Nová populistická frakcia

Počet zobrazení: 3632

Pred niekoľkými dňami na Slovensku prebehla rozhorčená diskusia v súvislosti s návštevou M. Le Penovej v Bratislave a úsilím politickej strany Sme rodina B. Kollára zaradiť sa do politickej frakcie Európa národov a slobody, ktorá má ambíciu zohrávať dôležitú úlohu v Európskom parlamente (EP) a nastoľovať témy, na ktoré si iné frakcie netrúfnu. Doteraz mala frakcia 36 členov v EP, ale po terajších voľbách sa tento počet zvýši na 58 – vytvárajú ju spolu s francúzskou politickú stranou Rassemblement national (predtým Front national) aj Alternatíva pre Nemecko (AfD), rakúska Strana slobodných (FPÖ), talianska Lega, česká SPD a ďalšie. Viaceré z týchto strán často zaraďujú medzi extrémnu pravicu, v lepšom prípade medzi populistov. Problém hodnotenia a nástupu uvedenej politickej sily je však podstatne komplikovanejší.

enf.jpgPokiaľ ide o otázku, do akej miery sú jednotlivé politické strany radikálne, prípadne extrémistické, treba rozlišovať medzi konkrétnymi prípadmi. Uvedené strany sa medzi sebou v mnohom líšia, no celkovo treba povedať, že ide o politikov, ktorým označenie za pravicových extrémistov neškodí, pretože tento pojem sa používa priveľmi často a nevyberane. Keď napr. niekto označí stranu Sme rodina za neonacistov, tak tým iba vytvára dojem negatívnej mediálnej kampane proti nim. Dokonca aj pri strane M. Le Penovej existuje veľa dôvodov, pre ktoré mnohé tradičné klišé o extrémnej pravici nesedia. Ako príklad možno uviesť, že Le Penovú podporujú aj niektorí vplyvní Židia vo Francúzsku (napr. M. Thooris) a strana sa sústreďuje i na túto menšinu, ktorú chce osloviť rétorikou, zameranou proti prílevu moslimských migrantov. A populizmus? Ten je reakciou týchto strán na trend, pri ktorom sa znižujú politické rozdiely medzi tradičnou pravicou a ľavicou natoľko, že volič stráca možnosť voľby z alternatív. Pokiaľ sociálno-demokratické vlády zavádzajú liberálne reformy, prestávajú sa odlišovať od liberálnych a volič, ktorý hľadá alternatívy pri riešení sociálnych problémov, tým zostáva ochudobnený o možnosť voľby. Tento trend je prítomný práve v súčasnej Európe: väčšina verejnosti si neželá zvyšovanie výdavkov na zbrojenie ani zvyšovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými. Napriek tomu však trend nárastu zbrojenia alebo sociálnych rozdielov pokračuje bez ohľadu na to, či si voliči zvolia „štandardnú“ pravicu alebo ľavicu.

Zdá sa, že pojem populizmus spojený s výrazne negatívnymi konotáciami popularite týchto strán nijako neškodí. Dal by sa totiž použiť aj na rozličné skupiny politikov, napr. tých, ktorí hlásajú mantru rovnej dane, aj keď je jasné, že tým iba populisticky zneužívajú tento pojem, pretože ich „rovná daň“ ponúka množstvo inštitútov na nerovné zdaňovanie veľkých finančných skupín. Podobne to platí pri ďalších témach, o ktorých by sa mala viesť seriózna diskusia, napr. o zvyšovaní výdavkov na zbrojenie. Populisti sa však namiesto toho usilujú vyvolávať strach z agresie cudzích veľmocí, aby potom mohli zdôvodniť lukratívne obchody pri nákupe nových zbraní. Tieto formy populizmu pozná veľmi dobre aj Slovensko, hoci v mainstreamových médiách sa slovo populizmus spája s neželanými politickými silami, najmä s tými, ktoré vystupujú proti nositeľom politických či ekonomických rozhodnutí v súčasnej Európe.

Veľmi silným dôvodom nárastu popularity členov skupiny Európa národov a slobody je fakt, že sa zmocnili tém, ktoré tradične patrili iným politickým skupinám, pretože tie ich pri výkone moci opustili. Ide napr. o kritiku imperializmu, ktorá patrila tradične ľavicovým silám, ale kde mnohé sociálnodemokratické sily konali v rozpore so svojimi tradíciami. Spomenúť možno otázku Venezuely, kde sa tradiční ľavicoví politici Európskej únie (EÚ) bezhlavo vrhli do uznávania J. Guaidóa za prezidenta, a boli to až talianski predstavitelia na čele s M. Salvinim, ktorí zablokovali jednotnú európsku pozíciu v tejto veci a zastali sa princípov medzinárodného práva. Tento taliansky postoj rovnako cítiť i pri otázkach Líbye. Je naozaj zaujímavé, ako v 21. storočí opustili tradičné politické strany hodnoty, ktoré zastávali dlhé desaťročia. Viaceré pravicové vlády v EÚ nahradili ideu národných záujmov ideou tzv. multikulti často v rozpore so želaniami svojich voličov. Okrem tejto problematiky uchopila nová frakcia aj témy spojené s inštitútmi demokracie, ktorá v súčasnej Európe upadá. Ide napr. o postoj k referendu v dôležitých otázkach. Predstavitelia týchto strán využili, že verejnosť je dlhodobo rozhorčená z nedemokratických foriem rozhodovania v EÚ a z ekonomickej politiky, ktorú Brusel presadzuje. Práve na tom si postavila program napr. česká strana SPD, ktorá pojem priama demokracia používa priamo v názve.

Často otváranou otázkou je i problematika normalizácie vzťahov k Rusku, téma, ktorú v minulosti presadzovali tradiční politici ako J. Chirac či G. Schröder. V prípade frakcie Európa národov a slobody je jej vzťah k Rusku dôvodom častej mediálnej kritiky a niektoré z členských strán dokonca obviňujú z toho, že za nimi stojí Kremeľ. Je možné, že nárast týchto strán Moskva víta, no špekulatívna argumentácia rozličných analytikov či novinárov o spomínaných stranách budí iba nedôveru – dôvod nárastu popularity tejto frakcie sa nachádza inde. Navyše v Európe existujú mnohí ľudia, ktorí si želajú otvorenú diskusiu o vzťahoch s Ruskom a odmietajú vyhlasovanie každého odlišného postoja za názor Putinových agentov. Úsilia novej frakcie možno akiste vo viacerých prípadoch označiť za úprimné, ale nedá sa opomenúť, že mnohé ich názory ovplyvňujú ekonomické a mocenské prepojenia lídrov. Niekedy ide dokonca o predvolebné pózy oligarchov, ktorí si chcú cez nové politické subjekty zachovať privilégiá a mocenské postavenie. Usilujú sa tým zakonzervovať ekonomický systém nadvlády oligarchie, ktorý sa v EÚ zdiskreditoval. V takej situácii preto neprekvapuje, že tieto strany vytvárajú vládne koalície aj so „štandardnými“ konzervatívnymi stranami ako napr. FPÖ v Rakúsku, ktorá kooperuje s konzervatívnou ÖVP.

Cieľom teda nie je odstránenie hlavného problému súčasného ekonomického a politického systému, ktorý spočíva v nesmiernej koncentrácii bohatstva v rukách malej skupiny ľudí. Týmto stranám ide o nájdenie témy, ktorá verejnosť zaujíma a kde možno presadzovať vôľu väčšiny bez ohrozenia záujmov oligarchických skupín, napr. téma migrácie. Zaujímavé je, že tzv. pravicoví populisti, ktorí kritizujú EÚ, dostávajú v médiách široký priestor, na rozdiel od tzv. ľavicových populistov, ktorých médiá väčšinou ignorujú. Lenže práve vďaka tomuto vzťahu s oligarchiou môžu strany Európy národov a slobody priniesť len malé zmeny do fungovania EÚ a neodstránia hlavné problémy súčasného vývoja v Európe a vo svete.

(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 19 – 20/2019)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984