919 na 80 km, na jeden deň útoku jazdeckého vojska od Moskvy. Zvíťaziť však nedokázali. Krasnoarmejci ich porazili, zahnali na juh, Denikina na Čierne more a do Francúzska. Kolčakovci utiekli na Ďaleký východ, do Japonska a Číny. Vyhnali ich teda z Ruska. 

Československé vojsko od januára 1919 už nebolo na fronte, ale plnilo strážnu službu na magistrále a podľa situácie vykonávalo spolu s kolčakovcami vojenské trestné represie proti červeným partizánom na okolí železnice, aj proti dedinám na Sibíri, ktoré ich podporovali, vrátane vypaľovania a decimácie obyvateľov. V novembri 1918 v deklarácií žiadal B. Pavlů, splnomocnenec vlády práve z tohto dôvodu, že pod zástavou légií a pod silou ich bodákov a ozbrojenej sily sa kryjú zločiny páchané kolčakovcami v okolí magistrály, žiadal odvelenie vojska a jeho evakuáciu zo Sibíri vôbec.

V Paríži sa usiloval Dr. Beneš o získanie súhlasu predsedu francúzskej vlády G. Clemenceaua, aby légie mohli evakuovať už do samostatného československého štátu. Pokračoval tak v rokovaniach, ktoré o otázkach československých légií začal ich minister, generál M. R. Štefánik po príchode do Paríža v marci a v apríli 1919. Légie sa vďaka týmto rokovaniam, pri zohľadnení a ocenení všetkého čo vykonali pre spojencov zachránili a vrátili sa do nového štátu, do Československej republiky, za vytvorenie ktorej bojovali, nasadili pre ňu svoje životy. Nie malý počet ich spolubojovníkov zostal pochovaných na Volge a za Uralom, na Sibíri.

Československé zahraničné vojsko podľa údajov „Pamätníka odboja“ bolo v troch štátoch. V ruských légiách bolo 71 310 mužov. V ďalších krajinách mali bojové formácie tieto počty – v Taliansku bolo 19 476 mužov (talianske légie), a vo Francúzsku bolo 9 957 mužov (francúzske légie). Celkom bolo v týchto krajinách – 100 743 mužov, ktoré tvorili spolu zahraničnú československú samostatnú armádu. Pri percentuálnom vyjadrení československí legionári v Rusku, resp. československé vojsko v Rusku – predstavovali asi 71 percent z celkového počtu československých legionárov, ktorí sa zaslúžili, podstatnou hrivnou prispeli k vytvoreniu Československej republiky.

Podľa Dr. E. Beneša sa vo výsledkoch činnosti sibírskej armády najlepšie preukázal „génius našej rasy“. Prejavil sa v oblasti hospodárskej, finančnej a kultúrnej práce. V bojoch na Sibíri preukázali nadpriemernú schopnosť, vytvoriť rýchle a úspešne celé veľké hospodárske podniky, viesť ich s úspechom, udržiavať komunikácie, obchod a styk s Japonskom a so západnou Európou. Vytvorili aj inštitúcie a organizácie finančné, ku ktorým prispievali všetci vojaci (legiobanka), inštitúcie kultúrne, noviny, divadlá, spevácke zbory, hudobné kapely – teda kultúrne a spoločenské inštitúcie, ktoré charakterizovali povahu, národnú a osobnostnú identitu legionárov. 


     5.


Generálovi M. Janinovi sa nepodarilo splniť úlohu, ktorú mu uložili v Paríži a ktorú považovalo Francúzsko za prvoradú. Mal získať, dokonca strhnúť do vojenskej intervencie najmä Japoncov, ktorí v máji 1918 okupovali územie Ruska za Bajkalom. Ďalej mal primať Angličanov a Američanov, aby vyslali nie iba neveľké vojenské útvary, ale dobre vyzbrojenú a početnú armádu pre veľkú spojeneckú inváziu až na západnú Sibír, až za Ural. Prezident USA W. Wilson sa opätovne prejavil ako pacifista, dogmatický idealista, prorok mieru, ako ho volali niektorí politici veľmocí, osobitne na mierových rokovaniach v Paríži, ktoré prebiehali od januára 1919. Odmietal dať súhlas, aby sa USA podieľali vojensky na tejto intervencii. Povedal to priamo francúzskemu veľvyslancovi na audiencii v septembri 1918 vo Washingtone. Prítomní na nej bol aj M. Janin, ako aj T. G. Masaryk, ktorí o tom informovali M. R. Štefánika. Niektorí politici tento postoj USA hodnotili inak. Domnievali sa, že USA pod pláštikom pacifizmu zakrývali svoju túžbu, aby oni jediní zakotvili na Sibíri a koristili z nej prírodného bohatstva.

Japonsko prejavovalo najväčší záujem o intervenciu eventuálne o získanie ruských území na Ďalekom východe aj v Mandžusku, o ktoré viedlo s cárskym Ruskom vojnu v roku 1905. M. R. Štefánik z rozhovorov s japonskými vojakmi a diplomatmi usúdil, že by išli energicky do boja, keby mali mandát USA, ale ten nedostali. Proti trvalejšej prítomnosti Japoncov na Sibíri vystupovala aj Veľká Británia. Konala pod titulom potreby urobiť intervenciu na pomoc československým légiám, pre ich záchranu. Japonci pre svoje vojenské záujmy na Sibíri získali služby od niekoľkých ruských atamanov kozákov (zabajkalských, ussurijských, amurských) a zriadili tu takto jednotky o sile 20 – 25 tisíc mužov.

Anglicko malo tiež svoje vojenské jednotky v Rusku. Ako najväčšia koloniálna krajina v tom čase malo záujem chrániť a zabraňovať najmä prístupu k územiam svojich kolónií, Indie, Afganistanu, Perzii. Po spore o pozíciu vojenského veliteľa spojeneckého vojska na Sibíri dosiahli tieto veľmoci kompromis. Francúzsky generál M. Janin mal postavenie najvyššieho veliteľa a anglický generál H. Knox získal právomoci veliteľa oblasti na východe. Anglický generál intrigoval už pri príprave štátneho prevratu uskutočneného Kolčakom v Omsku, ako aj pri dodávkach zbraní a vojenskej výzbroje, pri ktorej aj proti pravidlám, dohodám zasielal dodávky namiesto československým légiám vojskám Kolčaka. 

V podmienkach týchto rozporov medzi intervenujúcimi veľmocami sa v konečnom efekte nedokázali zorganizovať a neodhodlali sa vyslať efektívne vojenské sily pre silnú vojenskú akciu. Intervenujúcimi ozbrojenými silami boli vojenské útvary mocností – francúzske, britské, japonské aj americké. Ako pomocnými, sekundárnymi ozbrojenými vojskami boli ozbrojené útvary vytvárajúcich sa nových štátov, vojenské sily poľské a juhoslovanské. Patrili k nim aj oddiely Rumunska, ktoré už bolo samostatným štátom, ale utrpelo vojenskú porážku v roku 1917 od nemeckých vojsk a usilovalo sa o obnovu svojej suverenity a získanie Sedmohradska, kde žili Rumuni,  ktoré bolo v tom čase súčasťou Uhorska. Československé vojsko, v počte asi 60 tisíc vojakov bolo najpočetnejšie a najsilnejšie a vojenskú intervenciu veľmi úspešne začalo. Držalo front v dĺžke 1 400 kilometrov a zaisťovalo spojenie, najmä železničné na dištancii osemtisíc kilometrov.

