Niektoré otázky slovensko-maďarských vzťahov sto rokov po Trianone

(Úvod do diskusie – 11. mája 2022)
Počet zobrazení: 2162

1.

Trianonská zmluva nie je silnou stránkou historickej pamäti Slovákov. Pripomenutie stého výročia podpisu zmluvy (4. 6. 2020), ktorá je jedným z pilierov slovenskej štátnosti, sa uskutočnilo (nadnesene povedané) v komornom duchu. A nielen pre pandémiu. Ale aj mnohé ďalšie témy historického vedomia nie sú v centre pozornosti slovenskej odbornej či populárno-vedeckej spisby. Ani reprezentantov Slovenskej republiky. Akoby sa to nás netýkalo. Prinajlepšom sme ľahostajní. Viacerí to vysvetľujú tvrdením, že slovenskú štátnosť sme získavali a získali za cenu minimálneho vlastného úsilia: spoločnú česko-slovenskú v roku 1918 nám vybojovali Česi a darovali víťazní spojenci. Vojnová slovenská pseudo-štátnosť v 1939 vznikla z milosti nacistického Nemecka a Slovenské národné povstanie ako skutočne demokratické, revolučné vystúpenie sebavedomých Slovákov neustále spochybňujeme. Nedoceňujeme ani vznik SSR 1. 1. 1969 ako katalyzátor budúcej nezávislej Slovenskej republiky. Napokon aj pokojný proces zániku Česko-Slovenska (v porovnaní so Sovietskym zväzom či Juhosláviou) a vznik Slovenskej republiky v roku 1993 vyzerá ako samozrejmosť. Čo určite nie je! Dokonca nemusí byť! Súčasný medzinárodný vývoj: všeobecná globalizácia, ktorú „doplňuje“ v poslednom čase paralelne prebiehajúca antiglobalizácia v podobe procesov sankcionovania „neposlušných“ štátov vyúsťuje do otvorených ozbrojených konfliktov. Akékoľvek hranice a nielen územné sú spochybniteľné a spochybňované. Neschopnosť (či neochota) svetového spoločenstva riešiť problémy a spolupracovať nabáda, (mala by) aj Slovensko viesť k ostražitosti, k hľadaniu trvalého miesta pre našu štátnosť v hektických geopolitických súradniciach dnešného sveta.

trianon_gabor_vrabel.jpgDiskusný večer: Niektoré otázky slovensko-maďarských vzťahov sto rokov po Trianone
Ján Gábor, Miroslav Mojžita, Ferdinand Vrábel, Peter Weiss
V stredu 11. mája 2022 o 17.00 v Inštitúte A.S.A

 

Ján Gábor, Ferdinand Vrábel:
Život národa je večný / Sto rokov od Trianonu 1920 – 2022
Perfekt 2020, 224 strán

 

Má Slovensko aspoň nejakú predstavu svojej budúcnosti, alebo sa uspokojíme s (často spochybňovaným) textom preambuly Ústavy? Zamýšľame sa nad zmyslom existencie slovenskej štátnosti? Hľadáme národné riešenia, ktoré umožnia prežitie slovenskej štátnej idey? A máme nejakú... Existujú tvrdenia (oprávnené?), že Slovensko nemá žiadnu štátnu ideu. Nemá ani len nejakú štátnu doktrínu. Od čias vstupu do EÚ nemá žiadne spoločné ciele.
 

2.

Odpovede na niektoré z týchto otázok hľadá a prináša kniha autorskej dvojice Ján Gábor a Ferdinand Vrábel: „Život národa je večný. Sto rokov od Trianonu 1920 –2020“, ktorej recenziu som uverejnil v decembri roku 2020 na Slove: 

https://noveslovo.sk/c/Zivot_naroda_je_vecny_Sto_rokov_od_Trianonu_1920_2020

Túto knihu považujem za mimoriadne prospešný počin pri odkrývaní súvislostí nielen slovensko-maďarských vzťahov. Upozorňuje, že hrdosť na svoj štát nie je v slovenských reáliách ani len odvarom či výluhom kvality a kvantity prejavov našich susedov k svojim štátnostiam. Všetkých susedov, nielen Maďarska! Výrazná je tiež neprítomnosť akéhokoľvek verejného a odborného diskurzu o zmysle existencie slovenskej štátnosti. V prvej polovici roku 2021 uverejnil web Slovo dva články Ferdiša Jurigu Peštianského k otázkam slovensko-maďarských vzťahov obsahovo nadväzujúce na knihu „Život národa je večný“,

v marci 2021: https://noveslovo.sk/c/Vystavia_poslanci_NR_SR_umrtny_list_vlastnemu_statu

a v máji 2021:

https://noveslovo.sk/search/node/Ferdi%C5%A1%20Juriga%20Pe%C5%A1tiansky

Medzitým Klub Nového Slova usporiadal v apríli 2021 za účasti autorov Jána Gábora a Ferdinanda Vrábeľa a diplomata Igora Furdíka diskusiu k spomínanej knihe.

https://noveslovo.sk/c/Prezentacia_knihy_Zivot_naroda_je_vecny_Sto_rokov_od_Trianonu

V druhej polovici 2021 uverejnil denník Pravda na túto tému dva rozhovory s Jánom Gáborom

https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/593626-jan-gabor-madarske-elity-si-vytvorili-fikciu-ze-uhorsko-madarsko/   a

https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/603566-jan-gabor-politika-madarska-spociva-v-revizionizme/ , ktoré významne rozširujú slovenský odborný pohľad (historika a právnika - diplomata).

Doterajšie diskusie o stave slovensko-maďarských vzťahov sto rokov po Trianone iniciované knihou potvrdzujú ich oprávnenosť. Nejde iba o vzťah k južnému susedovi, i keď ten je dôležitý ako súčasť hľadania priestoru a celkového zmyslu existencie slovenskej štátnosti. Ide predovšetkým o potrebu formulovania slovenskej štátnej idey pre 21. storočie. Tieto snahy sú stále na okraji záujmu predstaviteľov a zastupiteľov Slovenskej republiky, ale aj vedeckej a publicistickej obce na Slovensku.

Úsilie autorov knihy a ich názory na problematiku slovensko-maďarských vzťahov si všimli u našich južných susedov. Nie tak dávno uverejnil Csaba Zahorán z Výskumného strediska humanitných vied Historického ústavu Maďarskej akadémie vied recenziu knihy „Život národa je večný“.

https://trianon100.hu/blog-cikk/a-trianoni-evszazad-egy-szlovak-olvasata

Jej slovenský preklad je tu: https://noveslovo.sk/c/Jedno_zo_slovenskych_chapani_100_rokov_Trianonu

Samotný prístup autora recenzie je ilustráciou zabehaných myšlienkových stereotypov na maďarskej strane. Tie popisuje M. Mojžita, ktorý sa odvoláva na štúdiu z projektu Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe spred tridsiatich rokov a konštatuje: „zbližovanie slovensko-maďarských záujmov komplikujú rozdielne typy reflexie a sebareflexie a na maďarskej strane prevažuje pocit veľkého národa, na základe ktorého sa stotožňujú uhorské dejiny s maďarskými. (...) vo vzájomných vzťahoch nevystačíme s minulosťou ani s úzkym národným pohľadom, (...) je nevyhnutné obojstranne rešpektovať základné hodnoty európskej civilizácie a prirodzené vzťahy sa môžu utvárať iba na princípe spolupráce dvoch svojbytných a rovnoprávnych partnerov“. To sa premieta do nadradenosti jednej strany (len myšlienkovej?) a vytvára nerovnosť. Nerovnosť slovensko-maďarských vzťahov je hlboko zakorenená do všeobecného vedeckého i politického povedomia prekračujúceho nielen stredoeurópsky kontext. Veda, literatúra, analýzy a iné pohľady automaticky vychádzajú z axiómy považujúcej maďarský pohľad za objektívny a smerodajný. Na slovenskej strane ja takýto prístup nielen rešpektovaný, ale často aj prijímaný za svoj. V atmosfére nerovnosti sa vedie vzájomná diskusia už celých sto rokov. Za našu slovenskú nepripravenosť a nedostatočné odborné argumenty však nenesú vinu Maďari.

Dá sa tiež súhlasiť s myšlienkou, „že vedľa seba Slováci a Maďari žijú v jednom štáte ako keby v dvoch oddelených realitách, neexistuje prepojenie medzi slovenským a maďarským verejným diškurzom, medzi väčšinovou a menšinovou občianskou sférou“[1] .dvojkoľajnosť a nepochopenie prejavuje sa aj na úrovni oboch štátov. Dnes panuje všeobecná zhoda, že súčasné slovensko-maďarské vzťahy sú najlepšie v histórii. Niektorí to pripisujú predovšetkým vysokej miere asertivity na slovenskej strane. Autori knihy „Trianon je večný“ dokazujú, že na maďarskej strane sú myšlienky „scelovania“ maďarského národa stále prítomné a najmä realizované. Ešte pred štyrmi rokmi politológ J. Marušiak napísal: „... maďarské praktiky s vydávaním pasov v Zakarpatsku a vydieranie Ukrajiny v súvislosti s postavením tamojšej maďarskej menšiny sú problémom pre nás i pre Európu. To je podobne ako zviditeľňovanie prítomnosti maďarského štátu na južnom Slovensku varovaním, že princíp dobrých susedských vzťahov, ktorý je pre fungovanie mierovej Európy dôležitejší ako spoločná trh, mena či parlament, ostáva zraniteľný.“[2]

Koncom minulého roku (2021) vyšiel zborník príspevkov z konferencie konanej 23. februára 2001 (pred 21 rokmi!). Konferencia sa konala na počesť 70. narodenín slovenského historika Ladislava Deáka. Ten zomrel o desať rokov neskôr a zborník čakal na vydanie ďalších desať rokov. Ústredným príspevkom zborníka je stať L. Deáka „Slovensko-maďarské vzťahy očami historika na začiatku 21. storočia“. http://www.kultura-fb.sk/new/old/stare/deak-9.htm  „Chcel upozorniť: ... na niektoré závažné faktory v politickej koncepcii maďarského štátu voči Slovákom a Slovensku a priblížiť tie momenty, ktoré podstatne a dlhodobo vplývajú na postoj maďarskej vládnej politiky voči Slovensku a determinujú aj súčasný vzájomný vzťah“. Podľa neho gordický uzol maďarsko-slovenských vzťahov v 20. storočí (článok písal v prvom roku 21. storočia) „nesporne predstavuje mierová zmluva v Trianone, v ktorej sa koncentrujú všetky problémy maďarskej politiky“. Maďarská spoločnosť sa dodnes s ňou nevyrovnala a pokladá ju za krivdu spáchanú na maďarskom národe. Hoci zmluvu v Trianone podpísali, v princípe ju odmietali a politiku v medzivojnovom období nepostavili na obrane trianonských hraníc, ale na ich zmenách. Ďalším nevyriešením zámotkom vzájomných vzťahov je Viedenská arbitráž, nepodarený pokus o revíziu slovensko-maďarskej hranice, ktorého Maďarskom vyvolaným dôsledkom boli nielen tragické udalosti počas druhej svetovej vojny, ale aj rukojemníctvo obyvateľstva južného Slovenska, ktoré do tohto položenia vedome dostala maďarská vláda. Následne počas vlád komunistických režimov v oboch krajinách boli národnostné vášne utlmené. (Koniec-koncov Štrbský protokol bol pre maďarskú vládu dostatočným čiastkovým riešením.) Po roku 1989 došlo k prehodnoteniu koncepcie o národných a štátnych záujmoch maďarského štátu. Zahrnula do nej všetky maďarské menšiny v susedných štátoch a územia, kde žijú. Politicky ich chápe ako súčasť maďarského národa. Realizujú ju všetky vlády od Antalla cez Horna až po Orbána. Pomerne podrobne si všíma Základnú zmluvu medzi SR a Maďarskom z roku 1995 a nepovažuje ju za vyváženú. Súdi, že položila základ na postupné politické a hospodárske pripútavanie SR k maďarskému štátu, čo sa postupne prejavuje pro formovaní koncepcie regionálnej politiky, hospodárskeho prenikania, úzkej spolupráce samospráv na južnom Slovensku s maďarskými a v iných oblastiach. Táto štúdia je dobrým podnetom i pre diskusiu v súčasnosti.
 

3.

Konkrétne k recenzii Csabu Zahorána. Jeho hodnotenie recenzovanej knihy sa nevymyká z hlavného prúdu maďarskej historiografie a jej pevnému zakotveniu v hlavnom riečisku maďarskej národnej idey, ktoré málo rešpektuje záujmy slovenského suseda. Jeho závery neprekračujú maďarský tieň výkladu histórie, avšak musíme vedieť reagovať a následne rozpracovať slovenské analýzy gordických uzlov vzájomných vzťahov a histórie. Upozorňujem len na niektoré vybrané problémy slovensko-maďarských vzťahov tak ako ich prezentuje maďarský historik a zároveň ich ponúkam ako otázky do dnešnej diskusie:

Menšinová politika prvej československej republiky a menšinová politika horthyovského Maďarska (1920 – 1938).

Recenzent tvrdí, že „dvojica autorov zjavne neveľmi rozumie otázke dejín Slovákov žijúcich v („trianonskom”) Maďarsku. (...) už samotný východiskový bod je spochybniteľný, keď autori proti sebe stavajú postupné a cielené začlenenie „polmilióna Slovákov“, ktorí po roku 1920 ostali v Maďarsku, so „stabilnými číslami“ a „nadštandardnou“ situáciou Maďarov žijúcich na území dnešného Slovenska (v roku 1930 to bolo 571 tisíc, v roku 2016 ich bolo 455 tisíc). Následne recenzent pripúšťa, že asimilácia väčšiny Slovákov žijúcich v Maďarsku je poľutovaniahodným faktom, chápanie tu uvedených čísel a procesov, ktoré sa uskutočnili v dvoch štátoch, respektíve dodnes prebiehajúcich procesov takýmto spôsobom je mierne povedané diskutabilné (manipulatívne alebo rovno falošné)“. Problém je v tom, že Zahorán neuvádza čísla a procesy, ktoré sú manipulatívne a falošné a prečo sú také. Ako fakty a závery uvádza práve tie skutočnosti a tie prístupy, ktoré vyčíta druhej strane. Ako keby sme žili v paralelných svetoch.

Benešove dekréty.

V recenzii sa píše: „Otázka – Namiesto Benešových dekrétov, ktoré pripravili Maďarov žijúcich v Československu o ich štátne občianstvo, „reslovakizácie“ alebo znárodňovacích praktík desaťročí štátneho socializmu sa kniha zameriava na maďarsko-slovenskú „výmenu obyvateľstva“. Úlohou tých pár odsekov, ktoré sa tomu venujú (Benešovym dekrétom), je v prvom rade čitateľom pripomenúť splynutie Slovákov v Maďarsku, ako aj strategické ciele Budapešti – teda aby na slovenskom území ostalo čo možno najviac Maďarov pre príhodnú chvíľu v budúcnosti…“ Tu autor viditeľne pracuje manipulatívne a falošne. Opatrenia československého štátu po roku 1945 sú v priamej väzbe na Viedenskú arbitráž a päť a polročnú okupáciu južného Slovenska. Hodnotiť jedno (povojnové dopady na maďarskú menšinu) bez druhého (Viedenská arbitráž ako agresia) vedie do slepej uličky neporozumenia.

Maďarsko – tradičný nepriateľ Slovenska.

Otázka formulovaná recenzentom: „Hoci kniha nešetrí kritikou Orbánovej vlády, zdá sa, že autori v skutočnosti ani nekritizujú natoľko liberálnu demokraciu, ale chcú skôr oživiť obraz Maďarska ako tradičného nepriateľa Slovenska. Teda aspoň to prezrádzajú aj odkazy na príchod maďarského vojska v roku 1968, na spory ohľadne vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, na rozdielne názory ohľadne slovenských jazykových zákonov (podľa autorov je za to, prirodzene, zodpovedná Budapešť).“ Nielen autori knihy, ale aj medzinárodné inštitúcie (Súdny dvor v Haagu, Benátska komisia ap.) považujú postup Slovenska voči Maďarsku za korektný, v súlade s medzinárodným právom.

Identita Slovákov.

Do pozorností dávam ešte jedno konštatovanie z recenzie, ktoré manipuluje „hlbokú“ minulosť: „A to už ani nespomínajúc, ako veľmi pokrivkáva porovnanie identity Slovákov, ktorí sa od slovenského etnického kmeňového územia odčlenili na začiatku 18. storočia, pred vytvorením moderných ideí o národe a ktorí sa usadili medzi Maďarmi (?!?) a kolektívnej identity Maďarov, vytrhnutých proti ich vôli z maďarského (teda aspoň zaň považovaného) „národného štátu“ budovaného aspoň pol storočia na prelome rokov 1918 a 1919;“. Práve kvôli tomuto dlhodobému výsostne nacionalistickému prístupu maďarskej strany (štátu, politiky, vedy, literatúry) k Slovensku a Slovákom všimnite si aj J. Gáborom spomenutú maďarské stotožňovanie pojmov Uhorsko = Maďarsko) možno očakávať pomerne dlhú cestu k vzájomnému porozumeniu.

Uplynulých sto rokov ukázalo, že slovenská strana je ochotná a schopná vykročiť ďalej ako na polcestu. Dôležité je však aby sme sa vedeli včas zastaviť na správnom mieste. K tomu musíme poznať svoje národné ciele, formulovať štátnu doktrínu.

 


[1]Morvay, P.: Maďarská menšina má sté narodeniny. In: Denník N. roč. 4, č.196, s. 11

[2]Juraj Marušiak: Mníchov ako historická skúsenosť, Pravda 29.9.2018, ročník XXVIII, č. 224, s. 23

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984