Reklama
Reklama

Na pomoc iným sa vždy nájde...

Počet zobrazení: 926

Fascinuje ma, čo všetko si náš malý štátik môže dovoliť. Ani na chvíľku sa nečudujem, že radovému občanovi nie je veľmi po chuti ďalší príbeh, odvíjajúci sa priamo pred jeho očami. Vzhľadom na pomer k HDP patríme v pomoci Ukrajine k štyrom najštedrejším. Logicky si musí položiť otázku, aké postavenie má vo vlastnej domovine? Vytvára hodnoty, platí dane, snaží sa uskromniť, kombinuje, aby prežil a napriek všetkému úsiliu to má čím ďalej, tým zložitejšie. Napadá mi paralela prístupu vlády s heslom „Z cudzieho krv netečie...“ 

Pre „elitu“ je občan zaujímavý iba na krátky čas, ktorý sa podobne ako Halleyho kométa periodicky vráti. Dĺžka cyklu je síce nepomerne kratšia, no frekvencia raz za štyri roky je i tak poriadne žalostné vysvedčenie. Na mnoho vecí nie je v spoločnej kase peňazí... Prečo sa teda predstavitelia ľudí tiež nevzdajú v neľahkých časoch istých privilégií? Prečo im pospolitý ľud i naďalej toleruje úlety, poklesky a šafárenie s ním zverenými prostriedkami, na ktoré sám prispel?

U našich západných susedov som za éry Václava Klausa zachytil veľmi sympatické gesto zmeny vozového parku. Odstúpilo sa od tradičných limuzín renomovanej značky a všetci členovia vlády sa bez výhrady vozili na Škode Superb. Fakt, že pohodlné vozidlo ponúka vzadu veľkoryso viac priestoru ako vlajkový model prestížneho nemeckého giganta,  hovorí sám za seba. A len tak na dokreslenie: i z hľadiska kúpy a následného prevádzkovania bola voľba českej značky finančne neporovnateľne prijateľnejším a dostatočne reprezentačným riešením. Ak je potrebné naozaj sa uskromniť, tak bez výnimky. Podľa jedného z prísloví sa musíme  prikrývať perinou, na akú máme. Všetci! Občania by to možno lepšie prijali a uverili, že neexistuje priepastná izolácia a „jarmo” nenesie len obyčajný človek.

Trochu mi to pripomína spolok materiálne lepšie situovaných, kam sa omylom dostal aj niekto, kto tam ani náhodou nepatrí. Silou-mocou sa snaží dokázať, že do „lepšej spoločnosti” zákonite patrí. Snaha vyznieva pre ostatných dosť  humorne. Navonok ju kvitujú, no v súkromí sa veľmi bavia, klopú si na čelo a so stoickým pokojom čakajú, kedy nešťastník „vykrváca”. Vybrali sme si sami úlohu užitočných bláznov. Kým iní využili situáciu na „jarné” upratovanie a konečné zbavenie sa nepotrebných rároh z minulej éry, my sme veľkodušne DAROVALI niečo potrebné, nie lacné a plne funkčné. Je potrebné zdôrazniť, že jediné! Príjemca daru, ako vyšlo najavo, má pritom viac totožných „vecičiek“. Načo toto bolo dobré? Oslabiť vlastnú pripravenosť či obranyschopnosť? Ak to dokážeme oželieť, načo sme potom na to pred časom vôbec vyhodili financie? Nemal by niekto za zbytočne veľkorysý nákup alebo neskorší dar niesť zodpovednosť? 

Míňame peniaze, ktoré nemáme, na veci, ktoré nepotrebujeme, aby sme urobili dojem na tých, ktorým na nás aj tak nezáleží. A tak to vyzerá, že často je najštedrejší chudobný príbuzný. To, že po teatrálnom geste je na istý čas „o chlebe a vode”, už nikto nevidí...

Niektoré spojenectvá sú len dočasnou záležitosťou. Lojálnosť voči trpenému členovi nikdy ani náhodou neexistovala. Bola zastúpená len záujmom, súvisiacim s tou-ktorou krajinou. Akonáhle záujem opadol alebo naplnil svoje poslanie, vytratila sa i hraná solidarita. Práve preto by spoločenstvo z geopolitického hľadiska „zanedbateľných“, menších štátov, mohlo byť odpoveďou a určite zaujímavejším, vyváženejším príspevkom do hry „veľkých hráčov”. 

(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama