Mladší, no nie menší

Počet zobrazení: 4168

ettore_scola_1983.jpgV januári (19. 1.) odišiel na večnosť významný taliansky filmový scenárista a režisér Ettore Scola. Všetci ostatní veľkí režiséri Apeninského polostrova  od Viscontiho, Felliniho cez Monicelliho, Pietrangelliho, Germiho, Damianiho atď. boli od neho o dvadsať či desať rokov starší. Scola po scenáristických začiatkoch (medziiným na Pietrangelliho filme Návšteva so Sandrou Milovou, nezabudnuteľnou z Felliniho filmu Osem a pol alebo na Risiho moralizátorskej komédii Predbiehanie s Vittoriom Gassmanom) nakrútil svoj prvý film až v roku 1964 a jeho slávnou érou boli najmä sedemdesiate roky. Preto na rozdiel od prvých filmov Viscontiho či Felliniho jeho filmy už nemohli spoznať slovenskí návštevníci bežných kín, pretože sa hrávali už len v kinách náročného diváka, resp. vo filmových kluboch. A to je škoda. Je síce pravda, že v režisérových filmoch majú veľkú váhu dialógy, no mnohé z príbehov nie sú zasa až také intelektuálske, aby ich nemohol oceniť bežný divák. A nemyslím tým len historickú  Cestu kapitána Fracassa podľa románu Teophila Gautiera (dielo rovnocenné s Dumasovými dobrodružnými románmi), ale aj diela zo súčasnosti.

Jeho filmy robila atraktívnymi aj účasť výnimočných hereckých osobností. Najfrekventovanejší boli Marcello Mastroianni (okrem vážnych úloh si zahral aj Casonovu), u nás menej,  no v Taliansku mimoriadne populárny herec Nino Manfredi (nositeľ štyroch talianskych ocenení za najlepšieho herca roka), Alberto Sordi, Stefania Sandrelliová  (ktorá po páde železnej opony v Dome odborov podpisovala svoje fotografie), ale aj veľkí Francúzi Bernard Blier, Jean Louis Trintignant a Philiphe Noiret či Fanny Ardantová. V niektorých filmoch sa ale objavili aj Monica Vittiová, veľké zjavy neorealizmu Aldo Fabrizi, Carla Gravinaová, hviezda erotických filmov Laura Antonelliová, ďalej Gerarde Depardieu, Jack Lemond a v jednom z jeho najslávnejších filmov Tak sme boli milovaní (v roku 1974 Veľká cena na filmovom festivale v Moskve) sami seba zahrali aj Mastroianni, Fellini a hviezda talianskych televíznych šou Mike Bongiorno. V inom z filmov sa zasa medzi divákmi mítingu na moment objavila tvár Enrica Berlinguera, reformného šéfa Komunistickej strany Talianska (a posledného veľkého talianskeho komunistu), ktorému režisér ako pravý ľavičiar po jeho smrti venoval aj dokumentárny film. Na rozdiel od konštantných hlavných hrdinov a dĺžke filmov, ktorá väčšinou dosahovala minutáž dvoch hodín i viac, ako aj autorovi hudby Armandovi Trovaiolimu (zložil  mu hudbu do všetkých filmov okrem dvoch) sa však menil žáner i tematika. Spočiatku mu bola blízka komédia na taliansky spôsob, čo uplatnil aj v dvoch poviedkových filmoch Dobrú noc, dámy a páni a Nové strašidlá. V druhom z nich (1977) zo štrnástich poviedok natočil rovnú polovicu. Ani v týchto prípadoch mu však nešlo len o rozhýbanie bránice. Vždy za smiechom nasledovalo aj zamyslenie, irónia či nepriama kritika stavu morálky individuálnej i spoločenskej. Napríklad vo filme Africké dobrodružstvo (1968) vtipne-vážnou formou stavia proti sebe dve cesty západného intelektuála – zotrvať v bezduchej západnej civilizácii, alebo sa oddať „službe“ primitívnym ľudom na čiernom kontinente. Dvojpólovosť tohto pohľadu vyplýva už z použitých predlôh, ktorými sú komix Walta Disneyho a román Josepha Conrada Srdce v tmách. Aj vo vážnejších filmoch, ktoré by sme mohli označiť ako psychologické, napríklad vo filme Zvláštny deň konfrontujúci fašistickú demagógiu a morálnu so slobodomyselnosťou (v hlavnej úlohe so Sofiou Loren), či vo filmoch ako Terasa (1980) alebo Rodina (1987) vždy prekračuje líniu individuálnych osudov  a snaží sa vypovedať o spoločnosti ako celku v jej historickom vývine i súčasnosti.

mastroianni_vittiova_giannini.jpgZáber z komédie Dráma žiarlivosti z roku 1970 s Marcellom Mastroiannim, Monicou Vittiovou a Giancarlom Gianninim.

Foto: Vikimedia Commons/Utente:Vabbè








Špeciálne postavenie majú jeho dva filmy. Prvým je čierna komédia Škaredí, špinaví, zlí (1976, Veľká cena v Cannes), v ktorej ukazuje otrasný život na rímskej periférii. Po hnus vyvolávajúcich epizódach sa v záverečnej sekvencii kamera prenesie do úzadia a odhalí nám, že brlohy bezdomovcov ležia vzdušnou čiarou len kúsok od svätopeterskej baziliky. Druhým mimoriadnym počinom je  film Tančiareň, inšpirovaný istým parížskym hudobným súborom, v ktorom sa osudy národa prezentujú len tancom. U nás poznáme variantu tohto príbehu prenesenú na slovenské pomery vďaka úspešnej inscenácii v činohre SND. Scola sa rozlúčil s filmovaním hraným dokumentom Aké zvláštne volať sa Federico (2013), pri ktorom mu pomáhali jeho dcéry Silvia a Paola. Hoci medzi ním a Fellinim bol deväťročný vekový rozdiel, boli si veľmi blízki a film ukazuje ich spoločné rímske dobrodružstvá pri vyhľadávaní situácií a hereckých prototypov, ktoré potom veľký mág použil vo svojich nesmrteľných dielach. Tento film, podobne ako niektoré ďalšie, sme mohli v Bratislave vidieť vďaka Týždňom talianskeho filmu, ktoré organizuje Taliansky kultúrny inštitút. Ale Scola má styčné body aj s Luchinom Viscontim. Je to jeho vášeň pre taliansku operu, hoci na rozdiel od Milánčana režíroval len dve operné diela: Mozartove Così fan tutte a Pucciniho Bohému. Práve táto opera mu zvlášť prirástla k srdcu a Scola ju považoval za takú dokonalú, že údajne ani nepotrebuje osobitnú interpretáciu či aktualizáciu. Režisérovo scenáristické a režijné majstrovstvo bolo ocenené štyrmi nomináciami na Oscara, množstvom Donatellových Davidov, čo je najvyššia talianska filmová pocta, ale aj Cesarmi a ďalšími oceneniami na medzinárodných festivaloch.

Veľká éra talianskeho filmu je už minulosťou. Sem-tam sa objavia zaujímavé filmy Tornatoriho či Morettiho, no ako celok je talianska kinematografia na ústupe. Jej prednosťou bolo kedysi umenie spájať ľudovosť s pálčivými spoločenskými problémami. Možno to súvisí s „reštauráciou“ kapitalizmu, ktorý vytlačil vážne sociálne témy na perifériu záujmu umelcov.  Osobne si myslím, že témy by sa našli, no chýba perspektíva, že sa dnešná konzumná spoločnosť ešte raz vráti k ozajstným hodnotám solidarity a pravdy.

Foto: Vikimedia Commons/Rob Bogarts - Nationaal Archief

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984