Moje skryté Taliansko

Približne dva týždne sme mohli sledovať na STV1 taliansky dokumentárny seriál s názvom Skryté Taliansko. Autori dokumentu nám neukázali najvyhľadávanejšie destinácie milovníkov histórie a umenia tejto krajiny (Milánsky dóm, Chrám sv. Petra, Koloseum, centrum mekky renesančného umenia Florenciu či mesto na benátskej lagúne), ale obrazom a zasväteným komentárom nás povodili po takých pamätihodnostiach, kam obrovská väčšina turistov, dokonca aj tých, čo nejdú k moru, ale za kultúrou, nezavíta. Spomeňme aspoň Palladiove vily v Benátsku, palác v Caprarole, Urbínske vojvodstvo či niekdajší rakúsky, od konca prvej svetovej vojny už taliansky,Terst.

Keďže som od roku 1967 do roku 2016 navštívil krajinu Apenín takmer tridsať razy (ako študent, turistický sprievodca, operný kritik či ako milovník talianskeho umenia všeobecne) dovolím si tým, čo prekročia južné hranice Rakúska cestou za poznaním umeleckých skvostov pripomenúť aj moje „skryté Taliansko“. Ide o pamiatky vôbec nie druhoradé, no alebo ležiace v menej prístupných oblastiach alebo jednoducho by si ich návšteva vyžadovala pobudnúť v Taliansku dlhší čas a predovšetkým sa na takúto cestu náležite pripraviť.


Posledná večera Andrea del Castagno. Foto: Wikipedia.org

Určite jedným z najvyhľadávanejších výkvetov maliarstva je Leonardova Posledný večera v milánskom kláštore. V oveľa zachovalejšom stave sa však nachádzajú štyri fresky tejto udalosti na rôznych miestach Florencie. Dve z nich patria Michelangelovmu učiteľovi maľby Ghirlandaiovi (v kláštore Kostola Ognissanti a v slávnom Kláštore San Marco, kam podaktorí turisti chodia predovšetkým za maľbami ranorenesančného Beata Angelica). Najstaršou v meste ľahko dostupnou Poslednou večerou je však dielo Andrea del Castagno v Kláštore sv. Apollonie a poslednou je verzia neskororenesančného Andrea del Sarto nachádzajúca sa mimo centra v Kláštore Scalzi.

V priemyselnom meste Prato neďaleko od metropoly Toskánska najviac zaujme v tamojšom dóme freska „vyskočeného“ mnícha Filippa Lippiho znázorňujúca banket u Herodesa. Freska nám vyrozpráva jeho celý príbeh, lebo v ľavej časti vidíme tancujúcu Salome a v pravej už tú istú postavu s hlavou Jochanana, ktorú si svojím tancom vybojovala. Neďaleko od Prata nájdeme aj dve významné mediciovské vily, z ktorých tá menej významná nazývaná Fernandina je kuriózna počtom komínov na streche, v nej je etruské múzeum, kým vila v Poggi a Caiano je klenotom umenia.

Pre tých, čo zavítajú na juh do Neapola, odporúčam navštíviť honosné letné sídlo niekdajších neapolských kráľov v Caserte s nádherným parkom a vodopádom, alebo rímsky amfiteáter v Santa Maria Capua Vetere, v ktorom zápasil pred svojím známym povstaním otrokov gladiátor Spartakus.

Ak chcete putovať po stopách slávnych Slovákov, je možnosť pozrieť si v záhrade univerzity v Bologni bustu Alexandra Dubčeka, v sicílskom Cefalú, na ulici, ktorá vedie ku katedrále s nádhernými mozaikami, pamätnú tabuľu nášho maliara Ernesta Zmetáka, ktorý si Taliansko mimoriadne obľúbil a čerpal z neho námety pre svoje obrazy. V Ríme neďaleko slávnych Španielskych schodov na Via Condotti sa zasa nachádza slávna kaviareň Caffé Greco (založená v roku 1760), kam chodievali okrem významných svetových osobností (Stendhal, Goethe, H. CH. Andersen, Liszt, Wagner, Ferlinghetti) počas svojich štúdií či návštev aj naši básnici Ján Kollár, Ján Smrek, Štefan Žáry alebo dirigent Tibor Frešo.

Koho unavujú obrovské galérie a múzea (ako Uffizi vo Florencii alebo Galleria Borghese v Ríme), tomu odporúčam v Toskánskej metropole navštíviť Palazzo Medici Riccardi, v ktorom nájde nádherný Sprievod kráľov od maliara Il Sodomu znázorňujúci mnohé osobnosti svojej doby počnúc Lorenzom di Medici a končiac patriarchom z Konštantínopolu. V Ríme zasa ľahko zvládne priestory Villy Farnesina na brehu Tiberu, ktorej niekoľko sál vymaľovali Raffael, Giulio Romano a Il Sodoma. Tomu, kto dokáže oceniť kvality modernej architektúry zasa v Ríme, odporúčam navštíviť „za hradbami“ Parco della Musica, sídlo slávnej Accademie di Santa Cecilia, v ktorom architekt Renzo Piano koncom minulého storočia postavil tri krásne koncertné sály a priľahlé priestory pre nácvik a hudobné semináre.

Kto obdivuje divadlo z hľadiska architektúry, môže v Taliansku navštíviť dve divadlá-múzeá s názvom Teatro Olimpico (to slávne vo Vicenze a menej známe v Sabbionete). Kým tieto v štýle Palladia a jeho nasledovníka Scamozziho evokujú staré antické divadlá, v meste Mantova nájdeme rozkošné malé divadielko Galliho da Bibbiena, pre nás známeho tým, že v bratislavskom Kostole Sv. Trojice projektoval jeho hlavný oltár.

Takže toto bolo čosi z „môjho“ skrytého Talianska. Tí, ktorí sa neodvážia cestovať, môžu si z navrhnutých destinácií aspoň pozrieť krásne fotografie na internete.