Reklama
Reklama

Na Dukle neboli obete, ale najmä hrdinovia 2.

Počet zobrazení: 6071


„Šiesty október, Deň obetí Dukly by sa mal premenovať na Deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie. Ich hrdinstvo navždy zostane ukážkou vlastenectva, lásky a vernosti k svojmu národu,“ zdôraznil v prejave predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Pavol Sečkár na pietnom akte pri hroboch československých vojakov v Duklianskom priesmyku.

4_jan_ilanovsky_so_svojou_spolubojovnickou_ceskou_bozenou_ivanovou_na_duklle._600x450.jpgJán Iľanovský so svojou spolubojovníčkou, Češkou Boženou Ivanovou na Dukle.

Pri príležitosti 70. výročiu vstupu príslušníkov I. čs. armádneho zboru po mesiacoch krvavých bojov na rodnú pôdu sa tu zišlo vyše tritisíc ľudí. Na ceste pred jej vyústením do Poľska sa natlačil dobrý tucet autobusov s odbojármi zo všetkých krajov, ale aj množstvo áut nielen zo Slovenska, no i z Česka, Poľska či Ukrajiny. Aby si pripomenuli najväčšiu horskú bitku druhej svetovej vojny na východnom fronte.

Od 8. septembra do 27. októbra 1944, keď sa Karpatsko-duklianska operácia skončila (neskôr na ňu nadviazala Východoslovenská operácia), tu zahynulo 21-tisíc sovietskych a 1 800 československých bojovníkov. Nie českých a slovenských, lebo išlo príslušníkov vojenských jednotiek obnovujúcej sa ČSR a medzi nimi okrem Čechov a Slovákov boli aj príslušníci ostatných národností, osobitne Rusínov z Podkarpatskej Rusi, na dve etapy krátko pred vojnou zabranej hortyovským Maďarskom. Ranených bolo 88-tisíc vojakov. Nemecké celkové straty sa odhadujú na 50- až 70-tisíc mužov.

Premenujeme pamätný deň i most?

Keď slovenský parlament začiatkom 90. rokov s nevyhnutnými kompromismi prijímal 6. október, pred novembrom 1989 oslavovaný ako Deň Československej ľudovej armády, za pamätný deň – Deň obetí Dukly, tak sa tvrdo tlačila falošná, porazenecká téza (samozrejme, s protiruským nábojom). Išlo vraj o zbabranú vojenskú akciu s politickým či priam ideologickým podtextom, ktorá si zbytočne vyžiadala smrť tisíce nevinných ľudí, teda obetí zlého rozhodnutia sovietskych politikov a generálov.

Lenže padlí a zranení Slováci, Česi a Rusíni bojujúci vo Svobodovej armáde, ani Rusi, Ukrajinci, Bielorusi a príslušníci ostatných národov vtedajšieho Sovietskeho zväzu v šíkoch Červenej armády neboli pasívne obete. Boli to statoční bojovníci, ktorí práve pod Duklou začali oslobodzovať územie Československa a nacistom určite nič nedarovali. Preto si oni, ich ešte žijúci kamaráti v zbrani ako aj všetci potomkovia zaslúžia, aby sme každoročne neoslavovali deň obetí, ale Deň hrdinov Dukly!

3_s_vladnym_vencom_prisli_na_duklu_premier_robert_fico_a_ministri_robert_kalinak_a_peter_ziga._600x448.jpgS vládnym vencom prišli na Duklu premiér Robert Fico a ministri Robert Kaliňák a Peter Žiga

Iste, Karpatsko-duklianska mala aj výrazný politický význam – solidárne pomôcť povstaleckému Slovensku. Bolo to viac ako gesto spojenca, ktorého s Československom spájala dohoda o súčinnosti v boji proti hitlerovskému Nemecku, ktorého vojská vtedy už okupovali nielen Čechy a Moravu, ale aj Slovensko. Navyše takmer dva mesiace viazala niekoľko nemeckých a maďarských divízií, ktoré by inak boli zapojené proti Povstaniu. Až v deň, keď povstalci opustili Banskú Bystricu, Sovieti operáciu v Karpatoch zastavili.

Okrem Pavla Sečkára na slávnostnom zhromaždení prehovoril aj prezident Andrej Kiska a premiér Robert Fico. Najväčší záujem medzi médiami však vzbudil ten štvrtý, ktorý vôbec nerečnil – minister obrany Martin Glváč. Po pietnom akte sa pred hŕstkou novinárov, žiaľ pravdivo, vyjadril, že  Slováci zabúdajú na svoju históriu. No ako Bratislavčan urobí všetko preto, aby sa bratislavskému tretiemu mostu nad Dunajom – Prístavnému vrátilo pôvodné pomenovanie: Most hrdinov Dukly.

Večerné televízne spravodajské relácie tento verejný prísľub odvysielali a až tak sa o tom dozvedeli aj účastníci osláv. Škoda, keby to odznelo z tribúny, iste by sa ministrovi dostala okamžitá hlasná podpora prítomného publika. V každom prípade túto myšlienku treba podporiť.

1_riaditel_vojenskeho_historickeho_ustavu_miloslav_caplovic_vpravo_s_akademickym_socharom_petrom_meszarosom_so_salom_vysvetluju_okolnosti_vymeny_sochy_na_dukle._600x495.jpgRiaditeľ Vojenského historického ústavu Miloslav Čaplovič, vpravo, s akademickým sochárom Petrom Mészarošom, so šálom, vysvetľujú okolnosti výmeny sôch na Dukle.

Sochy na striedačke

Ešte pred prejavmi strhnutím bieleho plátna odhalili repliku pôvodnej, inak dosť strnulo pôsobiacej plastiky českého sochára Jana Adolfa Víteka s názvom K pocte zbraň! Československý vojak vzdáva so vztýčeným bodákom hold svojim mŕtvym druhom. Prečo ňou nahradili po päťdesiatich rokoch známe, gestom precítené súsošie Žalujem od Jána Kulicha? To museli ešte pred oficiálnym začiatkom mítingu vysvetľovať usporiadatelia osláv, riaditeľ Vojenského historického ústavu Miloslav Čaplovič i akademický sochár Peter Mészároš, ktorý tento projekt realizoval. S akým úspechom?

Na Dukle boli reakcie dosť rozpačité. Mnohí v tom vidia rusofóbnu reakciu úradov na dianie na východnej Ukrajine. V skutočnosti tím slovenských a českých historikov a architektov už pred troma rokmi vypracoval plán, na základe ktorého chcú areál postupne vrátiť do pôvodného stavu. Na pilóne pamätníka je už namiesto päťcípej hviezdy zase štátny erb ČSR z roku 1945, teraz sa tam vrátila aj socha, hoci zatiaľ iba z epoxidu. Inak, bronzový čs. vojak bol inštalovaný už „za komunistov“ v roku 1949.

2_odhalovanie_staro-novej_sochy_v_duklianskom_priesmyku._600x450.jpgBrigádny generál Ján Iľanovský, minister obrany Martin Glváč a prezident Andrej Kiska odhaľujú staronovú sochu.

O päť rokov ho vystriedalo súsošie profesora Josefa Malejovského predstavujúce dievčatko, ktoré kvetmi víta sovietskeho a československého vojaka. Prečo aj to bolo iba dočasným riešením, som sa nikde nedočítal. Pri 20. výročí Karpatsko-duklianskej operácie odhalili už tretiu, umelecky nepochybne najvydarenejšiu sochu od Jána Kulicha. Kritici jej doterajšieho umiestnenia majú v niečom pravdu: na cintoríne čs. vojakov stála socha sovietskeho bojovníka.   

Keď sa tak vo Vojenskom historickom ústave rozhodli, nemali túto citlivú situáciu podceniť. Zdá sa, že celú vysvetľovaciu kampaň zúžili na súhlas starostky Vyšného Komárnika. Autora diela úplne obišli. Reakcia ministerstva kultúry, že socha je majetkom štátu a preto sa Kulicha nemuseli nič pýtať, bola na úrovni úradníka obecného úradu v „Hornej Dolnej“.

Ani nové miesto pre dielo v predsieni vyhliadkovej veže nie je adekvátne. Logicky slovenská ženička zo súsošia predsa nevítala osloboditeľov na kopci, ale dole v dedine a tak by sa malo dôstojné miesto skôr nájsť kdesi pri ceste vo Vyšnom Komárniku, tak by otvárala areál celého údolia pod Duklianskym priesmykom.        

Vo Svidníku najprv zažiarilo slnko a potom...

5_predseda_narodnej_rady_sr_pavol_paska_pri_kladeni_venca_k_pomniku_armadneho_generala_ludvika_svobodu_v_centre_svidnika._600x389.jpg6_po_kladeni_vencov_k_pomniku_ludvika_svobodu_vo_svidniku._600x468.jpg
Predseda Národnej rady SR Pavol Paška na pietnom akte pri pomníku generála Ludvíka Svobodu vo Svidníku. Vedľa: Po kladení vencov.

Kým hore v priesmyku bolo nepríjemne chladno, pod mrakom, vo Svidníku na námestí so sochou veliteľa armádneho zboru Ludvíka Svobodu sa rozlievali slnečné lúče. Slovo dostal nový predseda Poslaneckej snemovne českého parlamentu Jan Hamáček a potom primátor Svidníka Ján Holodňák, ktorý odovzdal cenu mesta dcére generála – pani Zoe Klusákovej-Svobodovej.

Po oficiálnej časti programu sa okolo nej vytvárili krúžky obyvateľov okresného mesta i širokého okolia, ktorí ju chceli pozdraviť, odfotografovať sa s ňou a popriať veľa zdravia. Mnohých pani Zoe osobne poznala. Veď sem pravidelne chodí tak ako kedysi jej otec, na ktorého Svidníčania nedajú dopustiť. Tohto roku pani Zoe pricestovala aj s dcérou a vnukom Miroslavom Klusákom, ktorý vytvoril zaujímavý digitálny portál o Karpatsko-duklianskej operácii (www.dukla1944.com).

Trojicu pietnych aktov v ten deň uzavrelo kladenie vencov k impozantnému pomníku na cintoríne vojakov Červenej armády vo Svidníku. Nad areálom viali okrem slovenskej zástavy aj vlajky Ruskej federácie, Ukrajiny a Bieloruska. Tu sme sa tiež okrem slovenskej hymny konečne dočkali aj ruskej, ktorej hudobná zložka je vlastne totožná s pôvodnou sovietskou Sojuz nerušimyj... Na zhromaždení pri pomníku čs. vojakom hrali okrem českej a slovenskej hymny aj poľskú. Prečo, to okrem usporiadateľov nik netušil. Ale je pekná, na nápev piesne Hej, Slované!

8_prezident_kiska_vpravo_so_svojimi_muzmi_odchadza_z_pietneho_arealu_padlym_sovietskym_vojakom_vo_svidniku._600x410.jpg9_pri_prihove_ruskeho_charge_de_affairs_andrejom_sabanovov_ostal_ako_navyssi_ustavny_citel_predseda_mr_sr_pavol_pasko._600x546.jpgPri príhovore ruského chargé dʾaffaires už najvyšší  ústavný činiteľ chýbal.


Prezident so svojimi mužmi, vpravo, odchádza v závere prejavu prednostu okresného úradu z cintorína sovietskych vojakov vo Svidníku...

Okrem predsedu Národnej rady SR Pavla Pašku a bývalého prezidenta Ivana Gašparoviča vo Svidníku položil kvety aj Andrej Kiska. Prezident však na konci príhovoru prednostu Okresného úradu Jozefa Baslára, keď sa mal slova ujať ruský chargé d'affaires Andrej Šabanov, náhle odišiel. Mnohí prítomní to chápali ako provokáciu a tak si vyslúžila piskot. „Hanba, fuj, hanba!“ zakričal ktosi z davu. Iný sa pridal: „Keby tu bol Barack Obama, tak by tak neutekal ako ty!“

Na otázku médií najprv Kancelária prezidenta SR reagovala v tom zmysle, že si máme overiť, kto „len“ hovoril za ruskú stranu a zistiť si, či podľa protokolu má hlava štátu vôbec počúvať diplomata takého nízkeho rangu. Po pripomienke, že v súčasnosti Ruská federácia nemá na Slovensku veľvyslanca a chargé d'affaires, ako to vyplýva z pomenovania, je vtedy najvyšším zástupcom svojej krajiny, poslali ako dôvod naplánované  rokovanie prezidenta, o čom vraj organizátori osláv dopredu vedeli. No musela to byť mimoriadne dôležitá „druhá strana“ rokovania, keď nemohla najvyššieho ústavného činiteľa počkať šesť, sedem minút.

10_pamiatkove_foto_pred_pomnikom_padlym_sovietskym_vojakom_zasypanym_vencami._600x495.jpgPamiatkové foto pred pomníkom padlým sovietskym vojakom obloženým vencami.

Na severnom úpätí Karpát

Na druhý deň pokračovali oslavy na poľskej strane. Iste, rozsahom sa nedajú porovnávať s našimi. Zo Slovenska tam išli dva autobusy členov SZPB. Karpatsko-duklianska operácia je z hľadiska vojenskej histórie Poľska iba epizódou, ale zato pre mestečko Dukla a okolité obce znamenala veľa. Veď v jej rámci bolo toto územie na jeseň 1944 oslobodené od nemeckej okupácie. V roku 1944 stál pri Krosne dlho front, potom nasledovali krvavé boje, v ktorých padli tisícky Čechov, Slovákov a, samozrejme, červenoarmejcov.

Podľa toho sa k týmto „lokálnym oslavám“ veľmi dôstojne stavajú aj miestne úrady, školy, armáda, polícia. Vidno, že u severných susedov sa tešia väčšej autorite ako u nás. Na našej trase viali poľské, slovenské a české zástavy, všade na križovatkách a prechodoch sme mali zelenú, vodiči nefrflali, že musia kvôli nám stáť. A všetko fungovalo ako švajčiarske hodinky.

Stredná poľnohospodárska škola v Nowosielcach, kde pred 70 rokmi zriadili vojenskú poľnú nemocnicu, dnes nesie meno po II. čs. armádnom zbore. V parčíku sa starajú o pomník s kamenným obeliskom a tabuľou s menami desiatok padlých Čechov a Slovákov. Odzneli tam prejavy, ktoré nik nemusel prekladať, všetci sme si rozumeli. Vence sa kládli aj na cintoríne v susednej obci Zarszyn, kde v spoločnom hrobe sníva svoj posledný sen sedemnásť príslušníkov II. čs. samostatnej paradesantnej brigády.

11_brigadny_general_jan_ilanovsky_druhy_sprava_pri_pietnom_akte_pred_pomnikom_cs._vojakom_v_nowosielciach_2._600x372.jpg12_zoe_klusakova-svobodova_s_janom_ilanovskym_v_maji_povysenom_na_brigadneho_generala._600x533.jpg
Ján Iľanovský, druhý sprava, pri pietnom akte v areáli strednej školy v Nowosielcach. Vpravo: Zoe Klusáková-Svobodová s Jánom Iľanovským pred pomníkom československým vojakom.

Oslavy vyvrcholili na vojenskom cintoríne v Dukle. Mimochodom, ten zriadili už začiatkom 20. rokov minulého storočia. Premiestnili tam 3 588 neidentifikovaných vojakov rozličných národností, ktorí tu padli na začiatku prvej svetovej vojny v rámci ofenzívy cárskej ruskej armády v novembri 1914 až máji 1915. Dukliansky priesmyk bol aj vtedy dejiskom ťažkých bojov o severovýchodné Slovensko. Pôvodne boli pochovaní pri nemocnici a na rozličných miestach v širokom okolí. Po druhej svetovej vojne sem pribudli hroby stoviek čs. a sovietskych vojakov.

14_na_cintorine_ceskych_slovenskych_a_sovietskych_vojakov_v_polskom_mestecku_dukla_ktori_padli_na_zaciatku_dukliansko-karpatskej_operacie._600x450.jpgNa cintoríne českých, slovenských a sovietskych vojakov v mestečku Dukla.

To, čo tam predviedli poľskí vojaci a vojačky i s posádkovou hudbou, bolo ako pútavé divadlo. To s našou vojenskou hudbou, ktorá akoby vedela zahrať iba štátnu hymnu a stále ten istý pochod padlým hrdinom, veľa nového nezažijete. S veľmi dojímavou výzvou k mieru vystúpila vnučka sovietskeho vojaka z Ukrajiny, ktorý tu ako 40-ročný padol a doma po ňom ostalo päť sirôt.

Ešte jedno kladenie vencov sa uskutočnilo pred barokovým kostolom a kláštorom bernardínov pri pomníku miestneho svätca, poľského mnícha z 15. storočia – Jána z Dukly, ktorého v Krosne roku 1997 svätorečil pápež Ján Pavol II. 

Haličské mestečko Dukla má dnes sotva 2 200 obyvateľov. Bolo zničené už počas prvej svetovej vojny, a potom aj v priebehu Karpatsko-duklianskej operácie – až na 85 percent. Takže sa tu veľa pôvodných historických pamiatok z obdobia renesancie a baroka nezachovalo. Kaštieľ, radnicu i dva kostoly zrekonštruovali.

Ján II. z Dukly

Na oslavách v Poľsku sa zúčastnil aj 92-ročný Ján Iľanovský, pochádzajúci zo Závažnej Poruby. V októbri 1942 nastúpil do základnej vojenskej služby k pešiemu pluku v Liptovskom Mikuláši. V júli nasledujúceho roka ho nasadili na východný front, no už v októbri 1943 prebehol aj so skupinou kamarátov na Kryme k Červenej armáde. Pridelili ich k 24. tankovému kozáckemu zboru, ktorému velil generál Kiričenko.

15_pomnik_ceskoslovenskym_a_sovietskym_vojakom_na_vojenskom_cintorine_v_polskej_dukle._600x440.jpgPomník padlým v druhej svetovej vojne v poľskej Dukle.

Iľanovský bol ranený do pravej ruky počas ťažkých bojov pri Perekope. Poľnú nemocnicu v Melitopole v tom čase navštívil Marek Čulen a informoval vojakov, že sa v Sovietskom zväze sformovala prvá čs. vojenská jednotka. Iľanovský sa do nej ihneď prihlásil. V Tule absolvoval parašutistický výcvik a v septembri 1944 nasadili II. čs. paradesantnú brigádu do Karpatsko-duklianskej operácie na území Poľska. Pri Zarszyne ho už ako veliteľa čaty črepina zranila na tvári.

„Tu, v tejto budove ma liečili,“ ukazuje mi na dnešnú školu v Nowosielcach. „A týmto oknom som utekal.“ „Pred nečakaným útokom Nemcov?“ pýtam sa. „Á, kdeže!“ smeje sa. „Lekári ma chceli poslať do nemocnice niekde v zázemí a moja jednotka mala v ten deň odletieť na Slovensko. To by znamenalo, že po vyliečení by ma pridelili k inej čate, k neznámym vojakom, a moji kamaráti by už boli doma v Povstaní. A tak som vyskočil z okna. Útek sa vydaril...“

Začiatkom októbra sa už zúčastnil na bojoch o Jalnú, Hronskú Dúbravu a Tisovec, no 20. októbra ho v Podbrezovej zajali Nemci. Vypočúvali ho, bili. Vedel, že keď neujde, tak ho zastrelia. Keď ho jeden vojak zbitého viedol do pivnice, vytrhol mu pušku a zhodil zo schodov. A tak znova utekal. Tentoraz k partizánom.

Zapojil sa do činnosti I. čs. partizánskej brigády J. V. Stalin, ktorá operovala v lesoch od Kráľovej Lehoty až po Nemeckú, dnes Partizánsku Ľupču. Potom sa opäť pridal ku Svobodovej armáde. Štvrtého apríla medzi prvými kráčal ulicami definitívne oslobodeného Liptovského Mikuláša.

16_poseldny_pietny_akt_pri_pomniku_sv._jana_z_dukly._600x450.jpgPosledný pietny akt pri pomníku sv. Jána z Dukly.

Boje však pokračovali. Bol ešte dvakrát ranený. „Ale to nebolo nič vážne,“ hovorí vždy usmiaty muž, „došiel som až do Prahy.“ Preňho sa tiež neskončila vojna 9. mája, bojoval proti banderovcom. Neskôr pôsobil ako spravodajský dôstojník, vykonával rôzne funkcie, pracoval na Vysokej vojenskej škole technickej v Liptovskom Mikuláši.

Postavou drobný, ale stále agilný Ján Iľanovský je držiteľom mnohých vysokých čs. a zahraničných vyznamenaní. Do roku 2006 bol výkonným tajomníkom Oblastného výboru SZPB, z jeho iniciatívy osadili pamätné tabule obetiam fašizmu a hrdinom druhej svetovej vojny na rozličných miestach Liptova. V máji tohto roku ho prezident Ivan Gašparovič vymenoval za brigádneho generála. Medzitým sa prezidenti vymenili, ale optimizmus ho neopúšťa.

Poobede sa náš autobus, po poľskú hranicu sprevádzaný policajnými autami, vydal na nekonečnú cestu späť do Bratislavy. Nuž, bolo to poučný trojdeň.

Foto: autor

SÚVISIACE

Na Dukle neboli obete, ale najmä hrdinovia 1.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama