Novinárčina u nás zlacnela...

Počet zobrazení: 3746

Dňa 11. decembra 2018 sa na verejnosti objavili výsledky prieskumu verejnej mienky, ktorý pre CenPress – Centrum pre nezávislú a objektívnu žurnalistiku – pripravila agentúra Focus.

Podľa neho Informáciám, ktoré sú prezentované v sledovaných médiách, verí 76 percent Slovákov. Nadpolovičná väčšina (51 %), si myslí, že verejnoprávne médiá sú objektívnejšie ako súkromné, no len štvrtina sa zaujíma o to, kto je vlastníkom médií“. Prieskum potvrdil môj predpoklad totálneho debakla údajného printového „mainstreamu“ prisudzovaného pod Tatrami denníkom SME a N či Plus jeden deň. Do vrecka ich schoval bulvárny Nový čas, ktorý sa však s 12-timi percentami objavil hlboko až za všetkými štyrmi televíziami a Slovenským rozhlasom. Nečudo, glosuje vo svojich afohryzmoch novinársky bard Jozef Sitko: „Televízia je ako silná lupa. Z maličkostí vyrobí slona.“

journalists-pixabey-uvod.jpg
IIustračné foto: pixabey.com

Žiaľ, táto strata dôveryhodnosti aj spoločenského vplyvu printových denníkov je nedostatočne verejne prezentovaná, ba až zámerne zamlčovaná. V opačnom prípade by sa o takéto médiá nemohol opierať prezident republiky ani parlamentná opozícia. Predstavitelia týchto podenkových  plátkov by nemali ani morálne právo stretať sa a diskutovať za celú novinársku obec so štátnymi orgánmi ani s klebetnými a škandálov chtivými europoslancami. O to viac udivuje, ak sa vo vysielaní večerného spravodajstva verejnoprávnej televízie, ktoré musí byť zo zákona objektívne, nestranné a pravdivé, objavujú medzi informačnými zdrojmi spomínané dezinformačné, manipulatívne, lživé a nenávisť šíriace médiá.

Oceňujem však, že spomínaný prieskum zisťoval i názor na prestíž novinárskeho povolania v hodnotení slovenskej spoločnosti. Ako som sa dočítal v tlačovej informácii TASR, povolanie novinára zaostáva vo vnímaní váženosti za profesiami, ako sú lekár, hasič, vedec, učiteľ, ale i poľnohospodár. Na druhej strane je však vyššie ako povolanie policajta, úradníka či kňaza. „Medzi najčastejšie uvedené dôvody, ktoré znižujú prestíž novinárov (v odpovedi 43 % opýtaných), patria neobjektívnosť, zavádzanie či manipuláciu, k ďalším uvádzaným dôvodom nízkej prestíže novinárov patrí neetickosť, amorálnosť, snaha hľadať za každú cenu senzácie,“ ozrejmil za agentúru Focus sociológ Martin Slosiarik. Pozoruhodný je podľa mňa údaj, že 46 % ľudí si nespomenulo, respektíve nedokázalo uviesť meno konkrétneho novinára. Zrejme preto, že tých ozajstných by sme v dnešných médiách vychádzajúcich a vysielajúcich v Slovenskej republike dokázali spočítať na prstoch rúk. Tragikomicky pôsobí skutočnosť, že z tých mien, na ktoré si respondenti spomenuli, je najznámejším slovenským novinárom Ján Kuciak (20%). Rebríček ďalších najčastejšie uvádzaných novinárov tvorí: Marián Leško (6%), Štefan Hríb (5%), Zlatica Švajdová-Puškárová (4%), Daniel Krajcer (4%), Patrik Herman (3%), Ján Tribuľa (3%), Kristína Kövešová (2%), Eugen Korda (2%) či Jozef Kubányi (2%). Medzi desiatku najčastejšie menovaných patrí aj internetový novinár Martin Daňo (3%).

Neviem, kto a ako vyučuje študentov žurnalistiky na vysokých školách, netuším, k čomu ich vedú rôzni mediálni kúzelníci na kadejakých školeniach a kurzoch. Žalostná úroveň a (ne)kvalita mediálnych výstupov je súčasne ich vysvedčením...

Pred pár dňami sa v Pezinku konala Prvá medzinárodná mediálna konferencia s názvom „Sloboda žurnalistiky v kontexte ľudských práv, nových technológií a medzinárodnej informačnej bezpečnosti“. Nechcem komentovať dôvody ani špekulovať o súvislostiach prečo sa za tri dni jej konania nedostavili tlačové agentúry a z akého dôvodu sa u organizátorov neohlásil ani jeden jediný televízny štáb (z verejnoprávnej RTVS ani zo súkromnej spravodajskej TA3). Za novinársku obec sa prišla o myšlienky a názory na dôležité i aktuálne témy zaujímať iba jedna jediná redaktorka z rádia. Ozvali sa tiež hlasy politikov volajúcich po úprave a sprísnení pravidiel fungovania tlače a médií. Predseda najsilnejšej politickej strany Smer-SD Robert Fico na straníckom sneme v Trenčíne spomenul navrátenie „práva na odpoveď“ a odstránenie anonymity z internetových diskusií. Tie síce nesúvisia priamo s tvorbou žurnalistov, no potrebná je i snaha dožadovať sa zvýšenej zodpovednosti šéfredaktorov, vydavateľov a majiteľov médií. Predovšetkým treba však odstrániť anonymitu samotných pisálkov, ktorí sa v čudesných redakciách spomínaných nevýznamných denníkov a internetových portálov ostýchajú podpísať a zbabelo sa maskujú či ukrývajú.

A mám ešte jeden postreh súvisiaci s aktuálnym stavom žurnalistiky a jej spoločenskou prestížou. Pred skončením osmičkového roka som sa dopočul, že saudskoarabský novinár Džamál Chášukdží, ktorého zavraždili v októbri na konzuláte jeho krajiny v Istanbule, získal v decembri 2018 prestížny titul „Osobnosť roka“, udeľovaný americkým časopisom Time. Nebol ojedinelý, veď už v máji sa Akadémia Axela Springera ešte pred vyšetrením prípadu poponáhľala v Berlíne udeliť zvláštnu cenu slovenskému „investigatívnemu novinárovi“ Jánovi Kuciakovi, ktorého spolu so snúbenicou zavraždili.

Nie som kacír, no nemyslím si, že cieľovou métou ozajstného novinára má byť snaha dostať sa do povedomia, zapísať do histórie a presláviť svoje meno tým, že ho zastrelí nejaký šialenec.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984