Reklama
Reklama

Mýty a pravda z hradov a zámkov

Počet zobrazení: 3738

Ivan Laluha je vo vedomí spoločnosti dnes vnímaný ako blízky spolupracovník Alexandra Dubčeka. Tým skutočne bol, no v prvom a zásadnom význame je Ivan Laluha sociológ. Spoločnosť a jej premeny vníma po celý svoj život, od detstva si uvedomuje priestor, do ktorého sa včlenila jeho rodina, ako neopakovateľný. Iste nie je náhoda, že jeho brat akademický maliar Milan Laluha vniesol do slovenského výtvarného umenia „krajinu z ľudí, čiže ako skladbu z emblematických tvarov človeka, povedané slovami maliara: ženy a chlapa...“ –  majú to v rode.

Svoje spomienky nazval čriepkami z poslaneckých lavíc z rokov 1900 –1992, ale načiera aj hlbšie, do svojho detstva aj rokov školských, neskôr prelomových, kedy dostal aj on príležitosť na zmenu pomerov roku 1968. Vtedy po prvý raz privoňal k vysokej politike, následné roky normalizácie ho poslali do veľmi predčasného (politického) dôchodku. Druhý prevratný rok jeho života –  1989 – ho našiel pripraveného.


obalka_laluha_2.jpgIVAN LALUHA: O ceste k slovenskej štátnosti v rokoch 1990 – 1992. Čriepky z poslaneckých lavíc
VYDAVATEĽSTVO POZSONY / PRESSBURG / BRATISLAVA – PETER RAŠLA, Bratislava, 2015


IVan Laluha ostavil mozaiku z  faktov, úvah, komentárov od novembra 1989 v ČSSR až po vznik Slovenskej republiky. Zobrazil plejádu osobností, ktoré majú vždy šancu v prelomových časoch objaviť sa, zaskvieť a možno aj zhasnúť. Na pozadí činov sa ukážu charaktery aj skúsení alebo úplne neschopní „vladári“, ktorí si nestihli prečítať Machiavelliho Vladára, ale doba ich vyzvala vládnuť. Detailne a so znalosťou veci prevedie čitateľa všetkými hradmi a zámkami, kde sa hľadala cesta k zachovaniu spoločného štátu. Na tých hradoch a zámkoch vynikne neschopnosť vcítiť sa a počúvať, odhalí sa povýšenectvo silnejšieho, ale aj opatrnosť ambiciózneho, no neveriaceho vo vlastné sily. A odvaha toho, čo vloží do hry všetko, a všetko môže stratiť. Postavy a postavičky, ľudia a ľudkovia. Pri čítaní človek ocení pohotovosť, flexibilnosť a odvahu  lídrov k činu, pretože príležitosť sa už nikdy nemusela zopakovať.

Ivan Laluha je svedok aj aktér udalostí, preto je jeho kniha aj príťažlivým čítaním, aj historickým dokumentom.

Čo je však ešte zaujímavejšie: na pozadí faktov si čitateľ nemôže neklásť zásadné otázky na tému – čo by bolo, keby... V histórii už nič nemožno prerobiť, ale premýšľať o možných nenaplnených alternatívach je vzrušujúce. Mohli sa naplniť? Nemohli? Zmenilo by sa tým niečo?

Prvý zlomový bod, ktorý mohol vyzerať inak, je činnosť ľudí z roku 1968.

V Československu, ale azda ešte silnejšie na Slovensku rezonoval rok 1968 ako rok Dubčeka, aj prvé ponovembrové mítingy získali silný étos po tom, ako na námestí SNP vystúpil muž socializmu s ľudskou tvárou. Heslo tých čias znelo: Dubček na Hrad! Dubček predstavoval kontinuitu, ale predovšetkým spojenie s ľuďmi, ktorí túžili po lepšom živote, ale nie po kapitalizme. (To slovo bolo v časoch novembra úplné tabu.) Kam sa to stratilo?

Dnes už poznáme výsledok, no dôvod, prečo bol Alexander Dubček „upozadený“, je trochu zahmlený. Ľuboš Jurík vo svojom fiktívnom románe o Dubčekovi hovorí: „Alexander Dubček pochopil, že on je mužom včerajška, Havel predstavuje budúcnosť.“

Dobové dokumenty hovoria (a Ivan Laluha vo svojej knihe potvrdzuje), že Alexandra Dubčeka tak trochu obohrali. Keď mu Pavel Tigrid nedovolil vystúpiť na mítingu na Václavskom námestí (kam ho pozval Václav Havel), ekonóm a vtedy už spoluposlanec Hvezdoň Kočtúch ho rozčúlený nabádal: „Poďme domov! Tu už nemáme čo robiť...“ Ľudia z roku 1968 vo Federálnom zhromaždení čoskoro spoznali, že prehrali... Novodobí vyháňači diabla ich veľmi rýchlo „upozadili“.

Čo by sa bolo stalo, ak by ich boli „upozadili“ pred prvými slobodnými voľbami?

Preferencie VPN na Slovensku boli päť týždňov pred voľbami takéto: prvé miesto zaujímalo KDH,  na druhom mieste bola porazená KSS, VPN až tretia s 9,5 percentami. Ak by boli vtedy A. Dubček a jeho priatelia využili svoj politický kapitál, ako by vyzerali pomery na Slovensku? Nebola by to podobná situácia ako po voľbách v roku 1946, keď v Čechách sociálni inžinieri boli pápežskejší ako pápež, ale na Slovensku nie?  Môžeme sa dnes iba dohadovať... Nový volebný líder VPN (dnes vyhľadávaný politológ) Michal Horský bystro pochopil, čo treba urobiť, aby sa situácia zvrátila. Na čelo kandidátky nasadiť najpopulárnejších politikov – zhodou okolností bývalých komunistov. Zároveň sa začala šíriť silná antikomunistická hystéria – keď už bol nepriateľ vlastne dávno v rozklade... Spomínam si na  rozhovor s Milanom Šútovcom, či mu neprekáža, že na čele VPN sú bývalí komunisti. Prekážalo, ale: „oni prišli k nám, nie my k nim“. ( A vyhrali im voľby.)

Ivan Laluha prináša svedectvo o dvoch líniách VPN, ktoré sa nakoniec aj logicky rozštiepilo. Jedna časť voličsky úplne prepadla, druhá podchytila emancipačný proces Slovenska, vedela pokojne rozdeliť spoločný štát, čo je aj na pozadí krvavého rozpadu Juhoslávie alebo najnovšie Ukrajiny úplný zázrak! A ešte väčším zázrakom (paradoxom?) je, že o plody tohto procesu sa podelili tí, čo stáli v prvých šíkoch odporu. Dodnes sú mediálne takí silní, že skutočný reálny obraz stratil svoje kontúry a vo verejnom priestore sa pestujú a čulo majú k svetu kadejaké mýty. Kniha Ivana Laluha prispieva k ich odhaľovaniu. Je to svedectvo o dobe, ale aj svedectvo o charakteroch jej aktérov. Veľmi zaujímavé svedectvo.

Celkom osobitnou kapitolou verejného života boli a sú sociálni inžinieri, ktorí znásilňujú realitu svojimi želaniami a každého, kto sa jej postaví na odpor, bez milosti likvidujú. Vtedy aj teraz. A nikdy inak.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
13. marec 2016, 22:54

Naprosto súhlasím, pán Laluha je očitým svedkom tej doby a ako taký má plné právo podávať o tej dobe informácie, ktoré je možné považovať za autentické. Predpokladám, že on ich predkladá tak ako ich prežil aj s doplnením informácií svojho okolia. Vierohodnoti a autoritatívnosti prídáva aj jeho známosť s pánom Dubčekom, bol to jeden z najvyšších predstaviteľov tej doby.

Dovolím si však podotknúť, že napríklad aj ja som naplno prežil spomínanú dobu, aj "Pražské jaro" v 1968 roku, aj "nežnú revolúciu" v 1989 roku, a pochopiteľne aj milióny iných ľudí, a mohlo by sa povedať, že každý máme svoje autentické skúsenosti a zážitky z tohto obdobia. Pochopiteľmne väčšina z nás nemala možnosť stýkať sa s pánom Dubčekom, alebo s iným z čelných predstaviteľov. Mne sa to raz skoro podarilo a mal som pripravených niekoľko otázok na ktoré by som rád dostal odpoveď, ale nevyšlo to. Moje poznatky, prežitky a informácie z inkriminovanej doby sa nie vždy s pánom Laluhom zhodujú. Pochopiteľne že z toho vyplýva aj rozdieľnosť v názoroch. Je však zrejme iba mojou chybou, že ja asi o tej dobe žiadnu knihu nenapíšem.

Písaním týchto riadkov mi nejde aby som nejako zhadzoval autorstvo pána Laluhu, alebo oponoval autorke tohoto článku pani Rothmayerovej, lebo naprosto s ňou súhlasím, že kniha pána Laluhu je svedectvom o dobe a veľmi zaujímavé svedectvo. Mám na mysli to, že hlavne tí, ktorí si môžme povedať, že tiež sme boli aktívnymi účastníkmi tej doby a máme záujem na hľadaní pravdy, čo vôbec nie je jednoduché, v konfrontácii s tým čo nám kniha pána Laluhu ponúka túto pravdu hľadali. Vtedy totiž môžme z danej doby najsť aj poučenie. Pre nás, prípadne pre svoje okolie, nakoľko nastupujúca generácia už pomaly túto autentičnosť stráca.

Pravda je len jedna a nezávisí na tom koľko ľudí ju uznáva. Je len na nás nakoľko ju chceme poznať, nakoľko sa chceme k nej priblížiť.

Myslím, že to aj plne korešponduje s posledným odstavčekom autorky, ktorý sa mi veľmi páči preto ho opisujem : Celkom osobitnou kapitolou verejného života boli a sú sociálni inžinieri, ktorí znásilňujú realitu svojimi želaniami a každého, kto sa jej postaví na odpor, bez milosti likvidujú. Vtedy a teraz. A nikdy inak.

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama