Moskovský novembrový týždeň

Počet zobrazení: 3321

Film, o ktorom sa v Moskve najviac hovorí, vyvoláva najväčšiu pozornosť a je ruským kandidátom do súťaže o holywoodskeho Oscara za najlepší zahraničný film. Takto posudzuje kritika najnovší film Andreja /Androna/ Končalovského Drahí súdruhovia (pozri Dušan Kerný Návrat posolstva Novočerkaska). Po slávnostnej moskovskej premiére ho v Rusku začali premietať 12. novembra. Film získal osobitnú cenu poroty na tohtoročnom 77. filmovom festivale v Benátkach a cenu za réžiu v Chicagu. V klubových kinách vo Viedni ho premietli o týždeň skôr ako v Moskve.
 

FILM

Udalosti filmu sa odohrávajú 1. a 3. júna 1962 a v následných dňoch najtragickejšej udalosti poststalinského ZSSR: streľby do masy protestujúcich pracujúcich mužov, žien, mládeže v juhoruskom Novočerkasku a potom tajného pochovávania desiatok obetí.

dorogie_tovarisci.jpgRuská filmová kritika sa sporí, či je film antisovietsky alebo najmä a predovšetkým antichruščovovský. Ukazuje barbarstvo idolu odmäku.

Predstaviteľka hlavnej postavy, Končalovského manželka Julia Vysockaja, sama pochádza z Novočerkaska, hovorí: sme Rusi, toto je film o Rusoch pre Rusov. Kritika označuje stvárnenie hlavnej postavy za doteraz jej najlepší životný výkon. Predtým výrazne strhla na seba pozornosť v hlavnej úlohe Končalovského filmu Raj /2016/. Za najsilnejšiu scénu filmu považuje obrazy, ako sa polievacie autá snažia zmyť krv postrieľaných obetí, tá sa však horúčave tak spiekla s dlažbou, že sa to nedarí. Nakoniec námestie asfaltujú v márnej snahe navždy pod ním pochovať pamäť na krv nevinných.

Sám Končalovský – preňho a jeho manželku Júliu štátna agentúra TASS usporiadala osobitnú online video tlačovú konferenciu – povedal, že mu vôbec nejde o verný faktografický sled udalostí. Usiloval sa ukázať tragédiu jednej generácie, kontrast medzi optimizmom éry sovietskeho odmäku a tragédiou v Novočerkasku. V hlavných správach štátnych televízií zdôrazňoval, že išlo o to ukázať rozklad charakteru politika, ktorého mali ľudia za hrdinu éry odmäku a potom dal strieľať do robotníkov. Celej generácii sa doslova zrútil svet. V TV Kultura o. i. povedal, že mu išlo o tragédiu generácie a jedinca, aká sa mohla odohrať pred sto či dvesto rokmi alebo pred tisícročím. Kritika však o. i. tvrdí, že to nie je úspešný pokus vyrozprávať sovietske dejiny ako antickú tragédiu.

Kritika poukazuje na to, že faktografia udalostí v Končalovského podaní vo všetkom nesedí, ale je to veľká dráma. „Je to jedno z najlepších diel Androna Končalovského, následníka talianskeho neorealizmu, ospevovateľa ruskej ženy a zároveň aj ruskej myšlienky,“ uvádza denník Vedomosti. Niet pochýb, že ruskú nomináciu na Oscara západný divák bude chápať nielen ako umelecko-historické dielo, ale predovšetkým ako antisovietsky manifest. No u ruského diváka to bude zložitejšie, ten bude porovnávať známe fakty o udalosti, o ktorej jestvujú stovky kníh, vzniknú podozrenia z manipulácie s faktami v interpretácii na filmovom plátne. Ako však vyrozprávať svetu, ktorý nie je podkutý v znalosti dejín národnú tragédiu, ktorá sa odohrala pred šiestimi desaťročiami, spytuje sa denník.

Končalovský sa zaoberá predovšetkým človekom. Nestojí to za to učiť sa od neho faktografiu dejín. Podľa kritiky film Drahí súdruhovia nás navádza zaoberať sa sovietskym človekom, v ktorom sa bystrosť umu spájala s demagógiou, osobná chrabrosť s veľkou konformnosťou, verejne hlásané puritánstvo s veselosťou sexuálnej neviazanosti a mesiášstvo s osvetou.

V súvislosti s filmom sa ruské médiá podrobne zaoberajú tragickými udalosťami, zrušením utajovania, zverejnením, čím sa novočerkaské udalosti stali senzáciou v ére gorbačovovskej perestrojky.

V celom filme, čiernobielom tak ako predchádzajúci Končalovského Raj, je všetko vyrozprávané pohľadom, očami hlavnej postavy. Prežila vojnu, bola frontovou sanitárkou. Je dcérou kozáka, ten opatruje cárske vyznamenania z prvej svetovej vojny. V čase udalostí vystupuje presvedčená komunistka, členka vedenia mesta, ktorá má obyvateľstvu vysvetľovať politiku strany a vlády. Matka plná sovietskeho optimizmu v krvavých udalostiach príde o dcéru, čo uverila, že doslova platia heslá chruščovovského odmäku o slobode slova a zhromažďovania a nadšene sa zúčastňuje ľudového protestu v uliciach Novočerkaska. Júlia Vysocká sa podľa kritiky ukázala ako veľká dramatická herečka obrovskej duchovnej sily.
 

SERIÁL

Okrem nemalej pozornosti uvedeniu Končalovského filmu TV Rossija 1 s krátkym odstupom reprízovala osemdielny seriál Bomba. Je o vzniku prvej sovietskej atómovej bomby. Pozoruhodný film mal zrejme o. i. aj prispieť k zabrzdeniu poklesu sledovanosti, popularity a vierohodnosti hlavných ruských televíznych médií. Pre cudzinca sú pozoruhodné obrazy ako tvorcovia stvárňujú atmosféru uzavretosti, tajnostkárstva, podozrievavosti, strachu, bezmocnosti jedinca. Surovosti gulagu, v ktorom so špičkovým vedcom, politickým väzňom, barbarsky zachádzajú práve tak väznení zločinci, páni táborov, ako aj brutálna väzenská správa. Nechýbajú dramatické masové scény ako väzni gulagu len jednoduchým náčiním, bez mechanizácie budujú stavbu pre budúce jadrové zariadenia v Semipalatinsku. Ale aj scény triednej sovietskej spoločnosti, na jednej strane asketizmu radových pracovníkov na druhej dostatku so služobníčkami v domácnosti.

bomba_1.jpg

Na mnohých scénach vidno Sarov, kedysi pre masy pravoslávnych starobylé kláštorné pútnické miesto. Ten zmizol z mapy; ohradený mnohými kilometrami ostatého drôtu bol utajeným atómovým strediskom. Hlavná chrámová loď sa stala vo filme jedálňou pre vedcov, ktorí mesto nesmeli opustiť a ozajstní väzni zasa v nej zamaľovávali fresky, náboženské obrazy ruského pravoslávia uprostred starobylej ruskej chrámovej architektúry.

Seriál ukazuje ako všemocný Berija posudzuje sovietmi získané špionážne informácie o americkom programe výroby atómovej bomby. Vykresľuje dramatické, v mnohom nielen prestížne súperenie, ale aj vlastenecky podfarbené úsilie fyzikov zabezpečiť sovietskemu štátu zbraň, ktorou sa vyrovná USA. A zlomí obavy vyvolávajúci americký monopol. Na veľkej ploche rozkrýva rozsah sporu medzi zástancami okopírovania získaných amerických riešení a krvavú cenu za sovietske riešenie.

Seriál Bomba je prvým, ktorého dej je poprekladaný vždy v závere každého dielu výpoveďami skutočných účastníkov a účastníčok programu. Príbeh je sčasti nafilmovaný v historických reáliách v Sarove a jeho kláštore. Výpovede priamych účastníkov dokumentujú ich motiváciu umožniť krajine trpiacej následkami zničujúcej vojny, krajiny, ktorá bola v mnohom v troskách, mať zbraň, ktorou mohla čeliť novému nebezpečenstvu. Vyrovnať sa s novovekou hrozbou a nedať si vziať ťažko vybojované a draho zaplatené víťazstvo. O. i. pripomína podiel vedcov z inštitúcií v ukrajinskom Charkove. Zároveň sa od svedkov dozvedáme, že dnes dvaja známi vedci na čele programu dostali mimoriadne nadmerné dávky žiarenia, radiácie, no napriek tomu sa jeden dožil 92 a druhý 96 rokov.

Seriál financovaný štátnym ROSATOMOM je zaujímavým zobrazením sovietskych pomerov a drámy až po éru kým, nebol v auguste 1949 sovietskym výbuchom prelomený atómový monopol USA. USA svoju zbraň masového ničenia vyskúšali doteraz prvým a jediným nasadením atómových bômb v japonských mestách Hirošima a Nagasaki.

Tak ako u Končalovského aj v seriáli Bomba súčasťou drámy sú milostné vzťahy či manželský trojuholník. Príznačné je, že seriál nevrcholí zdarom atómového programu, výbuchom bomby, ale smrťou nadaných ľudí. Drámou mladej dvojice – on je špičkový vedec, génius, bývalý väzeň gulagu a ona umelkyňa. Výtvarníčka zachraňuje fresky a nadchýna sa stavbou kláštora uprostred ruského lesa, z ktorej dýcha oná skutočná ruskosť.

Scény zo Sarova sú príťažlivé nielen pred cudzieho, ale aj pre ruského diváka. Sarov kedysi nejestvoval, vedci nevedeli, kam ich priviezli, mesto desaťročia nebolo ani na mapách. Ešte aj dnes je toto mnohotisícové mesto prístupné len na osobitné povolenie.

Seriál je prvým, čo v rámci sovietskej atmosféry stvárňuje, ako povestný Stalinov najbližší Lavrentij Berija zastrešoval, zabezpečoval sovietsky atómový program. Berija je v príbehu stále prítomný vlastne ako kladná postava. Na konci práve on priam na zdvorilú žiadosť vedúceho vedca, akademika Kurčatova, odpaľuje prvú sovietsku atómovú bombu. Nie je to rehabilitácia Lavrentija Pavloviča, skôr demonštratívny poukaz na historické fakty. A to, že sovietska minulosť, osobitne tá stalinská, rozhodne nie je čiernobiel a netreba ju výlučne takto vnímať.
 

POHREB

Zároveň s predchádzajúcimi udalosťami veľkú pozornosť venovala verejnosť a médiá spomienkam na Michaila Žvaneckého. Pohreb v rakvy pokrytej ruskou trikolórou sprevádzali salvy čestnej vojenskej jednotky. Spočinul na Novodevičom cmiteri vedľa hrobov chýrneho filmového tvorcu Daneliu, divadelných legiend Zacharova a Volčkovej a fyzika, nositeľa Nobelovej ceny Landaua.

mihail_zhvaneckiy_350.jpgFoto: Wikipedia.org

S vojenskými poctami pritom pochovávali satirika. V osobitnom programe ruskej štátnej TV o ňom hovorili ako o človeku, ktorý desaťročia formoval ruský jazyk, stal sa tvorcom svetonázoru nejednej generácie, ba tento rodák z Odesy sa stal časťou ruskej duše.

V ruskej štátnej TV vytvoril 180 pokračovaní cyklu desiatych častí do roka osobitej relácie otázok a odpovedí Dežurnyj po strane. Niečo ako všeruský dohliadač. /Slovenský jazyk ani prax nepozná onú všemocnosť dežurnych./ Meradlom pomerov bolo, či reláciu zaradili do sledovaných časov alebo vysielali neskoro v noci. Len mesiac pred smrťou oznámil „odchod z funkcie dežurného do výslužby“, zomrel vo veku 86 rokov. V sovietskej ére najpopulárnejšie a najznámejšie a po nástupe kazetových magnetofónov najrozširovanejšie boli pesničky Vysockého a texty Žvaneckého, tvrdili pamätníci.

Rozprávač drobných príbehov, aforizmov napĺňal sály – uprostred Moskvy Čajkovského koncertný sál s kapacitou 1 500 kresiel, v New Yorku vypredal Carnegie Hall sa kapacitou 2 800 miest. Zišla sa tam totiž takmer celá ruskojazyčná Amerika.Turné mával aj v Nemecku.

V Moskve sa povrávalo, že na jeho vystúpenia chodili diplomati, aby sa podúčali ruštine, mnohé z jeho miniatúr boli nielen žieravo ironické ale najmä ukazovali možnosti, rozsah ruského jazyka. Natoľko, že dnes tohto satirika, autora krátkych útvarov kvôli jeho ruštine prirovnávajú Saltykovi-Sčedrinovi, Gogoľovi či Zoščenkovi, slovom považujú ho nielen za génia, ale aj živú súčasť ruského jazyka. Množstvo jeho výrazov, prirovnaní sa stalo súčasťou každodennej ruštiny. Tvaroval pol storočia letopis a jazyk našich čias, odznelo v spomienkach. Medzi stovkami, tisíckami  nezabudnuteľných bonmotov, ktoré sa dostali azda ku každému ruskému uchu, je napr. strašenie neposlušného chlapca babou Jagou, alebo komentár k vláde: áno, všetko ide dobre, len akosi mimo. Isteže už vidno svetlo na konci tunela, len ten tunel je stále dlhší.

K marcovým narodeninám mu vždy blahoželal prezident Putin. Toho o. i. zvečnil v scéne, kde pozvaný Putin v divadle prechádza nerušene rámom na detekciu kovov a Žvanecký sa spytuje: Vladimir Vladomirovič a kde je vaša oceľová vôľa a železné nervy?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984