O Ukrajine a o plyne

Počet zobrazení: 22569

north_stream1.jpgDiskusia o cenách a tranzite plynu patrí medzi známe „evergreeny“ v slovenských médiách.  Najmä v tzv. mienkotvorných sa dlhodobo stretávame s názorom, že Rusko „politicky vydiera“ Ukrajinu vysokými cenami plynu, že používa plyn ako „zbraň“ a že Slovensko musí v sporoch medzi Ukrajinou a Ruskom stáť vždy na ukrajinskej strane. Je to však oveľa komplikovanejšie, než sa zdá z jednostranného pohľadu presadzovaného na Slovensku viacerými analytikmi.

Nadmerná spotreba

Spory o ceny surovín medzi Ukrajinou a Ruskom majú dlhú a konfliktnú históriu. V tzv. mienkotvorných médiách sa ich začiatok často datuje do obdobia nástupu prezidenta V. Putina, avšak každý, kto pozná situáciu, vie, že tieto rozpory jestvovali ešte dávno predtým. Cena uhľovodíkových palív bola už počas obdobia 90-tych rokov problémom, s ktorým sa vysporiadavali obe strany. V období bývalého ZSSR požívali tieto dve zväzové republiky veľké výhody, spojené s lacnou sovietskou ropou a plynom, ktoré sa ťažili v rozľahlých končinách krajiny. Na danú výhodu si Ukrajina, ktorá bola druhým najväčším spotrebiteľom uvedených surovín v bývalom ZSSR, veľmi navykla.

Po roku 1991 však nastal pre Ukrajinu veľký problém. Na jednej strane potrebovala pre svoj priemysel a obyvateľstvo obrovské množstvo lacných uhľovodíkových palív, ale súčasne už nebola časťou štátu, ktorý by mal takéto zdroje k dispozícii. Ukrajina sa preto od začiatku 90-tych rokov ocitala v neustálych sporoch s Ruskom kvôli cenám plynu a ropy. Išlo o naozaj komplikovanú otázku, dokonca otázka cien palív bola jednou z dvoch tém (druhou bola Čiernomorská flotila), ktoré až do roku 1997 bránili Ukrajine a Rusku podpísať základnú zmluvu o susedských vzťahoch.

Treba dodať, že vysoká spotreba plynu na Ukrajine je dedičstvo po sovietskej minulosti, ktoré Ukrajina zdieľa s Ruskom. Pre Ukrajinu to je však oveľa väčší problém než pre Rusko. Rusko bolo a je z hľadiska ropy a plynu nielen sebestačné, ale tieto suroviny dokonca exportuje. Ani Ukrajina sa po rozpade ZSSR neocitla úplne bez zdrojov. Dodnes patrí medzi významných producentov uhlia, má aj jadrovú energetiku a ani v oblasti plynu nie je odkázaná len na ruské dodávky. Dokonca ťaží viac zemného plynu než spotrebúva celé Poľsko, ktoré má len o niečo menej obyvateľov ako Ukrajina a trojnásobne väčšie HDP. Treba síce uznať, že Ukrajina po roku 1991 dokázala čiastočne znížiť spotrebu plynu, sú tu však ešte obrovské rezervy. Ukrajina dlhodobo spotrebováva viac plynu než Francúzsko, ktoré má skoro 15-krát väčší HDP. V zásade, v rebríčku spotrebiteľov plynu predbiehajú Ukrajinu len bohaté alebo veľké štáty či krajiny, ktoré samy produkujú veľké množstvo plynu:
http://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_natural_gas_consumption

Otázky ceny

Napriek vysokej spotrebe plynu mala Ukrajina v 90-tych rokoch na svojej strane niekoľko výhod. Veľkou výhodou boli nízke svetové ceny ropy a plynu, kvôli ktorým ani Rusko nemohlo požadovať príliš veľa. V 90-tych rokov taktiež nastal úpadok priemyselnej výroby v celom bývalom ZSSR, ktorý znamenal klesajúcu spotrebu ropy a plynu na tomto území.

Rozhodujúcou výhodou na strane Ukrajiny však bola kontrola najdôležitejších plynovodov z Ruska na západ, vďaka ktorým bolo možné vytvárať nátlak na Rusko v otázke ceny. Ceny ropy sa podarilo do značnej miery vyriešiť už v 90-tych rokoch, lebo obísť ukrajinské ropovody bolo technicky jednoduchšie než obísť plynovody a tak Ukrajina nemala v rukách až taký silný nástroj nátlaku.

V otázke plynu však Ukrajinci vďaka svojej kontrole plynovodov platili oveľa výhodnejšie ceny než odberatelia na západ od Ukrajiny. Je pravda, že aj Rusi platili na Ukrajine menej za tranzit plynu než na území iných štátov, ale aj tak išlo pre nich o nevýhodný obchod. Ešte v roku 2005 platila Ukrajina za plyn päťkrát menej (cca. 50 USD) než európski odberatelia. Odoberala však nesmierne veľké množstvá plynu, istý čas dokonca časť tohto plynu predávala ďalej na západ s veľkým ziskom. Ruskí dodávatelia tým prichádzali o veľké sumy a bolo jasné, že k plynovým konfliktom bude pravidelne prichádzať. 

Veľký konflikt nastal začiatkom roku 2006. Rusko sa pokúsilo zvýšiť ceny plynu pre Ukrajinu na úroveň, akú platili ostatní európski zákazníci, avšak nepodarilo sa mu to dosiahnuť. Ukrajinská strana takéto ceny plynu odmietla a ruská strana zase odmietla dodávať plyn za príliš nízke preferenčné ceny. Po vypuknutí sporu a zastavení ruských dodávok pre Ukrajinu začala Ukrajina protiprávne odčerpávať plyn, ktorý bol určený európskym zákazníkom a ktorý naďalej prúdil pre európskych zákazníkov. Rusi preto dodávky plynu cez Ukrajinu zastavili. Spor sa nakoniec podarilo urovnať a výsledkom bola cena za plyn (95 USD pre rok 2006), ktorá síce zďaleka nedosahovala ani polovicu európskych cien, avšak pre Ukrajinu sa zdvojnásobila.

Hľadanie alternatívy

Rusko sa kvôli svojim dlhodobým rozporom s Ukrajinou v otázke plynu pokúsilo nájsť nové riešenia a začalo hľadať alternatívne trasy plynovodov. Na začiatku tisícročia plánovalo projekt plynovodu Jamal 2, ktorý mal obchádzať Ukrajinu cez Bielorusko. Tento projekt sa však nestretol s pozitívnym ohlasom všade, výhrady boli napr. v Poľsku a Gazprom jeho realizáciu odložil. Realizoval sa však iný projekt, North Stream. Ten bol dohodnutý v roku 2005 s účasťou Gazpromu v North Stream AG vo výške 51 %. Projekt zabezpečoval dodávky plynu po dne Baltského mora priamo do Nemecka a obchádzal Ukrajinu i Poľsko. Podobným pokusom o obídenie ukrajinských plynovodov bol aj projekt South Stream. V oboch prípadoch išlo o drahé projekty, avšak podľa ruského názoru bol postoj Ukrajiny k cenám plynu taký, že potrebné investície sa museli nájsť.

Najmä projekt North Stream sa časom ukázal ako silný argument Ruska v jeho sporoch s Ukrajinou. V roku 2009, keď už bol projekt v pokročilom štádiu, prišlo opäť k plynovému konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou. Konflikt bol síce v mnohom opakovaním sporu z roku 2006, avšak dopadol pre Rusko výhodnejšie než konflikt z roku 2006. Jedným z dôvodov bolo i to, že Rusi už neboli tak viazaní na prepravnú kapacitu Ukrajiny. Ukrajina do roku 2009 platila stále výrazne výhodnejšie ceny než odberatelia zo strednej a západnej Európy, ale po roku 2009 sa situácia obrátila: Ukrajina začala za plyn platiť dokonca o niečo viac než západoeurópski spotrebitelia. Je zrejmé, že Moskva takto reagovala na mnohoročné preferenčné ceny, ktoré si vedela Ukrajina vynucovať svojou prepravnou dominanciou. Rovnako Rusi Ukrajine spočítali aj to, koľko ich stáli plynovody na odstránenie ukrajinského prepravného monopolu.

Nebolo prekvapením, že nové ceny plynu pre Ukrajinu sa stali pre ukrajinských politikov problémom. Ceny plynu sú dôležitým dôvodom, pre ktorý sa Kyjev nevie vysporiadať s dlhovou jamou, v ktorej sa ocitol. Pritom po roku 1991 začínala Ukrajina úplne bez dlhov, všetok štátny sovietsky dlh na seba zobralo Rusko. Rusko bralo na seba všetky výhody aj nevýhody bývalého ZSSR: aj výlučné právo na jadrové zbrane, aj výlučnú povinnosť zaplatiť sovietsky štátny dlh. Ukrajinskí politici a podnikatelia však pokazili, čo sa dalo. Pri rozpade ZSSR mala Ukrajina HDP na 1 obyv. porovnateľné s HDP Bieloruska na 1 obyv. Dnes má Ukrajina len niečo viac ako polovicu bieloruského HDP na 1 obyv. a o porovnaní s Ruskom nemôže ani snívať! Žiaľ, Kyjev nezodpovedne narábal so všetkým, čo mal k dispozícii, aj s prepravným monopolom, ktorý využíval ako „zlatú baňu“. Mnohí Ukrajinci vďaka tomu nesmierne zbohatli. Najznámejším prípadom je asi J. Tymošenková, ktorú v minulosti kvôli jej obchodom prezývali „plynová princezná“. Lenže tým, že sa Ukrajinci snažili postupovať pri maximalizácii svojho zisku bez ohľadu na záujmy Ruska, spôsobili si iba problémy, ktoré sa prejavujú práve dnes.

„Vydieranie“ plynom       

Dnes Ukrajina hľadá alternatívy voči dodávkam plynu z Ruska. Lenže na rozdiel od Moskvy sa Kyjev nenachádza v situácii, aby tieto alternatívy dokázal financovať. Rusi na alternatívne plynovody vynakladali značné zdroje, avšak Ukrajinci na alternatívy dostatok financií nemali. Preto hlavnou argumentáciou Kyjeva pri každom spore o cenu plynu bolo tvrdenie o „plynovom vydieraní“ zo strany Ruska. „Vydieranie plynom“ však používali obe strany. Ukrajina si „vydieraním“ veľmi dlho vynucovala preferenčné ceny plynu a Rusko si dnes „vydieraním“ maximalizuje zisk z predaja plynu Ukrajine.

Častou výhradou Ukrajiny voči Rusku bolo aj tvrdenie, že Rusi používajú „vydieranie plynom“ ako nástroj na dosiahnutie politických cieľov. Samozrejme, využitie ekonomických nástrojov za účelom politických cieľov používajú mnohé štáty, známe sú napr. americké sankcie voči Kube. Je veľa krajín, ktoré majú skúsenosti s „ekonomickými sankciami“ zo strany západných veľmocí, hoci západné veľmoci samotné netvoria OSN, ktorá medzinárodné sankcie legitímne prijíma. Iste, že aj v prípade konfliktu Ruska a Ukrajiny mohli byť niektoré rokovania čiastočne politicky motivované, ale Rusi mali pri plynových krízach z rokov 2006 a 2009 aj veľmi presvedčivé ekonomické argumenty a tie Ukrajina odmietla rešpektovať.

Je zrejmé, že i dnes Rusi zmiešavajú svoje ekonomické a politické záujmy pri sporoch o cenu plynu na Ukrajine, ale majú aj dobre zrátané, čo ich už plynové konflikty s Ukrajinou stáli. Okrem toho, že Moskva mala obrovské straty z dvoch desaťročí preferenčných cien energonosičov pre Ukrajinu, musela vybudovať aj drahé plynovody po dne morí. Dá sa predpokladať, že Moskva dnes tieto argumenty využíva pre politické záujmy. Ukrajina však nemá žiadne prirodzené právo na ruský plyn a preto, ak má o tento plyn záujem, musí ho zaplatiť podľa ruských požiadaviek. Tvrdenie, že Ukrajina tento plyn nutne potrebuje, nie je príliš silné. Podobne ani v prípade krajín, s ktorými nechce Západ obchodovať, sa západné mocnosti nepýtajú, či dotknutým krajinám vzniknú prerušením obchodu škody.

Záujem Slovenska           

Tak ako iné krajiny aj Slovensko by pri sporoch Ukrajiny a Ruska o plyn malo hľadieť i na vlastné záujmy. Slovenským záujmom bolo v minulosti udržať význam plynovodu cez územie Ukrajiny a Slovenska. Žiaľ, nie všetci na Slovensku pochopili, že keď budú Rusi kontrolu tejto trasy plynovodu považovať za spôsob nátlaku zo strany Ukrajiny, tak to nie je dobrá správa pre Slovensko. Niektoré z minulých slovenských vlád sa neprozreteľne prezentovali dokonca jednostrannou podporou Ukrajiny pri jej boji za preferenčné ceny. Dlhodobo však nebolo možné vnucovať Rusom, aby zotrvali pri prepravnej trase, pri ktorej mali toľko dôvodov k nespokojnosti. Zdá sa, že to pochopili aj investori v slovenskom plynárenstve a po poklese významu tejto prepravnej trasy pre Rusko stratili záujem o svoje investície. Napriek tomu, aj do budúcna je z hľadiska plynovodov záujmom Slovenska, aby Ukrajina svojim prístupom nevyvolávala nespokojnosť Ruska a aby Rusi neprestali úplne dôverovať ukrajinsko-slovenskej prepravnej trase. Ruská možnosť voliť si alternatívne trasy totiž neustále narastá.

Slovenská vláda by mala byť ostražitá aj pri ukrajinských požiadavkách na reverzný tok plynu smerom na Ukrajinu. Ak Ukrajina tvrdí, že je to pre ňu výhodnejšie, treba im to umožniť, ale len za podmienky, že to neprinesie negatívne ekonomické následky pre Slovensko. Ukrajina však dnes naťahuje ruku smerom k EÚ a žiada o „pomoc“. Z hľadiska Slovenska by sa nemalo stať, že táto pomoc bude realizovaná na slovenský účet. A ak Ukrajina od Slovenska čosi chce, mala by dodržiavať aj istú formu a nemala by používať útočnú rétoriku. Nedávno totiž ukrajinská strana obvinila slovenskú stranu, že jej neumožnila navštíviť plynárenské zariadenia na Slovensku. Slovenská strana reagovala, že od Ukrajincov podobná požiadavka na návštevu vôbec neprišla. Ukrajinci by si mali uvedomiť, že sú to oni, čo od Slovenska niečo chcú, a nie naopak. Ak chcú Ukrajinci od Slovenska láskavosť v podobe reverzného toku plynu, nemali by súčasne vyvolávať vo vzťahoch so slovenskou stranou spory.

Okrem toho, ukrajinská vláda s účasťou ultrapravicových síl nie je niekto, kto by si zaslúžil príliš veľa láskavosti a slovenská vláda musí každú požiadavku na reverzný tok plynu hodnotiť i z hľadiska nákladov. Dnes je zaujímavé počúvať, ako tí, ktorí slovenských občanov neustále presviedčali o „nevyhnutných reformách“ vo forme prudkého zdražovania, vyzývajú na „pomoc“ pre Ukrajinu. Kde sa v nich vzal ten solidárny rozmer? Rovnako je zaujímavé počúvať ako naše médiá a analytici podporujú na Ukrajine pravicový extrémizmus, hoci inde vo svete vyzývajú voči extrémistom rovno na ekonomické sankcie. Myslím si, že slovenskí občania nemajú príliš veľa dôvodov milovať novú ukrajinskú moc v Kyjeve a ani jej pomáhať. Ak teda Slovenská republika urobí ústretové kroky voči Ukrajine v oblasti plynárenstva, nemali by byť náklady týchto krokov prenesené na plecia slovenských občanov.

Foto: www.nord-stream.com

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
08. apríl 2014, 20:23

Cela ta zalezitost s reverzom plynu je pravdepodobne podfuk, nakolko predavacia stanica plynu vo Velkych Kapusanoch fyzicky reverz neumoznuje (informacia od Gazpromu). Je vsak mozny virtualny reverz, to znamena ze plyn nakupi povedzme Nemecko za ich vyhodnejsie ceny, ale nikdy nebude dopraveny do Nemecka, nakolko sa odovzda Ukrajine este na jej uzemi. To sa vsak nemusi pacit vlastnikovi plynu, Gazpromu. Otazne je, ako vyzeraju zmluvy, co je v nich dojednane, ale predpokladam ze je tam takato moznost osetrena, lebo otazka nie je nova.

__________________

Pan Fabry, viem ze sa zaoberate otazkami medzinarodneho prava, skuste sa pozriet na informaciu, ktora sa vyskytuje najma na ruskom a ukrajinskom internete. V preklade sa v nej tvrdi nasledovne:

Podľa “Temža TV” (asi Thames TV) Pan Ki Mun urobil v OSN zaujímavé vyhlásenie:


Vec sa má tak, že Rada bezpečnosti OSN sa opakovane prejedávala otázku Ukrajiny a experti došli k nasledujúcemu záveru v rámci medzinárodného práva: ukazuje sa, že v čase rozpadu ZSSR Ukrajina neurobila a náležitým spôsobom neregistrovala v OSN demarkáciu svojich hraníc ako štátu. Podľa hraníc zostala administratívnym okruhom ZSSR v splade s dohovorom v rámci SNŠ, ktorý však nemá v OSN zákonnú silu.
Nakoľko (ukrajinský) štát nemá oficiálne hranice v rámci medzinárodného práva, hovoriť o ich narušení jýmkoľvek nemá zmysel. Tak isto nemá zmysel hovoriť o separatizme, tj, násilnej zmene hraníc. Nie je možné zmeniť to, čo neexistuje.

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
09. apríl 2014, 09:16

Pozor na podvodníka v obchode

V medzinárodnom obchode prezumpcia neviny neplatí. Ak totiž jedna zo strán obchodu zistí, že druhá strana koná nekoreknte (to nemusí ísť priamo o trestnoprávny podvod), ak už dohodnuté mení a manipuluje s rozhodnutiami či určitými obchodno-technickými dojednaniami,

poškodí to túto stranu tak, že v danej oblasti podnikania či obchodu "stráca tvár". A nezaplatenie pôvodných ešte nezvýšených "spotrebovaných" dodávok plynu dodávateľovi je nekoreknté - o koľko i de? O maličkosť, o ťažké milióny dolárov? A zrazu sme nahováraní "obrátiť tok" plynu a dodávať ho Ukrajine? Aký plyn? Kto to všetko zaplatí?

Nuž, tvrdo to znie, ale platí to teraz i pre Ukrajinu. Napriek tomu, že ide viac o politickú ako o obchodnú záležitosť. Alebo možno práve preto, pretože druhou stranou v obchode s plynom je vlastne nová ukrajinská dočasná ( a nechcem hovoriť rétorikou "druhej strany", že samozvaná a nelegálna) vláda. Pretože to, že s ukrajinskou vládou rokujú EU i NATO ešte neznamená, že bude dôveryhodná v medzinárodnom obchode - hlavne preto, že nemajú v rukách žiadne istoty solventnosti a žiadne istoty stabilizácie ekonomiky vzhľadom k citlivosti tohto obchodu, obchodu s plynom.

Slovenská vláda by sa nemala dať zatiahnuť do politických šachov okolo Ukrajiny. Cez Ukrajinu nám prichádza plyn tranzitovaný od dodávateľa z Ruska. Bodka. Za plyn dodávateľovi platíme, ak sú na to zmluvy, platíme i tranzitnej krajine. Bodka. Ak nastali "technické" problémy a tranzitná strana požaduje revers, dobre, vyjasnime si, kto zapaltí technicko-dodávateľské práce na reverze a kto zaplatí plyn? Aké to "príkazy"  z EU cez telefón?

Veď ani za čias vzájomnej hospodárskej pomoci a "diktátu z Moskvy" sa to nedialo bez zmluvného základu a toku financií. Bodka.

O čom sa ešte treba baviť?

Obrázok používateľa B. Fabry
#3
Branislav Fábry
09. apríl 2014, 14:08

@ Anton Braxatoris

Vďaka za Váš komentár. Pokiaľ ide o fyzický reverz, je tu problém technický, pokiaľ ide o "fiktívny" reverz, je tu problém právny. Pri "fiktívnom" reverze ide o plyn, ktorý sa síce nachádza v potrubiach na Ukrajine, ale nie je vo vlastníctve ukrajinskej strany ani jej západných partnerov. Teda k plynu nemajú "ius disponendi" a nemôžu ním disponovať bez súhlasu vlastníka.

Pokiaľ ide o druhú otázku, tak téma demarkácie môže byť problémom, ale nelegalizuje to postup Ruska. Rusko už svojím konaním ukrajinskú územnú suverenitu potvrdilo. Ak nastáva problém kvôli hraniciam z obdobia rozpadu ZSSR, tak Ukrajina môže v najkrajnejšom prípade argumentovať i pokojným "vydržaním územia", ktoré je legitímnym spôsobom nadopbúdania územia v medzinárodnom práve. Situáciu komplikuje aj čl. 76 sovietskej ústavy a aj to, že Ukrajina bola členom OSN už pred rozpadom ZSSR. Napriek tomu ešte raz ďakujem za zaujímavý komentár a skúsim sa nad tým ešte zamyslieť. 

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#4
Peter Zajac-Vanka
09. apríl 2014, 16:41

Podobnosť s "čiernymi odberateľmi" je namieste...

viete, žijeme v trhovej ekonomike: ak si niekto neplatí za odber energie, prídu za ním technickí pracovníci a "odstrihnú" ho od toku energie. A ak sa čierny odberateľ so súhlasom suseda "napojí" na odber načierno, vezú sa v tom kriminálnom čine obaja. O tom sú denné problémy o ktorých by najlepšie vedeli hovoriť akciové spoločnosti, ktoré i nám na Slovensku predávajú či plyn, či elektrinu, či dokonca vodu...

Takže, ak sa Slovensku dá nahuckať politikmi EU na reverz a nebude to pokryté zmluvou s dodávateľom, škaredo na to doplatíme. Môžeme stratiť tvár seriózneho obchodného partnera i v iných obchodoch. A Ukrajina už má takúto "stratu tváre" - lebo nezaplatila za odobraný plyn a hľadá možnosť, ako nezapaltiť a čerpať i napriek tomu... 

Neodporúčam.

 

Obrázok používateľa B. Fabry
#5
Branislav Fábry
10. apríl 2014, 10:20

@ Peter Zajac-Vanka

Vďaka za Vaše komentáre. Súhlasím že Ukrajina bola očividne veľmi nepoľahlivý partner, dokonca aj pred nástupm nove moci v Kyjeve. Pokiaľ ide o právny problém s reverzným tokom, súhlasím, že tu existuje niekoľko problémov a nejasností. Navyše, mnohé ustanovenia z dokumentov nie sú verejnosti prístupné.

Slovenská vláda by nemala súhlasím s ničím, čo by znamenalo ujmu našim záujmom. Touto ujmou by bolo i porušenie zmluvných záväzkov. To, že Rusi považujú Ukrajincov za nespoľahlivého partnera, znižuje perspektívu ukrajinsko-slovenskej trasy dodávok plynu do Európy a prípadná nedôvera v Slovensko by tiež v budúcnosti nepomohla.

Náhradou klesajúcej ruskej dôvery pritom nebude ani reverzný tok pre nespoľahlivého partnera bez platobnej schopnosti na Ukrajine. Je očividné, že Slovensku hrozia škody a preto treba dbať na to, aby očakávané škody z reverzu neplatili slovenskí občania.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984