Reklama
Reklama

Na Malom Slavíne sme neboli sami

Počet zobrazení: 1327

Po roku na lúčke v lese nad Račou opäť viali pri pomníku dvom červenoarmejcom, ktorých tu pochovali v deň oslobodenia Bratislavy 4. apríla 1945, dve podobné zástavy – ruská a slovenská. A nielen to, to už na fotografiách nevidno, zazneli aj hymny oboch štátov. A potom slávne vojnové piesne.

maly_slavin_2020_5.jpg
Nad pomníkom zaviali dve zástavy.

Iste, vzhľadom na pandémiu koronavírusu sa tu na rozdiel od iných výročí zišla iba hŕstka tradičných účastníkov tejto milej slávnosti, ale na Oblastnom výbore SZPB a vo vedení Klubu Nového slova sme si povedali, že predsa napriek tomu, čo sa dnes v celom svete deje, nemôžeme pri príležitosti 75. výročia Oslobodenia nevyjsť na Malý Slavín. Veď už tam mnohí chodíme takmer tri desaťročia.

Tradíciu v apríli 1992 založili Milan Ftáčnik, Lýdia Lackovičová a ďalší z bratislavskej SDĽ. Po nich štafetu prevzala Mladá demokratická ľavica a keď tej dochádzal dych, Klub Nového slova. Posledné roky sa na organizovaní podujatia podieľajú aj odbojári a Veľvyslanectvo Ruskej federácie.

Samozrejme, teraz sme sa tam zišli absolútne neorganizovane, individuálne, s rúškami a patričným odstupom. Preto aj následné menu bolo tak troška chaotické. Tradičný guláš, ani čapované pivo sa nekonali. A namiesto klasických špekáčikov na ohni (deň predtým pršalo) sme sa museli uspokojiť s klobáskami na grile. No ruská vodka nemohla chýbať, ani družná debata. O histórii, o kamarátoch, ktorí tiež chodievali na Malý Slavín, ale už nie sú medzi nami, a určite aj o politike.

maly_slavin_2020_1.jpg
Na počiatku bola... brigáda okolo pomníka.

Pochopiteľne, ešte predtým sme ako každý rok priestor okolo pomníčka vyčistili, postrihali zelený plot, položili k nemu kyticu červených karafiátov so slovensko=ruskou trikolórou. Dokonca vari prvýkrát od vypuknutia nákazy COVID-19 sme si vypočuli aj pekný príhovor od predsedu KNS profesora Jozefa Lysého.

Aby som nezabudol, tí dvaja padlí sa volali Ivan Gorjunov a Nikolaj Fimuškin. Mená oboch som našiel na tabuliach z leštenej čiernej žuly, ktoré pred niekoľkými rokmi nechalo ruské veľvyslanectvo umiestniť na východnej terase Slavína. To znamená, že niekedy koncom 50. rokoch, keď sa stavala táto mohyla nad Bratislavou, preniesli sem ich telesné pozostatky spolu s ďalšími padlými bojovníkmi v Bratislavsko-brnianskej operácii.

V lese nad Račou teda už nie sú žiadne hroby, ale miesto má svojho genia loci. Pre nás zvláštnu atmosféru, ktorá sa zrodila aj vďaka tradícii, ktorú ďalej rozvíjame.

V sobotu sme na Malom Slavíne neboli sami. Boli spolu s nami všetci, ktorí tam v posledných dvadsiatich ôsmich rokoch zavítali.

maly_slavin_2020_2.jpg
Nástup k pietnemu aktu.

maly_slavin_2020_3.jpg
Kvety položili Nana Lysá a Oľga Gáfriková.

maly_slavin_2020_4.jpg
Príhovor mal, ako tradične, Jozef Lysý.

maly_slavin_2020_6.jpg
Pri prestretom stole Milan Ftáčnik ml., Zuzka Behúlová z MDĽ a Katka Kocurová-Ftáčniková.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama