Reklama
Reklama

Nevedko v Slnečnom meste

Esej (nielen) o literatúre iba pre deti
Počet zobrazení: 2134

nevedko_obalka.jpgBol raz taký chlapček, volal sa Nevedko. Žil v krajine kratuľkov, fafrnov i fafrniek. Nebol hlúpy, iba zvedavý. A trochu naivný. Podobne ako Dostojevského knieža Myškin, ktorý napriek vonkajšiemu zdaniu nebol vo svete dospelých ani zďaleka idiotom. Keďže Nevedko v túžbe poznať svet sa všetkých navôkol vždy na niečo pýtal, prischlo mu toto zdanlivo nelichotivé meno (Незнайка). Ostatní mali tiež priliehavé mená, z ktorých bolo na prvý pohľad zrejmé, kto sú a čomu sa venujú. Ponáhľajko, Pampúšik, básnik Rubínik, nerozlučná dvojica majstrov Šrófik a  Šraubík, a, pravdaže, Nevedkov nudný a nezaujímavý protipól Vševedko, ktorý sa na nič nepýtal, keďže všetko už vedel. Preto aj skončil takmer zabudnutý. Nie tak Nevedko.

V knižkách sovietskeho spisovateľa Nikolaja Nosova (1908 – 1976) o neposednom fafrnovi sa skrýva časť detstva mnohých z nás. Fascinácia svetom, ktorý existoval v nevinných a učenlivých hlávkach malých čitateľov hltajúcich „Tulipánovú kolísku“, „Kamenné kanoe“, klasické „Slovenské rozprávky“, svetové „Z rozprávky do rozprávky“ i  uletenejšie „Cibuľkove dobrodružstvá“, „Jazmínka“ a  „Rozprávky po telefóne“ Gianniho Rodariho, „Zlatý kľúčik“ Alexeja Tolstého, „Gulliverove cesty“ Jonathana Swifta či „35. máj“ Ericha Kästnera. Ktovie, či cenzurujúci sovietsky redaktor chyroval o utopickom „Slnečnom štáte“ (Civitas Solis, 1623) Tommasa Campanellu (1569 – 1639), keď v roku 1958, dobe búrania starého a budovania nového kultu osobnosti, vystavoval Nosovovej knižke „Nevedko v Slnečnom meste“ (Mladé letá, 1962, preklad Mária Ďuríčková) oficiálny „nihil obstat“. Jej autor to mal dobré za Josifa Vissarionoviča i  po ňom za Nikitu Sergejeviča, takže vízia fiktívneho spoločenstva transplantovaného do nevinného sveta detí, kde je všetkého dostatok a zadarmo, nemohla byť, pri troche dobrej vôle, chápaná ako kritika alebo karikatúra jestvujúceho, neustále plátaného spoločenského systému. Naopak, ponúkala príťažlivú víziu budúcnosti a  motiváciu pre nové generácie jej budúcich uskutočňovateľov. Následníkov a  pokračovateľov Šolochovovej „Rozoranej celiny“ a  Chruščovovej spásonosnej myšlienky pestovania kukurice od tajgy po „Malú zem“ i neskoršiu „Celinu“ možno ešte nezoranú, no zato s písmenom C veľkým ako bohatierska hruď jej údajného autora, genseka partiji Leonida Iľjiča, ozdobená desiatkami vyznamenaní.

Popri Nevedkovi a  jeho šikovnej kamarátke Gombičke (kde je Pavlik Morozov musí byť predsa aj Zoja Kosmodemjanská) sa v „Slnečnom meste“ zjavuje ďalšia zaujímavá postava. Neporiadny a rozgajdaný kratuľko Umazanček Strakatý, neuspokojivší sa s menom, ktoré mu dali iní. Viac sa mu pozdávalo to, ktoré si dal sám. Umazanuele Straccatini, podľa mena „zapadnik“, by bol dnes zrejme ruským euroatlantistom. Disponoval vzácnou kvalitou – zásadou ničomu sa nečudovať, slúžiacou ako mentálna profylaxia radovej populácie v sovietskom Rusku sužovanom cyklickými, často brutálnymi výmenami kádrov so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Nosov nemohol nepoznať literárnu, Iľfom a Petrovom stvorenú a aj napriek jej pôvodne zamýšľanému negatívnemu profilu kontrastujúcemu so snehobielymi košeľami hrdinov socialistickej práce, nesmierne populárnu postavu Ostapa Bendera, kozmopolitného to „syna tureckého občana“, využívajúceho obdobie NEP-u na ničím a nikým neobmedzený elegantný pohyb po území rodiaceho sa „Sojuzu“ spojený s neustálym vyhľadávaním materiálnych výhod a sovietskym štátom síce usilovne no neúspešne potieraných buržoáznych pôžitkov i prežitkov. Možno to znie priodvážne, no Nosovovho Umazančeka možno vnímať aj ako Ostapa Bendera v predtínedžerskom veku. „Veľký kombinátor“ ako model a vzor pre mnohých podobných v Sovietskom zväze a nielen v ňom (jeho slovenskou reinkarnáciou je Mináčov František Ojbaba vo „Výrobcovi šťastia“ [Smena, 1965]), dostal v Nosovovej knižke určenej detskému čitateľovi šancu vyhnúť sa nepriaznivému osudu a rehabilitovať sa už v útlom veku za odvážny výrok svojho bohémskeho predchodcu: „Medzi mnou a  Sovietskym zväzom vznikli v poslednom čase vážne nezhody. ZSSR chce budovať komunizmus a ja nechcem.“ Nech je, ako chce, všetky tieto postavy a  postavičky som mal rád rovnako vtedy ako dnes, nemenej ako Tarzana či kapitána Korkorána.

Pokiaľ ide o súčasnosť, Harry Potter či Frodo mi nevravia nič a s Petrom Panom sme si zostali cudzí. Hrdinkám a  hrdinom „Kráľovstva krivých zrkadiel“ dávam prednosť pred „Čarodejníkom z krajiny Oz“ a „Alici v krajine zázrakov“. Pre Nevedka i Umazančeka mám slabosť stále, rovnako pre výrečného ľudového rozprávača, uja z Antofagasty. Ešte viac pre syna poručíka Šmidta, legendárneho hrdinu občianskej vojny s „Bielymi“, alternatívne hypnotizujúceho udivenú no dôverčivú sovietsku verejnosť, čoby „chýrny bombajský brahmín, miláčik Rabíndranátha Thákura“, pod eklektickým menom Jochanaan Marusidze. I napriek tomu, že Ostap a jeho podarení druhovia Panikovský a Berlaga neboli úplnými originálmi. Nie je v nich totiž ťažké objaviť podobných viťúzov, „Kráľa“ a „Vojvodu“ z Twainových „Dobrodružstviev Huckleberryho Finna“ (1884) pri ich putovaní po „Veľkej Mútnej“ („Big Muddy“ – Mississippi). V galérii zdanlivo prispôsobivých, avšak paradoxne neskrotných charakterov idúcich si vlastnou cestou, by nemali, napriek odlišnému sociálno-spoločenskému kontextu a literárnej kvalite ich biografií, chýbať ani Felix Krull Thomasa Manna („Spoveď hochštaplera FK“), prípadne svojskí a neodolateľní hrdinovia Jenőa Rejtőa (alias P. Howarda), menovite kapitán Špinavý Fred, Ušiak Jimmy a najviac charizmatický Turecký Sultán.

S pribúdajúcimi rokmi Nevedko a  spol. putovali do skrine zapratanej mayovkami, tarzanovkami, verneovkami a londonovkami, nad ktorými trónila Kiplingova „Kniha džunglí“. V hlave mi začalo vŕtať, prečo bol môj otec v období normalizácie a rozvinutého socializmu taký fascinovaný „dôvodením“ dona Vita Corleoneho (Mario Puzo, „Krstný otec“, Tatran 1974) ako pracovnou metódou. Knihu nechával ostentatívne položenú na rôznych miestach v našom byte vediac, že ju napokon určite zoberiem do rúk. Už pred jej prečítaním som mal za sebou Robbinsových „Neznámych (nemiluj)“, ktorí mi, spoločne s  Literárnou revue a  Salingerovým Holdenom Caulfieldom („Kto chytá v žite“) ako mojím spolugeneračným Coriolanom, postupne otvárali dvere do sveta dospelých. Vedel som, o čom je Kesselova „Kráska dňa“, Millerov „Obratník Raka“ i Susannovej „Údolie bábik“. S nemenším potešením ako antický svet Zamarovského a  Gravesa som objavoval tajomstvá Kirstovej „Noci generálov“, Shawových „Mladých levov“, Dreiserovu „Americkú tragédiu“, Heymových „Križiakov“, Stoneov „Smäd po živote“ a  Mailerových „Nahých a mŕtvych“, Remarqua ani nespomínajúc. Túto výdatnú duševnú potravu som dochucoval Waltarim, Hammettom, Asimovom, Bradburym, Vidocquom, Dumasom, Sienkiewiczom, Malewskou, Jókaim, Illésom, Móriczom, McBainom a Rossom Macdonaldom ako zdatný pijan pivo borovičkou. Kedysi by som sa hanbil priznať, no po Lundquistovej „Bojovníkovej piesni“ a  Londonovej „Chorobe Osamelého náčelníka“ už nie. Čítal som totiž aj básne. André Bretona a  Paula Éluarda. Z našich Novomeského, Válka, Kraska, Kostru a Smreka. Z diaľky som vzhliadal k Jeseninovi, Mandeľštamovi a Chlebnikovovi, z ktorých druhého zrejme nepoznal ani môj ruštinár uprednostňujúci, celkom pochopiteľne, maturitných Gorkého s Majakovským. Zároveň som si vychutnával majstrovstvo kráľov poviedok, Zweiga a Erenburga, u posledného najmä jeho brilantné „Fajky.“ Potajomky, pretože už na základnej škole ma posielali recitovať básne Pavla Horova a prózu Vincenta Šikulu a ja som nechcel, aby moja nechcená kariéra recitátora na michalovskom gymnáziu s jeho vynikajúcimi pedagógmi, na ktorých dodnes s úctou a vďakou spomínam a myslím, pokračovala. Mojou múzou sa totiž popri čítaní na najbližších viac ako štyridsať rokov, z toho dvadsať súťažných, stal basketbal. Flirt s poéziou bol možno iba mladíckou pózou, no T. S. Eliotom, i keď som mu takmer vôbec nerozumel, som bol fascinovaný vtedy rovnako ako dnes. Rok pred maturitou som si dal za cieľ prečítať celého Zolu. Neúspešne. Po piatich či šiestich tituloch, ktoré som zvládol s postupne upadajúcim nadšením, sa naň, podobne ako na Dickensa (s výnimkou jeho poviedok), dnes nemôžem ani len pozrieť. Neviem prečo, s rozvláčnym a rovnako sociálno-depresívnym Somersetom Maughamom som podobný problém nemal. Celkom iný prípad bola Hellerova „Hlava XXII“. Prečítal som ju najmenej pätnásťkrát, viac už asi nedokážem. Nie ako v Zolovom prípade, kde som sa hltavými gargantuanskými sústami pomerne priskoro nasýtil autorovho naturalizmu, ale pretože si Hellerovu knihu pamätám do detailov. Okrem iného som v nej naďabil na americkú verziu Ostapa B., totiž Mila Minderbindera. Tento archetyp je zrejme nadčasový a, ako sa zdá, globálny. Do budúcnosti som si k srdcu vzal autorove varovanie, aby sa jeho čitatelia nestali kadetom Clevingerom, ktorý „o literatúre vedel všetko, len to nie, že môže byť aj potešením“. Z ostražitého zachovávania tejto cennej rady profitujem dodnes.

Ruský literárny svet sa nachádzal mimo môjho. Nepovažujem sa za jeho znalca. Z toho, čo sme spoločne preberali a čítali v triede, si okrem Puškina, Lermontova, Turgeneva, Čechova a Simonova pamätám najviac na Gogoľovu poviedku o zatúlanom psíkovi, ktorý spôsobil rozruch na trhu ospalého mestečka v akejsi gubernii v polovici 19. storočia. Miestnou verejnosťou vášnivo diskutovaná otázka, komu vlastne stratený psík patrí, spôsobovala hlavybôľ mestskému policajtovi kolísajúcim medzi rozhodnutiami psíka utratiť, alebo ho v nádeji na odmenu a priazeň vrátiť zatiaľ neznámemu vplyvnému majiteľovi. Akoby Gogoľ žil v Rusku aj o storočie neskôr. Ako vášnivý čitateľ literatúry súvisiacej hoci len náznakom s napoleonskou históriou som kvôli opisu bitiek pri Schöngraberne, Slavkove a Borodine siahol po Tolstého „Vojne a mieri“ (podobne ako po Stendhalovi a Hugovi kvôli bitke pri Waterloo) a veru som napokon celú epopeju aj zvládol, uvedomujúc si zároveň so znepokojením, že Bolkonskému a Bezuchovovi, na rozdiel od nudných a  bezfarebných súdruhov, nerozumiem. V deviatej triede som vyhral v mestskom kvíze o Sovietskom zväze Kuprinovu knihu „Jama“ (1909), ktorú som hneď po príchode domov hodil kdesi do kúta. Zostražitel som až po tom, keď sa ma moja mama, sama náruživá čitateľka, opýtala, odkiaľ knihu mám. Mamina navonok nenápadná snaha dozvedieť sa niečo o danajskom dare nedbanlivých mládežníckych funkcionárov vo mne prebudila záujem, a tak som „Jamu“, nemanifestačne a diskrétne, prečítal. Téma bola veľmi zaujímavá. Život dievčat, mladých žien a ich návštevníkov rôzneho veku, sociálneho postavenia a erotických preferencií vo verejnom dome na prelome 19. a 20. storočia v cárskom Rusku. Fíha. Tak aj toto boli Rusi. Dovtedy to na filmovom plátne a v literatúre vyzeralo tak, akoby sa asketickí komsomolci oboch pohlaví zbližovali až po tom, čo sa ubezpećili o plnení stanovených záväzkov a navzájom si zarecitovali Jevgenija Onegina. Treba uznať, že Kuprin bol na predrevolučné ruské pomery nemenej odvážny ako D. H. Lawrence s  anabázou uverejnenia „Milenca lady Chatterleyovej“ (1928 – 1932) v prudérnej post-edwardiánskej Veľkej Británii pripomínajúcej, pokiaľ ide o oficiálnu morálku, vtedajší Sovietsky zväz. Toto v osnovách ani maturitných otázkach z literatúry nebolo. Podobne ako len nedávno rehabilitovaný Zoščenko, ktorého čerstvo vydané poviedky sme si s otcom striedavo čítali nahlas, smejúc sa takmer po každej vete síce schuti, no nie zlomyseľne. Na rozdiel od Kuprinovej smutnej a tragickej „Jamy“ šteklivú Zolovu „Nanu“ (1880) sme preberali na hodinách literatúry a poniektorí sme ju aj prečítali celú obchádzajúc povinné no nudné tituly určené pre čitateľský denník. Po Kuprinovi a  Pasternakovi mi Rusi začali pripadať akísi ľudskejší. Dovtedy som ich vnímal ako nanucované, sterilné vzory odhodlane deklamujúce frázy, ktorým nik neveril. Keď som však v lete roku 1981 na vlastné oči pozoroval výmenu pionierskej stráže pri pamätníku padlých z obdobia Veľkej Vlasteneckej v Novorossijsku, vidiac odhodlanie a vážnosť v tvárach, tú pevnosť kroku, ktoré sa nedali predstierať, zneistel som. A čo ak áno ? Medzitým som opakovane, s nefalšovaným záujmom a vnútorným nadšením, čítal Utčenkovho „Caesara“, Maškinov „Staroveký Rím“, historické romány ruského spisovateľa Vasilija Jana a Tarleho „Napoleona“. Najmä Jevgenij Viktorovič by si zaslúžil nový preklad. Vydanie z roku 1946 je nehodné dnešného slovenského čitateľa nemenej ako povesti stále medzinárodne uznávaného a prekladaného ruského historika. Analýza a opis doby a činov v ktorej objekt Tarleho celoživotného vedeckého bádania žil, nielenže znesie porovnanie s ďalšími biografiami francúzskeho cisára (A. Castelot, A. Z. Manfred), ale rozprávačským majstrovstvom a ucelenosťou výpovede ich aj predstihuje.

Ešte ťažšie bolo prekonávanie vlastnej vnútornej (ne)pripravenosti na sledovanie ruskej filmovej a televíznej tvorby. Ako deťom nám premietali „Človeka obojživelníka“ a „Briliantovú ruku“ s  komediálnymi hviezdami sovietskej kinematografie Jevgenijom Leonovom a Jurijom Nikulinom, na ktorých sa dalo spontánne zasmiať. Pri ruských filmoch, s výnimkou detských a kreslených, to nebolo samozrejmosťou. Vo vyšších ročníkoch sme povinne chodievali na ruské filmy do kina. „Bojeviki“, najmä Ozerovova päťdielna epopeja „Oslobodenie“, Jegiazarovov „Horiaci sneh“ a  Rostockého „ ... a rána sú tu tiché“ sa mi páčili, na ostatných filmoch boli zaujímavé aspoň ich názvy. „Milovaná žena mechanika Gavrilova“, „Biely Bim Čierne Ucho“, „Moskva slzám neverí“ vo mne rezonovali podobne ako „Hodinářová svatební cesta koralovým mořem“ alebo „Jára Cimrman, ležící, spící“, teda nijako. Jediný ruský film, na ktorý som sa pobral do kina dobrovoľne zakaždým, keď ho premietali v kedysi nádhernom michalovskom kine Mier, bolo Bondarčukovo „Waterloo“ nakrútené na Podkarpatskej Rusi len tridsať kilometrov od východnej slovenskej hranice v medzinárodnej koprodukcii pod taktovkou Dina de Laurentiis a v hviezdnom hereckom obsadení za účasti viac ako dvadsaťtisíc komparzistov. Jeho slávnostná filmová premiéra sa uskutočnila v októbri roku 1970 v Londýne za prítomnosti Jej Kráľovského Veličenstva Alžbety II.

