Reklama
Reklama

Nech žije republika!

Počet zobrazení: 1837

Pri otvorení nového Námestia T. G. Masaryka v Bratislave oslovoval poslanec parlamentu za SaS Peter Osuský prítomného Karla Schwarzenberga „Jeho Jasnosť knieža“. Povedal to pod sochou štátnika, ktorý používanie šľachtických titulov zrušil a tento zákaz je stále platný aj v Slovenskej republike ako nástupníckom štáte. To, čo sa u nás „blahosklonne“ prehliada, by sa napríklad vo Francúzsku alebo Taliansku nemohlo stať. Tam sa na republikánske symboly a tradície dbá veľmi prísne. Na Slovensku máme republiku sto rokov, no často mám pocit, že tieto veci stále nemáme vyjasnené.

Po prvýkrát som si to uvedomil v roku 2008 – pri ošiali, ktorý spôsobila návšteva britskej kráľovnej Alžbety II. Tá vzdávaná úcta až hysterické dojatie zo strany nášho obyvateľstva bola veľmi zvláštna, najmä ak si uvedomíte, že nešlo o významného vedca či umelca, štátnika, ktorý zmenil svet, športovca, ktorý dokázal prekonať ľudské možnosti – ale v podstate o bodrú dôchodkyňu, ktorá sa bez vlastného pričinenia stala hlavou Veľkej Británie. Naši novinári písali o nej takmer teologické články, a pritom v tom istom momente nevedeli zachovať ani elementárny rešpekt voči nášmu prezidentovi Gašparovičovi, ktorý bol spoluzakladateľom štátu a na rozdiel od britskej panovníčky si ho občania dvakrát priamo zvolili. Argumentovať, že kráľovná má na rozdiel od našich demokratických politikov noblesu, je prejavom snobských manierov, nie zhodnotenia kvalít človeka. Kráľovská etiketa je ako anglický trávnik. Každý hádam vie, koľko času zaberie jeho vypestovanie a ani spôsoby britskej monarchie nevynašla Alžbeta II. Bol by som zvedavý, čo by žurnalisti omámení úrovňou britskej panovníčky povedali, keby skutočne prehovorila. Sama. Či by im to nadšenie vydržalo. Aj Magda Vášáryová vyzerala noblesne, kým prednášala naučené texty. Porovnávať kráľovnú s politikmi, ktorí prešli vyhňou demokratických volieb a musia národ presvedčiť silou argumentov, nie blahosklonným mávaním a imidžom Červenej Čiapočky, je skutočne poriadne od veci. Pohľad na omdlievajúce davy, ochotné v tom čase premrznúť na kosť len aby z diaľky skôr vytušili, ako uvideli siluetu kráľovnej, bol z racionálneho odstupu skutočne čudný. Rovnako ako pohľad na strémované celebrity, ktoré si robia starosti, ako uspejú v tých niekoľkých sekundách svojho života a trasú sa od vzrušenia pri dotyku ruky drobnej ženy, ktorá má stisk asi ako mŕtva ryba. Akoby v tej chvíli na nich prešiel nejaký odlesk kráľovského majestátu a každý sa snažil rozprávať tak trochu vznešenejšie, dôstojnejšie či (povedzme si to úplne nearistokraticky) predposrato. Ako napríklad vtedajší bratislavský primátor, ktorý, lapajúc po dychu, skutočne veľmi noblesne a pomaly oboznámil televíznych divákov s tým, že „umožnil“ Alžbete II. spoznať jeho námestníkov... Kráľovná toľkú poctu určite nečakala.

prezihair.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Veľmi podobné nepatričné správanie sa dalo pozorovať počas dnešného inauguračného dňa. Kým neoficiálnu reklamnú agentúru Zuzany Čaputovej Zomri najviac znervóznilo, že Andrej Danko bol vďaka svojmu nepatrične dlhému prejavu fakticky sedem minút prezidentom republiky, na celom akte boli rušivé oveľa závažnejšie prvky, ktoré minimálne vzbudzujú rozpaky. Napríklad oslovenie „Vaša Excelencia“ v republike nenáleží domácemu prezidentovi, ale iba zahraničným vysokým štátnym predstaviteľom a veľvyslancom. Slávnostná bohoslužba Te Deum nepatrí do republikánskej tradície. Je to pozostatok korunovácie kráľov, prezidenti Masaryk a Beneš ju striktne odmietali a nie je náhodné, že je to tradícia totalitných hláv republiky – Emila Háchu, Jozefa Tisa a Klementa Gottwalda. Tí si totiž potrebovali svoj majestát potvrdzovať a posilňovať aj takýmto spôsobom. Slovenská republika sa však podľa ústavy neviaže na žiadne náboženstvo, čo by nás malo viesť podobne ako prezidenta Masaryka k odmietnutiu ďakovnej bohoslužby za prezidentku ako oficiálneho štátneho aktu. Ak už teda chce byť Zuzana Čaputová naozaj prezidentkou všetkých, teda aj tých 750 000 ľudí bez náboženského vyznania.

Zdá sa však, že časti spoločnosti to vôbec neprekáža. Naopak, mnohým ľuďom sa ceremoniály, ktoré sú historickým reliktom monarchistických čias, evidentne páčia. Na viacerých osobách v centre Bratislavy bolo vidieť, že sú doslova roztrasené z toho, že sa mohli dotknúť pani prezidentky, jedna pani sa z toho dokonca hystericky zrútila a iná sa Novému Času zverila: „Keď som jej podala ruku, tak som mala pocit, že ona je pre Slovensko ako svätý otec František pre cirkev.“ Čo je úplne šialené, ale práve toto musíme brať do úvahy: existuje tu nemálo ľudí, ktorí prezidenta nechápu ako ochrancu ústavy a demokracie, ale ako kráľa či pápeža, ku ktorému môžu vzhliadať. Na mieste je potom však otázka, či si naozaj želáme republiku a rozumieme jej princípom.

Táto diskusia u nás vlastne nikdy neprebehla. Pritom minimálne latentné monarchistické sklony malo Slovensko vždy. Úvahy o monarchii stáli už pri zrode slovenského politického myslenia. Dokonca aj tzv. uhorskí jakobíni z roku 1795, ktorí chceli v habsburskej ríši presadiť myšlienky Francúzskej revolúcie, boli v skutočnosti girondistami, lebo chceli premeniť Uhorsko na federálnu konštitučnú monarchiu, nie republiku podľa parížskeho vzoru. Ľudovít Štúr v roku 1849 tvrdil, že Slováci zmýšľajú s cisárskou vládou tak úprimne ako málokto v monarchii. V tom čase žiadali štúrovci vytvorenie od Uhorska nezávislej korunnej krajiny na čele s kniežaťom. Republiku v tom čase presadzovala len malá časť slovenskej inteligencie bojujúca v tom čase na opačnej strane – v tábore kossuthovskej revolúcie. Podobne sa uvažovalo ešte v šesťdesiatych rokoch 19. storočia, keď sa rátalo s tým, že na čele slovenskej autonómie (so sídlom v Nitre) by malo stáť knieža, ktoré by bolo členom vládnucej kráľovskej rodiny. Ani počas prvej svetovej vojny monarchistické nálady Slovákov neopustili. V čase rokovaní o povojnovom usporiadaní stredoeurópskeho priestoru Zväz česko-slovenských spolkov na Rusi prijal v marci 1915 rezolúciu, v ktorej predložil svoj zámer: vytvoriť samostatnú československú ríšu na čele s kráľom. Podobne uvažoval aj generál Štefánik, ktorý mal s profesorom Masarykom spor, keďže nechcel republiku, ale monarchiu, na čelo ktorej chcel dosadiť niekoho z talianskej kráľovskej rodiny.

To však nič nemení na tom, že už sto rokov sa snažíme pestovať republikánske tradície. Sám zakladateľ republiky T. G. Masaryk sa tomu venoval veľmi húževnato a uvedomil si, že aj jeho prezidentský úrad má mnoho monarchistických prežitkov. Postupne sme ich však odbúravali. Len pred pár rokmi sme zrušili trestný čin hanobenia hlavy štátu, čo bol pozostatok trestného činu hanobenia cisárskej rodiny – prvok, ktorý nemá v demokratickej republike svoje miesto. Stále však máme v našom zriadení niektoré historické relikty monarchie, ako napríklad vymenovanie vysokoškolských profesorov prezidentom – odborný akt, do ktorého nemá hlava štátu čo zasahovať. Tieto veci treba jednoznačne vyriešiť. Je najvyšší čas povedať si, že skutočné tradície Slovenskej republiky sú republikánske a že je pomerne nevkusné, ak sa každú chvíľu hráme na niečo iné. Hysterické výkriky Bratislavčanov počas návštevy britskej kráľovnej (alebo akéhokoľvek monarchu) typu „Boh ochraňuj kráľovnú!“ mi pripadajú absolútne nemiestne, a to nielen preto, že pri pohľade na desiatky bodyguardov nevdojak zapochybujete, kto tu tomu vlastne velí. Predovšetkým preto, lebo je trápne spochybňovať samých seba a hrať sa na poddaných Jej Veličenstva. Iste, nie sme v tom sami. Rovnako čudné je, ak si v budove parlamentu Maďarskej (zdôrazňujem) republiky uvedomíte, že najposvätnejšou relikviou, ktorej sa vzdáva úcta, nie je úrad prezidenta, ale svätoštefanská koruna, ktorá aj tak nie je svätoštefanská, lebo pochádza z 12. storočia, ale to nikomu nebráni v tom, aby sa pri nej každú hodinu menila čestná stráž.

Snažiť sa šaškovať a podobať sa na kráľovstvo v prejavoch uctievania hlavy štátu je však absolútny nezmysel a nevkusný gýč. Chcem len dúfať, že sa nasledujúcich päť rokov nebudú médiá sústreďovať na šatník pani prezidentky, ako to robili v posledných dňoch, ale na výkon jej funkcie. Tradícia sa nedá nahradiť teatrálnosťou. Monarchia v Británii má svoje hlboké korene. Keď som tam žil, nemohol som si nevšimnúť, že fotografia stretnutia (hoci len náhodného) s členom kráľovskej rodiny je najcennejšou relikviou v každej britskej domácnosti. Podobne je to aj v Španielsku, Švédsku alebo Dánsku (mimochodom, je pozoruhodné, že návšteva týchto monarchov v nás toľko nadšenia nevzbudila, hoci ide o rovnako staré rody, navyše bez väčších škandálov – v porovnaní s manželmi Windsorovcami – čo len potvrdzuje, že sme podľahli tzv. mediálnej inscenácii). Dokonca aj moji ľavicoví priatelia z týchto krajín sa ma neraz nechápavo pýtali, ako môžeme za hlavu štátu považovať osobu, ktorú nezvolí ani tretina národa a po piatich rokoch hľadáme inú. Tieto historické skúsenosti sa skrátka nedajú ničím nahradiť.

Je pochopiteľné, že vzhľadom na doterajší marazmus slovenskej politiky nástup Zuzany Čaputovej mnohí ľudia spájajú s nádejami. Nevidím nijaký dôvod hlbšie komentovať jej prejav, hoci bolo vidno, že sa snaží obsiahnuť všetky témy, čo so sebou nesie vždy riziko banálnosti a povrchnosti. To, že chce byť prezidentkou všetkých občanov, je povinná jazda všetkých hláv štátov, ktorých si pamätám. To je pekný záväzok, ale nemá zmysel ho vyzdvihovať, lebo len pred niekoľkými hodinami odišiel z Prezidentského paláca človek, ktorý vo svojom inauguračnom prejave tiež sľuboval spoločenský zmier a napokon zanechal túto spoločnosť rozoštvanú ako nikdy predtým. Rovnako však nevidím dôvod na to, aby sme ju kritizovali za pekné reči. Čo je to za správanie, keď nová hlava štátu ešte len vystúpi z auta a nejaký hlúčik na ňu ziape „Hanba!“?? Aký dôvod má nadávať na ňu za to, že chce ľudí spájať, ponúknuť im nádej a prispieť k tomu, aby bolo Slovensko lepšie miesto pre život? To sú predsa ciele, voči ktorým sa nedá namietať. Politikov treba posudzovať podľa skutkov, nie podľa rečí. Ak aj patríte k tým, ktorí Zuzane Čaputovej nedôverujú, takýmito nenávistnými prejavmi neoslabujete ju, ale možnosť celospoločenského zmierenia. Mimochodom, to isté by som očakával od nej alebo od Andreja Kisku, ktorý iba moralizoval o nenávisti, ale nevšímal si ju vo vlastných radoch, iba v tábore jeho protivníkov. Takto sa však pohnúť dopredu nedá. Musíme začať od seba. Všetci. A nepodliehať ani nenávisti, ani kultu osobnosti. Skutočná demokracia sa totiž neznesie ani s psychotickou polarizáciou, ani s morálnym gýčom umelo vytváranej jednoty spoločnosti. Nech žije republika!


(Status na FB 16. 6. 2019)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama