Míľnik, ktorý sme dosiahli ruským útokom na Kyjev
Washington, Brusel, Paríž, Berlín a Londýn sa čudovali nervozite Kremľa, lebo prijatie Ukrajiny do NATO nebolo otázkou dňa. No to, čo naznačovali Moskve, neodvážili sa naznačiť Kyjevu, aby to nevyznelo ako ústupok Putinovi. Moskva náznakom neverila a vytrvalo pripomínala zásnuby Ukrajiny s NATO, čím z jej pytačov-nepytačov urobila Kubov priam krónerovského razenia. Namiesto toho, aby si pozametali pred bruselským prahom, pustili sa do zametania ruského dvora. Európski brigádnici sa v mihu stratili v kúdoloch verbálneho prachu, lebo strýčko Sam sa oháňal metlou ako mladík. „Ak ruská armáda skutočne vtrhne na Ukrajinu, bude mučiť či unášať civilistov, pričom sa zameria na odporcov invázie, novinárov, bieloruských disidentov v exile a príslušníkov etnických, náboženských a sexuálnych menšín. USA majú dôveryhodné informácie, že ruské jednotky pravdepodobne použijú smrtiace prostriedky na rozohnanie pokojných protestov.“ (Pravda.sk, 21. 2. 2022) O akých zverstvách putinovcov sa spoza oceána dozvieme zajtra? Nebodaj o použití Vietnamom overeného napalmu?
Kto by si v tejto vypätej situácii nespomenul na generála Charlesa de Gaulla! Pre americké komandovanie zavelil na odchod z aliancie a k 1. aprílu 1967 vykázal z francúzskeho územia všetky zariadenia NATO. Vrátane Centrály, ktorou sa odvtedy honosí Brusel. Generálovo šťastie, že sa nedožil čias, keď nad medzinárodným dianím bdie Ivan Korčok! „Dnes nie sme svedkami len ohrozenia Ukrajiny, ale každý to chápe aj ako hrozbu pre celú Európu.“ (Pravda.sk, 21. 2. 2022) Okrem našej opozície, zdôraznil v rozhovore minister zahraničných vecí SR. Bojovníka za územnú celistvosť Ukrajiny isto netrápila územná celistvosť Srbska, keď to v diplomacii dotiahol tak vysoko, a zrejme ho netrápia ani pokusy o narušenie jednej Číny, pretože jestvujú ešte vyššie úradnícke stoličky. A nielen doma. Preto nám ťažko prezradí, kto z odporcov ruského Krymu či Donecka oficiálne uznal americký výtvor Kosovo a koketuje so separatistickým, pardon, zvrchovaným Taiwanom...
Ak sa Rusko stalo pre našich ústavných činiteľov a médiá agresorom, tak čím sme boli my, keď sme bez požehnania Bezpečnostnej rady OSN v plnej zbroji naklusali do Iraku. „Ruský útok na Ukrajinu je nepredstaviteľný zásah do terajšieho fungovania sveta, kde sa hľadali riešenia v prvom rade diplomaticky...“ (RTVdvojbodka, bežiace písmenka, 24. 2. 2022) Prezidentka si naozaj neuvedomila, že ju môžu počuť aj rodičia vojakov, ktorí sa z ďalekej cudziny vrátili v pocínovaných rakvách?
Po koľký raz sa potvrdilo, že pred kamerami nejestvuje nič trápnejšie, ako lekcie z medzinárodného práva, ktoré si uštedrujú súperiace veľmoci! Ako-tak sa im vyrovná potlesk adlátusov. Posivený svedok očakával od Slovenska zdržanlivejší, resp. poučenejší postoj, lebo ako súčasť Československej socialistickej republiky komusi už tlieskalo. V časoch, keď hoaxy o nás a našom spojencovi na večné časy šírili Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Diverzné stanice, ako sa hovorilo konšpiračným centrám. Všeličím sme si prešli pred Novembrom i po ňom. Poznačil nás August 68 i správa o vietnamskej dedinke My Lai. A do čoho všetkého sme sa stihli zamočiť pod vedením nového spojenca na večné časy! Tak sa nehrňme do vytrubovania a bubnovania novej jedinej pravdy, hoci k bývalému Pionierskemu palácu fanfáry a bubienky celkom pasujú. Radšej si položme otázku, či naozaj nemáme vyššie ambície, ako byť len spoľahlivým členským štátom. Dajme tomu, že chceme prinášať podnety, ak už nie na okamžité zmeny v obsahu či v spôsobe fungovania, tak aspoň na spoločné zamyslenia...
Opozičný poslanec Igor Matovič v roku 2018 hovoril o prelomovom „míľniku, ktorý sme dosiahli vraždou Jána Kuciaka a jeho snúbenice“. (Pravda, 13. 3. 2018) Nemýlil sa. Z vtedajšej opozície je súčasná vládna garnitúra a v noci zo stredy na štvrtok dosiahla ďalší prelomový míľnik. V podobe ruského útoku na Ukrajinu. Stačí, aby sa blčiacej témy ujali mainstreamové médiá – zocelené očkovacou kampaňou – a z preklínanej Obrannej dohody s USA bude perla diplomatického filigránstva a štátnickej prezieravosti. Potrebuje prezidentkina naštrbená reputácia viac? Počas posilňovania východného krídla NATO pred rozpínavým Ruskom si novinári sotva spomenú na Kollárov sľub, že o vstupe každého cudzieho vojaka rozhodne parlament. A určite neposkytnú mikrofón „neodborníkom“, ktorí by nás mohli vyľakať, že „dočasnosť“ pobytu nahradí jeho „prechodnosť“. Zato nás sa budú čoskoro pýtať, čo vlastne máme proti tejto vláde. Ak sa potkýna, pričasto používa krčmový slovník a padá na kolená, tak len preto, že osud jej naložil na plecia dva celosvetové kríže: pandémiu a ruské ohrozenie.
Vývoj situácie na Ukrajine odhaľuje zlobnú podobu Kremľa, ale nahým kráľom sa stalo Slovensko. Čo môže vyčítať Rusom, aby to nevyvolalo spomienky na činy Američanov? Priestor pre výčitky nepredstavujú ani ďalšie kroky okupanta. Ak v Kyjeve naozaj mieni vytvoriť bábkovú vládu, opäť si budeme musieť zahryznúť do jazyka, lebo bábkové vlády i prezidentov v ďalekom svete udržiavali pri moci aj naši vojaci. Posivený svedok dúfa, že aspoň prezidentka citlivo vníma pohľady Iračanov, Afgancov, Líbyjčanov, Sýrčanov, ale aj bližších Belehradčanov... S nevyslovenou otázkou, prečo sme si na holubice mieru spomenuli až teraz.
Iniciátori zamýšľaného referenda, kde ste?
