Nebezpečenstvá prepisovania dejín

Z mediálno-politických vyjadrení je známa fráza „dejiny píšu víťazi“. Najväčšia vojna v ľudských dejinách – druhá svetová vojna – umožňovala hneď po svojom konci rozdielnu interpretáciu jej udalostí a výsledkov. Napokon v meniacich sa politických pomeroch sa aj na Slovensku písali dejiny druhej svetovej vojny rozličnými spôsobmi. Bojovalo sa na našom území a slovenskí vojaci bojovali na strane viacerých účastníkov vojny. Na pamiatku bojov, ich účastníkov i obetí je na Slovensku mnoho miest a stavieb, ktoré ich pripomínajú.

Aktuálnosť zamyslení nad druhou svetovou vojnou vidíme aj v tom, že sa najmä pod vplyvom situácie na Ukrajine, ale aj iných vojen a kríz neraz kladie otázka, či sa zase neschyľuje k začiatku novej veľkej kataklizmy. Druhá svetová vojna nevznikla náhodne, bol to zákonitý výsledkom politiky západných štátov a systému, v ktorom pôsobili a ktorý začal fungovať v novšej podobe aj po rozpade bipolarity.

Príčiny druhej svetovej vojny spočívali v prvom rade v asymetrii bohatstva a moci, ku ktorej prispieval aj nespravodlivý versaillský mier. Víťazi prvej svetovej vojny v protirečivom duchu západnej morálky považovali za potrebné príkladne potrestať jedného z hlavných vinníkov jej vzniku – Nemecko.

Udalosti, ktoré viedli k druhej svetovej vojne, ovplyvnila aj veľká hospodárska kríza, po ktorej sa svet zase raz stal nezvratne iný. V Nemecku sa v týchto podmienkach za skrytej podpory finančných kruhov dostala k moci Národnosocialistická robotnícka strana, ktorá na čele s A. Hitlerom sľúbila spauperizovaným obyvateľom nový životný priestor (Lebensraum) a bohatstvo a naplno ovládla za masívneho použitia krutých metód celý politický život.

Výsledkom rozpínavosti Nemecka bol „anšlus“ Rakúska v marci 1938. Versaillská zmluva zakazovala zjednotenie Nemecka a Rakúska. Francúzsko a Veľká Británia, ktoré mali byť hlavnými garantmi jej dodržiavania, sa zmohli len na diplomatické protesty. Uskutočňovali politiku appeasementu (zmierňovania) – v presvedčení, že ústupkami upokoja chúťky nacistického Nemecka. Skrývalo sa za ním aj zištné prianie, aby sa hitlerovské úsilie o získanie nových území obrátilo na východ najmä proti ZSSR a iným Slovanom.

Druhá svetová sa začala 1. septembra 1939, kedy prišlo k útoku na Poľsko (v čínskom výklade dejín sa za začiatok druhej svetovej vojny považuje japonská invázia do Číny 7. júla 1937). Západné štáty síce odstúpili od appeasementu – Nemecku vyhlásili 3. septembra vojnu –, ale na záchranu Poľska nepodnikli nič. Poľsko sa nemeckej presile samo nedokázalo ubrániť a definitívne ho podlomilo to, že na jeho územie vstúpili aj sovietske vojská a po niečo viac ako mesiaci od začiatku vojny prestalo existovať.

Nemecko po podpise o paktu o neútočení so ZSSR neočakávane uzavretého v auguste 1939,  pochopiteľne, netiahlo hneď ďalej na východ. V apríli 1940 zaútočilo na Dánsko a Nórsko, v máji na Luxembursko, Belgicko a Holandsko a neskôr na Francúzsko. V júli sa začala bitka o Britániu. Nemecko s pomerne malými stratami obsadilo veľkú časť západnej Európy a jej hospodársky potenciál využívalo na prípravu útoku na ZSSR.

Ohniská vojny sa postupne rozhoreli v Stredomorí a v Afrike, najmä severnej. Boje sa viedli aj v Ázii, predovšetkým v Čine, ale aj v juhovýchodnej Ázii a dostali sa aj na Blízky východ. V apríli 1941 zaútočilo Nemecko na Juhosláviu a neskôr na Grécko.

Rok 1941 znamenal zásadnú zmenu vojnovej situácie. Dňa 22. júna 1941 napadlo Nemecko Sovietsky zväz a v decembri po japonskom útoku na havajský prístav Pearl Harbor vstúpili do vojny aj USA. Ťarchu vojny najviac pocítil ZSSR. Bez jeho vojenskej elity (maršalov a generálneho štábu), ale aj masy vojakov vytrhnutých z bežného života by boj s hitlerovským Nemeckom trval oveľa dlhšie a otázny by bol aj jeho výsledok.

K vojne sa viaže aj hrdinstvo a obetavosť sovietskeho obyvateľstva v zápolí, ktoré za víťazstvo zaplatilo nesmiernu cenu. Trpelo civilné obyvateľstvo na územiach všetkých štátov, kde bola vojna. Súčasťou vojny sa stalo rozsiahle partizánske hnutie vo viacerých okupovaných štátoch. Prelom vo vojne znamenal rok 1943, keď sa začalo vytláčanie vojsk z územia ZSSR. Rozhodujúcimi boli najmä bitka pri Stalingrade (niektoré zdroje uvádzajú, že do zajatia padlo až okolo  milióna vojakov Nemecka a ich spojencov) a pri Kursku (najväčšia tanková bitka v dejinách). Západní spojenci sa v roku 1943 vylodili v Taliansku, ale skutočný tlak na nemecký západný front sa začal až po ich vylodení v Normandii v júni 1944. Napriek tomu, že elitné nemecké vojská jednostaj bojovali na východnom fronte, postup západných spojeneckých síl nebol taký úspešný, ako sa plánovalo. Do vážnych ťažkostí sa dostali najmä v decembri 1944 – januári 1945 v Ardenách. W. Churchill sa obrátil na J. V. Stalina s prosbou o zvýšenie aktivít sovietskych vojsk. Červená armáda na základe tejto žiadosti začala útočiť o osem dní skôr, ako sa plánovalo a prinútila nemecké velenie presunúť časť svojich síl na tento úsek, čo uľahčilo situáciu západných spojeneckých vojsk.

Podať priebeh druhej svetovej vojny v skratke je zložité a dajú sa v ňom uviesť len vybrané udalosti či operácie. Zdôrazníme, že niektoré veci a udalosti sa však nedajú spochybňovať. Nie je preto možné uvažovať o interpretácii druhej svetovej vojny v súvislosti s tým, ako sa dnes deformuje mediálno-politický obraz Ruska. Základné poučenie z najkrutejšej vojny poukazuje na to, že sa treba postaviť proti každému vojnovému úsiliu, nech by sa zdôvodňovalo akýmikoľvek vznešenými či aj exaltovanými slovami. Utrpenie, ktoré v druhej svetovej vojne zažili obyvatelia bývalého ZSSR, ale aj iných štátov, je veľkým mementom.

Nemožno preto bez akýchkoľvek dôkazov obviňovať dnešnú Moskvu z prípravy útočnej vojny proti Európe. Nemožno ľahkovážne prijímať rôzne marginálne nacionalistické vyjadrenia z Ukrajiny podmienené stupňujúcou sa rusofóbiou len preto, aby sa to zapáčilo tým, ktorí majú záujem na nepokoji a chaose.

A nesmie sa zabudnúť ani na zištný a dvojtvárny pohľad Západu na realizáciu svojich záujmov, ktorý viedol aj k druhej svetovej vojne. Samozrejme, aj USA zaplatili krutú daň za víťazstvo, ale ich banky (aj v prepojení Wall Street – City) a hospodárske elity na vojne asi ako jediné aj získali. A celkom nakoniec – ruku na srdce, kto by mohol na potenciálnej vojne zarobiť viac? Štáty, ktorých území by sa bojovalo, alebo kruhy, ktoré im poskytujú pôžičky?

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite

Vyšlo v Literárnom týždenníku 17 – 18/2015