Najväčší interes a aktivitu pre veľkú inváziu prejavovalo Francúzsko. Československé légie na tomto území Ruska boli právne aj fakticky francúzskym vojskom až do septembra 1918. Najmä a vďaka vystúpeniu légií a uskutočneniu protiboľševických vojenských operácií na Volge veľmoci rozhodli o zmene právneho postavenia légií a československej záležitosti celkovo. Koncom júna Francúzsko, v auguste Veľká Británia a v septembri 1918 USA uznali légie, ktoré tvorili dve divízie, doteraz v postavení autonómnej súčasti francúzskej armády, za samostatné vojsko, za svoje spojenecké vojsko, za vojsko, ktoré podľa medzinárodného práva vojnového vedie regulárnu vojnu proti ústredným mocnostiam (nie je to vojsko banditov, teroristov, ale sú riadnou, organizovanou a uznanou armádou). Nemohlo to byť vtedy vojsko československého štátu, ktorý ešte vtedy nejestvoval. Veľmoci uznali, že politicky riadi toto vojsko ČSNR v Paríži. Národná rada tak získala vyšší stupeň a štádium uznania. Nebola už iba emigračným odbojovým orgánom, ale uznali ju za základ budúcej vlády a to suverénneho československého národa, alebo za dočasnú vládu, resp. za vládu de facto vznikajúceho či budúceho československého štátu. Medzinárodnoprávne sa tieto uznania označovali za uznanie štátu v stave zrodu.

Od tohto stupňa uznania viedla cesta k uznaniu za samostatný štát. Po nóte tajomníka ČSNR Dr. E. Beneša (14. októbra) veľmociam, že bola vytvorená dočasná vláda československého štátu, nasledovalo jej uznanie a tým aj uznanie vzniku tohto nového štátu. Prvý uznávací akt urobila vláda Francúzska 15. októbra 1918. Po nej nasledovali uznania V. Británie, Japonska a Talianska, tiež USA. Deklarácia o nezávislosti československého národa jeho dočasnou vládou (Washingtonská deklarácia) z 18. októbra 1918 podpísaná Masarykom, Benešom a Štefánikom bola uverejnená nasledujúci deň súčasne vo Washingtone i v Paríži. Po kapituláciu Rakúsko-Uhorska ľud v Prahe a Národný výbor československý 28. októbra 1918 vyhlásil a konštatoval, že „československý štát vstúpil do života“. Československé légie v zahraničí, vo Francúzsku, v Taliansku a najpočetnejšie v Rusku, ktoré vystúpili spôsobom vojensky imponujúcim, sa v dôsledku tejto skutočnosti stali vojskom československého štátu a od 14. novembra 1918 vojskom Československej republiky, expedičnými vojenskými útvarmi ČSR v zahraničí.   

Za tejto novej právnej situácie vojenská pomoc légiám v Rusku, možno záchrana légií pred nebezpečenstvom ich zničenia, bola pomocou samostatnej a pritom spojeneckej armáde. Neposkytnutie tejto pomoci Francúzskom by bolo možné kvalifikovať ako konanie nielen nečestné, ale i podvodné, až hrubo protiprávne. Postoje k postaveniu légií v Rusku boli aj v kruhoch vysokých diplomatov štátov Dohody rozmanité. Na recepcii v Tokiu, v októbri 1918, za prítomnosti Janina a Štefánika veľvyslanec USA sa dokonca vyjadril tak, že z jeho slov bolo možno usudzovať, že obviňuje Francúzsko, že oklamalo Čechoslovákov. Hovoril, že namiesto ich evakuácie jedine Francúzi trvali a žiadali od nich, aby sa držali na týchto nimi obsadených územiach – a podnikali ďalšie vojenské operácie v Rusku. Z jeho slov ďalej vyplývalo, že Francúzi považujú československé vojsko za svoj nástroj, ktorý chcú použiť, aby dostali späť miliardy, ktoré požičali cárskemu režimu na vedenie vojny a aby potrestali sovietske Rusko za separátny mier. Aj veľvyslanec V. Británie sa vtedy vyjadril, že by bolo najlepšie, keby sa légie stiahli späť z Volgy a Uralu na Sibír. V diplomatických kruhoch veľmocí dozrievalo vedomie formujúce sa na postoj, želanie, aby československé légie boli evakuované z frontového územia a neskôr z Ruska vôbec. Dospeli k nemu aj generáli Štefánik a Janin a to na konci roku 1918, v januári 1919, po poznaní bojaschopnosti tohto vojska a zistení a konštatovaní krízy, v ktorom sa práve nachádzalo. Stratilo dôvod, zmysel svojho boja a pobytu v Rusku. Nevedelo, za čo má bojovať, prečo má obetovať to pre človeka najdôležitejšie a najcennejšie – zdravie a životy svoje a svojich spolubojovníkov. Nebola to už vojna pre národné oslobodenie Čechov a Slovákov, nebola to už vojna za svoj štát, za jeho jestvovanie. M. R. Štefánik na základe tejto mienky uplatňoval názory a želania vojakov, ich vôľu, ktorá nadobudla relevanciu politickej vôle po návrate do Paríža, pri rokovaní s francúzskymi a dohodovými politikmi. 

Nevyhnutnosťou sa stalo, aby československé vojsko zo Sibíri dostalo súhlas najmä od Francúzska, potom od Veľkej Británie, aby mohlo podľa rozhodnutia svojich spojencov ukončiť v Rusku vojenskú a politickú misiu. Bol to morálno-politický aj medzinárodne právny titul, pre ich evakuáciu – medzinárodne a vojensky korektnú v súlade so záujmami všetkých štátov, ktoré sa zúčastňovali na pripravovanej veľkej spojeneckej intervencii, s politickou vôľou spojencov v Československa. Súhlas s odchodom s právnou relevanciou vyslovili aj politici víťazných veľmocí, ktorí sa zúčastňovali na mierovej konferencii v Paríži. Po podpise mierových zmlúv s porazenými štátmi – Nemeckom (Versailleskej) a Rakúskom (St.germainskej), s ktorými sa dosiahli dohody o spoločných územiach, mimoriadne významnou bolo pre Československo rokovanie a uzavretie mierovej zmluvy s Maďarskom (Trianonskej). Vyjadrenia M. R. Štefánika adresované vojakom o tom, že práve ich bojové nasadenie v Rusku rozhoduje alebo je podstatné pre určenie hraníc s Maďarskom, pre získanie spoločnej hranice s Rumunskom, a možno aj o želanom koridore s Juhosláviou – boli závažné a pravdivé. Československé vojsko svojím bojom, strážnou službou na magistrále, ako aj evakuáciou z Ruska, právne korektne regulovanou, prispelo k pomerne priaznivému vymedzenie štátnych hraníc ČSR. Preukázalo sa, že v tom bola aj veľká práca M. R. Štefánika – aj vďaka ktorému légie vytrvali na fronte, bojovali, odchádzali z Volgy a Uralu na západnú Sibír po dohodách so všeruskou vládou v Omsku. Vojensko-právne zreorganizoval Štefánik legionárov na armádu ČSR, právne v nej zakotvil zásady vzťahov platné medzi vojakmi z rôznymi hodnosťami vo všetkých armádach. Pravdivo informoval o vážnej až krízovej situácii v československom vojsku, o jeho únave, vyčerpaní fyzickom a morálnom. Prispel tak k prekonaniu nerealistických požiadaviek na legionárov v ich ďalšom vojenskom nasadení. Poskytol tým informačný a vedomostný základ pre rozhodnutie vedenia Národnej rady, pre rozhodnutie Najvyššieho veliteľa spojeneckých síl generála M. Janina o potrebe evakuácie légií. Rokovaním najmä najvyšších veliteľom spojeneckých síl s maršálom F. Fochom v apríli 1919 svojím spôsobom korunoval svoje rozhodnutie o evakuácii légií. Pokračoval v ňom s úspešným výsledkom Dr. E. Beneš.

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama