Reklama
Reklama

Niekoľko poznámok k memoárom Karla Gotta

Počet zobrazení: 969

Hoci šoubiznis, ktorý dnes mnohým ľuďom nahrádza pôžitok z ozajstného umenia, nemám rád, piesne Karla Gotta sa mi vždy páčili. Azda aj preto, že sú väčšinou viac založené na melódii než na rytme. V týchto dňoch prichádza do kín film o tomto najvýznamnejšom predstaviteľovi populárnej hudby od Ašu po Čiernu nad Tisou za posledných 60 rokov. Zároveň sa mi dostala do rúk 700-stranová kniha Má cesta za štěstím s množstvom fotografií a Gottovými textami ukončenými v roku 2019, ktorá v tomto roku vyšla vo vydavateľstve Karel Gott Agency, Praha.

gott_za_stestim.jpg

Aj keď kniha zachytáva celý umelecký i osobný život speváka od jeho narodenia takmer po smrť, nie je písaná prísne chronologicky. Pri jej čítaní si treba uvedomiť, že niektoré popisy udalostí alebo vynášané súdy sú subjektívne či nepresné, ale s tým sa dá v memoároch počítať. Napríklad v kapitole, v ktorej Gott píše o svojom vzťahu k opere a vážnej hudbe, uvádza medzi najväčšie tenorové hviezdy minulosti (Caruso) a súčasnosti (Domingo) Maria Lanzu, ktorý bol v 50. rokoch minulého storočia populárnym tenoristom typu Bocelliho, zato na opernom javisku nikdy nespieval. Tak ako spevácke umenie Gotta aj kniha jeho memoárov je orientovaná na široké publikum. Niektoré kapitoly zaujmú viacej znalcov českej popovej scény, iné zasa trocha koketujú s bulvárom, no celkovo je to nesmierne zaujímavé čítanie o tom, ako spevák videl sám seba. Kniha je natoľko obsažná, že by sa onej dalo písať v sérii článkov. Rozhodol som sa vybrať si z nej iba niekoľko tém, ktoré sú mi blízke a ktoré istým spôsobom  rezonujú aj v najaktuálnejšej súčasnosti.

Vo viacerých kapitolách Gott popisuje svoje umelecké i súkromné cesty do cudziny. Na nich ma (najmä na tých prvých) zaujala jedna skutočnosť. Aj keď sme niekedy náchylní považovať umelcov zábavného priemyslu za priveľmi úzko profilovaných, Gott dokazoval pravý opak a v kultúrny centrách Európy navštívil významné pamiatky svetového umenia, ako boli v ZSSR Ermitáž a Treťjakovská galéria, v Milane operné Teatro alla Scala a v Antverpách dom barokového majstra palety Paula Rubensa.

V určitých pasážach knihy sa Gott vyrovnáva s tým, že po roku 1989 mu daktorí vyčítali, že pomáhal legitimizovať „komunistický“ režim. Nie je to ojedinelý jav, keď takto umelca na výslní obviňujú po zmene režimu. Musel sa s tým v Taliansku po vojne vyrovnať najslávnejší tenorista Benjamino Gigli, v Nemecku skladateľ Richard Strauss a v Čechách napríklad Vlasta Burian, na Slovensku po páde vojnovej Slovenskej republiky spisovateľ Cíger-Hronský, alebo Osvald Zahradník po roku 1989. Na miešanie politiky s umením sú rôzne názory a subjektívne je aj hodnotenie, nakoľko špičkoví umelci s režimom kolaborovali. Ak by sme prijali spomínaný kritický názor, potom by sme za kolaborantov museli označiť celý umelecký front za 40 rokov vládnutia komunistickej strany s výnimkou zopár disidentov či emigrantov. Ľudia, ktorí chodievali na koncerty Gotta, Vondráčkovej či Petra Dvorského, alebo v televízii sa smiali na programoch Bohdalovej, Menšíka či Lasicu so Satinským, takýto názor nemôžu akceptovať. Len až nepochopiteľný momentálny český antikomunizmus (po vyše tridsiatich rokov od pádu bipolárneho sveta) dopraje ešte takýmto názorom sluchu.

Tretia téma sa dotýka opisu dvoch návštev speváka u Gorbačova. Prvé bolo v roku 1987 na moskovskej konferencii Za svet bez atómových zbraní, na ktorej sa zúčastnili napríklad aj Norman Mailer, Graham Greene, Gregory Peck, Marcello Mastroianni a Miloš Forman, sa Gott zoznámil so známym ruským básnikom Voznesenským, ešte pred Gorbačovom opatrným kritikom ruskej súčasnosti. V rozhovore s Gottom sa vyjadril ku gorbačovovskej glasnosti nasledovne: „Konečne môžeme písať, čo si myslíme, lenže už to nikoho nezaujíma.“ Narážal tým na skutočnosť, že sovietsky knižný trh zaplavili západné bestsellery typu Haileyových románov Letisko a Hotel a ďalšie produkty zábavného priemyslu. Sovieti nás v tom predbehli len o niekoľko rokov. V roku 1989 prejavil Gott záujem navštíviť Voznesenského daču za Moskvou, kde mali svoje útočisko pred civilizáciou aj skladateľ Prokofiev a básnik Jevtušenko či Okudžava a Pasternak. Ruský básnik (a zrejme aj ostatní spomínaní) museli svoje chaty predať mafiánom a dnes sa zmenili na herne a bordely. Aj my sme toto zažili po roku 1989, ktorý dnes oslavujeme tak, ako sme kedysi slávili Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu. Pritom slávny švajčiarsky spisovateľ Dürrenmatt (takisto účastník Gorbačovovej konferencie) jasnozrivo už v roku 1985 napísal: „Zničíme sa pre tú slobodu, ktorú chceme dopriať sebe a iným.“

Aj toto sa dá prečítať v Gottových memoároch. Hoci niekto iný by si možno vybral celkom iné témy a príbehy nášho Zlatého slávika.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama