Reklama
Reklama

Neobyčajný román o ľudskom srdci

Počet zobrazení: 1390

Každý človek má mamu a každý teda dostáva do vienka veľkú lásku. Je to pud, ale býva až posvätný. Láska medzi matkou a dieťaťom má mnoho podôb – koľko je ľudí, toľko variácií aj na túto tému. Jeden konkrétny príbeh predkladá spisovateľ Michal Záleta (nar. 1947 v Olejníkove) v novom románe Tohoročné slnko vás už nezahreje (vydavateľstvo Iris).

Je to kniha o živote a smrti, ale najmä o ľudskom srdci, jedinečnom orgáne, ktorý okamžite reaguje na to, čo sa s nami deje. Rozbúcha sa, stíši, zovrie…

zaleta_slnko_ram.jpg
Michal Záleta: Tohoročné slnko vás už nezahreje
Iris 2021, 368 strán

Autor vyrozprával, ako to cíti jednotlivec, ale poukázal aj na to, čo všetko musia dnešné srdcia vydržať. Vyčerpáva ich láska aj politika, vzťahy, zmeny, ambície, existenčné neistoty aj otázna budúcnosť sveta. Ľudia hľadajú útechu a istotu vo svojich koreňoch, posilňujú sa sebapoznaním. Kto sme, odkiaľ a kam ideme?

Tento dávny „slogan“ ožíva, je námetom mnohých súčasných próz u nás aj vo svete. Náš autor z tohto toku vyčnieva detailným spracovaním námetu. V obsiahlom texte sa sústredil najmä na jednu postavu rozprávača príbehu, ktorú rozfázoval veľmi podrobne, ako keby to bolo jej EKG. Záchvevy však nevyjadruje graf, ale slová, obrazy, pocity. Z príbehu rodiny, o ktorej čítame, priam počuť tlkot srdca.
 

Uzlík nervov

Titulok Tohoročné slnko vás už nezahreje je výrok adresovaný mame, ktorá v naplnenom veku zomrela. Už po pohrebe syn odpratáva sneh, a keď spoza mrakov vyjde slabé slnko, takto si povzdychne.

Z vety vyplýva, že syn mame vykal, čo je dnes už nezvyčajné. Románu to dáva tmavší archaický nádych, hoci kniha je napísaná sviežim aktuálnym jazykom, nehovoriac už o obsahu. Príbeh sa podobá na osud mnohých rodín v dnešnom svete.

Rodičia žijú vo vzdialenej obci asketickým roľníckym spôsobom, v starej chyži, uprostred prírody, pri riečke, v ktorej si nalovia pstruhy na raňajky, kým syn je v meste a má banálne povinnosti.

S rodiskom ho spája – okrem zriedkavých návštev na výnimočné sviatky – iba telefón. A to aj vtedy, keď mama ťažko ochorie Nemôže sa hneď vychytiť a zostať pri nej, doma. Doma je predsa už v Bratislave, má tam rodinu, ženu, dcéry, prácu, chatu.

Táto situácia prináša muky, túžbu rozdvojiť sa, byť tu aj tam. Kde má vlastne človek byť? Čo má robiť? Záleta vytvoril presvedčivý typ rozháraného dnešného človeka, uzlík nervov, ktorý sa potáca medzi rôznymi tlakmi.

Jeho splašené srdce nevládze zdolať všetko to, čo sa dnes od človeka požaduje, čo človek sám chce. Och! Byť tak denne so svojimi blízkymi, s celou rodinou! Bývať na jednej ulici, na jednom dvore, všetko by bolo možno ľahšie!

Michal Záleta už túto tému spracoval pred časom v básnickej zbierke Pamäť dvora. Píše v nej o potrebe blízkosti. Telefón nedokáže sprostredkovať všetko. Aj v najnovšej próze si hlavný hrdina každý deň v stanovenom čase telefonuje so sestrou, ktorá mu poskytuje čerstvé informácie o chorej mame, ale autor šikovne vystihol, čo to je za komunikáciu, koľko nervov ho stojí.

Aké myšlienky ho prenasledujú a aké spomienky ho posilňujú. A to ešte by mal hovoriť s lekármi. Ako sa k nim však dostať?

Je vybudený, spytuje si svedomie, je k sebe otvorený. Táto spoveď sa dobre číta, mnohí v nej nájdu aj svoje zmätky. V týchto pasážach próza prestáva mať onen archaický nádych, stáva sa modernou, vecnou a nervnou.

Umučený dohadmi, výčitkami, obavami, láskou, napokon syn znova sadá do auta a putuje do vzdialených rodných končín. Osud sa naplní a autor pointuje: obracia smrť zo všetkých strán, poťažká ju, hodí o stenu, skloní sa pred ňou, obsmieva ju, uzná ju.
 

Rodina je svedok histórie

A rovnako to robí so životom – ako to všetko bolo? Ako mama a otec žili? Čitateľ si oboch rodičov obľúbi a prežíva s nimi nielen históriu rodiny, kraja, ale celého stredoeurópskeho regiónu. A žasne, že zdanlivo obyčajný život dokázal naplniť takúto obsiahlu a posilňujúcu knihu.

Na strane 311 napríklad čítame: „Po robote, večeri, po všetkých správach, keď nás už nezamestnával a nevyrušoval nijaký vonkajší podnet, sme takto sedávali v trojici. Otec na stolčeku a mama so mnou na posteli.

A keď sa po ôsmej, aspoň na pol hodiny ukázala sestra, a sadla si na stoličku hneď pri dverách, vtedy zavládlo v tejto letnej chyžke čosi, čo by som mohol nazvať nebeským pokojom alebo pôvodnou rodinou. Nikdy sme nehovorili veľa, myslím, že častejšie bolo počuť ticho ako nás. Ale rozchádzali sme sa, ako by sme prerozprávali deň…“

Dnes je to presne naopak – každý rozpráva a nikto nikoho nepočúva. Hádam spisovateľ bude mať viac šťastia. Veď napísal optimistický román o tom, čo zostáva po živote: Nie je toho málo.

(Text vyšiel na Pravda.sk 3. 6. 2021)

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama