Reklama
Reklama

O jednom sovietskom filme

Počet zobrazení: 3847

Film „Irónia osudu alebo rozhodne správny kúpeľ“ (v origináli Ironija suďby ili s ľogkim parom) nakrútený sovietskym štúdiom Mosfilm pred 40 rokmi je dôkazom, že aj v sovietskej ére mohli vznikať diela, ktoré kriticky, ale pritom vtipne a aj poeticky, poukazovali na isté nedostatky socialistického spôsobu života v Sovietskom zväze. Dielo scenáristu a režiséra Eľdara Alexandroviča Rjazanova (spoluautorom scenára bol Emiľ Braginskij) vychádza z jednoduchej zápletky: všade v Sovietskom zväze sa stavajú nielen rovnaké štandardizované panelové domy s rovnakými bytmi, ale v rôznych mestách sú dokonca aj rovnaké názvy ulíc. Potom je už len dielom náhody alebo osudu (ktovie?), že ľahko môže dôjsť k zámene s fatálnymi následkami a najmä, keď sa k tomu ešte pripletie aj majster alkohol.

ironia_sudby.jpgFilm jeho tvorcovia charakterizovali ako „úplne netypický príbeh, ktorý sa mohol stať výhradne len v noci zo Silvestra na Nový rok“. Dielo vtedajšia cenzúra pustila, hoci sú v ňom na viacerých miestach ukážky nekontrolovaného holdovania alkoholu Rusmi (štyrmi priateľmi v Moskve, ale aj Ipolitom v Leningrade), ale to možno preto, že ide o výnimočné obdobie striedania starého a nového roka, teda Silvester resp. Nový rok, ktoré je s alkoholom spojené nielen u Rusov, ale takmer na celom svete. Tento film sa stal v Sovietskom zväze istým symbolom a aj trvalou obľúbenou súčasťou programu televízie v tých dňoch, asi podobne ako u nás sú súčasťou televíznych programov na Vianoce rozprávky alebo filmy z televíznych archívov. Film si svoju obľubu zachoval aj po zániku Sovietskeho zväzu a vysiela sa nielen v Rusku, ale aj v bývalých sovietskych republikách, napríklad aj na Ukrajine. Tomu chce urobiť koniec až súčasná ukrajinská vláda z dôvodu, že jedna z herečiek vystupujúcich v tomto filme podporuje návrat Krymu k Rusku. No a keďže ukrajinská vláda to považuje za ohrozeniu záujmov Ukrajiny, zrejme sa už tento film v budúcnosti na Ukrajine ani v kinách ani v televízii premietať nebude. Vráťme sa však radšej k filmu.

Nemienim tu robiť hlbší rozbor profesionálnej stránky diela, na to sa necítim byť dostatočne kvalifikovaný, chcem sa tu len zmieniť o svojich dojmoch po tom, ako som si film teraz pozrel na Youtube (https://www.youtube.com/watch?v=i9W0GCvPz4E&list=PL05AE16018B17127B ). Priznávam sa, že som film predtým nevidel a upozornil ma naň až vo vzduchu visiaci ukrajinský zákaz.

Jeden z hlavných hrdinov filmu, chirurg Žeňa žijúci v Moskve, so svojimi spolužiakmi má zvyk, že na Silvestra zájdu spoločne do parného kúpeľa, kde sa spolu v príjemnom očistnom prostredí rozlúčia so starým rokom. Na Silvestra, samozrejme, nemôže chýbať ani pohárik, ale tentoraz to priatelia s jeho dávkovaním preženú. A preženú to až tak, že dôjde k osudnej zámene. Všetci štyria sa ešte ako-tak dostanú na letisko v Moskve, kde sa potužujú pred odletom lietadla ďalej a dvaja z nich – Žeňa a Pavel – zaspia. Ostatní dvaja riešia, kto mal vlastne z tých dvoch spáčov odletieť do Leningradu a rozhodnú sa nesprávne a do lietadla posadia spiaceho Žeňu, zatiaľ čo Pavel zostáva v Moskve. Po prílete do Leningradu Žeňa ešte zvládne cestu taxíkom na svoju „domácu“ adresu, ale tu zasahuje ďalšia náhoda. Taká istá ulica, na akej býva on v Moskve a aj číslo domu a číslo bytu existujú aj v Leningrade a navyše do zámku v byte sa hodí dokonca aj Žeňov kľúč od jeho moskovského bytu. Aj nábytok v leningradskom byte je rovnaký, ako v Moskve a tak sa Žeňa horko-ťažko po úmornom zápasení s vyzúvaním a vyzliekaním nohavíc, konečne veľmi unavený uloží spať. Medzitým ho jeho vyvolená Gaľa, s ktorou sa dohodol, že nový rok privítajú spoločne a ktorú dokonca predtým požiadal o ruku, márne očakáva v Moskve. Do leningradského bytu prichádza jeho obyvateľka, osamelá Naďežda, ktorá však tiež očakáva na spoločnú večeru svojho žiarlivého priateľa Ipolita... Všetko sa po rade vážnych i humorných scén nakoniec usporiada v logickom slede. Naďa objaví v byte a vo svojej posteli cudzieho muža, ktorého sa jej po nemalom úsilí podarí zobudiť. Žeňa tak isto až po dlhšie trvajúcej námahe vysvetlí nedôverčivej Nade, čo sa stalo. Posledným dôkazom je vzájomné predloženie dokladov s rovnakou adresou, ale s rôznymi mestami – Moskvou a Leningradom. Ďalšie zápletky sa už týkajú príchodu Ipolita, ktorý, samozrejme, celú situáciu chápe tak, ako mu to diktuje jeho žiarlivá povaha... Napokon ako Žeňa, tak aj Naďa pochopia, že ich dovtedajší partneri boli omylom a postupne sa v nich začína prebúdzať vzájomný záujem, ktorý vyústi v rozchod Žeňu s Gaľou a Nade s Ipolitom. Starých partnerov nahradí nová láska Žeňu a Nade... Toľko teda námet filmu, ktorý je dnes nielen zaujímavým svedectvom o pomeroch v Sovietskom zväze v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia a stále dokáže aj pobaviť, ale pritom má aj hlbší zmysel. Doplňujú ho skvelé herecké výkony hlavných predstaviteľov, výborne pojaté psychologické rozbory jeho hrdinov, pekné poetické básne (autori Marina Cvetajeva, Bella Achmadulina, Boris Pasternak, Jevgenij Jevtušenko, Vladimir Kiršon a ďalší) zhudobnené v piesňach v podaní oboch hlavných predstaviteľov (ženské party naspievala Alla Pugačeva), ale aj láskavá kritika nebezpečenstva nadmerného požitia alkoholu. Žeňa (Andrej Mjagkov) však nie je alkoholik, len tentoraz to prehnal, no on a aj Naďa (Barbara Brylska) to vnímajú ako šťastnú náhodu či osud, vďaka ktorému sa takýmto bizarným spôsobom zoznámili.

K filmu, podobne, ako sa to často stáva, v roku 2007 nakrútil pokračovanie režisér Timur Bekmambetov dokonca aj s Brylskou a ďalšími zostarnutými hrdinami z pôvodného diela, no zďaleka nie také zaujímavé ani úspešné. A nielen preto, že kazí ilúziu náhodného šťastia z prvého filmu a že sa tam tvrdí, že Žeňa sa s Naďou nevzali a že Naďa sa napokon vydala za toho málo sympatického Ipolita. Za tých tridsať rokov sa totiž nezmenili len ľudia, ale aj spoločnosť v Rusku a aj celý svet... Dvakrát nevojdeš do tej istej rieky.

Človek v súčasnom rozhádanom svete plnom nepriateľstva len ľutuje, že si vtedy pri vzniku pôvodného diela z roku 1975 dokázali podať ruky sovietski tvorcovia a herci ako aj popredná poľská filmová hviezda, ale že ten film si obľúbili aj Ukrajinci a teraz vinou politiky zrejme oň prídu. Akoby ukrajinskí politici nemali nič vážnejšie na práci, len zakazovať filmy...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama