Načo je nám prezident(ka)?

Počet zobrazení: 3993

Vo všeobecnom povedomí ide o hlavu štátu – to je omyl. Jadrom liberálnej demokracie je parlament, výkon moci patrí vláde a súdnictvo súdnemu systému. Hlava štátu – to je európsky monarchistický prežitok. Ľud pospolitý akceptuje vrchnosť, no a niekto má byť na špici pyramídy moci, čo je pravda, ale nejde o jednotlivca – to sa deje iba v diktatúre a v monarchii. Americký model je doteraz najčistejším pokusom o liberálnu demokraciu. Ide mi, samozrejme, o systém, nie o jeho používanie.

Vidíme, ako nám dopadá personifikácia Ústavného súdu. Podobne je na tom vymenúvanie ministrov v susednom Česku. Aj u nás v minulosti prezident odmietol menovať človeka do funkcie ministra, dokonca dvakrát odmietol menovať rektora jednej významnej vysokej školy. Ako v tradičnej monarchii – ja som tu zvrchovaným pánom a nikto mi do toho nebude kecať.

standarda_1.jpg
Ilustračné foto: Emil Polák

V antických Aténach, kde sa zrodila demokracia, niektoré vysoké úrady sa personifikovali formou losovania – z osudia sa vybrali mená a bolo. Myslím si, že je to pekný príklad posilnenia demokracie. Parlament by uznal za vhodných nejakých uchádzačov o post ústavného sudcu a z nich by predseda parlamentu vylosoval potrebné počty mien – a bolo by. Nechávať výber na ľubovôli jednotlivca je opäť návratom k diktatúre.

Podľa ústavy je prezident súčasťou výkonnej moci. To je však nepodarok – dve inštitúcie moci bez vzájomnej korelácie. Vidíme to pri spomenutých vymenúvaniach ministrov a iných funkcionárov. Niekto musí byť určujúcim elementom – a nemal by to byť jednotlivec. Vláda by mala vládnuť, parlament by mal zhotovovať limity vládnutia (zákony) a súdnictvo zase zjednávať spravodlivosť (vrátane ústavnosti). Charles de Gaulle problém prezidenta riešil po svojom – prihodil mu zopár právomocí na úkor parlamentu aj vlády – všetko je však ústavné, a nie mediálne vymyslené. Aj to je spôsob riešenia problému, kedy je štátna moc rozdelená na tri skupiny, no a v skutočnosti existujú štyri inštitúcie moci. Postupom času sa francúzsky model rozpadá, na prezidenta treba silnú osobnosť, a to po de Gaulleovi stále padá dolu. 

Americký prezident je vlastne šéfom vlády a jeho ministri sú jeho pomocníci. Preto si ich musí vybrať sám a stranícky výber sa sústreďuje na výber kandidátov na post prezidenta a viceprezidenta. Žiadny systém vládnutia nemôže byť dokonalý, no ide o veľmi veľa – o moc. Treba sa však snažiť, aby systém neskratoval kvôli hlúposti jednotlivca, prípadne pre jeho osobné averzie či našepkávanie spoza opony – to posledné bude vždy, no akcentuje sa tu osobná zodpovednosť.

Americký prezident nie je iba šéfom vlády, ale aj symbol štátnosti a najsilnejšou osobnosťou v medzinárodných vzťahoch (o tom si pohovoríme nabudúce). Preto výber nikdy nerobili na uliciach a pri zrode USA otcovia zakladatelia rázne odmietli možnosť voľby prezidenta vo všeobecných voľbách celým elektorátom – ako dôvod sa uvádzala hrozba, že by sa prezidentom mohol stať najväčší gangster, ktorý si kúpi alebo zastraší voličov. Takže všeobecné hlasovanie je vlastne vyjadrením podpory ľudu, volia volitelia. Aj to stojí za úvahu. Spočiatku som bol aj ja prívržencom priamej voľby prezidenta, no skúsenosti z výsledkov mi tento optimizmus znížili na nulu – takže buď voľba straníkmi v parlamente, alebo voliteľmi. Inak nás budú takéto voľby permanentne prekvapovať, no aspoň sa v cudzine zasmejú ...

Prezident, to je celá inštitúcia, obhospodaruje niekoľko palácov, nie je jasné, kde by mal tento človek spávať, ale je obklopený radom poradcov a úradníkov, ktorí majú väčší vplyv na prezidentovanie ako parlament – to je trapas v liberálnej demokracii. Platíme si ich všetkých a pritom ani nevieme, kto sú a aké majú názory. Maličké množstvo je známe, no to sú jednotlivci. Kto ich však vybral? Sú to ľudia z iného okruhu, ako bola Z. Čaputová, takže ich nemohla poznať. Takže kde je kádrové oddelenie?

Môžeme sa inšpirovať hoci v Nemecku a Rakúsku – tam sú prezidenti, ktorých označujem ako „papučových“. Nerozhodujú, vykonávajú akty podľa rozhodnutia vlády, dokonca aj účasť na banketoch treba konzultovať na ministerstve zahraničia, aby nedošlo k podpore nežiaduceho štátu. Tieto krajiny boli tradičnými monarchiami, dokonca európskymi impériami. Po skúsenostiach s vojnami sa povojnoví politici rozhodli, že nedajú žiadnu moc jednotlivcovi, aby nevznikol nový agresívny politik, schopný rozpútať svetovú vojnu a uvrhnúť vlastný ľud do balastu. Na aktuálny nemecko-rakúsky variant treba nejaké „zbytočné“ peniaze, nech ľud pospolitý má akoby hlavu štátu. Niečo ako konštitučná monarchia s prezidentom namiesto kráľa.

Mimochodom, všimli ste si že v Európe sú monarchie stabilnejšie ako republiky? No to je dôsledok toho, že monarchovia nemajú žiadnu moc, nefandia, dokážu byť symbolmi štátnosti a úplne sa podriaďujú parlamentu a vláde. Viditeľne lepšie chápu pojem demokracia ako niektorí slovenskí politici.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984