Reklama
Reklama

Niekoľko poznámok ku kultúre štátneho jazyka v našich médiách, najmä o jeho používaní, ktoré je na okraji morálky, ale predovšetkým mimo zákona

Počet zobrazení: 3456

Diskusný príspevok som si pripravil na konferenciu „Kultúra médií: sú média mimo morálky? (Európske skúsenosti s reguláciou médií)“, ktorá sa uskutočnila v piatok 27. septembra 2013 pod všestranným patronátom europoslanca Borisa Zalu. Počas samotného „konferovania“, ktoré skutočne prinieslo na pretras množstvo informácií, poznatkov až vedomostí na úrovni hľadania globálnej mediálnej vízie či stopovania neexistujúcej kultúrnej politiky našej milej, malej demokratickej Slovenskej republiky som si s určitým začervenaním uvedomil národnú malosť problémov, ktoré som chcel podať na takom kvalitnom (bez irónie) fóre. Preto mediálne problémiky, ktoré ma ťažia, zhadzujem zo svojich angažovaných pliec v tejto podobe.

Jazykový zákon, ktorý je základňou fungovania akýchkoľvek médií v „slovenskom priestore“, vymedzuje zmysel svojej právnej a morálnej existencie vo svojej preambule. Citujem: „Národná rada Slovenskej republiky, vychádzajúc zo skutočnosti, že slovenský jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky aj všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky, uzniesla sa na tomto zákone:“. Koniec citátu. Zdôrazňujem slová „slovenský jazyk je všeobecným dorozumievacím prostriedkom občanov Slovenskej republiky, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach“!

Štát utvára používateľom slovenského jazyka aj na základe tohto zákona v školskom, vedeckom a informačnom systéme také podmienky, aby si každý občan Slovenskej republiky mohol osvojiť a používať štátny jazyk slovom aj písmom. Stará sa aj o kodifikáciu štátneho jazyka a o zvyšovanie jazykovej kultúry. Kodifikovanú podobu štátneho jazyka schvaľuje a zverejňuje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na svojej internetovej stránke. Zákon tiež zdôrazňuje, že akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami je neprípustný. Zákon upravuje používanie slovenčiny vo verejnom styku – vysielanie rozhlasovej programovej služby a vysielanie televíznej programovej služby sa na území Slovenskej republiky uskutočňuje v štátnom jazyku. Základné predpoklady na používanie slovenčiny sú tak vytvorené.

Ako to vyzerá v každodennej praxi? Z mnohopočetnej množiny prvkov, ktoré nerešpektujú jazykový zákon v našich médiách, vyberám tie notoricky známe, tie ktoré útočia na samotnú podstatu slovenčiny:

Mená a priezviská. Na prvom mieste tzv. prechyľovanie našich vlastných i nevlastných žien a dievčat. Slovenská prípona -ová, resp. -á sa považuje pomaly za hrubú urážku, za nerešpektovanie ženských osobitostí. Elektronické médiá vrátane verejnoprávnych hrajú prím. Čoraz viacej dám, najmä moderátorských, sa stáva „mužskými“ – nie v telesných, ale v gramatických tvaroch. Niektoré moderátorky (STV z Prahy) po rokoch zistia, že sú napriek čistej češtine maďarského rodu... Rozmohlo sa aj svojské dabovanie (prekladanie) ženských osobných mien. V súčasnosti vidím Monik a nie Moniku, píšem Veronik a nie Veronike, spávam s Anželik a nie s Angelikou. Problém je aj s uvádzaním žien vystupujúcich na obrazovkách, ale aj v éteri, v správnom a najmä zrozumiteľnom a jazykovo korektnom tvare. Titulky alebo slovné uvedenia robia z nich chlapov. Ešteže aspoň Merkelová a Clintonová sú uvádzané zvyčajne po našom, po slovensky. Ale Angelina Jolieová či Demi Moorová sú málokedy po slovensky povedané či slovensky napísané. Rozmohlo sa u našich dám aj pridávanie druhých priezvisk v mužskej podobe. Však hovorkyne Stano, Urik!! Uvedomme si, že informácie podávame v slovenčine, v jazyku, ktorý gramatické rozlišovanie žien a mužov má vo svojej podstate. Bez dodržiavania kodifikovanej slovenčiny neporušujeme len zákon, narušujeme predovšetkým zrozumiteľnosť informácie, kvalita informácie je nedostatočná. Osobne často vtipne tvrdím, čo je zlé na jazyku, v ktorom na prvý pohľad či počutie rozoznáte ženu od muža. (Pozor, zákon o matrike či o mene a priezvisku umožňuje zapísať mená a priezviská v neslovenskej podobe. Len zapísať! Do matriky, pasu, občianskeho preukazu a ak nechcú zomrieť ako Slovenky aj do úmrtného listu. Avšak v každodennej slovenskej reči a písme ich používame v súlade so zákonom a v kodifikovanej podobe!)

Všimnite si tiež jazykovo-informačný vred v podobe prepisu cudzích mien z jazykov, ktorých písmo nie je latinka. Tu svoju negatívnu úlohu zohrávajú aj štátne orgány, matriky a podobe. Ale médiá by mohli byť v tomto prípade svedomím jazyka národa. A nejde len o chýbajúcu príponu -ová. Ide aj o chlapov. Smiešno-smutné je to pri jazykoch slovanských nelatinkovaných. Tak k nám prichádza zbíjať Yegorov, vodka Brezhnev, ešte že niekto nespomína politika Khrushchova. Ale komolíme aj japonské mená Hiroshima, indické mená: Taj Mahál, kórejské, čínske.

S predchádzajúcim batôžkom neslovenskosti súvisí prepis osobných a miestopisných mien z uhorského obdobia. Ako správne písať uvedené mená, prináša „výnos“ ministerstva kultúry, ktoré má na to zákonné oprávnenie. Bohužiaľ, prvými a významnými porušovateľmi sú často vedci – historici. Však páni Kónya, Holec a ďalší! Skúste si prelistovať historické a publicistické práce trebárs o Rákocim, Berčénim, Košútovi, Andrášim, Márii Séčiovej, Alžbete Bátoriovej a pod. Alebo „prelistujte“ webové stránky, kde sa píše o histórii našich obcí a osobností. Slovenské prepisy mien dostávajú poriadne na frak. A médiá všetkých druhov im pritakávajú.

Zákon tvrdí: „V štátnom jazyku sa uvádzajú názvy obcí a ich častí, názvy ulíc a iných verejných priestranstiev, iné geografické názvy, ako aj údaje na štátnych mapových dielach vrátane katastrálnych máp; tým nie je dotknuté používanie jazykov národnostných menšín podľa osobitného predpisu.“ Všimnite si trebárs názvy ulíc v Štúrove, kde v prípade niektorých historických osobností je slovenský tvar nesprávne totožný s maďarským. Neexistuje Bočkajova ulica, ale Bocskaiho, Balašova, ale Balassiho, atď. A takto a nielen v prípade tohto mesta ich nesprávne šíria do slovenského sveta aj médiá.

Zákon pripomína aj, že „príležitostné tlačoviny určené pre verejnosť na kultúrne účely, katalógy galérií, múzeí, knižníc, programy kín, divadiel, koncertov a ostatných kultúrnych podujatí sa vydávajú v  štátnom jazyku okrem tých, ktoré sa vydávajú v jazyku národnostných menšín; taká tlačovina, katalóg alebo program vydaný v jazyku národnostnej menšiny musí obsahovať základné informácie v štátnom jazyku. Tlačoviny, katalógy a programy podľa predchádzajúcej vety vydané v štátnom jazyku môžu obsahovať aj znenia v iných jazykoch v potrebnom rozsahu, ktoré sú v zásade obsahovo totožné so znením v štátnom jazyku a nasledujú až po znení v štátnom jazyku.“ Zadívajte sa, či začítajte sa do programov a plagátov napríklad SND, ale aj iných. Mená umelcov, o ktorých neviete, či sú to muž alebo žena vrátane Sloveniek. Mená, najmä ruských či ukrajinských umelcov a umelkýň, kde máte náročnú dešifrovaciu úlohu zistiť, čo znamená Tshaykovskaya, Mishchenko. Prečo nie sú autori programových tlačovín ochotní rešpektovať zákon? Nepoznám odpoveď. Ale poznám ich povinnosť, ktorú porušujú.

Ja sa snažím zákony a predpisy dodržiavať. Tak aspoň bojujem s veternými mlynmi ich nedodržiavania. Aj Don Quijote (Kichot) sa podobným činom dostal do histórie.

Možno by som mal trvať v rámci „rodovej“ (tiež hlúpy termín) rovnosti na podpise:
Jozef Schwarzová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
03. október 2013, 11:27

pan Schwarz, nepochybne dobry a prinosny clanok, ovela prinosnejsi ako nejaka konferencia vo vysokej slonovinovej vezi...

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
03. október 2013, 23:43

Jozef, čo sa zdalo byť v časoch "nežnorevolučných" pokrokom oproti príliš "papierohlavovým" suchopárnym prejavom, to sa dnes stalo otravnou realitou. Dobre si popísal problém, ale ja ho vidím aj v tom, že niet peňazí.

Každá redakcia i každá organizácia, vrátane médií, považuje za zbytočné vyhadzovanie peňazí, ak by bolo potrebné prijať a systematicky udržiavať pracovnú pozíciu "korepetítor slovenského jazyka". Ako hovoria podnikatelia, veď sú všetci "nature Slovak" tak načo opravy a overovanie správnosti jazyka?

A tak nám slovenčina pustne a špiní sa. Stačí pozrieť na ktorúkoľvek televíznu reláciu alebo filmy z doby spred 1989 a počujete ľúbozvučnú slovenčinu, prečítate si čisté slovenské vety a súvetia. A dnes?

Aj jazyk patrí ku spoločenskej infraštruktúre, do ktorej sa neinvestuje. Ešte že existuje "jazykové okienko" - relácia Slovenského rozhlasu 1 pred siedmou hodinou ráno...

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama