Novinári, pozor!

Zaujímalo by ma, v koľkých prípadoch sa novinári ospravedlnili za šírenie nepravdivej informácie
Počet zobrazení: 3995

Mnohí občania dnes u nás nie sú spokojní so svojou mierou slobody, len novinárov (tých oficiálnych) sa to netýka. Svojsky sa k problému postavili autori nového mediálneho zákona, ktorí by chceli na lekárnických vážkach merať pravdivosť publikovaných informácií a prípadne vyvodzovať z toho trestné postihy. Chcel by som poukázať na niekoľko konkrétnych príkladoch, kedy sa mi prax novinárov nepáči.

novina.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Ešte v 70. a 80. rokoch minulého storočia som intenzívne spolupracoval k obojstrannej spokojnosti s kultúrnou redakciou denníka Ľud. Napriek tomu sa mi nepáčilo, keď mi redakcia (bez konzultácie so mnou) zmenila názov mojej recenzie podľa mňa tak, že nevystihoval podstatu článku. Dnes sa ešte viac dbá na to, aby bol nadpis článku čo najúdernejší, a tak pritiahol čo najväčší počet čitateľov, pričom okrem „údernosti“ sa nezohľadňuje žiaden iný, najmä nie obsahový a vecný obsah príspevku. Najnovšie som sa o tom presvedčil v relatívne objektívnom denníku Pravda, kde môj pomerne obľúbený politológ Jozef Lenč uverejnil hodnotenie popularity politikov na základe výsledkov prieskumu agentúry Fokus. Príspevok má názov, ktorý sa mi zdá vecný a prijateľný, no horšie je to s podnadpismi k jednotlivým hodnoteniam. V článku Lenč porovnáva výsledky nového prieskumu s výsledkami získanými pred rokom a objektívne konštatuje, že predsedovia strán väčšinou strácajú na popularite. Tento fakt o poklesu popularity aj pani prezidentky sa síce medzi riadkami nachádza, no v prípade Petra Pellegriniho je uvedený v podnadpise s názvom Pellegriniho stráca. Môže sa to zdať ako malichernosť, no časť čitateľov sa orientuje predovšetkým podľa nadpisov, a tak ich záver bude jednoznačný: preferenciu šéfa Hlasu idú dolu. Ak by však pozorne čítali celý príspevok, dozvedeli by sa, že kým jemu klesli preferencie o 7 %, pani prezidentke o 14 %. Takže pozor na nadpisy! Podobný bol aj problém zo športovej rubriky, kde sa písalo o páde švajčiarskej favoritky ako o strašidelnom. Lyžiarske preteky v televízii sledujem a môžem odprisahať, že som videl viacero oveľa strašlivejších pádov lyžiarok než ten, pri ktorom Guthová v priemernom tempe vletela do ochranných sietí. V dnešnej novinárskej praxi však každý čin musí byť senzáciou a strašidelný pád pritiahne viacej čitateľov než obyčajný pád.

Trocha iný problém ma znepokojil pred časom, keď som sa v alternatívnom médiu dozvedel, že medzinárodný súd dal za pravdu trom štvrtinám ruských lyžiarov, ktorých nepripustili na olympiádu.  O ruskom dopingu tu už roky počúvame, no spomínaný súdny výrok som nikde inde nezaznamenal. A keby ste sa opýtali ľudí, čo pravidelne sledujú športové programy, či o rozsudku spomínaného súdu vedia, väčšina by odpovedala záporne. Prvá informácia (a ešte k tomu mnohokrát opakovaná) je oveľa účinnejšia než jej dementi. Rovnako tak pred časom kompetentná medzinárodná organizácia uverejnila informáciu, že za istý konkrétny útok chemickými zbraňami nie je zodpovedná sýrska vláda, lež jej Západom podporovaní protivníci. To však nijako nebráni politikom, aby túto informáciu nebrali na vedomie a húdli si len to svoje. Áno prvá a navyše „úderná“ informácia vždy vyhráva. Potvrdzuje to aj moja niekdajšia skúsenosť turistického sprievodcu pre Talianov, ktorí sa ma pýtali na november 1989 a nikto z nich nevedel, že nijaký študent Šmíd pri policajnom zásahu v Prahe nezomrel.

Posledný problém sa dotýka všeobecne uznávaného práva novinára na zamlčanie zdroja informácií. Nič proti tomuto všeobecnému úzu nemám, no zaujímalo by ma (neviem, či existujú nejaké štatistiky), v koľkých prípadoch sa novinári dodatočne ospravedlnili za šírenie vecne nepravdivej informácie, ktorá mohla mať pre druhú stranu nepríjemné a vážne dôsledky.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984