Reklama
Reklama

Na túto dobu sa raz bude pozerať ako na obrovský omyl

POHĽADY ZĽAVA
Počet zobrazení: 1977

Som presvedčený, že na obdobie po roku 1989 sa raz bude pozerať ako na obrovský omyl. Nie pre nadobudnuté slobody, ale pre zničenie fungujúcich základov spoločenských potrieb, ktoré boli nahradené devastujúcim súkromným ziskom. Namiesto posilňovania demokracie sme posilňovali kapitalizmus a príliš neskoro sme si uvedomili, že to nie je to isté. Do našej spoločnosti sme vrátili také ekonomické vzťahy, ktoré sme už raz odmietli a zabudli sme, že to malo svoje historické príčiny, že boli nespravodlivé a nefungujúce. Teraz nám hrozí, že prídeme aj o tie zvyšky formálnych slobôd, lebo politické elity za takmer tri desaťročia svojho panstva nedokázali presvedčiť väčšinu ľudí, že im reálne uľahčujú a zlepšujú život.

pozvanka_1_o.jpgSÚVISIACE:
Braňo Ondruš: Má Orbán ľavici prekážať?
Ľuboš Blaha: Netrestajme Maďarov, prioritou musí byť socializmus

 

Ľavica v tomto procese fatálne zlyhala. Najprv bola vývojom v deväťdesiatych rokoch úplne zaskočená, teoreticky nepripravená a intelektuálne čerpala z perestrojkového obdobia druhej polovice osemdesiatych rokov. Mnohí komunisti, ktorí sa preregistrovali do nových ľavicových strán, mali dosť primitívnu predstavu, že budú robiť politiku tak ako doteraz, ibaže „demokraticky“. Nasledovalo obdobie sterilných fráz o budovaní sociálneho štátu, ktoré už bolo svojou povahou archaické. Demokratická ľavica totiž nepochopila, že historicky stroskotala nielen marxisticko-leninská, ale aj sociálnodemokratická cesta, ktorú prevalcoval agresívny neoliberalizmus. Sociálny štát sa demontoval tak rýchlo, že hovoriť o jeho udržaní či dokonca rozvíjaní bolo čoraz nepresvedčivejšie. Časť ľavice sa konjunkturalisticky prispôsobila a prechodom k sociálnemu liberalizmu fakticky rezignovala na historické ideály a dezertovala k pravici. Druhá časť začala hľadať stratené istoty v nacionalizme. Na konci tohto obdobia, ktoré ohraničila finančná kríza, sa už nehovorilo o nijakých ľavicových systémových zmenách, dokonca ani len o „krotení kapitalizmu“, ale o tom, že keď sa ekonomike darí, mali by to pocítiť aj obyčajní ľudia – čo v praxi znamenalo, že kým upevňovala svoju moc oligarchia, rozkrádanie nadobudlo podobu mocenského prevratu a počet ľudí v pásme chudoby rástol, sociálna demokracia korumpovala voličov (ktorí nechápali, že by mohli dostať oveľa viac) omrvinkami – sociálnymi balíčkami, namiesto výrazného zvyšovania platov našich občanov presadzovala dovoz lacnej pracovnej sily, daňové zaťaženie ponechala na pleciach zamestnancov, pričom korporácie dostávali výhody a namiesto silnej strednej vrstvy vyprodukovala bašternákov, bödörov, výbohov a iných zbohatlíkov parazitujúcich na systéme. Pohybovať sa v komunite týchto zloduchov s Marxom v ruke, tváriť sa, že ste ľavicový revolucionár a odsudzovať mestských liberálnych intelektuálov, ktorí majú občas strelené nápady, ale žijú svoje poctivé životy často na okraji pásma chudoby, je kvintesenciou užitočného idiota.

Historickou úlohou ľavice však bolo, je a malo by zostať prekonávanie kapitalizmu a vytvorenie sociálne spravodlivej a environmentálne udržateľnej spoločnosti. Globálny kapitalizmus vytvoril systém extrémnych nerovností, v ktorom chudobní chudobnejú a bohatí bohatnú, ktorý upiera drvivej väčšine občanov možnosť rozvíjať svoje tvorivé schopnosti a degraduje ich na ľudský kapitál, na živé stroje, v ktorom vznikajú vojny o suroviny, sú drancované prírodné zdroje a je likvidovaná kultúrna rozmanitosť. Honba za ziskom na úkor ľudských potrieb je iracionálny a absurdný spoločenský cieľ a takýto systém je pre zachovanie planéty vyslovene škodlivý. Ak by boli politici vo svojich úvahách poctiví, tak by museli priznať, že prakticky všetky problémy, s ktorými sa trápime – od korupcie a vysokej kriminality, cez chudobu a nízku úroveň potravinovej bezpečnosti až po zlú zdravotnú starostlivosť a ničenie životného prostredia, sú v konečnom dôsledku sprievodnými znakmi koristníckeho kapitalizmu. Pre úspech prekonania kapitalistického vývoja však nie je jedno, akým spôsobom k tomu dospejeme. Doterajšie pokusy dopadli katastrofálne a zdiskreditovali myšlienku socializmu natoľko, že si nie som istý, či by sme pri hľadaní humánnejšej spoločnosti mali ešte používať tento pojem, ktorému nerozumejú ani mnohí ľavičiari, nehovoriac o tom, že starenka, ktorej v päťdesiatych rokoch minulého storočia zobrali kravku, pole a zavreli manžela, sa pri vyslovení tohto názvu vyľaká a trikrát prežehná.

Preto zdôrazňujem, že keď hovorím o prekonávaní kapitalizmu, nehovorím o návrate do minulého režimu. Vkladať nádeje do stalinistických komunistov, ktorí zakrývajú svoju myšlienkovú impotenciu nostalgiou za minulosťou, je nielen nevkusné, ale je to aj strata času. Oni vlastne nie sú politickou stranou v pravom zmysle slova, skôr akýmsi krúžkom insitných historikov, ktorý velebí komunistických vrahov a vlastizradcov od Gottwalda až po Biľaka a sníva o návrate starých čias (verejne to hovoriť nemôžu, lebo by to bol trestný čin). Komunisti nenadväzujú na to najlepšie, čo v ich strane bolo, na myšlienkové prúdy davistov a protagonistov Česko-slovenskej jari z roku 1968, ale na stalinistické a normalizačné tradície. Nie, rozhodne nechcem reštauráciu systému, ktorý v skutočnosti nebol socializmom, ale štátnym kapitalizmom – ako to výstižne pomenoval marxistický filozof a jeden z najvýznamnejších mysliteľov súčasnej Európy Gáspár Tamás. Aj môj najobľúbenejší marxistický filozof Erich Fromm upozorňuje, že komunisti sovietskeho typu chápali socializmus v princípoch kapitalizmu. Socializmus pre nich nebol spoločnosťou, ktorá sa líši od kapitalizmu svojou ľudskou povahou, ale formou kapitalizmu, v ktorej sa stranícky aparát stane mocenskou elitou a bude ovládať ostatné spoločenské skupiny. V podobnom duchu varoval pred takýmto chápaním socializmu aj Fridrich Engels.

A už vôbec nehovorím o národnom socializme, ktorému začínajú šokujúco podliehať niektorí radikálni ľavičiari (je to síce absurdné, ale historicky vôbec nie ojedinelé – podobne sa radikálny socialista Benito Mussolini stal zakladateľom talianskeho fašizmu). Veľmi rozšíreným omylom je stotožňovať pojem sociálny s pojmom ľavicový. Konzervativizmus (kresťanský či národný) dokáže byť vo svojej podstate hlboko sociálny, ale nikdy neprekročí hranicu charity a zmierňovania následkov kapitalistickej ekonomiky. Sociálna politika najsilnejšej vládnej strany má najbližšie k bavorskej Kresťansko-sociálnej únii (CSU). Mnohí sociálni demokrati, ale aj komunisti si neuvedomujú, že ich odpovede na nahromadené problémy už dávno nie sú ľavicové, ale fašistické. Na to, aby sme pochopili ten veľmi jemný, ale mimoriadne dôležitý rozdiel medzi socialistickým a nacistickým postojom, sa musíme vrátiť do tridsiatych rokov minulého storočia.

Antielitárska politika nemeckej NSDAP dokázala integrovať socialisticky zmýšľajúcich robotníkov, remeselníkov a zamestnancov, ktorí dúfali v spoločenské uznanie a lepší život svojich detí. Nacisti zaviedli dovtedy neznámu dovolenku, detské prídavky a vianočné príplatky, podporovali rodiny s deťmi, znížili nezamestnanosť, zvýšili ochranu práv užívateľov nájomných bytov. Chudobnejší ľudia mohli počítať so štátnou pomocou pri splácaní hypoték, so sociálnym poistením, finančným príspevkom pre študentov i s lacnejším uhlím a zemiakmi. Nacistický hospodársky zázrak bol založený na zbrojení, budovaní infraštruktúry a zavedení nútených verejných prác. Na rozdiel od Churchilla Hitler nesľuboval národu krv, pot a slzy – získaval si ho znovu a znovu systematickou sociálnou dobročinnosťou. Príklon Nemcov k národnému socializmu nepramenil z ideologického presvedčenia, ale z materiálnych výhod, ktoré režim obnášal. Hitlera vyniesli k moci práve konzervatívne pravicové sily, ktoré sa neštítili preberať jeho radikálnu rétoriku. Sociálny program nacistického vodcu však napriek tomu nebol socialistický. Možno ho nazvať podplácaním národa prostredníctvom materiálnych výhod. Oficiálna propaganda znela – vodca dal prácu ľuďom. Malo to však jeden háčik: všetko to bolo na dlh a krajina smerovala k bankrotu a do dlhovej pasce. Gigantické vládne dlhy, financujúce zbrojársku výrobu, boli kryté cennými papiermi emitovanými fiktívnou spoločnosťou. Pomocou týchto manipulácií mohla vláda financovať vyzbrojovanie, vykazovať ekonomický rast a vytvárať zdanie ekonomického zázraku. Bola to prosperita na dlh. Keď už bolo jasné, že sa približuje krach, Hitler začal vo svojich úvahách počítať s vojnou. Práve vďaka vojne bankrot nenastal, pretože okupácia Európy umožňovala Nemecku čerpať zdroje z podrobených krajín.

Fašizmus je historicky posledným štádiom kapitalizmu a je živený vojnami. Ten podstatný detail, ktorý odlišuje nacistov od socialistov, sa nachádza v 4. kapitole knihy Adolfa Hitlera Mein Kampf: „Marxistickému postoju všetci ľudia sú si rovní je nevyhnutné vyhlásiť vojnu.“ Toto fašisti neznášajú na demokratoch najviac: ich rovnosť, ich rešpektovanie rôznorodosti a toleranciu. Preto neustále, so všetkou zúrivosťou a fanatickou upätosťou, podsúvajú verejnosti falošnú tézu, že pre liberálov (pod ktorých nesprávne zahŕňajú všetkých demokratov) sú prioritné práva menšín. Nie sú, oni sa ich obhajoby len odmietajú vzdať, lebo sú súčasťou zápasu za emancipáciu a rovnosť všetkých ľudí. Cieľom ľavice nie je sociálna výpomoc, ale sociálne zrovnoprávnenie, neusiluje sa o charitu, ale o sociálnu spravodlivosť. A z tej nemožno vyčleňovať ľudí na základe rasy, farby pleti, etnickej či náboženskej príslušnosti. Socialista, ktorý prevezme jazyk ultrapravice, nezachraňuje ľavicu, ale ničí ju, pretože volič dá napokon vždy hlas originálu, ako sa to ukázalo aj pri posledných parlamentných voľbách, keď vláde nepomohlo štvanie proti utečencom, naopak, znížili tým citlivosť na fašizmus, lebo posunuli hranice akceptovateľného. Preto ak niekto, kto o sebe tvrdí, že je ľavičiar, no navrhuje prispôsobiť sa agende konzervatívcov, zdôrazňovať národný štát a vytvoriť s nimi spojenectvo proti kapitalizmu, z ktorého žiada vylúčiť liberálov „s ich frázami o slobode a demokracii“ – napĺňa všetky definičné znaky národného socialistu a nepomôže mu ani občasné oháňanie sa Marxom, lebo Karl Marx nazýval takéto spojenectvá reakčnými silami.

Socialisti liberalizmus nikdy nepopierali, ale prekonávali ho. Tam, kde sa práva a slobody odstraňujú, nemôže byť o skutočnom socializme ani reči. Socializmus dnes znamená predovšetkým radikálnu demokraciu, jej prehĺbenie a rozšírenie aj do ekonomickej a sociálnej sféry. Mám na mysli takú demokraciu, ktorá preniká dennodenne všetkými oblasťami života spoločnosti, ktorá umožňuje začať vytvárať spoločnosť bez nezamestnanosti, bez chudoby, bez útlaku. Autentická ľavica rieši reálne problémy pracujúcich, namiesto toho, aby šírila politiku strachu a zbabelo kopala do tých, ktorí nemajú silu sa brániť – či už sú to Rómovia, utečenci alebo ľudia žijúci v hmotnej núdzi. Autentická ľavica sa ozve, keď politici v službách mocenských elít rozkrádajú to, čo patrí všetkým, namiesto toho, aby sa k nim pridala. Autentická ľavica sa nebojí vystúpiť proti pravicovému populizmu a dokáže mu čeliť tým, že pomenuje skutočné príčiny našich problémov. Autentická ľavica nikdy neuprednostní podporu autoritatívneho vodcu pred solidaritou s biednymi, lebo vie, že sociálny štát bez právneho je čistý nezmysel. Nemôžete stavať strechu domu, keď nemáte vybudované jeho základy. Nemôžete presadzovať lepšie pracovné podmienky pre zamestnancov v krajine, v ktorej nemáte zabezpečenú vymožiteľnosť práva a spravodlivý súdny proces.

Práva pracujúcich budú u mňa vždy na prvom mieste. Ale nenechám si vnútiť fašistickú predstavu, že ich môžeme udržať len útlakom iných. Celý život som zasvätil službe mieru a nespreneverím sa tejto filozofii teraz, aby som militantne štval proti ľuďom, ktorí nás nielenže neohrozujú, ale o našu krajinu sa ani neobtrú. Som vlastenec, poznám túto krajinu tak ako len málokto. Vychoval som tisíce študentov, ktorým som na prednáškach vštepoval lásku a úctu k vlasti, jej dejinám, predkom, kultúre a prírode. A preto nedovolím, aby toto moje vlastenectvo niekto spochybňoval len preto, lebo prechovávam úctu a obdiv aj k iným kultúram. Možno je to už nezastaviteľné, možno sú ľudia už takí iracionálni a nakazení hnedým morom, že budeme musieť prejsť obrovskou a tragickou civilizačnou kataklizmou, aby sme si uvedomili, čo je v živote dôležité, nadčasové a za čo sa oplatí žiť a umierať. Ja mám však vo veciach jasno a budem stáť za svojimi hodnotami pevne ako skala. Chcem kráčať v šľapajach Štúra, Štefánika, Hodžu a Dubčeka, nadväzovať na štúrovcov, davistov i protagonistov Česko-slovenskej jari, vydal som sa na cestu, na konci ktorej chcem prispieť k budovaniu nášho štátu a k sláve našej vlasti tak, aby bola spoločným domovom pre nás všetkých, nie len pre vyvolených a aby reprezentovala to najlepšie z nás, čím prispievame k európskej kultúre a svetovej civilizácii. To nie je misia na jednu krátku demagogickú kampaň. To je životná cesta. A ja z nej neuhnem, nech sa deje čokoľvek. Veď poznáte ten môj obľúbený Gándhího výrok: „Najprv vás ignorujú. Potom sa vám vysmievajú. Potom s vami bojujú. No a napokon vyhráte.“

Priemer: 3.8 (55 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama