Reklama
Reklama

Môj spolužiak
Ľuboš Jurík...

Počet zobrazení: 1206

S Drahošom Machalom sme sa v uvoľnenom lete roku 1968 vybrali do západného Nemecka, teda do tej NSR. Chceli sme na vlastnej koži zažiť kapitalizmus. Veď ako možno o nejakom jave či udalosti písať, ak ju osobne nezažijete, neprecítite. A my sme chceli byť veľkými novinármi, niečo na spôsob tých slávnych reportérov, veď viete ktorých, a teda ak sa niečo niekde deje, tak treba byť pri tom, na mieste činu. To sa potom hravo píše, no nie... Vedeli sme, že v Mníchove budú o pár rokov olympijské hry a že Nemci mienia do toho veľkého termínu postaviť v meste metro.

Zišla sa každá pracovná sila, aj študentská. Boli sme v druhom ročníku na vtedajšej elitnej Katedre novinárstva FFUK. Popri spoznaní kapitalizmu sme mohli zarobiť aj nejaké marky. Bez problémov sa nám podarilo zohnať nenáročnú robotu. Lopatami v podzemí, no nie zasa tak hlboko, aby ste si nemysleli – odvtedy je na tom mieste pred mníchovskou radnicou hlavná stanica –, sme nahadzovali hlinu, kamenie a piesok na transportér, ktorý  to všetko vyvážal na povrch.

Niečo sme zarobili.

Ale Drahoš mal smolu a dostal hnisavú angínu. Museli ho operovať, išlo o život a skoro všetky naše úspory pohltila operácia, niečo priplatilo aj mesto Mníchov, lebo sme boli z Československa a naša vlasť bola vtedy v kurze a na prvých stránkach novín. Všetko horelo pod nohami,  jeden titulok striedal druhý a že teda čoskoro do Prahy vtrhnú vojská Varšavskej zmluvy, aby potlačili kontrarevolúciu... Drahoš si plánoval kúpiť ojazdené auto, ja, keďže ani dosiaľ vodičský preukaz nemám, som zarobené peniaze mienil dať mame a apovi.

Domov sme sa vrátili dva dni pred vpádom vojsk, lebo na september sme mali odložené skúšky z dejín slovenského novinárstva u Fraňa Ruttkaya.

jurik_machala_1979_orez.jpg
Ľuboš Jurík a Drahoš Machala, 1979.

A keď sa už všetko hlavné odohralo a prišla jeseň, profesor Dalibor Krno ako vedúci katedry vyhlásil, že semester sa nezačne, lebo keď sa niečo veľké odohráva, najmä študenti novinárstva musia byť v teréne. Tak sme chodili po Bratislave a zbierali informácie.

Stretli sme Ľuboša.

Rozpovedali sme mu náš príbeh a  hneď po rozhovore sa rozhodol, že aj on pôjde do NSR. Mám pocit, že išiel najskôr do Mníchova, potom do Frankfurtu a krátky čas brigádničil v akejsi chemickej fabrike. Jedného dňa si na ulici všimol pre nás zo socialistickej krajiny nezvyčajný úkaz. Na rohu postávali nejakí ľudia a pred sebou na zemi mali položené klobúky. Okoloidúci za zastavovali, prihodili drobné, niektorí aj papierové bankovky. V nasledujúci deň Ľuboš na kúsok kartónu zreteľne napísal vetu:

„Ich bin aus Tschechoslowakei!“

Zapôsobila ako zaklínadlo. Tam stojí mladý sympatický muž a pochádza z krajiny, do ktorej vtrhli Rusi... No povedzte, kto by nepomohol. Do škatule pribúdali marky a Ľuboš, ako to povestné dieťa šťasteny, zarobil za niekoľko dní na malý volkswagen, známeho „chrobáka“, a aj na ňom prišiel frajersky do Bratislavy...

Keď sa pomery začali ako tak uvoľňovať... vrátili sme sa aj na prednášky a semináre. Čoskoro sme mali preukázať dostatok talentu na písanie. Sedeli sme za písacími strojmi a podľa poverenia docenta Petra Baláža, ktorý nám prednášal štylistiku, sme mali napísať dva „fleky“, teda šesťdesiat riadkov strojopisu v novinárskom útvare, ktorý sa najviac hodil k vybranej či určenej téme.

Stroje klepali, chvíľu postáli, to vtedy, keď adepti novinárstva dlhšie premýšľali.

Naraz sa otvorili dvere a nakukol nimi Ľuboš.

Takmer pravidelne chodieval neskoro.

Neviem prečo, veď z Poľnej ulici to nemal až tak ďaleko. Ale zvykli sme si na takého spolužiaka aj my, ktorí sme bývali na internáte a prišli sme dobyť hlavné mesto z vidieka.

„No, len poďte, kolega Jurík, na vás čakáme," pozval ho docent Baláž.

„Viete, ja chcem ísť na Matadorku, na kúpalisko, s priateľkou...“

Čakala na chodbe.

„Dobre, dobre, ale najskôr si sadnite a napíšte, čo od vás potrebujem,“ pozval ho dôrazne docent.

Ľuboš sa otočil, povedal pár slov priateľke a sadol si za písací stroj. Napísal dve strany ako prvý , „dielko“ odovzdal a odišiel za priateľkou.

Zdá sa mi, že ako jediný dostal od docenta jednotku...

Talent.

My ostatní dvojky a...

Počas štúdia sme už praxovali v novinách, v rozhlase, v televízii. Ale Ľuboš sa ako prvý z nás chystal na niečo väčšie, až veľké. Stál som na zastávke autobusu, aby som sa dostal domov na Záluhy, a postálo pri mne auto. Za volantom sedel Ľuboš a ponúkol sa, že ma odvezie. Tak som si prisadol a hneď sme mali spoločnú tému. Začal písať prvý román. Volal sa Emigranti a veľa si od neho sľuboval. Hovoril, že už má sedemdesiat strán, ale nejako sa zasekol a dej ostal na mieste.

„Je tam jedna postava, zhodou okolností sa volá Michal, ale premýšľam, čo by mala robiť, aby sa dej posunul.“

Pozrel sa na mňa.

„Ľuboš, veľmi sa s tým nehraj, dej musí pokračovať, žiadne veľké filozofovanie. Nech otvorí fľašu, zavolá ostatných a nech si spolu zahrajú karty....“ narýchlo som vystrelil.

Keď román vyšiel, s úžasom som zistil, že ten Michal naozaj otvoril fľašu dobrého vína, vytiahol karty a dej dostal závratnú rýchlosť...

Mali sme seminár s docentom Weiserom. Vrátil sa práve z Mníchovskej univerzity, kde jeden semester prednášal marxizmus. Aj dnes si myslím, že to bol jediný prednášateľ, akého sme vtedy poznali, ktorý Karla Marxa preštudoval v origináli, a preto mal s prednáškami úspech aj medzi nemeckými študentmi. S energiou jemu vlastnou nám citoval Marxove vety, ale aj Leninove slová o úlohe tlače a do toho ktosi zaklopal na dvere. Tie sa o chvíľu otvorili a v nich sa objavila hlava notorického oneskorenca.

„Len poďte, poďte, aj tak už meškáte,“ volal docent. A Ľuboš mal zasa poruke výhovorku.  „Nemáme mať seminár s doktorom Verešom?“

Weiser sa ostro pozrel spod okuliarov a odpovedal.

„Ten ste už mali ráno.“

A Ľuboš tak milo, ako to len on vedel, sa opýtal.

„Naozaj?“

A potichu si sadol.

Na tej chodbe pred katedrou novinárstva sme do vážnych diskusií prinášali aj trochu humoru. S Drahošom sme boli dosť úsmevná dvojica a občas sme mali na prechádzajúcich študentov z vyšších ročníkov, ale aj na niektorých asistentov – na docentov či na profesorov sme si málokedy niečo dovolili – aj trochu posmešné poznámky... Nám sa zdali dosť priliehavé  a viacerí spolužiaci aj spolužiačky  ich vedeli oceniť.

Ale Ľuboš sa občas tváril vážne.

Niečo mu na našich vetách vadilo.

Obrátil sa na nás so slovami:

„No, chlapci, ale toto by ste robiť nemali...“

A Drahoš odpovedal.

„Ty radšej píš.“

A Ľuboš písal...

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama