Reklama
Reklama

Nie v našom mene!

Počet zobrazení: 5268

Do Poľska a Pobaltska sa sťahujú tanky NATO. Vojnoví štváči žiadajú vyzbrojovanie Ukrajiny. Európsky parlament prijíma uznesenie, že Rusko nie je náš strategický partner – čo je iba krok, aby bolo vyhlásené za nepriateľa.

Zasurmili surmity?

Spomenula som si na vojnu v Kuvajte, iracko-kuvajtský konflikt, ktorý rozhodla „elegantná“ Púštna búrka. Bola noc, sedeli sme v temnej miestnosti Federálneho zhromaždenia ČSFR a sledovali, ako sa na obrazovke posúvajú tanky, vybuchujú plamene, z neba lietajú čierne mušky. Nijaká krv, nijaké roztrhané telá, nijaké slzy, nijaký krik. Iba chladná technika, vraj presne navádzaná na „ciele“. Vybuchujúce, do neba šľahajúce plamene vyzerali ako silvestrovský ohňostroj. Tak veselo.

Bola to prvá virtuálna bitka. Bez hrôzy a bez utrpenia. Len také pekné, civilizované zmarenie akéhosi nepriateľa. Kolegovia poslanci, s ktorými som sa v tej miestnosti na zábery dívala, boli nadšení. Takto budú vyzerať vojny budúcnosti.

Odvtedy sa ich už udialo niekoľko. Zakaždým obrázky sterilných, krásnych zbraní, ktoré ničia diktátorov. Tých nových Hitlerov. Ešte pred útokmi na ich krajiny televízie všetkých krajín sa spojili a my sme videli: kto je kto a prečo ho musíme zabiť. Prečo musíme oslobodiť úbohý ľud úpiaci pod čižmou diktátora. Tak padla Juhoslávia, tak padol Irak, tak padla Líbya, tak sa bojuje v Sýrii... a tak sa to rozohralo na Ukrajine. V Kyjeve liali oheň na policajtov, tí sa ako zápalné pochodne váľali po zemi a kolegovia na nich hasili plamene. Držali na sebou ochranné štíty a opäť sa nechali zapaľovať. V tom istom čase sa na tie obrázky z Majdanu dívali ľudia z východu Ukrajiny. Baníci, robotníci, lekári, učiteľky. Všetci žasli, čo sa to tam v ich hlavnom meste deje. Všetci pred kamerami hovorili o pokoji tu, v ich Luhansku a Donecku, a že oni nechcú zažiť takú katastrofu, na akú sa teraz dívajú v televízii... Kde sú teraz tí ľudia?

A kde budeme raz my, keď sa to celé opäť tak virtuálne krásne kdesi rozohrá, a potom...

Do európskych krajín prichádza tá úžasná, sterilná technika, ktorá nám zabezpečí mier. Ale až potom, keď my a naše hodnoty – tak jasne preukázané napríklad pri bombardovaní Juhoslávie – zvíťazíme.

Učiteľ dejepisu, ktorý zostavuje nepriateľské zoznamy, tiež chce mier, počula som to na vlastné uši z jeho úst v jednej verejnej debate. Chce mier: ale až potom, keď bude porazený nepriateľ. A ten jeho nepriateľ určite bude čakať, kým nad ním on a ostatní vojnoví štváči, tak sterilne, čisto, s presne navádzanými strelami zvíťazí. Ako v Iraku, ako v Líbyi... lebo v podaní vojnových štváčov dokonca aj tie bomby, ktoré padli v Hirošime a Nagasaki, sú ospravedlniteľné. Lebo v podaní vojnových štváčov aj to za živa upálenie ľudia v Dome odborov v Odese bolo nevyhnutné...

V bratislavskom kine Lumière na prehliadke ruských filmov premietli film Batalión. O tom svätom nadšení, o tom svätom presvedčení o správnosti „našej veci“. Stručný dej – týraná ruská žena ujde od svojho „mužika“. A vďaka tvrdosti, ktorú zakúsila vo vlastnom osobnom živote, získa odolnosť. Ale aj silné vnútorné presvedčenie, že za jej poníženie niekto musí zaplatiť. To je jej vnútorný osobný záujem. Ale v tom vykoľajenom čase nájde dosť spriaznených duší medzi ženami, ktoré tri roky strácajú v nezmyselnej prvej svetovej vojne (rok 1917) manželov, otcov, bratov, snúbencov. Vytvorí ženský batalión. A túži po prvej línii frontu. Ženy a dievčatá, skoro deti, cvičí, učí znášať utrpenie, odolávať. Biť sa. Zabiť. Zabudnúť na to, že sú ženy, že majú talenty, že majú rodičov a mohli by raz mať deti. Pod velením svojej veliteľky Bočkariovej sa chystajú na front, kde Kerenského armáda je v úplnom rozklade. Muži už odmietajú bojovať. Výrečná je scéna, kde jeden z veliteľov nabáda svoj pluk: „Chlapi, (už ich ani neoslovuje vojakmi, je to iba tlupa demoralizovaných mužov), – veď sú to naše ženy, musíme im pomôcť!“ A jeden z tých vojnou zdemoralizovaných, ale po živote túžiacich chlapov povie: „Nie. To nie sú naše ženy. Naše ženy a deti sú doma, čakajú nás a my sa chceme k nim vrátiť živí.“

V tom nezmyselnom krvavom boji v zákopoch zahynú všetky hrdinské ženy a dievčatá. V mene akýchsi hodnôt. Ich veliteľka bataliónu Bočkariova je v roku 1920 popravená – za biely teror.

Načo to všetko bolo? Kto mal záujem o ich hrdinstvo? Akú vlasť to bránili a pre koho?

Tak vyzerá podľa mňa fanatizmus. Dovolíme, aby zvíťazil?

Úvodné ilustračné foto: Nebraska Oddfisch / Creative Commons

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     

Komentáre

Obrázok používateľa Ivan Špáni
#1
Ivan Špáni
17. jún 2015, 15:56

ˇAno, pamätám si, ako prred vojnou v Iraku či Juhoslávii poslanec Šebej upokojoval, že padnú iba tí nehodní, lebo dnes majú Američania také presné zbrane, že ak bude Sadam Husajn fajčiť cigaretu, tak mu trafia iba tú cigaretu.  Dodnes sa im ho nepodarilo trafiť a koľko obetí nevinných ľudí to stálo. Sem-tam aj slovenská televízia pustí nejaký americký film, ako naozaj tá skutočná vojna vyzerá, znásilnené a zabité dievčatká, zmrzačené pozabíjané deti... Počítačové hry.

Obrázok používateľa Ludovit Hacaj
#2
Ľudovít Hacaj
18. jún 2015, 07:00

Fanatizmus vždy niekde víťazí, lebo je pohodlný. Ľudia nemusia nič riešiť, vytesnia všetky iné názory, nechajú si jeden a je to. Vymaľované. Ako keby myslieť bolelo.
Masovokomunikačné prostriedky v Európe vlastnia korporácie zo štátov. Perfektrne nám masírujú mozgy programami a správami o neporaziteľnosti a absolútnej humanitárnosti počínania amerických ozbrojených zložiek, ktoré sa dokážu vysporiadať s nepriateľom aj tam, kde vlastne ani nie je. Ako v Iraku. Šíria mier zabíjaním domorodcov pomocou sofistikovaných zbraní, ktoré sa na Ukrajinu dodávajú ako obranné. Poľský vysoký štátny predstaviteľ prerozprával dejiny II.svetovej vojny tak, že aj ľudia s dvomi ľudovými a jednou tanečnou sa mu čudujú…..
A nič. Karavána ide daľej. Myslenie je nepohodlné.
Veď možno príde Bruce Willis a zachráni svet ako obyčajne, veď sa mu to podarilo aj vo vesmíre …. To, že američania sa do vesmíru už nedostávajú tak jednoducho,  súčasníkom asi nedochádza ….
Som na svete tak dlho, že som síce nezažil vojnu, chvalabohu, ale počas dvojročnej služby som na vlastné oči videl, čo dokážu konvenčné zbrane. Iba na cvičení, ale boli skutočné, ostré. Aj následky boli skutočné. Aj keď iba na materiálnych veciach. Ale uvedomoval som si, že človek je fyzicky menej odolný, ako betónový múr …. Možno by pomohlo, keby sa všetci chlapi museli povinne, ženy dobrovoľne, zúčastniť takýchto ukážok, pretože v počítačových hrách si jedoducho odpíšu jeden z viacerích životov a je to. Že v skutočnosti majú iba jeden,  im nedochádza.
Pokiaľ sa nikto z nás, ktorým fanatizmus v akomkoľvek tvare vadí,  neozve proti, tak bude mať stále živnú pôdu.

Obrázok používateľa Peter Dolina
#3
Peter Dolina
18. jún 2015, 22:21

Ja s pani Gabrielou ako vzdy suhlasim.  Spravne dala fanatizmus do kontextu uzkosti, zniceneho sebavedomia, neochoty rozmyslat a vidiet veci v suvislostiach no a potom to uz slo: niekto za to musi zaplatit.

Tym chcem povedat, ze pozadim je akasi kombinacia u profersora Smatanu to bude asi velmi podobne: musim sa vyhnut vode a preto sa najprv osprchujem.  Ak chcem najprv vojensky niekoho porazat, no tak chcem vojnu a nie mier, ak som schopny sekvenice vitazstvo - mier, no tak som blbec = ta uzkost u takychto typov bude zrejme v tom, ze maju pocit, ze v zivote akosi neuspeli, podobne ako tie zeny, ich dakde opustil "muzik".

Jeden moj kamarat z Ciech, tiez tvrdi, ze musime budovat mier, ale nesmieme upierat Ukrajine vojensku pomoc.  Dalsi kamarat v prednaske nevedel pochopit, ako v dajakom francuzskom mestecku mohli mat obelisk s napisom "Liberte - Egalite - Fraternite" na Stalingradskom namesti: "byl snad Stalin hodnejsi nez Hitler?" pytal sa retoricky.  Tam je zase prejav totalnej omezenosti v hodnoteni systemov, je podla mna spravne kritizovat stalinske chyby, ale davat rovnitko medzi system fasisticky a sovietsky je nezmysel, ovsem v Cechach nik po tychto slovach na prednaske neprotestoval.  Neuveritelne.

Ja si myslim, ze dolezita je intelektualna schopnost ludi (musia ju mat) a ich ochota ju pouzit.  Ak jedno chyba je zbytocne diskutovat.  Co ma uvadza do zufalstva je skutocnosti, ze blbosti typu "mier po vitazstve" su vazne prijimane, ze Slovaci nechapu, ze ich angazovanie sa v konflikte na Ukrajine moze celkom dobre viest k velkemu zniceniu Slovenska, nie iba uprchlikmi z Ukrajiny, ako na to pred casom upozornil Peter Zajac-Vanka, ale aj k vojenskym uderom Ruska, ktore by v pripade slovenskych zakladni NATO boli zial pri vojne uplne legitimne.

Priznam sa, ze mi spomenuty inzinier chyba,neviem ani najst jeho blog, zase viem, ze aktivne pracuje proti tym zakladniam o tom aj blogoval, to je podla mna uzasne dolezite, nevpustit si na Slovensko tie zakladne.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama