Následky bezohľadnej politiky v Iraku

Najobjektívnejším sudcom nesplniteľných politických ambícií je spravidla čas, čo sa ukázalo  v posledných týždňoch v Iraku, keď dlhotrvajúci rozvrat v štáte prerástol do nebezpečenstva jeho rozpadu. „Hlavné prúdy informácií“ v západných médiách sa síce tvária rozhorčene aj počudovane, ako sa také čosi mohlo stať a hľadajú príčiny nového vzostupu násilia.

Západné médiá nie sú však ochotné pripustiť, že za tým, čo sa deje, stojí predovšetkým Washington a jeho bezohľadná politika, ktorú začali neokonzervatívci snívajúci o novom americkom storočí. Irak mal to nešťastie, že sa ocitol na „čiernej listine“ – osi zla.

Slovná ekvilibristika, ktorá má vyvolať mediálno-politické zdanie o morálnosti politiky Washingtonu, je čoraz viac zmanipulovaná a lživejšia. Násilie použité voči „zlu stanovenému USA“ totiž sleduje len udržanie ich dominancie vo svete. Úsilie za každú cenu zabrániť úpadku USA vyúsťuje do zhoršovania globálnej bezpečnosti a rastu chaosu vo svete.

Rozhodujúce trendy súčasného vývoja v Iraku sa tiež odvíjajú od agresie USA a koalície ochotných v roku 2003, ktorá dostala vznešené pomenovanie Iracká sloboda. Začala ju operácia s príslovečným názvom Šok a hrôza. Zámer sa naplnil na viac ako sto percent, lebo tieto fenomény sprevádzajú Irak aj po odchode cudzích vojsk na konci roku 2011. Nezabúdajme však, že tam zostali tisíce zamestnancov súkromných bezpečnostných spoločností.

Medzinárodnoprávni „puristi“ argumentujú, že útok na Irak nemožno hodnotiť ako agresiu. Ak však títo odborníci nazývajú to, čo sa stalo na Kryme agresiou (a preberajú to aj slovenské mimovládne organizácie, ktoré stále považujú za svoje poslanie šíriť washingtonskú a „natovskú“ propagandu),  tak označenie operácie USA v Iraku za agresiu je len eufemizmom.

Moralizátori z NATO málo presvedčivo zdôrazňujú, že agresia v Iraku nemá s paktom nič spoločné. V rokoch 2004 až 2011 pôsobila na „základe žiadosti“ irackej dočasnej vlády pri príprave jej ozbrojených zložiek výcviková misia NATO (NATO Training Mission-Iraq).

Vo vlne násilia, ktorá sprevádza vojenské aktivity USA v moslimskom svete v 21. storočí, sa už zabudlo, že 28. júna 2004 utajene a za najprísnejších bezpečnostných opatrení formálne odovzdala Dočasná koaličná správa na čele s P. Bremerom moc irackej dočasnej vláde vedenej A. Alávím. Zjednodušené hodnotenia budúcnosti vychádzali z toho, že Irak má dostatočné ropné zásoby, čo spolu s „demokratickou“ vládou privolá zahraničné investície, ktoré mu umožnia prekonať následky vojny. 

Za 10 rokov ani viaceré parlamentné voľby (v januári a decembri 2005, marci 2010 a apríli 2014) či schválenie novej ústavy v referende v októbri 2005 Iraku stabilitu a pokoj nepriniesli. Nové usporiadanie pomerov sa síce snažilo reagovať na podmienky, ktoré vznikli po páde režimu S. Husajna ale v dôsledku vývoja bezpečnostnej i sociálno-ekonomickej situácie a nábožensko-národnostných vzťahov viedlo len k ďalším komplikáciám.

Premiér N. Malíkí (vo funkcii je od mája 2006) bol spočiatku osobou prijateľnou pre Kurdov, šiítov i sunitov (najmä však pre USA). Nedokázal však vyriešiť ani jeden z vážnych problémov štátu a dnes sa charakterizuje ako autoritatívny a sektársky politik. 

Krajinu stále sužujú najmä korupcia (príznačná pre Washingtonom podporovaných „demokratických vodcov“) a terorizmus. V roku 2003 – 2013 sa v Iraku uskutočnilo okolo 31 tisíc atentátov. Ide o najväčšiu vlnu terorizmu v jeho novodobých dejinách od konca 19. storočia. Len v roku 2013 mu padlo za obeť podľa rôznych odhadov od 9 do 11 tisíc osôb.

Načo vlastne bola operácia Iracká sloboda i výcviková misia NATO, keď po nich zostali státisíce mŕtvych, občianska vojna a štát v troskách? Hneď po útoku na Irak sa začalo uvažovať o možnosti jeho rozpadu na tri časti – kurdský sever, šiitský juh a sunnitský stred.

Bez podpory zvonku sa súčasná iracká moc neudrží, pričom USA a ich spojenci nechcú a ani nie sú schopné pomôcť jej. Nasadenie bezpilotných lietadiel a bombardovanie nič nevyrieši.

Organizácia Islamský štát Iraku a Levanty formálne vznikla len vlani a bojuje aj proti sýrskej vláde, a pri tom sa dostala do sporov s ďalšou teroristickou organizáciou – an-Nusrou. Jej korene v Iraku siahajú do roku 2003. Po viacerých lokálnych akciách (vlani vo Falludži v provincii Anbar) v prvej dekáde júna obsadila Mosul i ďalšie mestá a objekty, získala moc na provinciou Ninive. Jej postup na Bagdad sa po rýchlom nástupe spomalil. Na obsadení Mosulu sa podľa niektorých zdrojov podieľali aj bojovníci vedení I. Durim - nástupcom S. Husajna.

Najbližší vývoj v Iraku sa nedá predvídať, ale hrozí ďalšia destabilizácia regiónu. Pri riešení problémov sa už nemožno opierať sa o spôsoby, ktoré tu zaviedol Washington. Aj v súvislosti so situáciou na Ukrajine a v Sýrii sa ukazuje, že USA nie sú už schopné riešiť problémy bezpečnosti sveta. Vo vznikajúcej multipolarite by sa aj EÚ (a v jej rámci i SR) mali vydať po „neamerickej“ ceste, ktorá sa črtala už pred útokom na Irak v roku 2003.

Vyšlo v Literárnom týždenníku 25 – 26/2014