Časy sa však menia a  po únave zo slobody, ktorá tentokrát prišla zo západu, mi po vytriezvení z opice spôsobenej predchádzajúcim opojením zdanlivá ruská naivita, pátos, teatrálnosť a štylizácia, no najmä nespochybniteľná úprimnosť spolu s autentickou historickou skúsenosťou, začali chýbať. Medzitým som už stihol znovu čo-to prečítať a zažiť a na ruskú históriu videnú očami Rusov samých som sa začal dívať inak. S odstupom desaťročí som si bez toho, aby som sa musel do niečoho nútiť, nanovo pozrel Ejzenštejnovho „Alexandra Nevského“ a „Ivana Hrozného“, Bondarčukov „Osud človeka“, Klimovove apokalyptické memento „Choď a pozeraj sa!“ i  doposiaľ nielen v Ruskej federácii veľmi populárnu komédiu „Mimino“ Georgija Daneliju s nezabudnuteľnými Vachtangom Kikabidzem a Frunzikom Mkrtčianom v hlavných úlohách. Zrazu to boli celkom iné filmy. Pomerne nedávne i celkom čerstvé snímky „Ostrov“, „Horda“, „Velikaja“, „Žukov“, „Brežnev“, „Laginove zlato“ a mnohé ďalšie za nimi nezaostávajú. Vypovedajú o úprimnej snahe Rusov pozrieť sa, neraz za cenu bolesti a zahanbenia, ale aj oprávnenej hrdosti, na vlastnú históriu. Tí, čo chcú po nich automaticky hodiť kameňom, nech sa najprv pozrú sami na seba a navôkol. Rusi chcú vlastnej histórii porozumieť, pretože sa z nej učia. Na rozdiel od nás, Slovákov, Rusi od nej neutekajú, keď sa k nej treba priznať, alebo keď z nej potrebujú čerpať. Vnímajú ju ako celok a naučili sa, že sa z nej nedajú ľubovoľne vytrhávať nepríjemné obdobia ako jednotlivé tehly z už postaveného domu, inak ich privalí. Je každodennou súčasťou ich životov. Zásobárňou skúseností v dobrom i zlom, hoci toho druhého bolo doposiaľ určite viac. Práve zo schopnosti prežiť ťažké skúšky pochádza ich obrovská kolektívna sila obnovujúca sa z generácie na generáciu už viac ako tisícročie. Je slepý ten, kto to nevidí, a hlúpy, ak si to, aspoň vo svojom vnútri, nechce priznať.

Objavenie alebo vybudovanie Slnečného mesta zostáva pre dnešné Rusko a jeho obyvateľov rovnako veľkou výzvou ako pre ich predchodcov. Aj vďaka desiatkam miliónov bezmenných ponížených a urazených, padlých, odsúdených a  rehabilitovaných, vrátane typov zosobnených v literatúre Nevedkom, Umazančekom a Ostapom Benderom, z ktorých sa popri všetkých ich chybách, nedostatkoch, krivdách utrpených i spôsobených, nestali Raskoľnikovia a Lžidimitrijovia, sa im to raz určite podarí.

Filmy:

Мимино (комедия, реж. Георгий Данелия, 1977 г.) - YouTube

Иди и смотри (с тифлокомментариями) (драма, военный, реж. Элем Климов, 1985 г.) - YouTube

Alexander Nevsky (1938) movie - YouTube

Ivan the Terrible (1945) movie - YouTube

Иван Грозный (2 серия) (1944) фильм - YouTube

The Horde (Russian movie with English subtitles) - YouTube

Великая -1 серия/ 2015 / Сериал / HD 1080p - YouTube

The Island (Russian movie with English subtitles) - YouTube

MARSHAL ZHUKOV | Episode 1 | Russian war drama | english subtitles - YouTube

"Золото Лагина". 1 серия - YouTube

Судьба человека (драма, реж. Сергей Бондарчук, 1959 г.) - YouTube         

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama