Nastal čas prázdnej politiky?

Vyzerá to tak. Všimnite si priority politických strán. Jedna chce investície do ciest, iná do zdravotníctva, ďalšia do školstva, ale aj do zbrojenia, no a ešte aj do súdnictva. Akoby sa politické strany zmenili na rezortné politické organizácie. Keď po novembri 1989 začali vznikať nové politické strany, snažili sa osvojiť si niektorú politickú filozofiu – tak vznikli socialisti, liberáli, občianski konzervatívci či kresťanskí konzervatívci. Ďalej sa delili podľa miery a formy presadzovania týchto ideálov. Boli to však identifikovateľné politické subjekty.

Postupne sa strany začali vzdávať ideálov a nahradili ich pragmatickým „opeľovaním“ voličov. Strany sa dnes už nesnažia vychádzať z nejakého súboru hodnôt, základňou je prázdnota. Ako napísala B. Webbová: „Veľké množstvo hlúpych názorov ešte nerobí demokraciu.“ Vzniklo politické UFO.

Tomu sa, samozrejme, prispôsobilo aj hľadanie straníckych lídrov, ako aj kandidátov na rôzne politické miesta. Spomenutý citát je starý asi sto rokov a vyslovený v anglickom prostredí – ale hodí sa priam univerzálne.


Kresba: Ľubomír Kotrha

Čo sa teda vytratilo zo straníckej orientácie? No iba dva subjekty: človek a národ. Dokonca aj strana s národným názvom hovorí o nejakých anonymných národných záujmoch, ktoré tvrdo utajuje a preferuje zásahy do rezortov. Strana, ktorá sa pýši sociálnym názvom, robí politiku najmä v prospech podnikateľov. No a liberáli si myslia, že sexuálna a drogová sloboda je základom liberalizmu. Šéf kresťanských demokratov pózuje medzi elegantnými krásavicami, asi s požehnaním biskupskej konferencie.

Keďže sa základné ideály filozofickej podstaty strán stratili, či boli zahodené, volič má pred sebou iba rezortné ponuky, ktoré aj tak strany nemyslia vážne – veď vývoj v sektoroch je vždy závislý od štátneho rozpočtu. Každá rezortná politika by mala jasne demonštrovať, v prospech ktorej sociálnej vrstvy je vytváraná a realizovaná. Samozrejme, že sa do toho primiešava aj lobizmus veľkých korporácií a tiež územných majetných skupín. Takže to s realizáciou predvolebných sľubov nebude také horúce.

Liberalizmus, socializmus, konzervativizmus, nacionalizmus a pod. boli vytvorené vždy v záujme nejakej sociálnej entity, to pôvodne nie sú spomenuté „hlúpe nápady“. Žiadna politika nie je prospešná pre každého, no nemusí nikomu prekážať. Istý americký vedec napísal, že rozdiel medzi americkými veľkými stranami je ako rozdiel medzi coca-colou a pepsi-colou. Takže najmä v názve a trochu aj v chuti, no zásadne sú obidva nápoje (aj strany) zameniteľné.

Samozrejme, že politické strany nemôžu verejne priznať, kto je ich „tútorom“, no mohli by sa pokúsiť správať koncepčne a na to je potrebná spomenutá politická filozofia. Inak politika bude aj naďalej vyzerať ako prázdna nádoba – bez chuti a zápachu, ale aj bez farby.

Politické strany na Slovensku sa nápadne podobajú dnešným vzorom na Západe – E. Luce nazval tento stav: súmrak západného liberalizmu. Ide o to, že súperenie strán nie je súperenie myšlienok, ale boj o to, kto pristrčí svojich ľudí ku korytu. Pred storočím Max Webber napísal, že strany sa po voľbách správajú ku štátu ako ku koristi, jednoducho ho ohlodávajú.

Politici si neosvojili zásady liberalizmu – teda vec slobody. Pre koho by mala sloboda byť? Oligarchovia a špekulanti si myslia, že pre nich. Podľa toho koná mnoho politikov. Aj politici si myslia, že sa môžu trebárs slobodne opiť či kradnúť, alebo nechať sa skorumpovať. To je však zároveň popretie právneho štátu. Zákony by asi mali byť presnejšie definované: ktoré platia pre plebs, ktoré pre boháčov a prípadne aj niektoré pre extraboháčov. No ale to by už nastala politická revolúcia so sociálnym základom.

Politici sú spokojní, ale pritom riskujú, ani si to neuvedomujú. Majetková priepasť spôsobuje aj právnu priepasť a boháč môže byť odsúdený, iba ak ho jeho komunita obetuje – a to sa občas musí stať, aby sa aj plebs upokojil. Vznik Európskej únie zabezpečil celú Európu pred revolúciami, zároveň zdevastoval národné politické strany. Veď kto chce byť politik, musí byť zadobre s Bruselom, teda úradníkmi, ale aj tamojšími pseudostranami. Inak sa ocitne v nemilosti a izolácii, médiá dostanú pokyn naňho útočiť a ľud pospolitý sa pridá – veď masa má mnoho hláv, ale žiadny rozum.

Ako z toho von? Intelektuáli by mali vytvárať koncepcie rozvoja, vrátane zachovania tejto civilizácie. Kultivovaní ľudia by mali zakladať alternatívne spolky, ktoré by sa neskôr uchádzali o podporu voličov. Kým takýto prístup nebude skutočnosťou, sme odsúdení k prázdnej politike.