Reklama
Reklama

Nové slovo v perestrojke

SLÁVNOSTNÁ AKADÉMIA K 75. VÝROČIU NOVÉHO SLOVA
Počet zobrazení: 1024


Prinášame záverečné vystúpenie na Slávnostnej akadémii k 75. výročiu Nového slova z 24. septembra 2019. Texty vystúpení sme uverejnili – napriek videozáznamu – aj preto, že viacerí rečníci svoje príspevky vzhľadom na čas krátili, čo je aj tento prípad.

SÚVISIACE:
Slávnostná akadémia k 75. výročiu Nového slova
Ladislav Novomeský, Michal Záleta: Slovo, Bol taký muž
Jozef Lysý: Naša podlžnosť
Martin Krno: Na počiatku, pred trištvrtestoročím, bolo Nové slovo
Braňo Ondruš: Slovo po Novom slove
Ľuboš Jurík: Povstalecké Nové slovo


Nové slovo v perestrojke


Emil Polák

e._polak.jpgZačnem neskromne: perestrojku dávno pred Gorbačovom začalo na Slovensku Nové slovo pod vedením šéfredaktora Leopolda, Polda, Podstupku., ktorý sa vrátil z „vyhnanstva“ do redakcie, ktorej bol po obnovení Nového slova v máji 1968 prvým šéfredaktorom.

V zmysle vracania do histórie nielen vyzmizíkovaných, ale doslova zlikvidovaných osobností. V prvom prípade išlo o navrátenie do vtedajšej našej prítomnosti osobnosti Vladimíra Clementisa.

V danom čase sa o ňom, povedané s Novomeským, hovorilo iba pošušky, ak sa vôbec hovorilo. Pri 80. výročí jeho narodenia, v roku 1982, v septembrovom čísle Nedele, prílohy Nového slova, bolo osem strán venovaných Clementisovi. Bol to zrejme Poldov nápad iste odobrený Vilom Plevzom, ktorý napísal aj úvodný článok, bol to Poldo, kto viedol a nechal Drahoša Machalu, vtedajšieho vedúceho redaktora Nedele, „spáchať“ toto clementisovské číslo.

Marián Leško o tomto počine nedávno povedal v jednom rozhovore: „Drahoš bol vtedy šéfom kultúrneho oddelenia a ako prvý na veľkom priestore ôsmich strán otvoril prípad Vladimíra Clementisa. Bol jeho veľkým obdivovateľom, osobne poznal jeho manželku. Keď si myslel, že už je doba, v ktorej sa dá o tom písať, nehľadel napravo ani naľavo, šiel do rizika a urobil o tom osem strán. Dovtedy tu bolo o Clementisovi hlboké ticho. Týmto krokom vlastne Machala čitateľom naznačil, že keď už sa môže písať aj o tomto, niečo sa naozaj deje.“

Áno, bolo to v roku 1982, kedy bolo v Novom slove aj novembrové smútenie za zomretým Leonidom Brežnevom vrátane známej Feldekovej básničky, ktorú rád osobne doniesol do redakcie (e-maily vtedy ešte neboli). Neskôr sa vyjadril, že akoby o nič nešlo a dostal za ňu iba 80 korún... Akoby išlo o peniaze.

To, čo sa spustilo po vyjdení clementisovskej prílohy, sme ani všetci v redakcii nevedeli, ani čo žiadali súdruhovia z ÚV od šéfredaktora. Poldo, ktorý sa vždy zastal svojich ľudí, všetku „vinu“ bral na seba, tak urobil aj v tomto prípade.
Ešte jeden citát z Leškovho rozhovoru: „Šéfredaktorom bol Poldo Podstupka, človek, ktorý mal pre môj život kľúčový význam. Treba mu uznať, že do redakcie pritiahol ľudí, ktorí dodnes fungujú vo verejnom živote. Pokojne by som totiž dokázal vymenovať 25 ľudí z Nového slova, za ktorými je veľa dobrého. Neviem, či mi to teraz nebudú mať za zlé, podľa mňa sa však nemajú za čo hanbiť: Vlado Štefko, Jožo Puškáš, Oľga Gáfriková, Jano Füle, Drahoš Machala, Nina Hradiská, Miloš Luknár, Ružena Wagnerová, Emil Polák a ďalší. Tí ľudia predsa neskončili novembrom 1989, ale plynule prešli do novej doby a niečo po nich aj ostalo. Vlado Štefko bol roky hovorcom prezidenta Kováča, Jano Füle hovorcom prezidenta Schustera, založil tiež vysokú školu. Miloš Luknár je zrejme najúspešnejším šéfredaktorom všetkých čias na Slovensku, lebo stojí za dlhodobým úspechom Plus 7 dní.
A tu by som mohol vymenovať ďalších: myslím si, že všetkých, ktorí sa tu z Nového slova zúčastňujete. Aj keď v priebehu roka 1986 z redakcie odišli Helenka Dvořáková a Voloďa Jancura, Drahoš Machala a Ľuboš Jurík, nezabuchli za sebou dvere. Jancurovci pravidelne písali pre Nové slovo z Moskvy, z času na čas prispeli aj Drahoš s Ľubošom.

A povedzte, našla by sa ešte jedna redakcia spred novembra, z ktorej traja ľudia pôsobili v Prezidentskom paláci?

Poldo Podstupka viedol redakciu, dnes by sme povedali, ku kritickému mysleniu. K jeho šesťdesiatke sme v redakčnom článku uviedli: Ako a čím formoval generačne blízkych i mladších novinárskych kolegov? Svojou osobnosťou, výraznými novinárskymi i ľudskými črtami. Vari nebude ďaleko od pravdy tvrdenie, že väčšina ,novoslovcov‘ obdobia, keď po druhý raz nastúpil šéfredaktorovať tomuto časopisu (1976), si to po prvý raz uvedomila pri organizovaní ankety mladej generácie o našej súčasnosti; alebo to bolo pri neustálom podnecovaní akcie Záchrana pokladu; či pri... možno by sme sa o tom posporili. Na jednom sa však zhodneme: Bytostne sme v neustálom tvorivom zápale, ktorý vdýchol redakcii, pociťovali, že tým, že robíme noviny, sa skutočne niečo deje, že sa stávame uvedomelými spolutvorcami súčasnosti a budúcnosti, aj keď len tou príslovečnou troškou. Pochopili sme zmysel novinárskej práce, svojho poslania.“

A ešte krátko z tohto úvodníka, ktorý vyšiel v niekoľkých nepredajných výtlačkoch k jeho šesťdesiatke a môžete si ho tu pozrieť: „Objavil a odhalil pred nami DAV a davistov — a tým nám pomohol nadviazať riadne popretŕhanú niť súvislostí, lebo nás v školských laviciach zachytilo vari všetko, len pravda nám dlho unikala. Ukázal nám teda kontinuitu, i to, čo treba, aby sme sa minulosti nespreneverili a napriek nášmu vzďaľovaniu, postupu vpred, boli k nej stále blízko. DAV, davisti, ich metódy práce, príklad, ale najmä dialektický náhľad na svet v neustálej premene – ktorý navyše treba meniť – úsilie vtesnať sa do tohto pohybu a udať mu smer – to bol náš chlebík každodenný. Chutil a dodával chuti do práce na sebe.“

Poldo vymyslel aj kolektívny príhovor, stĺpček podpísaný V. A. Daniel – z krstných mien davistov, Vladimír Clementis, Andrej Sirácky, Daniel Okáli... A svojím Danielom Drzé čelá rozčeril stojaté vody – a ukázal nám, ako treba Danielov písať.

Pod Poldovým vedením sa v Novom slove začalo kriticky písať o školstve, zdravotníctve, no najmä o životnom prostredí, to začala Oľga Vavrová a po nej štafetu prevzala Miroslava Staszová. To bolo nóvum, že sa zrazu máme pozerať na tie dymiace komíny, ikony priemyselného rozvoja toho zaostalého Slovenska, ako na niečo zlé, škodlivé, strašidelné... Veď sa to dotýkalo životov – doslova živobytia – ľudí... A predsa Nové slovo do toho pod Poldovým vedením išlo...

Takže keď prišla perestrojka, v reakcii sme už sme na ňu boli pripravení. Pravda, už bez Polda, lebo po druhý raz mu to súdruhovia išli spočítať.

Nespokojnosť s jeho vedením redakcie obsahuje uznesenie Sekretariátu ÚV KSS z 31. 10. 1983: „... redakcia Nového slova porušila zásadu konzultovať s príslušným oddelením ÚV KSS materiály, zverejňované v straníckej tlači. V 32. čísle /zo. dňa 11. 8. 1983/ zverejnila poviedku Ladislava Ťažkého, vylúčeného z KSČ, spolu s prehľadom jeho knižnej tvorby, medzi ktorou sú aj diela, ktoré sú ideologicky závadné. Za túto publicitu nesie plnú zodpovednosť s. Podstupka, šéfredaktor Nového slova.
   Súdruh Podstupka poviedku Ladislava Ťažkého objednal a zverejnil bez konzultácie. Podobné prípady sa stali – napriek viacerým upozorneniam – aj v predchádzajúcom období a s. Podstupka z nich nevyvodil primerané závery ani pre seba, ani pre prácu redakcie. Naviac, tým, že zodpovednosť niektorých členov redakčného kolektívu berie na seba, nevytvára zdravé ovzdušie pre sústavné upevňovanie straníckej a pracovnej disciplíny v redakčnom kolektíve.“


Hoci sa tu priamo o odvolaní z funkcie nehovorí, jeho odchod sa už riešil, mal ísť ku Gustávovi  Husákovi do Prahy. Osud to zariadil inak, výsledok však bol rovnaký, Poldo v podstate v priebehu roka 1984 redakciu už neriadil...

Druhý muž, ktorý sa zaslúžil o postoje a zástoje Nového slova, bol akademik Viliam Plevza, predseda redakčnej rady Nového slova. Vilo Plevza bol Husákov blízky spolupracovník, a ak nám niekto držal chrbát, bol to on, nie priamo Husák, ako sa niektorí domnievajú.
Ale Plevza nedržal chrbát iba nám. Rád zacitujem z už spomínaného rozhovoru Ľubomíra Feldeka, ktorý pre Slovo v roku 1999 urobil Braňo Ondruš: „Plevza je tiež jeden z ľudí, o ktorých sa takmer nehovorí, a keď, tak sa len hľadajú chyby. Ja sa však pamätám, že to bol jeden z tých ľudí, ktorý počas normalizácie komu mohol, tomu pomohol. Keby nebolo Plevzu, možno by boli niektorí zavretí. Dnes si myslím, že nepovedať takéto veci, keď si ich človek pamätá, sa mi zdá pre obraz tej doby strašne skresľujúce. A ten Plevza pomohol aj rekonštrukcii ÚV KSS – to nebola náhoda, že bol taký rýchly! To bola zásluha Plevzova, možno potom s tými mladšími: Kanisom, Weissom... Keď prišla správa, že sa chce ÚV KSS stretnúť s VPN, tak tam vyslali mňa. Je o tom zápisnica, robila ju pani Marienka Filková, stretli sme sa v nejakom súkromnom byte a viedli ma tam tri spojky. Bol som zvedavý, kto tam bude sedieť. Otvoria sa dvere a sedí tam Vilo Plevza.“

A boli aj v tomto perestrojkovom období ak nie pokusy, aspoň úvahy odvolať šéfredaktora, a bol to Vilo Plevza, kto sa proti tomu viackrát postavil...

Perestrojka u nás aj bola, aj nebola. Slovne sa k nej vedenie komunistickej strany hlásilo, v praxi mnohí vplyvní činitelia robili všetko, aby nebola. My v redakcii sme sa v rámci našich schopností a možností zapojili do jej presadzovania. Bolo to zvláštne obdobie, lebo nik nevedel, čo a kedy, ktorý článok či materiál, niektorého zo straníckych činiteľov, podráždi... Takže to bola taká lotéria.

akademia_-_pohlad_do_saly.jpg
Foto: Peter Juza

Jedným z prvých veľkých prúserov bol Macekov článok z marca 1987 o filmovej distribúcii... Okrem stanoviska pre oddelenie ÚV, ktoré sa potom stali takmer pravidelnými, bola požiadavka odvolať zástupkyňu šéfredaktora...

Dlhodobo problematickými boli články o situácii v školstve, zodpovedala za ne Betka Šimonovičová – tie štvali až tajomníka Havlína v Prahe, lebo sme dávali priestor českým vylúčeným... Prečo ľudí na Hlbokej štval každý článok akademika Pavlíka, to dodnes nepochopím.
Celý kolotoč roztočil Luknár materiálom o Gabčíkove, v ktorom uviedol stanovisko odbornej komisie, že proti priesakom, ak to poviem zjednodušene, treba dno vystlať geotextíliou...

Články proti výstavbe v Jasnej, ktoré písala a organizovala Miška Staszová, to už bol rok 1989, tie štvali priamo prvého tajomníka, vtedy už Ignáca Janáka... To je príznačné pre túto dobu – M. Staszová za články o Jasnej dostala v septembri 1989 celoštátnu novinársku cenu...
Väčších či menších „prúserových“ materiálov by sa dalo ešte menovať veľa. Záviselo to od toho, či si článok prečítal niekto, koho sa týkal a posťažoval sa na oddelení ÚV KSS alebo priamo u tajomníka. Nehovoriac o tom, že výhrady boli aj proti preberaným sovietskym perestrojkovým materiálom.

Keď 11. mája 1989, vyšiel článok Jozefa Prusáka, v ktorom obhajoval návrat k pôvodnému štátnemu znaku, prišlo predvolanie na isté oddelenie ÚV. Pritom Ján Mlynárik na Slobodnej Európe uviedol, že ÚV KSS, aby otupilo ostrie iniciatívy disidentov k návratu k slovenskému znaku zo 7. mája, tak uverejnilo článok v NS – o štátnom znaku...

A niekedy len nižší súdruhovia boli v „strehu“. Toto len ako perličku. Keď Roháč počas diskusie o štátnom podniku uverejnil aforizmus „Topiaci sa aj diskusie chytá“, nezaregistroval som, že by to niekoho vzrušilo, asi na ÚV Roháč tak pozorne nečítali. Keď sme my uverejnili karikatúru Františka Mráza Nepriama úmera, v Bielom dome si ju vyložili, že čím väčšia sviňa, tým menší mozog. A ďalšia kresba o zmeškanom rýchliku elektroniky – je vraj útok na Lenárta... (február 1989). Keď sa úvodník Jozefa Ševca končil vnútri čísla a pod ním bol článok Alenky Sedlákovej Krajčírstva sú stratové, čakali sme podobnú reakciu. Nuž, toto im asi ušlo...

Poďme však ďalej. K tomu kto pôsobil vtedy v reakcii. Popri už spomínaných, ktorých ocenil už citovaný Marián Leško, pridám ešte– podľa abecedy – aj ďalších: Jarmila Andrejčáková (krátko), Milan Blaha, Katarína Feketeová, Agáta Görnerová, Viola Ivašková, Etela Jarošová, Jana Kantorová-Báliková, Dagmar Krištofičová, Martin Krno, Helena Kurhajcová, Peter Lelovič, Anna Lenická, Miroslava Melová, Marta Nádašiová, Marián Pauer, Jana Procházková, Ján Repka, Ivan Sečík, Marián Semaník, Oľga Škorecová, Michal Stasz, Alena Waleková, Michal Záleta. Ak som na niekoho zabudol, prosím, aby sa prihlásil...

Bez nároku na úplnosť, uvediem mená autorov alebo hostí Nového slova z perestrojkových rokov, to hádam v skratke najlepšie priblíži, kto všetko sa vyjadroval na stránkach Nového slova a Nedele. Bez zveličovania možno povedať, že všetko, čo zo slovenskej inteligencie stálo za niečo – a to vo všetkých odboroch a oblastiach spoločenskej činnosti – v Novom slove publikovalo, či poskytovalo rozhovory. Ak vás to prestane baviť, prerušte ma:

Jozef Budský, Ivan Štrpka, Marián Kováčik, Jozef Mihalkovič, Kamil Procházka, Róbert Kotian, Milan Rúfus, Anton Baláž, Jozef Špaček, Stanislav Šmatlák, Libor Ebringer, Dušan Roll, Vladimír Oleríny, Ján Dubovský, Ernest Weidler, František Kele, Ján Lenčo, Anton Mravec, Igor Gallo, Dušan Mikolaj, Marína Čeretková-Gállová, Dušan Mitana, Etela Farkašová, Ernest Štric, Vojtech Kondrót, Vladimír Mináč, Terézia Ursínyová, Dušan Podhorský, Ján Števček, Ján Solovič, Ján Beňo, Anton Kret, Dušan Dušek, Viliam Marčok, Ľudo Petránsky, Fedor Kriška, Šimon Ondruš, Daniela Hivešová-Šilanová, Osvald Záhradník, Mária Spoločníková, Jozef Bednárik, Pavel Hoffmann, Pavol Kanis, Viliam Plevza, Igor Otčenáš, Milan Šútovec, Rudolf Chmel, Peter Štilicha, Jozef Moravčík, Ján Mazák, Jaroslav Rezník, Milan Resutík, Daniel Hevier, Roman Hofbauer, Vincent Šabík, Anton Hykisch, Ľubomír Feldek, Dušan Slobodník, Vladimír Valach, Milan Čič, Ján Štrasser, Peter Zajac, Ján Zambor, Martin Šmatlák, Karol Kállay, Ján Drgonec, Miroslav Cipár, Ondrej Pavlík, Darina Kárová, Peter Valček, Ilja Ruppeldt, Ján Johanides, Lajos Grendel, Denisa Kotová, Alexej Fulmek, Tomáš Janovic, Oliver Solga, Milan Pišút, Ladislav Hohoš, Igor Mráz, Vladimír Petrík, Beloslav Riečan, Anton Blaha, Rudolf Urc, Pavol Janík, Milan Šikula, Vlastimil Mayer, Ján Vilikovský, Peter Weiss, Vladimír Plintovič, Štefan Moravčík, Katarína Tóthová, Milan Rúfus, Stanislav Štepka, Ján Kamenistý, Iľja Zelienka, Ivan Stadtruker, Michaela Jurovská, Jozef Prusák, Juraj Švec, Marián Hronský, Nora Krausová, Martin Porubjak, Mila Haugová, Gustáv Murín, Tibor Huszár, Dalimil Hajko, Branislav Janík, Boris Zala, Ladislav Volko, M. M. Dedinský, Oliver Brunovský, Michal Ač, Miloš Tomčík, Lucia Piussi, Fero Horvat, Tomáš Borec, Jana Bodnárová, Herbert Ďurkovič, Ľuboš Machaj, Elena Chmelová, Emília Boldišová, Fedor Macášek, Viliam Apfel, Juraj Jakubisko, Ivan Hudec, Stanislav Sýkora, Ondrej Dostál, Zora Búrotová, Michal Chuda, Jozef Sokira, Jozef Kučerák, Milan Ferko, Juraj Mesík, Peter Magvaši, Albert Košťál, Milan Richter, Nataša Pavuľaková, Vladimír Ondruš, Mária Bátorová, Ivan Koza, Teodor Križka, Peter Kulašík, Marcela Gbúrová, Jozef Markuš, Mária Machová, Václav Klaus, Vladimír Zuberec, František Laurinec, Štefan Luby, Michal Majtán, Robert Fico, Pavol Demeš, Juraj Sarvaš, Anton Vavro, Peter Stanek, František Klimo, Rudolf Schuster, Rastislav Tóth, Jiří Grygar, Peter Lipa, Franz Wranitzky (hosť), Dušan Šulc, Ján Sekaj, Ivan Okáli, Koloman Ivanička...

nove_slovo_akademia_vyrovnane.jpg

Ak dnes niekde čítam, že Nové slovo bolo hlásnou trúbou komunistickej strany, už len uvedený zoznam to vyvracia. Rád by som povedal, že nikto v tom čase v Novom slove nerobil nadprácu. Možno sme aj mali šťastie, že nás zhora nenútili do „dryjáčnických“ článkov. A sami od seba sme sa do „dryjáčnických článkov“ nemali dôvod púšťať... Neviem, kto je autorom hesla Nové slovo na Wikipedii, ale myslím si, že to vystihol: „Hoci bolo Nové slovo orgánom ÚV KSS, hlavne v čase perestrojky bolo popri Literárnom týždenníku jedným z najkritickejších slovenských periodík.“
Áno, museli sme odviesť isté penzum bohom na Hlbokej, áno, v Novom slove sú aj „povinné jazdy“, aj frázovité ideologické materiály. V Číne päť rokov po Maovej smrti komunistická strana prijala záver, že Mao vládol „zo 70 percent správne a z 30 percent nesprávne“. U nás sa všetko alebo glorifikuje, alebo zatracuje. Možno by sme mali prijať tento čínsky prístup: vidieť nielen to nesprávne, ale aj to správne. A nemusíme to ani vyjadrovať nejakým číselným pomerom...

Možno raz... V septembri 1984 sme v Banskej Bystrici na dome na Národnej ulici č. 5 odhalili pamätnú tabuľu venovanú povstaleckému Novému slovu. Ako zistil kmeňový autor Slova Jozef Schwarz, tabuľa bolo po nežnom prevrate odstránená. Asi v rámci toho zatracovania.
Vážení redakční kolegovia, taký je môj stručný spätný pohľad na naše pôsobenie. Keď som teraz listoval „perestrojkovými“ ročníkmi Nového slova, mal som z neho dobrý pocit. Nielen zo žurnalistickej úrovne, ale najmä za nastoľovanie nových tém, ktoré mohli spoločnosť, ako sa dnes hovorí, posúvať dopredu. Až sa raz bude po rokoch niekto chcieť naozaj dozvedieť, aká asi bola spoločnosť pred Novembrom, Nové slovo bude na to dobrým prameňom.

Čo sa týka predstáv, čo potom... za nikoho nechcem hovoriť, osobne som si predstavoval, že môže byť nejaká lepšie fungujúca, na istom pluralizme založená spravodlivejšia spoločnosť, vznik ktorej máme napomáhať.

Viacerí sme spomínali Polda Podstupku. Možno by sme sa tu mohli dohodnúť, že by sme dali dohromady publikáciu, ktorá by pre budúcnosť zaznamenala túto výraznú novinársku osobnosť. Ak to neurobíme my, už to po nás nikto neurobí. Mala by pozostávať z opisu jeho novinárskych štácií, výberu z jeho článkov z rôznych období, z našich spomienok i citátov iných autorov, ktorí spomínajú Polda vo svojich pamätiach a pod. 
Braňo Ondruš hovoril o 20. výročí Nového slova, ja pripomeniem, že 16. januára 2010 bude 30. výročie založenia Klubu Nového slova. To sú stovky besied, prezentácií kníh, každoročný pochod na Malý Slavín, podobne pochod Clementisovou cestou v Tisovci a ďalšie aktivity. Je to aj viacero publikácií, napríklad zborník mladých autorov Správna chvíľa (1993), Dofajčievam posledné fajky (Zborník k storočnici V. Clementisa, 2002, to vydalo Slovo, ktoré vydávalo v istom období aj Almanach) či Nezopakovateľné rozhovory, 2012). Ešte ako Nové slovo sme v rámci Perexu vydali H. Dvořákovú Kankán nad Kremľom, knižku missky Silvie Lakatošovej, tie sme aj spoločne prezentovali; publikáciu J. Tužinského Motiviáda, V. Mináča Sub tegmine, Leškových Ľudí a ľudkov z politickej elity, ako aj jeho Slovenské tango, zbierku Jána Šimonoviča Pastier slov, knihu Jána Drgonca Tento ujo je tvoja mama, Severný pól Františka Keleho, Chňoupkovho Američana v Povstaní...

Že klub pretrval celých tých tridsať rokov, je zásluha najmä predsedu výboru Jozefa Lysého a podpredsedu Martina Krna, za čo im treba poďakovať. No a myslím si, že hviezdne chvíle klubu boli vtedy, keď v redakcii Slova pôsobil Miro Procházka.

Predsedovi výboru Jozefovi Lysému treba poďakovať aj za myšlienku pripraviť túto slávnostnú akadémiu a celému výboru klubu, ale najmä Oľge Gáfrikovej a Alexandrovi Piekovovi, za jej prípravu.No a ešte by som rád poďakoval nielen prítomným autorom webového Nového slova, ktoré vydáva od roku 2012 Klub Nového slova, za ich príspevky, bez ktorých by Slovo nebolo.

Úplne na záver poznámka ešte k ukážkam prvých strán časopisu, ako sa menil v toku času, ktoré sú pri vchode do miestnosti. Okrem faksimile povstaleckého Nového slova tu máme doslova relikviu: originál prvého čísla Nového slova z 24. septembra 1944. Venoval nám ho Rudolf Belan, riaditeľ vydavateľstva Smena, a kto má záujem, môže si ho pozrieť, rád mu ho ukážem.

nove_slovo_1944.jpg

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama