Nemecké voľby – príklad personálnej únavy

Počet zobrazení: 3890

Takmer dva roky sa venujem kauze „Merkelová“. Vo svojich článkoch som sa snažil upozorniť, že mediálny obraz kancelárky, ktorý ponúkali a ešte stále ponúkajú svetové i domáce médiá, je absolútne nekritický, podlízavý, bez akejkoľvek racionálnej reflexie jej spôsobu a výsledkov vládnutia.

germany17.jpg  Kresba: Ľubomír Kotrha

Jej základný politický program tvorila snaha obmedziť nemecký sociálny  štát a zaviesť kapitalizmus amerického typu. Najprv v Nemecku a potom aj v celej EÚ, čo dokazovala nedemokratickým spôsobom pretláčania transatlantickej zmluvy medzi EÚ a USA.
Pani Merkelovú po osobnostnej stránke by sme mohli charakterizovať ako političku, ktorá vyznáva dva ciele.

  1. Slúžiť Nemecku a z pohľadu tejto krajiny riešiť i všetky problémy EÚ.
  2. Presvedčiť Nemcov, že je nenahraditeľná, že Nemecko v podstate nemá inú alternatívu okrem pani Merkelovej.

Jej stratégia spojená s osobnostnými črtami tvorili základ jej politiky počas jej troch funkčných období.
Médiá v Nemecku, EÚ i v USA vysoko oceňovali jej domácu a zahraničnú politiku.
Niektoré médiá i dnes, po skončení parlamentných volieb, komentujú ich výsledky tak, že žiadna politická revolúcia sa nekoná a že Nemci sú spokojní so svojou kancelárkou. Sú presvedčení, že ani migračná politika nerozdelila Nemecko a že väčšina (60 %) politických strán s touto politikou súhlasí.
Títo komentátori sú spokojní s ubezpečením pani Merkelovej, že do Vianoc by chcela vytvoriť novú koaličnú vládu a po štvrtý raz sa ujať Nemecka a EÚ. Ubezpečujú nás, že život v Nemecku pôjde v starých koľajach...
Takýto optimizmus nezdieľa ani pani Merkelová sama. Priznáva, že voľby dopadli trošku ináč, ale je pripravená viesť debatu s každou politickou stranou, ktorá sa dostala do Bundestagu.
Pani Merkelová má všetky predpoklady zvládnuť takéto rokovania, pretože v stranícko-personálnych situáciách je mimoriadne zdatná a úspešná. Jej manévrovací priestor je teraz však obmedzený a v zásade ani jeden variant nie je ideálny.

Aké sú riešenia z tejto situácie?
Reálne existujú iba dve možnosti, ako a s kým vytvoriť novú vládu.

  1. Tzv. jamajská koalícia, t. j. CDU-CSU, FDP a Zelení. Problematickým partnerom v tomto zložení je FDP, ktorá môže požadovať významné zmeny v jej doterajšom vládnom programe. Rovnako to nebude mať ľahké ani s jej tradičným partnerom CSU, ktorý utrpel vo voľbách veľké straty.
  2. Koalícia CDU-CSU, SPD a Zelení by dávala väčšiu šancu udržať akú-takú kontinuitu jej programu demontáže sociálneho štátu a vytvorenie spoločného trhu EÚ s USA, a tým vytvoriť predobraz novej, celoplanetárnej spoločnosti.

Obe koalície sú však ťažko vytvoriteľné a aj ich prípadné uskutočnenie bude skôr provizóriom na krátky čas.
Rozdiely v programoch jej potenciálnych koaličných partnerov a odmietanie doterajšieho spôsobu vlády pani Merkelovej zakladá vysokú pravdepodobnosť, že Nemecko pôjde do nových volieb, alebo príde k zmene na pozícii hlavného vyjednávača.
Jednou z možností je aj vlastný, pomerne radikálny zásah do svojho programu, ktorým fakticky by pani Merkelová poprela svoju politickú minulosť. Nakoniec by ju to ani tak nemuselo bolieť, lebo nie je z jej hlavy. Je to produkt euro-amerického mainstreamu a globálnych finančných korporácií.
Nemenšie problémy bude mať i s bývalými partnermi, s ktorými vládla. SPD aj CSU za svoju podlízavosť a nekritickú podporu získali najhoršie volebné výsledky.
SPD na volebné výsledky reagovala okamžite vyhlásením, že odchádza do opozície.
Je však komické, s akou hrdosťou, elánom a chuťou jej predseda Martin Schultz vyhlásil, že „SPD, verná svojim tradíciám, nastupuje do opozície, kde sa chce okamžite pustiť do ostrého zápasu s extrémistickou AfD.“

Čo nám chce pán Martin Schultz a jemu podobní rétori v Nemecku i na Slovensku povedať?  Kto sú tí, čo predstavujú toto „fašistické a nacistické nebezpečenstvo?“
Pani Merkelová si uvedomila zložitosť tohto problému, a preto výzvy k ostrému boju na život a na smrť s nacistami v AfD necháva na svojho pomocníka z volieb, na pána Martina Schultza.
Pani Merkelová vie, že nemôže vyhlásiť 6 miliónov nemeckých voličov, ktorí volili AfD, za nacistov. Ako vyhlásila po oznámení výsledkov volieb, ona chce iba priviesť späť do CDU jeden milión voličov,  ktorí od nej odišli do AfD.
Keby Martin Schultz bol autonómny politik, ktorý je schopný vnímať realitu, asi by sa mal tiež skôr sústrediť na 500 000 svojich bývalých voličov, ktorí mu dali košom a tiež prešli k AfD.
Nie je predsa mysliteľné, že radikálnymi extrémistami, akýmisi podľuďmi sa ich voliči stali len čo prestali podporovať CDU-CSU či SPD. Keby pán Martin Schultz bol schopný a ochotný si priznať, že títo voliči odišli pre jeho liberálnu politiku a pretláčanie podozrivých bruselských politík, bol by oveľa bližšie k pravde.
Myslím si, že pán Schultz je taký politik, ktorý by na „volanie vlasti“ počul v prípade, že sa nebude dať vytvoriť nová koalícia a určite by preto zmenil svoj názor.
Jeho budúcnosť strany je však otázna za jeho predvolebný zápas, z ktorého nebolo jasné, či bojuje o post kancelára, alebo iba o post ministra zahraničných vecí vo vláde pani Merkelovej.
Sesterská CSU, ktorú čakajú krajinské voľby na budúci rok, určite nepodpíše koaličnú zmluvu bez zásadných zmien a garancií.

Výsledky volieb ukazujú, že všetky tri strany utrpeli najväčšiu porážku od konca vojny. Zodpovednosť za túto prehru treba hľadať v ich lídroch a najmä v hlavnom lídrovi Veľkej koalície, pani Merkelovej.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984