Reklama
Reklama

Monokultúra bez autority

Počet zobrazení: 1788

Feuerbach v predhovore k druhému vydaniu Podstaty kresťanstva píše, že naša doba bezpochyby dáva prednosť obrazu pred vecou, kópii pred originálom, predstave pred skutočnosťou, zdaniu pred podstatou... To, čo je pre ňu posvätné, je obyčajná ilúzia, avšak čo je profánne, je pravda. Ba posvätnosť stúpa v jej očiach v tej miere, v ktorej pravdy ubúda a ilúzie pribúda, takže najvyšší stupeň ilúzie je pre ňu rovnako najvyšším stupňom posvätnosti.

Po buržoáznych revolúciách došlo k nahradeniu tradičnej formy autority vybudovanej na osobných väzbách neosobnou hierarchiou.

Vvstúpili sme do dlhého obdobia chaotickej transformácie... jeho výsledok je nepredvídateľný. Na druhej strane môžeme tento výsledok ovplyvniť, tvrdil sociológ Wallerstein. Guru teoretikov demokracie G. Sartori v predhovore k Porovnávaciemu ústavnému inžinierstvu konštatuje na margo premien po roku 1989, že on osobne neočakával, že inštitucionálne zmeny nadobudnú na celom svete až také tempo a rozsah. Sám k vlastnej hrôze zisťoval a zistil, že keď si položil otázku, či vieme ako meniť, odpoveďou mu bolo hlasité nie a že prebiehajúce reformné udalosti nesú pečať nekompetentných reformátorov.

Rozčarovanie z autorít, ktorého sme svedkami, nepozná ani štátne hranice ani ideologické rozdiely. Argumentov svedčiacich o kríze štátu je možné uviesť celý rad. Historik E. Hobsbawm sa problému verejných autorít venuje v práci Věk extrémů. Povedal, že po komplexnom prístupe k ekonomickým, politickým, kultúrnym a sociálnym javom v XX. storočí, politike nového tisícročia nebude dominovať ekonomický rast, ale sociálna distribúcia. K odvráteniu hroziacej ekologickej krízy bude nevyhnutná netrhová alokácia zdrojov, alebo aspoň nemilosrdné obmedzovanie trhovej alokácie. V každom prípade však bude osud ľudstva v novom tisícročí závisieť od opätovného nastolenia verejných autorít (Věk extrému, Hobsbawm, 590). Nie je teda jasné, aký bude osud národných, nadnárodných, subnárodných a globálnych autorít s rozhodovacou mocou. Historická veda má relatívnu výhodu, môže sa oprieť o analýzu krízy liberálnych inštitúcií v XX. storočí (Věk extrému, Hobsbawm, 619). V súčasnosti však nie je jasné, v akej kombinácii budú verejné autority pôsobiť a aký budú mať vzťah k ľuďom, o ktorých budú rozhodovať. Preto výsledky empirického prieskumu o dôveryhodnosti inštitúcií netreba preceňovať. V princípe existujú aj modely ich vzťahov. Pozíciu tranzitológie vo vzťahu k Slovensku koriguje samotný fakt rozšírenia Európskej únie. Ďalšou otázkou je budúcnosť demokracie. Čoraz viac sa totiž ukazuje, že jej fenomén sa nevyčerpáva jej takpovediac technickými parametrami (pomerný volebný systém/väčšinový volebný systém, pluralitná demokracia, ústavné inžinierstvo etc.), ale čím ďalej tým viac sa hľadajú odpovede na „občianske problémy“, pre ktoré sú uvedené otázky irelevantné. Dôveryhodnosť (nedôveryhodnosť) inštitúcií na Slovensku v tomto zmysle vyjadruje uvedenú dilemu. Ani samotné fascinujúce slovo pluralizmus nevystačí na to, aby sme problém vyriešili. „Vláda ľudu“ pre „ľud“ nie je vykonávaná ľudom. Pravda o tom, či sa podarí zdvihnúť občiansku náladu, rozhodovať budú „zvolené autority“, ak dokážu znížiť sociálne tenzie. Nádeje a obavy verejnej mienky nie sú však predpoveďou ani blízkej ani vzdialenejšej budúcnosti. Kríza dôvery vo verejné autority sa však už teraz stala trikom, preventívnou akciou, ktorá má zabrániť politickým zmenám. Rizík je priveľa na to, aby sa nehľadali odpovede aj na otázku o štátnom zriadení, ktoré dokáže rizikám čeliť. Je zaujímavé, že sa objavuje okrem liberálnej demokracie aj termín autokratické demokracie; ani Mesiáš, ani Leviatan. Ešte pre H. Laskiho v prvej polovici dvadsiateho storočia bol štát samozrejmou autoritou. Štát je nástroj, ktorým si ľudia dávajú pravidlá, ako sa v živote vzájomne správať. Medzi pravidlami a právom existuje principiálny rozdiel. Law nie je rule. Laski to vedel vtedy, tak isto ako sa to vie dnes. Povaha podstaty moderného štátu je však výsledkom dejín, nič sa nedeje vo vákuu. Uvidíme, čo sa bude diať po po prijatí novej euroatlantickej charty, ktorú ohlásil Biden a Johnson 10. júna t. r. a ktorú odobrila aj G7. Nadväzuje na predošlú Atlantickú chartu z roku 1941, ktorú ohlásili Roosevelt s Churchillom a ktorá predznamenávala nový poriadok vo svete. Jej poslaním je určovať pravidlá. Ale pred osemdesiatimi rokmi sa zrodila protihitlerovská koalícia, v ktorej bol aj Sovietsky zväz a vlády strednej a východnej Európy v exile. Z tejto koalície potom vzišla aj Charta OSN. Laski ako politický teoretik konštatoval, že právne príkazy vyplývajú z požiadaviek, ktoré sú voči štátu vznášané účinne. Je to teda OSN, alebo NATO ako jediné legitímne centrum prijímania rozhodnutí (Rasmussen v roku 2014)? Toto všetko sa odohráva vo veku znižujúcich sa očakávaní, ktorého symbolom a zároveň i prejavom sa stal narcizmus. Nikto neočakáva, že autority sformujú dobre premyslený odôvodnený kódex práva a morálky a neočakáva sa, aby mladí zvnútornili morálne štandardy komunity. Očakáva sa prispôsobenie ako účinná terapia zásad každodenného styku. Vznikla spoločnosť bez autority, kde nižšie triedy nepociťujú útlak ako vinu. Namiesto toho internalizujú veľkolepú predstavu o príležitostiach, ktoré sa otvárajú všetkým, spolu s prehnaným názorom na svoje vlastné schopnosti (Lasch, Kultúra narcizmu, 203).

Preto navrhujem obrat. Ukončiť dobu monokultúry a prísť na agoru a pýtať sa a pýtať sa. Dnes nás láme monokultúra, zneistenie nás zbavuje síl. V dobách second handu sa začalo hovoriť, že sme vstúpili do postsokratovských čias. Straty ideálov, druhá smrť Sokrata. Dokonca podľa jedného z prieskumov v Európe sa študenti v diskusiách o spore Sokrata so sofistami stavajú na stranu sofistov... Monokultúrou je povýšenectvo západných európskych hodnôt. Týmto postojom sa oživuje spasiteľský pátos, monokultúra a je jedno, ktorá ideológia to takto činí. Dokonca v právach občana Európy máme garantované právo na dobrého vedúceho... Po klasickej avantgarde nastupuje post. Aspoň takto sa vymedzuje dnešné umenie, sme otrokmi súčasnosti, inak povedané monokultúry.

Existencialisti prišli s myšlienkou akéhosi diktátu neosobnej všeobecnej mienky (čo povedia ľudia, po slovensky). Je to iný cenzor ako štát a ideológia. Ale týka sa krízy verejných autorít. Sociológ M. Tižík uvádza príklad z diskusie u Havrana. SAV si objednávala a pôsobila na novinárov, aby v istom duchu písali o vede, vytvárali negatívny obraz súčasnej vedy a propagovali nevyhnutnú  transformáciu SAV.

Keď sa Bondy sa zamýšľal nad Marxovým 18. brumairom Ľudovíta Bonaparta, odtrhnutosť parlamentu od reálneho sveta komentuje úplne jasne ako parlamentný kreténizmus, ktorý napadnuté obete začaruje do vymysleného sveta a okradne o všetku súdnosť, o všetku pamäť, o všetko chápanie drsného vonkajšieho sveta (Bondy, Neusporiadaná samovrava, 39).

Ako sa ale monokultúry zbaviť ? Na kľúčový krok si spomenul V. Bělohradský: po dramatických skúsenostiach druhej polovice dvadsiateho storočia dospel ľavicový historik Jozef Válka k presvedčeniu, že „viera v nový svet (...) bola u mňa povrchným klišé, pod ktorým sa skrýval zdravý sedliacky a ľudový rozum. (...) Stačí zdravý rozum a slušnosť, ostatné je dosť vedľajšie“ (v liste Robertovi Kalivodovi). Stačí tento minimálny program? - položil si otázku V. Bělohradský na Válkovo vyznanie. Pre dnešné Slovensko zatiaľ toto vyznanie zrejme nestačí. Žiada si to odpolitizovať slušnosť a vrátiť vážnosť slovu od šialenstva davov. To by na väčšinu malo bohato stačiť.

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama