Mondragónska alternatíva
streda 02. júl 2014
V rámci diskusií o hlbokej, resp. systémovej kríze kapitalizmu vyvstávajú otázky o jeho alternatívach. Je jasné, že návrat k tzv. reálnemu socializmu nie je možný a ani vhodný. Treba si však uvedomiť, že kapitalizmus resp. trhová ekonomika má viacero alternatív. Hlavne všetky typy vlastníctva by mali byť rovnoprávne a v konkurencii potvrdiť svoju životaschopnosť. Treba striktne odmietnuť hrubo demagogické frázy o tom, že aj najhorší súkromný vlastník je lepší ako najlepší štátny vlastník. Naopak, môžeme uviesť množstvo precedensov, kedy firmy v štátnom vlastníctve boli schopné dlhé desaťročia úspešne fungovať v plne konkurenčnom prostredí. Okrem firiem pôsobiacich v sieťových odvetviach plynárenstva, energetiky či vodárenstva to napríklad bola automobilka Renault, ktorej sa dlhé desaťročia po druhej svetovej vojne dobre darilo. Poďme však k alternatívam k súčasnému oligarchickému kapitalizmu, založenému na maximalizácii ziskov pre čoraz užšiu skupinu najbohatších.
Dnes je už takmer každému jasné, že model kapitalizmu, tak ako je v súčasnosti nastavený, vedie na scestie. Otázka je, či má súčasný model kapitalizmu reálne alternatívy.
V akademických , samozrejme, existujú, nazvime to, papierové alternatívy. Najznámejší je koncept profesora Michaela Alberta Parecon – participatívna ekonomika alebo koncept ekonomickej demokracie, ktorý presadzuje profesor chicagskej univerzity David Schweickhart. Žiada sa zdôrazniť, že všetky tieto koncepty, aj keď sú do značnej miery inšpiratívne, nepresiahli štádium „papierových“ alebo teoretických alternatív. Nijaký významný svetový politik či politická strana si ich totiž neosvojili ako súčasť svojho politického programu a nepresadzujú ich. Preto sa treba poobzerať po alternatívach, ktoré reálne fungujú, v praxi osvedčili svoju životaschopnosť – lenže netvoria hlavný prúd. Práve fungujúce alternatívy je potrebné nielen propagovať, ale možno aj legislatívne zvýhodňovať.
Mondragón
Asi najúspešnejší model zabehnutej družstevnej korporácie je španielsky, resp. baskický Modragón. Paradoxne mondragónsku alternatívu nezaložili ľavicoví aktivisti či anarchisti, ale katolícky kňaz José María Arizmendiarrieta v roku 1941. Cieľom bolo povzbudiť komunitu, ktorá trpela nedávnou občianskou vojnou. Začalo sa to založením technickej školy a malej továrne na výrobu parafínu. Na základe úspešného fungovania tohto experimentu začali predovšetkým po roku 1959 vznikať nové a nové kooperatívy; dnes je Mondragón jedna z najväčších španielskych korporácií, ktorá len v Španielsku zamestnáva vyše 80 000 zamestnancov (a ďalšie tisícky v celej Európe) s množstvom podnikov. Medzi najznámejšie patria obchodný reťazec Eroski, priemyselný podnik Ulgor či továreň na výrobu domáceho príslušenstva Fagor Clima. Začiatkom 90. rokov sa jednotlivé kooperatívy spojili do veľkej korporácie Mondragón (MCC). Korporácia je rozdelená do troch sektorov: finančného (banka Caja Laboral a sociálna poisťovňa Lagun Aro), obchodného (obchodný reťazec Eroski) a priemyselného (približne 90 tovární). Všetky spomínané zložky, vrátane banky či poisťovne, sa riadia podľa tých istých pravidiel.
Pravidlá Mondragónu
Všetky podniky vlastnia a riadia jej členovia. Každý zamestnanec je povinný vstúpiť do podniku svojím podielom, ktorý sa rovná asi ročnému príjmu. Táto suma v roku 2011 predstavovala približne 13 400 eur. Peniaze si však netreba našetriť. Poskytne mu ich pri minimálnej úrokovej miere mondragónska kooperatívna banka Caja Laboral. Na valnom zhromaždení si zamestnanci volia svojho generálneho riaditeľa. Všetky procesy v podniku majú v podstate vo svojich rukách. Spoluvlastníctvo korporácie vytvára úplne nové vzťahy. Zamestnanci sú oveľa viac vtiahnutí do chodu a rozhodovacích procesov.
Jedno z pravidiel Mondragónu stanovuje aj obmedzenie platov top manažérov. V zásade plat generálneho riaditeľa nesmie presiahnuť šesťapolnásobok najnižšieho platu v korporácii. Podobne demokraticky sa rozhoduje aj o použití ziskov z podnikania. Zväčša sa to odohráva podľa nasledujúcej schémy: najmenej 10 percent ide vždy na sociálny fond, ktorý slúži na spoločné projekty vzdelávania, bývania či publikačnej činnosti. Minimálne 20 percent tvorí rezervný kapitálový fond určený na investície. Zvyšných približne 70 percent sa rozdeľuje medzi zamestnancov. Preto asi neprekvapuje, že zamestnanci mondragónskych kooperatívov majú v prípade, ak podnik prosperuje, asi o 30 percent vyššie platy ako v porovnateľných odvetviach inde v Španielsku.
Zaujímavé je, že ani v časoch recesie platy zväčša neklesajú pod priemer daného odvetvia. Naopak, v čase krízy, akú napríklad Španielsko zažívalo v uplynulých rokoch, bola miera prepúšťania v mondragónskych kooperatívoch podstatne nižšia ako v iných podnikoch. Ak aj musela niektorá korporácia znižovať stavy, prepusteným zamestnancom ponúkli miesto v inom, no vlastnom podniku. Ak nebolo dosť objednávok, zamestnanci sami rozhodovali, kto ostane doma so 60-percentnými platmi a ako dlho. V prípade, že je nevyhnutné prepúšťať, zamestnanci sami rozhodnú, kto sa ocitne vo výpovednej lehote.
Jednoznačne sa ukazuje, že zamestnanie v mondragónskej korporácii je podstatne lukratívnejšie ako v bežnej korporácií, ktorú vlastnia akcionári a ktorej prvotným cieľom je len vytváranie zisku pre svojich akcionárov. Pritom kooperatívy fungujú v plne konkurenčnom prostredí, bez akýchkoľvek špeciálnych zvýhodnení – a nielenže vedia konkurovať štandardným firmám, ale v mnohých parametroch (spokojnosť zamestnancov, výška ich miezd, firemné sociálne programy a podobne) ich vysoko predstihujú.
Výzva pre politikov
Poučenie by malo byť jasné: ak je niečo dlhodobo úspešné, žiada sa tento typ podnikania nielen propagovať, ale aj legislatívne zvýhodňovať. Možno práve Mondragón a iné samosprávne ekonomické koncepty sú odpoveďou na čoraz zjavnejšie zlyhávajúci kapitalizmus. Spravodlivá redistribúcia bohatstva teda nemusí byť založená len na sofistikovanom progresívnom zdanení, ale aj na presadení princípu, že tam, kde sa hodnoty tvoria, sa aj spravodlivo rozdelia medzi tých, ktorí ich vytvárajú. Práve Mondragón ukázal, že „kapitalizmus“ môže byť aj „iný“, že aj v tomto systéme sú „ostrovy pozitívnej deviácie“.
Pred ľavicovými politikmi, či všeobecne pred politikmi, ktorí majú elementárny cit pre spravodlivosť, stojí preto veľká výzva – propagovať a presadiť tento model ekonomiky.. V tom prípade sa možno podarí vyhnúť systémovému kolapsu, ktorého príznaky sú nad všetku pochybnosť jasné už minimálne od roku 2008.
Zdroje:
Blaha, Ľuboš: Mondragón – príbeh výrobnej samosprávy (2)
http://www.noveslovo.sk/c/11485/MONDRAGON_PRIBEH_VYROBNEJ_SAMOSPRAVY_2
Stanislava Harkotová: Mondragón. Keď o korporácii nerozhoduje šéf, ale zamestnanci
http://aktualne.atlas.sk/mondragon-ked-o-korporacii-nerozhoduje-sef-ale-zamestnanci/zahranicie/europa/
Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 15 - 26/2014
Reagujte na článok
Komentáre
Kapitalizmus nemôže byť iný, len taký aký je. Jeho základom je trhová ekonomika, ktorej jadrom je presadiť sa na trhu oproti konkurencii. Neviem aké ešte alternatívy k tejto základnej forme prichádzajú v úvahu.
Konkurencia na trhu môže byť a je motivačným prvom byť lepší, mala by však byťskôr súťažou a nie zdrojom likvidačného úsilia. A práve takéto pôsobenie, kde aj pracovný človek je so svojou pracovnou silou objektom trhu, je vlastné kapitalistickému systému. Pracovný človek, nie len robotník, so svojou pracovnou silou na trhu je vlastne v otrockom postavení, lebo iné pre zabespečenie svojho živobytia nemá. ( Je predstaviteľné, reálne možné, že všetci nezamestnaní začnú podnikať, odhlidnucť od nutnosti mať k tomu potrebný kapitál ? )
Lenin označil imperializmus za najvyššie štádium kapitalizmu. Dnešná situácia kapitalizmu, keď sa často vyslovujeme o globálných problémoch sveta presne odpovedá tomuto štádiu. Aj keď sa ekonómovia snažia dokázať podiel na HDP drobných a stredných podnikateľov a diani vo svete a čím budú ľudia žiť rozhodujú nadnárodné korporácie a akciové spoločnosti. A nikto dnes už nespochybňuje stupňovanie napätia vo svete či už z hľadiska nárastu demonštrácií pracujúcich ako i nárastu ohnisiek s vojenkými konfliktami.
K „inému typu kapitalizmu“ - Mandragón.
Spoluvlastníctvo podniku nie je ničím nové, či už ide o družstevný podnik, alebo akciovú spoločnosť. Je to stará známa rétorika o tom, že vlastník podielu družstva, či akcie ako spoluvlastník je vtiahnutý do riadenia podniku. Uvedené zásady v Mandragóne sú ľúbivé a podľa uvedeného majú aj sociálny aspekt. Zaujímalo by ma však, čí o tom prerozdelovaní kapitálu rohoduje predstavenstvo, alebo inak, aká je zákonná sila dodržať toto prerozdelovanie. Všetci zamestnanci disponujú rovnakým podielom ? Ak nie aký je jeho podiel pri hlasovaní ? Pripomína mi to totiž veľmi kupónovú privatizáciu. Aj vtedy sa vytiahol demagogický slogan „ Štátne podniky musia byť prátené do rúk pracujúcich.“ - parafrázujem. Mal som aj ja niekoľko kupónov istého podniku (nepracoval som v tom podniku a kupóny so získal , že som nevedel čo s nimi ) a keďže to bolo poblíž bydliska zúčastnil som sa vaľného zhromaždenia. Aj tam zamestnanci tohto podniku si pripravili vedenie podniku pre nové podmienky, spracovali predstavy o jeho ďaľšom pôsobení. Veď ako im bolo do hláv naliate, oni si teraz budú riadiť svoj podnik. Lenže hneď v úvode pri odhlasovávaní programu sa postavil jeden pán, ktorý predložil koľko má v rukách akcií, akú váhu má „jeden jeho hlas“ a bolo po paráde. Predpokladám, že v Mandragóne sú seriózny a čestný ľudia a želám nech im to dlho vydrží. Je tiež však zaujímané, že takýto podnik je práve v Španielsku, kde je na 6 miliónov nezamestnaných, a nezamestnanosť predstavuje viac ako 25% práceschopného obyvateľstva.
Neviem však prečo by návrat k reálnemu socializmu nemal byť možný ani vhodný. Myslím si, že práve tento pokus ( ako ho nazývam) o vybudovanie sociálno spravodlivej spločnosti ukázal reálnosť dosiahnutia takého to cieľu. Nemám na mysli teraz nejakú absolútnu sociálnu spravodlivosť, ale ako sú ľudia nekonolí, tak aj čo vytvoria nemôže byť absolútne dokonalé. A nemusím sa tu zoširoka rozpisovať stačí spomenúť tri základné sociálne atribúty nutné k zabezpečeniu života človeka a naplneniu jeho túžob :
- zdravotná starostlivosť pre každého občana,
- dostupnosť vzdelania až po vysokoškolské pre každého občana,
- prakticky 100% zamestnanosť .
Porovnanie so situáciou aká je dnes nechávam nech si urobí každý sám.
Roman, rád by som prijal výzvu diskutovať o ekonomickej demokracii ako o alternatíve kapitalizmu.
V lete som však skeptikom. A netreba iba pripomínať Mondragon. Nemáme aktuálne informácie, ako teraz Mondragon zachraňuje tú vysokú nezamestnanosť v Śpanielsku, dúfam, že sa jeho členovia - spoluvlastníci-zamestnanci vysoko podieľajú na udržiavaní zamestnanosti aspoň v Baskicku.
Mali sme množstvo článkov osvetovo zameraných na princípy ekonomickej demokracie. Prebehli voľby, kde zvíťazila vraj "ľavica", Smer Sociálna demokracia. Bolo možné v priebehu jedného roka (pretože boli voľní tí, ktorí sa mohli podieľať na projekte a úspešne ho doviesť do praxe) vytvoriť prvé fungujúce družstvo na báze zamestnaneckej samosprávy. Nestalo sa tak pre absolútny nezáujem politickej ľavice.
Mám rozpracovaný projekt. Dáme ho azda ku koncu roka do plánu vydania.
Dovtedy iba pripomínam:
O význame implementácie princípov ekonomickej demokracie do slovenskej praxe sme písali dvojčlánok s Jozefom Schwarzom „Ekonomická demokracia očami ekonóma a sociológa“ v rubrike „Trendy“ 6. a 7.septembra 2011. Nič sa nezmenilo. Všetko platí. Len čas sa posunul.
Aby ste nemuseli „bojovať“ s listovaním v archíve Slova, tu poskytujem výnimočne linky, na nich sa články (dúfam) otvoria:
http://www.noveslovo.sk/node/53832