Reklama
Reklama

Nevyriešený fenomén Alexandra Dubčeka

Svedectvo priateľa
Počet zobrazení: 2103

laluha_ivan.jpgNáhla smrť ikony pražskej jari 7. novembra 1992 v dôsledku autonehody stále vyvoláva otázky. Jana Petrova z webu Sputnik sa preto obrátila prof. Ivana Laluhu, na snímke, slovenského historika, blízkeho priateľa Alexandra Dubčeka, bývalého poslanca Federálneho zhromaždenia ČSFR ako aj poslanca NR SR a prvého predsedu jej zahraničného výboru, ktorý sa 20. novembra dožil 88 narodenín. Spýtala sa na jeho názor pokiaľ ide o súvislosti roku 1992.

Autohavária v septembri 1992 síce nebola dôsledne vyšetrená, ale aj tak vylučujem, že by mala súvis so štátoprávnym usporiadaním, povedal prof. Laluha, pretože je to cudzie našej politickej kultúre. A najmä počas uplynulých 28 rokov sa neobjavili nijaké náznaky, indície, ktoré by k tomu smerovali. V čase autohavárie sa už víťazi parlamentných volieb z júna 1992 dohodli na rozdelení spoločného štátu a na vzniku dvoch štátov – ČR a SR. Je to náhoda, zhoda okolností. Súvisela s osobou nového vodiča, ktorého Dubčekovi pridelili ad hoc v čase, keď už nebol predsedom Federálneho zhromaždenia. Ten vodič bol predtým kaskadér. Jestvuje však značná skupina ľudí, ktorá neverí na náhody a dodnes odmieta tvrdenie, že šlo o náhodnú haváriu. Má aj sklony k mytologizácii, pretože slovenskí velikáni Ľudovít Štúr a Milan Štefánik tiež nešťastne zahynuli. Zároveň sú to ľudia, ktorí sa nedomnievajú, že Dubček bol bezprostredne po havárii, ale aj neskôr, ošetrený.

To, že Dubčeka verejnosť vníma rovnako výrazne ako Štefánika, ktorý bol zakladateľom československého štátu, je výrazom, že sa na Slovensku jeho popularita nemení, ako aj toho, že Slovákov ani dnes neodradzuje fakt, že bol dlhé roky verný, lojálny k ZSSR a istý čas bol vlastne symbolom slovensko-sovietskej družby?

V posledných rokoch sa vzťah k Alexandrovi Dubčekovi čoraz viac aj na Slovensku diferencuje. Najmä stúpa ohlas Milana R. Štefánika a to predovšetkým u mladých generácií. To, že Štefánik je na prvom mieste však ani tak nesúvisí so štátnosťou, je to výraz obdivu dramatického života MRŠ a jeho mimoriadnych schopností ako vedca, politika, vojaka, diplomata.

Vzťah k ZSSR nie je pre hodnotenie Alexandra Dubčeka v očiach verejnosti rozhodujúci, chápe sa to predovšetkým ako osobný vzťah, pretože tam strávil 13 rokov detstva a dospievania. Verejnosť ho hodnotí najmä ako politika demokracie, humanizmu a slušnosti.

Poznali ste Dubčeka zblízka, ako by ste nám pomohli pochopiť jeho protirečenia, rozpornosť ako politika a človeka. Veď ako symbol Pražskej jari podpísal onen obuškový zákon, na základe ktorého polícia surovo zakročila proti tým, ktorí sa práve jeho, Dubčeka, dovolávali. A odmietol podpísať Chartu 77. V denníku Talianskej komunistickej strany Unitá sa prihlásil k vernosti ku komunistickým ideám, bol teda podľa vás komunistickým romantikom alebo komunistickým fanatikom s ľudskou tvárou?

dubcek_2016-3.jpgPokiaľ ide o rozpory okolo Dubčeka, je to zložité. Je to podmienené rôznymi etapami spoločenského vývoja. Niektoré tvrdenia o rozporoch sú neraz veľmi účelovo nafúknuté. Napríklad onen „obuškový zákon“ z augusta 1969. Ten presadil a pripravoval Gustáv Husák. Dubček ho ako jediný na zasadaní parlamentu odmietol odhlasovať, hlasoval proti jeho prijatiu! Bohužiaľ, podľa zaužívaného protokolu parlamentom prijaté zákony podpisoval predseda alebo jeho zástupca. A tak ho podpísal aj Alexander Dubček. Hneď na druhý deň si uvedomil svoju chybu, verejne sa ospravedlnil a písomne odvolal svoj podpis. Môžem jednoznačne potvrdiť, že ho táto politická chyba mrzela do konca života, vždy sa k tomu vracal. Zákon podpísal aj prezident  L. Svoboda a predseda vlády O. Černík. Tí sa neospravedlnili a svoj podpis na rozdiel od Dubčeka neodvolali. Dôveru občanov k Dubčekovi, ako ukázal ďalší vývoj, to nezlomilo.

Čo sa týka Charty 77, Alexander Dubček protestoval už v roku 1974, teda tri roky pred chartou. V protestnom liste adresovanom vtedajším najvyšším ústavným činiteľom čs. federácie protestoval proti tomu, ako chobotnica Štátnej bezpečnosti kontroluje život ľudí a potlačuje ľudské práva. Bol to vtedy prvý protest proti porušovaniu ľudských práv u nás a vyvolal veľký ohlas. Preto vtedajšia moc ho vyzývala, aby odišiel preč z republiky, konkrétne do Švédska. Dubček verejne vyhlásil, že podporuje Chartu 77 a jej činnosť! Domnieval sa však, že mal byť medzi zakladateľmi, a nie dodatočne medzi ostatnými ako jeden z mnohých, čo chartu podpísali. Charta 77  mala na Slovensku veľmi mizivý ohlas a slovenskou otázkou a problémami sa vôbec nezaoberala.

Za politický závet Alexandra Dubčeka v zhode s inými považujem rozhovory pre slovenské noviny Národná obroda zo 4. 12. 1989 a rozhovor pre Slobodný piatok z 27. 4. 1990. Preto sú od tej doby publikované v mnohých vedeckých zborníkoch. V týchto rozhovoroch proklamoval svoj rozchod s KSČ a s marxizmom-leninizmom. Zvlášť odmietol fenomén diktatúry proletariátu ako nefunkčný a spojený s nezákonnými represiami. Prezentoval sa ako prívrženec sociálnej demokracie. Najmä bol pre taký model spoločnosti, aký mali v tom čase škandinávske štáty.

Všetci spomínajú na Dubčeka ako na čestného, ľudského, láskavého a úprimného človeka.  Brežnev ho familiárne oslovoval Saša. Vyvstáva otázka – mohla mať Pražská jar iný osud, keby mala tvrdšieho vodcu? Nesklamala Dubčeka jeho ľudská tvár vo vzťahu s vedením sovietskej strany?

Rovnako ako vtedy aj dnes si myslím, že keby bol Dubček tvrdší, zrejme by náš osud, osud Pražskej jari, nebol iný. Veď v roku 1968 Leonid Brežnev vyjadroval predovšetkým postoje kremeľských jastrabov a sovietskych maršalov a sovietske geopolitické záujmy vo svete, okrem iného, samozrejme, v strednej Európe. A ako sa správalo vedenie Západu? Síce nás podporovali, ale považovali to za vnútornú záležitosť ZSSR. Živo si spomínam na slová Margaret Thatcherovej pri jej návšteve Československa. Pri prejave vo Federálnom zhromaždení v Prahe v roku 1990 označila postoj Západu v roku 1968 za druhý Mníchov 1938. Bol som pri tom ako poslanec FZ a celé plénum jej srdečne tlieskalo.

Od smrti Dubčeka 7. novembra 1992 uplynula už dlhá doba, zmenili ste za ten čas ako historik svoje hodnotenie osobnosti Dubčeka ako politika a človeka? Čo si dnes myslíte o jeho zástoji v dejinách Slovenska?

Dnes, s 28 ročným odstupom, si Alexandra Dubčeka vážim ešte väčšmi. Predovšetkým keď posudzujeme súčasné problémy nielen Slovenskej republiky, ale Európy a sveta, vyniká jeho vizionársky rozmer. Upozorňoval na problémy, ktoré treba riešiť, napríklad prehlbujúce sa sociálne rozdelenie, nešetrný vzťah k prírode. A na to, že popri konflikte medzi Východom a Západom sa rysuje nový konflikt, ako o tom teraz svedčí migrácia, konflikt medzi bohatým Severom a chudobným Juhom. Alexander Dubček aj v porovnaní s naším dneškom predstavuje podľa mňa žiaduci typ politika spojeného s problémami občanov. Vnášal do politiky ľudské cnosti, morálku, to humanizuje spoločenské pomery. V roku 1968 hľadal model, ktorý by sa vyhol nedostatkom Západu práve tak ako aj Východu. Videl ho v humanizácii spoločenského systému, to označoval ako socializmus s ľudskou tvárou. Štúr, Štefánik a s nimi Dubček zostávajú v pamäti národa ako najviac uznávané osobnosti. Zohrali významnú úlohu v moderných dejinách národa a nasmerovali jeho vývoj na európske civilizačné trendy.
 

Dikusia, ohlasy

Rozhovor prof. Laluhu vyvolal rôznorodý ohlas, neprináša mnoho nového, ale je svedectvom  o neprestávajúcom záujme o Dubčeka. Jeden z ohlasov popiera početné tvrdenie iných diskutérov o zámeroch Západu v roku 1968, lebo je mylné, nič nedosvedčuje, že by sa Západ snažil vytrhnúť Československo z pevne uchopeného východného bloku, je smiešne myslieť si to, skôr to vyzerá na dohodu medzi Sovietmi a Američanmi, preto americký prezident Johnson odišiel na ranč, preč z Washingtonu.

Predstaviť si, že niečo vybojujeme proti sovietskej nadvláde, na to bolo už neskoro, to sa malo zabezpečiť v počiatku formovania vzťahov ako to urobila Juhoslávia či Rumunsko. Vtedy, v roku 1968, ešte Západ nevyrážal na pomoc farebným revolúciám, ako sa to deje dnes. Východný blok bol rozložený zvnútra, v jeho samotnom centre, v Moskve, ten proces rozkladu sa nezačal Gorbačovom, ale skôr.

Pozoruhodné sú názory na Dubčeka, ten mal „obrovskú dôveru ľudí, v 90. rokoch by dohliadal na rokovania o podmienkach vstupu do EÚ, povedal by ľuďom, že nesmieme privatizovať strategické podniky a nemáme vstúpiť do NATO. Hlavne Dubček by tvoril obrovskú protiváhu médiám, rešpektovali ho pravičiari i ľavičiari, konzervatívci i liberáli, Dubček zjednocoval ľudí, to Západ nemohol potrebovať. Z popularity Dubčeka mali strach.“

Protichodné názory sa prejavili v ohlasoch pokiaľ ide o autohaváriu. Niektorí úplne vylučujú zámer s tým, že to bol úsek častých nehôd, ten úsek diaľnice bol v katastrofálnom stave, a to bola pravá príčina havárie. Bol to zabijácky úsek diaľnice.

V čase havárie nebol Dubček už natoľko nebezpečný, bol politicky vcelku bez vplyvu než, aby to stálo za inscenovanú nehodu. Iní neveria na náhodu a vinu vodiča.

Ďalší pripomínajú moskovský proces na ústavnom súde, kde šlo o zákaz ruskej komunistickej strany a dvaja svedkovia roku 1968 – Dubček a poľský Jaroszewicz – sa nedostavili, Dubček havaroval a Jaroszewicza zavraždili v jeho dome.

Foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama