Reklama
Zľavy na wellness pobyty
Reklama

Neomarxizmus a krčmová politológia

Počet zobrazení: 5306

V rôznych konšpiračných, ultrakonzervatívnych a neofašistických magazínoch či weboch sa v poslednom čase mimoriadne rozmáha takzvaná „krčmová politológia“. Odborným termínom s ustáleným významom sa priraďujú úplne iné významy a vzniká z toho neuveriteľný guláš, ktorý mi pripadá ako vysokoškolskému učiteľovi politológie striedavo humorný a striedavo nebezpečný.

V minulosti som si všimol, ako sa prekrúcajú pojmy „fašizmus“ a „nacizmus“, pri ktorých krajná pravica na Slovensku často využíva svojské definície, pod ktoré by sa nezmestili ani Adolf Hitler či Benito Mussolini. Ale ešte vtipnejšie pôsobí zmätok v používaní pojmu „neomarxizmus“, ktorému som sa podrobne venoval v piatich vedeckých knihách (najviac v knihe Späť k Marxovi?) a nevychádzam z údivu, čo všetko podľa našich krčmových politológov toto slovo označuje, či už vo vzťahu k hodnotovým alebo európskym otázkam.

Neomarxizmus je vraj liberalizmus


Krajná pravica je z nejakého bližšie nešpecifikovaného dôvodu presvedčená, že pojem „neomarxizmus“ označuje výlučne zástancov kultúrno-liberálnych názorov (obhajcov ľudských práv, menšín, ľudí s inou sexuálnou orientáciou, ženskej rovnoprávnosti, multikulturalizmu a pod.). Túto absurdnú definíciu neomarxizmu neofašisti aplikujú na tých najrôznejších politikov a aktivistov, a to dokonca bez ohľadu na to, či sú socialisti alebo pravičiari, a teda sa pod pojem „neomarxizmus“ občas dostane aj vyhranene kapitalistický a pravicový politik, napríklad Martin Poliačik, z čoho by si nejeden politológ trhal vlasy. Pravičiari vždy Marxa a všetky formy marxizmu odmietali. Marxizmus je výlučnou doménou ľavice. Aspoň toľko by pravicoví extrémisti mohli vedieť.

Niektorí „krčmoví politológovia“ dokonca považujú „neomarxizmus“ za prejav oddanosti Bruselu a istú formu fanatického nadšenia z Európskej únie, čiže podľa tejto svojskej definície je neomarxistická väčšina Európskeho parlamentu, čo je takisto mimoriadne cenný zápis do dejín humoru.

Čo je neomarxizmus v skutočnosti

               
Neomarxizmus je v skutočnosti pojem, ktorý označuje marxistické teórie, ktoré sa rozvíjali v západnom myslení v 20. storočí. Odmietali sovietsky dogmatizmus a stalinské režimy. Ako prví neomarxistickí autori sa spomínajú predstavitelia Frankfurtskej školy, napríklad Herbert Marcuse, Max Horkheimer či Erich Fromm, ktorí upozorňovali na totalitnú povahu kapitalizmu a osvietenstva. Ich dielo bolo prejavom interpretácie Marxa, ktorá bola hlboko demokratická a humanistická.

Inšpiráciou pre neomarxizmus bolo aj dielo Antonia Gramsciho, ktorý upozorňoval na kultúrny a hodnotový zápas, ktorý musí prebehnúť v spoločnosti, ak má byť porazený kapitalizmus. Iní neomarxisti písali po druhej svetovej vojne o tom, aký je kapitalizmus sociálne nespravodlivý a obhajovali demokratický socializmus, postavený na plnom rešpekte k ľudským právam a slobodám. To platí napríklad pre tzv. analytický marxizmus, čo je anglosaský neomarxistický prúd, o ktorom som napísal niekoľko kníh. Skrátka, neomarxizmus sa zameral na také interpretácie Marxa, ktoré v sebe dokázali skĺbiť antikapitalizmus a demokratický humanizmus. Také sú fakty.

Sú neomarxisti aj britskí konzervatívci?
 

V politickej oblasti sa neomarxizmus v dnešnej dobe spája najmä s radikálnou ľavicou, ktorú momentálne v Európe predstavujú také strany, ako napríklad Syriza v Grécku či Die Linke v Nemecku. Spája ich kritika kapitalizmu, boj za sociálnu rovnosť, odpor voči neoliberalizmu a vykorisťovaniu, obhajoba chudobnejších a zraniteľnejších ľudí. Všetky neomarxistické strany veľmi radikálne kritizujú Európsku úniu za to, že je neoliberálna a elitárska. Žiadne zbožňovanie EÚ žiadnej neomarxistickej strane nikdy ani nenapadlo, spomeňte si na Janisa Varufakisa či Alexisa Tsiprasa z gréckej Syrizy.

V severských a západných štátoch je bežnou výbavou radikálnych ľavicových strán aj kultúrny liberalizmus, vrátane multikulturalizmu či feminizmu, ale to je bežnou výbavou prakticky každej politickej strany na západe a severe Európy (s výnimkou krajnej pravice), čiže nejde o nejaké špecifikum neomarxizmu či radikálnej ľavice. Partnerstvá homosexuálov, napríklad v Británii podporujú aj konzervatívci (ktorí – mimochodom – z duše nenávidia Marxa a neomarxistov) a to isté často platí aj pre iné severské a západné štáty, kde sa ľavica aj pravica zhoduje na progresívnej ľudsko-právnej agende. Naopak, existujú neomarxisti, ktorí vôbec témy kultúrnych menšín nepovažujú za dominantné a zaoberajú sa takmer výlučne ekonomickou kritikou kapitalizmu.

Tolerantní môžu byť ľavičiari aj pravičiari
 

Som neomarxista a nikdy som sa tým netajil. Rovnako som sa nikdy netajil, že zastávam liberálne kultúrne názory, čo sa týka rovnoprávnosti menšín, aj tých sexuálnych. Ale moje liberálne názory v ľudsko-právnej agende nie sú automatickým následkom toho, že ma inšpiroval Marx, Marcuse či Roemer. Sú následkom môjho otvoreného myslenia a tolerancie. A tolerantní môžu byť tak ľavičiari  ako aj pravičiari, tak marxisti ako aj nemarxisti, tak radikáli ako aj umiernení politici. Žiaden logický a výlučný súvis s neomarxizmom tu neexistuje.

Splietať pojmy „neomarxizmus“ a „liberalizmus“ je šialené. Ale som si istý, že „krčmovej politológii“ je to jedno. Neofašisti si potrebovali nájsť nový výraz pre svojho klasického nepriateľa, ktorým boli v časoch Hitlera „židoboľševici“, a tak si našli pre údajných „boľševikov“ nový výraz, ktorému absolútne nerozumejú.

Fašistické besnenie kedysi stálo život milióny Židov aj marxistov. Dávajme si pozor na to, aby sa „krčmovej politológii“ nepodarilo šíriť nenávisť voči ľuďom, nech ich onálepkujú akokoľvek kuriózne. Neofašisti potrebujú zámienky na besnenie, nepotrebujú fakty. Ale možno je tu predsa nádej, že sa poniektorí ich sympatizanti začnú vzdelávať a pochopia, ako veľmi sú popletení.

Priemer: 3.7 (43 hlasov)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa ľavičiar
#1
Ladislav Hvižďák
31. máj 2016, 11:37

Pán Blaha. Keby toto mal byť hlavný problém na našom malom Slovensku tak Vám dám 5 bodov. Pristali ste na druhoradú hru tých, ktorí túto spoločnosť rozdeľujú. Vy ako ľavičiar a strana, ktorú zastupujete by mala v prvom rade zastupovať tých, ktorí žijú v tejto našej neslobodnej "ďžamahírií ", ktorí vytvárajú hodnoty, ktorí aby prežili musia cestovať za prácou aj na druhý koniec sveta, ktorí dennodenne sú nenormálne vykorisťovaní, ktorí robia za minimálne mzdy, ktorí odpracujú neraz v mesiaci aj 250 hodín v práci neraz aj dvoch, ktorí sú aj 7 a viac rokov "dočasnými" zamestnancami požičiavanými ako veci na trhu práce, ktorí dennodenne majú na výber z našich "perfektných" potravín s 1 až 15 E čkami, ktorí majú na výber v našich televíziach sa dať oblbovať s primitývnym a nedôstoným programom, ktorí sa už tešia ako sa nedožijú dôchodku a ak tak ako vyberači popolníc, ktorí vidia ako sú dávané stimuly a podpora hlavne zahraničným investorom-kolonizátorom, ktorí pri ladení   rozhlasových prijímačov musia stráviť desiatky minút aby počuli slovenskú hudbu, ktorí sa boja mať deti lebo sú v dnešnej spoločnosti "drahé" , na ktorých ste vy poslanci za 27 rokov vymysleli toľko zákonov ako ich ošklbať a aby za tu dobu zistili, že tie zákony platia nie pre všetkých rovnako. Máme rovných a rovnejších. Toto riešte a nie nejaké pojmy, ktoré aj tak skoro nikoho nezaujímajú. 

A konečne si uvedomte, že ten akože ekonomický rast ekonomiky na Slovensku je aj napriek politike a politikom. Lebo Slováci robia, chcú a vedia. Bohužiaľ za almužnu v porovnaní s kolozátormi i okupantami. A to strašenie Ruskom zo strany NATO a kolonizátora spoza veľkej mláky má iba zabezpečiť nemennosť súčasného nenormálneho stavu. Vedia, že ľudia sú už nasraní a boja sa toho.

Obrázok používateľa Milan Antal
#2
Milan Antal
31. máj 2016, 19:13

Pán Blaha, tiež som si všimol to stotožňovanie neomarxistov a buržoáznych liberálov. A na rozdiel od Ladislava Hvižďáka to trochu považujem za problém, pretože  ľudia namiesto ľavičiarov dávajú hlasy Kotlebovcom. A poškodzuje sa meno marxizmu.
Lenže nie ste v tom celkom nevinne, podľa správania si vás ľudová tvorivosť stotožňuje. A neomarxisti sa nemôžu správať až tak odlišne od pravicových liberálov, aj keď sa verbálne hlásite k iným cieľom. Západný neomarxizmus ako aj pravicovo-buržoázny liberalizmus sú v podstate už slepou vývojovou líniou.

Celý problém spočíva v indeterministickej podobe západného neomarxizmu. Marxizmus je determinizmus a bez determinizmu západní myslitelia stvorili len jeho abstraktnú, od jeho podstaty vyklieštenú, neživotnú podobu, ktorá nemala a nemá žiaden kontakt s praxou, preto si vymýšľa teoretické pseudoproblémy a utápa sa v slepej línii ľudských práv – napr. homosexuálov. Namiesto toho, aby sa neomarxisti naozaj venovali naplno zápasu za práva ľudí práce, teda tých, ktorí živia túto spoločnosť, tak sa starajú o práva homosexuálov (aj Vy osobne, Gabika Rothmayerová si išla nohy polámať, aby stihla dúhový pochod, hoci prvomájové oslavy práce znosila pod čiernu zem), Rómov (Monika Beňová je masám až priveľmi známa), vzťah k imperializmu USA a NATO, a ďalšie podobné aktivity, podľa ktorých si vás jednoducho ľudia stotožňujú s pravicovými liberálmi.

Ja pritom netvrdím, že Vám osobne nejde o práva pracujúcich, ale aj Smer v tomto smere robí pomerne málo, viac kozmetické úpravy ako skutočné kroky. Nedivím sa mu, Smer je síce ľavicová strana, ale ľavicová strana systémovo patriaca do kapitalizmu. A vari chcete tvrdiť, že nie je liberálna? A zo Smeru v ideovom duchu počuť najviac Vás osobne, takže si nakoniec ľudia stotožňujú Smer s neomarxizmom, hoci on s neomarxizmom má máločo spoločné. Snažíte sa skrátka o nezlučiteľné veci a robíte tým medvediu službu aj Smeru, aj marxizmu.

Inak, ja osobne sa považujem za liberálneho komunistu, tam tá pozícia je jasne odlíšená od pravicovo-buržoáznych liberálov.  A ja nemám problém stotožniť sa s viacerými požiadavkami národne orientovaných ľudí, aj keď ideovo sme protikladní, ale v základných požiadavkách sa vieme stotožniť(nie imperializmu, ochrana národných záujmov proti imperializmu, aj v integrovanej európskej či svetovej ekonomike, nie jednostranná orientácia na  NATO a proti Rusku, sociálna spravodlivosť, ap.).  Priznám sa, nechápem aj pozíciu Smeru pritakávaním umelej jednote EÚ, s USA a najmä voči Rusku.  Prečo, preboha sa v EÚ zdôrazňuje nutnosť jednotnej zahraničnej politiky, hoci neexistuje jednotný európsky štát, ale fakticky len súhrn štátov, takže tzv. jednotná zahraničná politika EÚ je len obyčajným prejavom imperializmu, hoci rozhodujúce oblasti, ako je spoločná daňová politika, žiadne daňové raje, rozpočtová politika, mzdová politika (za rovnaký výkon rovnaké mzdy), ap. To tiché pritakávanie imperializmu zrejme najviac poškodzuje povesť Smeru.

Toto nechápte ako kritiku, ale zamyslenie nad príčinami toho, že časť ľudií viac verí Kotlebovcom ako Smeru alebo iným ľavicovým stranám. Zdrojom týchto postojov sú neriešené hlavné problémy spoločnosti.

Obrázok používateľa Milan Antal
#3
Milan Antal
31. máj 2016, 20:02

Ešte k téze, že marxizmus je výlučnou doménou ľavice. A že pravičiari vždy Marxa odmietali. Áno, pre súčasnosť sa to dá tak povedať, v súčasnosti ide tie diskusie odrážajú skôr zmätok  v hlavách ľudí.

Lenže ten zmätok odráža zároveň relatívnosť tých téz, ktoré ste vyslovili. Nedá sa totiž celkom povedať, že marxizmus je ľavicovou teóriou či ideológiou. Marxizmus je v prvom rade vedou, založenej na deterministickom chápaní dejinného vývoja až potom ideológiou. Viem, že s tým nebudete súhlasiť, ale to je jedno.  Marxizmus ako determinizmus možno považovať za ľavicovú teóriu a ideológiu len v tom zmysle, že ľavicovou tradíciou je aj pokrokovosť (zameranie na zmeny, pokrok),  revolučnosť.  Aj metóda marxizmu, materialistická dialektika je svojou povahou revolučná.

Determinizmus však odvíja zodpovedajúci typ spoločnosti, spoločenských väzieb od technologickej úrovne a úrovne výrobných síl. A tie dávno prekročili úroveň národného kapitalizmu či socializmu, plne sa integrovali a globalizovali. Pritom neomarxizmus stále básni niečo o tom, čo má nasledovať po kapitalizme, neberúc do úvahy celú jednu spoločenskú epochu. Tu už treba riešiť, čo  po socializme, čo po globálnej forme. Z tohto hľadiska nie je ani revolučný, ani pokrokový, teda ani ľavicový, skôr zaspal dobu. A zodpovedá len katedrovým potrebám, ale nie potrebám súčasného výrobno-technologického vývoja a potrebám kvalifikovanej pracovnej sily. Ako sa napr. vyrovná s výzvami tzv. štvrtej priemyselnej revolúcie? Nebude aj to zdroj toho, že masy prestávajú dôverovať tzv. ľavici, ktorá v skutočnosti už nie je ľavicou a marxizmu, ktorý v skutočnosti už nie je marxizmom?

Tá nedôvera k marxizmu a ľavici má zdroj nielen u neomarxistov a kapitalistickej ľavice, ale aj u radikálnej ľavice. KSS či Vzdor radíme medzi radikálnu ľavicu. Avšak z pohľadu marxizmu, dialektiky, všetko, čo sa zakonzervuje, stagnuje, z ľavicovej pozície prechádza na pravicovú. Ak z pozície kapitalizmu považujeme KSS za radikálnu ľavicovú stranu, z pohľadu socializmu z hľadiska jej stagnujúcej pozície ju však treba považovať za konzervatívnu pravicovú stranu. Každý rozvinutý spoločenský systém, aj socializmus, má svoju pravicu a ľavicu. Nehovoriac o tom, že výrobno-technologický i ľudský vývoj dávno prekonal aj socializmus, ani z tohto hľadiska nemožno považovať KSS či Vzdor za ľavicové, revolučné strany. Revolučnými zostali jedine vo vzťahu ku kapitalizmu, ale nie k potrebám vývoja. 

Ten sa prejavuje aj v živelnej globalizácii, ktorú živelne kapitál využíva vo svoj prospech a tzv. ľavica proti pokrokovej globalizácii bojuje, namiesto toho, aby túto tendenciu využila a ovládla. Kde tu vidíte pokrokové správanie sa ľavice? Aj Slovo dookola opakuje tézu prof. Belohradského, že globalizácia je tendenciou kapitalizmu, hoci kapitalizmus  ku globalizácii nikdy nemôže dospieť, je založený na trhovom priestore národného štátu a na globalizáciu nemá potrebné nástroje (stačí si všimnúť neschopnosť formulovať ďalšie smery európskej integrácie, v podstate sa rozpadá, krajiny sa začínajú hrať na svojom národnom piesočku. . Ide len o globálny kapitalizmus alebo impérium ale nie globálnu civilizáciu, globálne integrovaný celok na základe spolupráce a deľby práce. Ale zrejme väčšine rozdiel týchto stavov nič nehovorí.USA napr. nikdy nehovoria o presadzovaní globálnych princípov, ale len o presadzovaní svojich národných záujmov v globálnom rozmere.

Ľavicové pozície, ani neomarxistov, ani KSS teda nezodpovedajú potrebám dnešného vývoja a sami tým vnášame zmätok a nedôveru ľudí k ľavici a marxizmu.

Obrázok používateľa Vladimír Manda
#4
Vladimír Manda
02. jún 2016, 16:50

Je dobre, že sa niekto konečne ozval proti prekrucovaniu pojmov, ale liekom proti prekrucovaniu ustálených významov odborných termínov nie je ich ohýbanie v inom smere.

Na úvod jeden metodologický postreh – ak prekrucovaním významov vzniká „neuveriteľný guláš“ potom nechápem prečo autor hovorí o „krčmovej politológii“ a nie o „gulášovej politológii“ čo by zodpovedalo metóde prekrucovania.

Na úvodnú poznámku nadväzuje v našich domácich podmienkach aj historický fakt prekrucovania základných významov nášho života, k čomu sa u nás ako k systematickej metóde pristúpilo nie na „krčmovej“ úrovni, ale na všeobecnej politickej úrovni počas tzv. nežnej revolúcie. Proces reštaurácie kapitalizmu, teda proces kontrarevolúcie sa zrazu premenil na „nežnú revolúciu“. Od tohto času sme už postúpili o kus ďalej a dnes už vôbec nie je isté kto vlastne zapríčinil Druhú svetovú vojnu, kto vlastne porazil fašizmus a tak by sme v prekrucovaní nie len významov odborných termínov, ale aj historických faktov mohli pokračovať ďalej. Uvedené prekrucovanie má však svoj hlboký, politicko-ideologický zmysel v tom, že sa jeho prostredníctvom vládnuca trieda snaží ospravedlniť reštauráciu kapitalizmu a tým aj svoju ekonomicko-politickú moc. Preto niet nádeje, že by vládnuca trieda  s daným procesom vôbec niekedy mohla skončiť, iba ak by získala absolútnu a nemennú moc v spoločnosti, čo je však v historicky sa meniacich podmienkach nemožné.

Fakt, že mnohí stotožňujú neomaxistov so zástancami kultúrno-liberálnych názorov nie je až taký prekvapujúci ak si uvedomíme, že to boli práve tzv. neomarxisti alebo západní marxisti, ktorí otázku vlastníckych vzťahov a otázku triedneho boja odsunuli stranou a dôraz položili na rozmanité kultúrne hodnoty. To, že autor zdôrazňuje, že jeho názory ako neomarxistu neboli pre neho aj priamou inšpiráciou pre zastávanie kultúrno-liberálnych názorov, a že tieto sú dôsledkom jeho otvoreného a tolerantného myslenia je vec jeho názoru. Autor si však protirečí ak na jednej strane považuje neomarxizmus za takú interpretáciu Marxa, „ktorá bola hlboko demokratická a humanistická“ a súčasne tvrdí, že medzi neomarxizmom a kultúrnym liberalizmom nie je žiadny logický súvis.

V otázke skutočnej povahy neomarxizmu možno s autorom súhlasiť ale potiaľ, že neomarxizmus, či už v podobe Frankfurtskej školy alebo tzv. analytického marxizmu v sebe síce dokázali skĺbiť „antikapitalizmus a demokratický humanizmus“, ale za cenu úplného „vykĺbenia“ názorov samotného Marxa. A tu sa otvára vážna otázka, prečo sa vlastne autori, ktorí sú v rôznej miere inšpirovaní Marxovým učením, ale neakceptujú jeho jadro, t.j. dialekticko-materialistické učenie o spoločnosti, nazývajú neomarxisti? Nie je toto, povedané autorovým slovníkom „krčmová“ filozofia? Veď kto by napríklad nevidel, že výraz analytický marxizmus, označujúci anglosaský neomarxistický prúd, o ktorom autor napísal niekoľko kníh, je prekrútením významu tradičného odborného výrazu „dialektický materializmus“? Marxova metóda nie je analytická, jadrom Marxovej teórie nie je analýza téz, výrokov a pod., ale dialekticko-materialistická metóda (Heglova dialektika obrátená z hlavy na nohy) reprodukcie skutočnosti v teórii. 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama