Naučili ich hrýzť a teraz im chcú spočítať zuby

Hitom internetu sa v posledných dňoch stala nezaradená poslankyňa slovenského parlamentu Magdaléna Vášáryová. Pred kamerami českej televízie vo videomoste strhla masku z vľúdnej pohostinnej tváre Sloveniek a Slovákov: odhalila, ako sa vieme dojímať nad psíčkami a mačičkami a ako nekresťansky ľahostajne stojíme pred utopenými deťmi a zúfalými matkami i otcami zo Sýrie a priľahlého sveta. Kresťania sme len takí folklórni, nie skutoční.

Magdaléna Vášáryová je kresťanka skutočná, na Kalvárii v Banskej Štiavnici má osvojenú kaplnku so zastavením Krista. Spolu so sestrou ju dala opraviť, vybieliť a vyvesiť tabuľku, že je v ich opatere. Tí ostatní kresťania chodia do kostola, ťahajú Krista za nohy, ale inak nič. Chudákov, čo sa húfne vyvalili z biedneho, nielen vojnami vydrancovaného Juhu, odmietajú.

Ba čo viac – azda aj nenávidia.

Potiaľ správne.

Ale inak – odtiaľ potiaľ.

Lebo tá nenávisť k nám nespadla z neba a nevyučovali ju v kostoloch.

Kedysi sme žili v kolektíve. Vraveli nám, že v kolektí­ve je život veselší a lepší, lebo človek nie je nikdy sám. (Vladimír Mináč: Nikdy nie si sama). Niektorí si z toho veselia a dobroty strúhali žarty a tie im potom prinies­li „neznesiteľnú ľahkosť bytia“ (Milan Kundera: Žert, Nesnesitelná lehkost bytí).

V jednom rozhovore po politickom prevrate som sa dozvedela, že i to bolo jedným z cieľov revolúcie: zbaviť ľudí „neznesiteľnej ľahkosti bytia“, naučiť ich, že nie sú kolektív, ale indivíduá, že majú svoje práva a že tie sú neodňateľné.

A ako sa tak rozhliadam okolo seba, mám neznesiteľný pocit, že sa cieľ naplnil: kam oko dovidí, samé indivíduá.

Zbavili sme sa kolektívu. Zbavili sme sa kolektívu de­finitívne a úplne: žijeme individuálne a medzi samými sólistami. Otrhanými, ale hrdými! Kolektív ergo spoločnosť je prázdna množina. Kde niet spoločnosti, niet ani spoločenských väzieb, zo­stali kontakty medzi indivíduami. Kontakty medzi indi­víduami majú rozličnú podobu. Najčastejšie absolútne nezávislú od vžitých etických noriem, ktoré zvyčajne platia v dobrej spoločnosti, kde je nemysliteľné klamať, kradnúť a podvádzať. Nemysliteľné je to nie preto, že za takéto konanie hrozí trest, iba pre taký obyčajný pocit studu, ak človek prekračuje hranice dané morálkou spo­ločnosti.

No kde nie je spoločnosť, aké hranice?

Na svete sú indivíduá a potreby indivíduí sú sväté. Na ich posvätenie si indivíduá dokonca znásilnili normy. Čím je indivíduum bohatšie, tým  má viac prostriedkov a tým viac kontaktov i väčšiu moc posvätiť si aj to, čo ešte včera bolo nepredstaviteľné.

Tam a vtedy, kde sa tieto normy zavádzali, umieralo v ľuďoch srdce. Tam, kde úžerníci a transformátori brali ľuďom barly, aby ich postavili na chromé nohy, stŕhali z nich zvyšky spoluúčasti, spoluprežívania. Ľudia zostali sami, odkázaní na seba. Kto s nimi súcítil? Spomíname si ešte na hovorcu z SDKÚ (potom som ho vídala hovoriť za PENTA), ako komentoval zákon o sociálnej (ne)pomoci z dielne Ľ. Kaníka...?

Hitom internetu by mali byť všetky tie opustené rodiny slovenských dolín. Nad ktorými nikto nezaplakal, keď ich začali učiť byť indivíduami a zabúdať na blížneho svojho. Vyvyšovať sa nad nich a ohŕňať nos je síce veľmi sexy, ale inak úplne nanič. Iba to prilieva olej do ohňa.

Nie, nie sú nekresťanskí, iba sa v džungli naučili hrýzť.

Utečenecká kríza sa neskončila, ľudia sem budú naďalej prúdiť a zlosť tých domácich bedárov ešte vzrastie, keď sa náhodou uplatní povinná európska daň na ich zaopatrenie. Lebo tých našich vyhnancov vo vlastnej krajine nezaopatril nikto. A „transformátori“ sa im ešte posmievajú.

Tak sa srdce neoživuje, hoci by sme si to všetci veľmi želali.