Reklama
Reklama

O krutej realite bašovania prvoaprílovej vlády vedúcej Slovensko do politického močiara

Stane sa rokovanie v „bunkri“ SIS začiatkom konca matovičovskej štvorkoalície?
Počet zobrazení: 2259

V politike sa možno rozhodovať (nechať sa viesť) dvomi základnými tradičnými spôsobmi – racionálne (na základe faktov, zvažovania výhod a nevýhod, ziskov a strát či iných kalkulov a pod.), alebo intuitívne (na základe pocitov /velikášstva/, predstáv o predurčení, či o tom, že vieme „udrieť“ na verejnú mienku „včas a na pravom mieste“ atď.). Medzi týmito spôsobmi nie je neprekročiteľná hranica a politici ich spravidla v rôznej miere kombinujú, pričom to nejde ani bez rôznych špekulácií.
 

„Netradičný“ spôsob politiky koalície po februári 2020

Amorfný súbor osôb, ktorý po voľbách vo februári 2020 vytvoril vládnu koalíciu, je sociologicko-politologicky ťažké charakterizovať. Politiku robí „netradičným“ spôsobom – kombinuje v nej hystériu so stupídnosťou a spája ich s bezbrehým vymýšľaním si, klamstvami a prehnaným špekulovaním. Túto zmes dopĺňa arogantnými až úchylnými útokmi proti svojim neprajníkom, najmä dvom predchádzajúcim vládam (predovšetkým ich predsedom) a parlamentnej opozícii a surovými vyhrážkami na ich adresu. Ironicky ako v infantilných reklamách doplníme „a to nie je ešte všetko“, lebo už krátko po zostavení vlády tento súbor osôb začal bojovať aj medzi sebou.

Najväčšie majstrovstvo v politickom cirkuse, ktorý miestami pripomína wrestling, predvádza OĽANO na čele s pajácom Matovičom. Úspešne mu sekunduje Sulík (ktorý prekročil všetky hranice politického sebaponižovania v záujme udržať sa v tejto vláde) na čele SaS. V posledných týždňoch sa pustili do „stranosamovražedného“ boja v hŕstke politických sirôt Za ľudí. Kollár, ktorý zrejme vychádza aj z poznania podsvetia, si prihrieva „rodinnú“ polievočku. Bol najspoľahlivejším spojencom OĽANO, ale v čase krízy začal upozorňovať, že ak sa zvyšok koalície neprestane hádať, opustí ju. Zatiaľ však nič takého neurobil, akoby vyčkával, ako dopadnú boje politických gangov v koalícii a lavíruje medzi nimi. Špekulujúc o budúcnosti, najviac z koalície „pokukáva“ po opozícii. Vo svojej falošnej politike „rodina“ tiež bezostyšne klame, najmä ak si myslí, že to zvýši jej preferencie.
 

Nevídané politické i odborné diletantstvo v dejinách Slovenska

Koaličníci za rok a štvrť preukázali nesmierne politické i odborné diletantstvo, ktoré Slovensko po druhej svetovej vojne nezažilo. Nesmierne sa však tešia z toho, že majú moc a v prvom rade ju čoraz viac zneužívajú (nanešťastie ich fantázia v tomto smere nemá medze). Prestali si priateľsky podávať ruky a navzájom sa už nevraživo držia pod krkom. Ani tak však za nič na svete o moc nechcú prísť a „kotrmelce“, ktoré v záujme toho robia, nemajú obdobu nielen v dejinách Slovenska, ale ani v medzinárodnom porovnaní. Celý svet (teda ten, ktorý zaujímame, popr. nás pozná) sa za konanie vlády (celej „matovičomoci“) na nás môže smiať. Sú to nielen susedia v Maďarsku a ČR (o Rakúsku ani nehovoriac), ale po návšteve Matoviča aj Francúzsko, samozrejme, tiež bruselské úrady atď.

Bližšie nemenovaná ambasáda za plotom na námestí ani nič nemusí robiť, lebo taký chaos, aký urobila „matovičomoc“, by nedokázal vymyslieť ani tím najprefíkanejších politických analytikov z najprešibanejších think-thankov. K spokojnosti jej stačí, keď vidí, na koľkých miestach sú jej protežanti a ako presadzujú tie „dobré“ záujmy. Ktovie, aká ich časť rôznymi cestami dodáva na veľvyslanectvo „potešujúce“ správy. Na dobrej nálade tam môže pridávať aj „ukážkové“ fungovanie systému udavačstva, ktorý môže zomlieť vlastne už kohokoľvek. Úloha diplomatov, ktorí zostavujú „reporty“ o stave v krajine pôsobenia, je na prvý pohľad nezávideniahodná, lebo situácia sa mení takmer každý deň. Aspoň trochu skúsení diplomati, znalí slovenskej problematiky sú však pokojní, lebo vedia, že to bude naďalej chaoticky fungovať v rámci veľmi široko (americky) chápanej liberálnej demokracie a také čosi, čo by ohrozilo upadajúceho hegemóna, v týchto podmienkach nevznikne.
 

Utajený program stretnutia v „bunkri“ SIS

Politickou raritou, tiež v rámci liberálnej demokracie, sa stalo stretnutie podivne vybranej skupiny (podľa médií „asi desiatich“) predstaviteľov súčasnej mocenskopolitickej elity (z hľadiska teórie pochybujeme o tom, že tí, ktorí dnes na Slovensku vládnu, majú charakter elity) s utajovaným programom v „bunkri“ SIS. To, čo spustila táto neštandardná akcia (ktovie, čo si obliekla prezidentka Čaputová a akej farby si k tomu dala rúško, aby ukázala, aký význam stretnutiu prikladá), opäť zamiešalo karty, z ktorých musia veštiť bezpečnostní experti, analytici i „paraanalytici“, novinári atď. nielen doma, ale aj v zahraničí.

Odvtedy, ako sa stretnutie uskutočnilo, vznikli nové otázky o možnom vývoji na Slovensku. Ich rámcom sa stali dve okolnosti:

  • čo bolo cieľom a zmyslom stretnutia,
  • prečo boli vybraní práve títo „asi desiati“ predstavitelia moci.

Rozumné vysvetlenie týchto okolností od skupiny ľudí, ktorá sa zišla a zrejme predstavuje aj akési zvláštne jadro súčasnej moci, sa nedá očakávať. Samozrejme, málokto verí tomu, čo zaznelo pri zatĺkaní, táraní a zmätených klamstvách účastníkov akcie.

Bez toho, aby sme sa zapadli po krk do „žbŕlania“ sa v rozlievajúcom sa bahne, ktoré vytrysklo z hlbín súčasnej moci na jej povrch, možno konštatovať, že politická atmosféra na Slovensku sa stala dusnejšou (napätejšou). Správa riaditeľa SIS „odľahčená“ o niektoré konkrétne fakty, ktorú predniesol Kollár v NR SR, politické vášne len ďalej rozpálila.

Už po koaličnej kríze, ktorá prepukla po bizarnom matovičovskom obchode so Sputnikom V, boli určité náznaky, že niečo sa v politike amorfného súboru osôb, ktoré získali vo februári 2020 moc, mení (pre istotu zosilneli rusofóbne, prowashingtonské vyjadrenia). O čo však ide, je zatiaľ ťažké konkrétne pomenovať, lebo výsledkom riešenia krízy sa stala „nová“ prvoaprílová vláda, ktorá je tiež len na posmech. Predseda dezorganizovane zreorganizovanej vlády diletantov, v ktorej bola nakoniec len jedna (zvýraznené autorom) nová osoba, Heger sa po novom prezentoval aj „pozývaním“ na akciu.
 

„Matovičomoc“ už porušuje aj vlastné pravidlá politiky

Stretnutie znovu dokázalo chaotickú činnosť „matovičomoci“ a jej neschopnosť (neochotu) dodržiavať pravidlá, a to aj také, ktoré si sama určila. Takúto poradu mal predseda vlády podľa zásad bezpečnostnej politiky uskutočniť v rámci Bezpečnostnej rady SR. Tá má však iné zloženie ako „pozvaní“ do „bunkra“ SIS. Účasť niektorých členov rady by asi nebola vítaná. Doplníme, že premiér ako predseda rady má právomoc pozvať na jej zasadnutie ad hoc aj ďalšie osoby. Došlo však aj k zjavnému narušeniu doteraz úzkostlivo udržiavanej „mimoústavnej“ právomoci koaličnej rady, ktorá rozhodovala o všetkom – o postupe v parlamente, práci vlády a v prípade potreby aj ďalších štátnych orgánov vrátane bezpečnostných a justičných. Nepoznáme štatút koaličnej rady, ale v „bunkri“ SIS z nej chýbali traja predsedovia koaličných strán (Matovič, Sulík, Remišová), pričom z radov SaS nebol v „asi desiatke“ nikto prítomný. Jedna lastovička leto nerobí, ale prejavila sa iná (nová?) línia riešenia bezpečnostno-politických problémov, ako bola doteraz koaličná rada. Heger navyše doplnil, že v prípade potreby sa takéto stretnutie môže zopakovať.

Možno sa provokatívne opýtať, prečo bolo stretnutie v priestore, ktorý je takmer úplne oddelený od sveta a nedá sa odpočúvať. Kto by mal záujem akciu odpočúvať? Matovič so svojimi kumpánmi? Nejaké protikoaličné sily z polície, SIS alebo Vojenského spravodajstva? Nejakým zázrakom opozícia? Či nebodaj spravodajské služby iného štátu?

Ospravedlňujeme sa čitateľom, že nie je v moci jedného človeka obsiahnuť všetko to, čo amorfný súbor osôb, ktoré dnes majú na Slovensku moc, robí. Vonkoncom sa to nedá zrozumiteľne vysvetliť, lebo v tomto súbore osôb absentuje racionálne a logické uvažovanie, okrem snahy za každú cenu si zachovať moc. Mnoho nasvedčuje tomu, že po tomto stretnutí bude narastať zúfalý strach, že mocenskopolitické zámery koalície sú v ohrození a zosilní sa aj jej stihomam.
 

Znaky hlbokého rozvratu Slovenska v dôsledku vlády štvorkoalície

Načrtneme len niekoľko najhorších znakov svedčiacich o tom, do akého rozvratu doviedlo Slovensko konanie súčasnej moci (pričom sa všetko navzájom prelína a dopĺňa a objavujú sa aj nové znaky):

  • základná zásada „netradičného“ spôsobu politiky koalície je, že neexistujú žiadne politické, právne, morálne ani iné zábrany porušiť čokoľvek, čo sa porušiť dá a z čoho má osoh,
  • najtragickejším výsledkom je smrť 12 441 osôb na COVID-19 (k 14. júnu 2021), keď počet obetí začal drasticky narastať po protiprávnom neľudskom experimentovaní s povinným celoplošným testovaním na konci októbra 2020 a viedol aj k vážnym problémom vo fungovaní zdravotníctva,
  • z hľadiska ľudí je mimoriadne krutý a desivý sociálno-ekonomický úpadok, narastajúca chudoba a množstvo bankrotov drobných podnikateľov a malých podnikov, pričom ich následky sa budú pociťovať aj dlho po tom, ako táto moc skončí na smetisku dejín,
  • rozvrat verejných financií, pričom sa neplnia sľuby o kompenzácii strát v dôsledku koronakrízy a nevie sa ani, čo vlastne prinesie zmätočne a skryto-kabinetne bez účasti odbornej verejnosti pripravený Plán obnovy a odolnosti SR, ktorému matovičovské ministerstvo financií doplnilo do názvu cestovná mapa k lepšiemu Slovensku (ak to bude taká cesta ako doteraz, čakajú nás nové hrôzy a utrpenia),
  • škandalózny štátny rozpočet, ktorý uvrhne Slovensko do dlhovej jamy,
  • surové a zvrhlé riešenie mocenských problémov cestou zneužívania udavačstva (eufemisticky označovaného za kajúcnictvo), následky ktorého v spojení s ďalšími krokmi v boji proti temnej „leboficovskej“ minulosti vedú k demontáži právneho štátu a jeho bezpečnostnej destabilizácii,
  • chaos sa stupňuje aj v sociálnej sfére, školstve a kultúre i inde (v samospráve atď.) napriek tomu, že vládne výdavky narastajú, ale peniaze chýbajú všade.

Bokom necháme zahraničnú a bezpečnostnú politiku. V nich sa takmer úplne prestalo prihliadať k národným záujmom. Takisto sa nebudeme zaoberať ani pôsobením médií hlavného prúdu, ktoré robia hanebnú a špinavú prácu v prospech niektorých predstaviteľov moci.
 

Vojnu policajtov riadi časť predstaviteľov vládnej koalície

Po stretnutí v „bunkri“ SIS sa začalo písať o vojne policajtov. Polícia a jej pôsobenie na Slovensku však nemá tradíciu vlastného zasahovania do politiky a nie sú ani vplyvné osoby či skupiny, ktoré by mali silu samostatne takto konať. Všetko je len a len výsledkom toho, že niektoré zložky polície sú politicky zneužívané časťou vládnej koalície a nútene takto konať. Podobne sa vyvíja aj tlak na časť sudcov a prokurátorov. Samozrejme, v chaotických podmienkach sa môžu nájsť osoby či skupiny, ktoré sa v nich zorientujú a pokúsia sa situáciu využiť vo svoj prospech a získať aj politický vplyv (zatiaľ ho majú len oligarchické štruktúry).

Najsilnejšou mocenskou zložkou na Slovensku je polícia. Ako vyplynulo z mien, ktoré sa uverejnili v súvislosti s akciami NAKA, do SIS prešlo aj viacero bývalých vysokých policajných funkcionárov. V týchto podmienkach ťažko predpokladať, že SIS (z hľadiska kompetencií i početného stavu) by mala sily na „vojnu“ s políciou, ak ju do nej nenútia niektoré politické kruhy.

Ozbrojené sily SR sú početne menšie ako polícia a okrem toho v rámci NATO sú len okrajovo cvičené na použitie na Slovensku – ich poslaním je pripravovať sa na účasť na expedičných akciách NATO. Malá časť vojska je nasadená v misiách OSN, prípadne EÚ. Na čo bola dobrá účasť slovenských vojakov z hľadiska našej bezpečnosti na vojnách v Afganistane a Iraku, to vedia vysvetliť len pronatovskí a prowashingtonskí paraanalytici. Vôbec si nevieme predstaviť, že by niekto z generálov či plukovníkov mal záujem a najmä vedel zasiahnuť do politiky v štáte. To, čo predvádza minister Naď, je čosi celkom iné ako „vojenské“.

V tejto oblasti toho už veľmi veľa zlyháva a ak sa nepristúpi pomerne rýchlo k zmenám a rešpektovaniu reality, hrozí, že politický systém štátu prestane fungovať podľa existujúcich pravidiel. Nejaká skupina politikov, právnikov a bezpečnostných funkcionárov však môže vytvoriť „nové“ pravidlá (pokúsi sa urobiť „tichý“ /„skrytý“/ politický prevrat bez priamej účasti vojska, polície a tajných služieb). Zdá sa, že z ľudí, ktorí sú pri moci, toto nebezpečenstvo vidí zatiaľ len generálny prokurátor M. Žilinka a podniká kroky na „ozdravenie“ evidentne chorého štátu a práva v ňom.
 

Nevyčerpateľnosť scestných nápadov štvorkoalície v bezpečnostnej oblasti

Ukázala sa krátkozrakosť obsadzovania funkcií vedúcich bezpečnostných zložiek na základe koaličných „dohovorov“. Ak je v štáte jedna („nevojenská“) tajná služba, na jej čele by mal byť človek blízky premiérovi, ktorému podlieha. Kontroverzné sa stalo už vymenovanie riaditeľa SIS v júni 2016, ktorý bol neoficiálne nominantom SNS, ale bezpečnostná situácia bola stabilná (udalosti, ktoré nastali po vražde Kuciaka, boli len zneužitím situácie, premyslene a účelne zorganizované, pričom sa nedá vylúčiť ich manipulácia zvonku). Ako sa však ukázalo v súčasnej vládnej koalícii, prinieslo obsadenie funkcie riaditeľa SIS osobou blízkou Sme rodina s rodinnými väzbami k jej poslancom a navyše v minulosti aj niektorými kontroverznými kontaktmi, vážne komplikácie.

Opäť musíme použiť slovo rarita, ale jednu z posledných nezvyklých bezpečnostno-politických udalostí – zásah policajnej inšpekcie (10. júna) v Národnej kriminálnej agentúre – nemožno nazvať ináč. Zaujímavé je, že riaditeľ Úradu inšpekčnej služby MV A. Szabó (mimochodom absolvent kurzu na FBI Academy v Budapešti), ktorý bol menovaný ešte ministerkou D. Sakovou, sa zúčastnil na porade v „bunkri“ SIS ako funkčne najnižšia osoba zo zúčastnených. Za niekoľko dní po akcii bol tiež obvinený z korupcie, zadržaný a rozhoduje sa o jeho ďalšom „osude“.

Mohlo by sa pokračovať vo vymenovávaní ďalších kontroverzných udalostí spojených s bašovaním súčasnej vlády. Už zakrátko po prvých krokoch vlády Matoviča bolo zrejmé, že prichádza niečo, čo slovenská politika ešte nezažila. Obyvateľstvo začalo byť nebývalým spôsobom klamané, podvádzané a okrádané indivíduami a skupinami, ktoré preferuje nová moc (veľkým biznisom sa stal napr. nákup antigénových testov v miliónoch kusov aj celý humbug okolo testovania). Táto moc robí bezohľadne všetko pre to, aby vydržala do termínu riadneho konania volieb.
 

Bude pokračovať „matovičomoc“ bez Matoviča na čele?

Niečo sa však deje – Matovič sa akosi vytráca z centra politického diania na Slovensku, hoci stále v politike vystrája šašovské kúsky. „Matovičomoc“ však môže pokračovať aj bez Matoviča. Škandálmi, nezmyslami i klamstvami ju úspešne rozvíjajú najmä premiér Heger, ministri Kolíková a Krajniak, poniektorí poslanci atď. Výrazne sa zvýšila kritika ministra Mikulca, ktorý na to reaguje značne podráždene. Politické divadlo s neúspešným koncom predviedol exminister Mičovský, ktorý si to po niekoľkých dňoch rozmyslel s demisiou. V súvislosti s tým, čo poznáme o výrokoch a krokoch týchto i ďalších osôb z koalície, nám prichádza na myseľ myšlienka O. von Bismarcka, ktorý vraj povedal, že aj hlúposť je boží dar, ale nesmie sa zneužívať.

To, čo predvádza „matovičomoc“, je síce nezvyklé, ale ide, žiaľ, o (zákonitý?) dôsledok vyše tridsaťročného vývoja po novembri 1989. Týka sa to nielen „všeobecnej“ politiky, ale aj polície, tajnej služby a justičných orgánov. Problémy sa hromadili (ani v jednej vláde nebol záujem a zrejme ani schopnosť komplexne ich riešiť) a v podmienkach diletantstva a bezohľadnosti „matovičomoci“ chorobné symptómy moci naplno prepukli. Žiaľ, sú kruhy a asi aj značne vplyvné, ktorým to vyhovuje a nastoliť poriadok bude po páde „matovičomoci“ pre politické i odborné kruhy veľmi náročná aj chúlostivá úloha. Množstvo reorganizácii za vyše 30 rokov fungovanie i riadenie týchto zložiek len komplikovalo. Reorganizácie uskutočňované „matovičomocou“ (typu à la Kolíková či Krajniak) sú schopné doviesť ich do takmer absolútnej dezorganizácie, pričom na tom ešte niektoré kruhy aj zarobia.
 

Záverom o potrebe stálej a ostrej kritiky „matovičomoci“

Záverom zopakujeme, čo sme uviedli už viackrát. Zdá sa, že je takmer zbytočné písať a hovoriť o tom všetkom, lebo aj tak sa nič nezmení. Denno-denne, opakovane a ostro však treba poukazovať na obludnosť „matovičomoci“ (či už s Matovičom alebo bez neho) a na to, ako škodí politike, právu, bezpečnosti a ďalším oblastiam života slovenskej spoločnosti. Skrytým cieľom tejto obludnej moci je dosiahnuť, aby si na ňu ľudia zvykli a prestali protestovať. Sociálno-ekonomické a ľudské straty vlády tohto amorfného súboru osôb každý dňom narastajú a sú čoraz horšie. Treba robiť všetko pre to, aby vláda padla čo najskôr. Spoliehať sa na to, že k tomu dôjde automaticky, sa nedá, lebo tmel vidiny ziskov a obohacovania na úkor štátu a jeho obyvateľov drží túto moc mrzko, ale pevne pokope.

Sú však dve cesty, ktorými možno aj túto vládu vymeniť. Prvou je referendum o skrátení volebného obdobia a druhou je rast prejavov občianskej i ľudskej nespokojnosti s vládou a ich stupňovanie najrozmanitejšími spôsobmi do takej miery, aby to nakoniec s hanbou zbalila.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama