Reklama
Reklama

O odobratí komunistických benefitov

K návrhu normy nazvanej zákon
Počet zobrazení: 992

            1.

Pred siedmimi mesiacmi, začiatkom novembra 2020, sme mali možnosť potešiť sa z výtvoru skupiny poslancov v parlamente, z ktorých sa stalo niečo ako „pionierska legislatívna družina“. Odhadli svoju deskriptívnu kompilačnú silu, nevyprodukovali nový zákon, ale iba prefabrikát v podobe novely (t .j. zmeny a doplnenia už platného zákona). Po jeho presadení medzi koaličníkmi, ktorí nehlasovali ani podľa svojho vedomia a svedomia (tieto atribúty majú vydilitované), ale podľa zdvihnutého palca svojich straníckych klubových bosov, bol tento text publikovaný ako zákon č. 338/2020 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému.

Už niekoľko rokov pred týmto fitnes upažením v sede v Národnej rade SR sa konštatovalo (aj podľa Ústavného súdu Českej republiky), že zákony takéhoto typu, znenia a obsahu nemajú právnu silu, nemajú normatívnu relevanciu, ďalej, že nie sú záväzné pre občanov, žiadnu osobu nemožno podľa nich trestne stíhať, ďalej že ich ustanovenia nie sú obligatórnymi pre prácu historikov, ani pre prácu publicistov, ani nie sú záväznými pre pedagógov venujúcich sa pri vyučovaní tejto dobe. Nemajú povahu právnu, ale majú iba a výlučne povahu morálno-politického posudku či odsudku; a že vyjadrujú iba názory, postoje, určitej skupiny poslancov v danom momente a na danom mieste, ktorá takýto text, ktorému dala názov zákon, prijala. Možno ho kedykoľvek zmeniť či zrušiť parlamentom, aj tými istými poslancami (akonáhle sa zmení biochémia v ich hlavách, alebo ak by prišli k inému poznaniu pri svojom nebodaj výskume a štúdiu) a, samozrejme, zrušiť ich môže Národná rada SR v novom funkčnom období. Napokon, a to s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote, sa tieto texty legislatívnych pionierov stanú právne obsolentnými (pre nepoužívanie a pre odtrhnutosť od spoločenských pomerov, pre nesúlad s historickým vedomím, verejnou mienkou), t. j., že stratia absolútne svoj význam politický, ideologický, spoločenský a i.

Dobre mienené rady, ani bezplatné právne poradenstvo však skupina poslancov neprijala. Ako sa hovorí, komu nie je rady, tomu nie je pomoci!
 

            2.

Koncom apríla 2021 predložili títo legislatívci do NR SR nový návrh, predlohu s názvom „o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu“ , ktorý sa chystá do prvého čítania. Navrhovaný zákon sa z hľadiska zdôvodnenia oprávnenia svojho obsahu, materiálnej stránky, odvoláva na – zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Ako sme uviedli, tento zákon je právne irelevantný, nie je záväzný ani pre občanov, odborné historické a školské inštitúcie – pretože inak by vnucoval svoj názor, stanovisko občanom, bol by v hrubom rozpore s právom na slobodu myslenia a svedomia. Zákonodarca túto skutočnosť opomína, najskôr o nej ani nevie. Vzniká tu situácia keď jeden protikomunistický zákon, názor a stanovisko skupiny poslancov parlamentu v danej dobe a v okamihu, sa považuje za prameň, predpoklad toho druhého. Skutočnosti uvedené v prvej pseudonorme sa považujú za pravdivé, nevyvrátiteľné až axiomatické a  na tom za zakladá, manifestuje oprávnenosť ustanovení novej predlohy quasi zákona. Má sa tým vytvoriť konštrukcia dvoch prameňov práva, ktorých ustanovenia majú byť komplementárne a konzistentné, aj keď nie sú pravdivé. Ak základ, východisková premisa je nepravdivá (o protiprávnosti komunistického systému), od nej odvodený dôsledok (o odobratí komunistických benefitov) je úsudkom dvojnásobne lživým, nepravdivo vykonštruovaným.


osedlany_paragraf_pixy.org_.jpgZákony o komunizme od českých a slovenských herostratov (1)

 

Zákony o komunizme od českých a slovenských herostratov (2.)
 

Zákony o komunizme od českých a slovenských herostratov (3.)


 

lustrácia: Pixy.org

 

Autori návrhu, ktorí sa z fázy legislatívnych pionierov rozvinuli do podoby legislatívnej antikomunistickej úderky, sa inšpirovali a ich zrod možno diagnostikovať, odvodiť od heroických postáv šéfov koaličných strán (expredsedu vlády, aktuálneho predsedu parlamentu a ministra školstva). Notoricky známe a plne usvedčené trio kompilátorov diplomových magisterských prác ústavných hodnostárov sa stalo vzorom pre túto legislatívnu úderku. Metódu vykradnutia cudzích textových poznatkov spojili s podvodom, kedy takto vytvorený text vydali za vlastné dielo, z vlastnej hlavy. Zlodejinu spojili s podvodom. Návrh normy o odobratí komunistických benefitov doviedla spomenutá legislatívna úderka v porovnaní s falšovanými diplomovkami na vyšší level, prekonali ju hierarchicky vyššou konštrukciou. A to v tandeme dvoch, nominálne zákonných noriem. Pôvodne krádež a podvod degradujúci univerzitné štúdium na školu typu učňovky (učilišťa), degradujúci záverečné diplomové práce na kompilačnú textúru, na študentskú ledačinu, sa nezastavila ani pred chrámom parlamentu, pred svätyňou zákona. To už nie je iba priestupok proti vysokoškolským predpisom, ale to už je delikt so svätokrádežnou povahou. Devastuje zákon, právny štát a priamo navádza občanov na nedodržanie nielen takýchto pseudozákonov ako zákonov vôbec. Podľa štruktúry návrhu tohto zákona je pravdepodobné, že jeho text nevytvorila skupina poslancov samotná, ale dali si ho vytvoriť niekomu kvalifikovanému a uviedli sa pod tento návrh ako jeho predkladatelia. Zložitá je totiž jeho štruktúra a spôsob, ktorým riešia, definujú pojmy.

Normu uvádza rozsiahly text preambuly s vetami o posvätných ľudských právach a slobodách. Sú to viac slovné tirády ako skutočnosť, ako realita na minulom a hlavne na súčasnom Slovensku.

Chcú dokázať, že tieto ľudsko-právne deklarácie, charty, listiny boli platné aj v období predchádzajúceho reálneho socializmu a že v ňom neboli dodržiavané, ale hrubo porušované. Preto má byť tento systém nemorálny a odsúdeniahodný, dokonca zločinný. Skutočnosť je však trochu iná. Deklarácia ľudských práv z roku 1948 mala povahu vyhlásenia, nie záväznej normy. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach ako aj Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach bol v Československu ratifikovaný v roku 1976. Pakty však nemali prednosť pred domácimi ústavnými zákonmi o základných občianskych právach, ako je to zakotvené dnes v Ústave SR. Príkladom „dodržiavania“ týchto paktov môžu byť USA, ktoré až v roku 1964, viac ako sto rokov od zrušenia otroctva černochov, priznali Afroameričanom politické práva. Ale až dodnes uplatňujú systémový rasizmus a policajti zabíjajú farebných, Afro-, ako aj Aziato- američanov priamo na ulici. Alebo to môže byť Francúzsko či Spojené kráľovstvo, ktoré zbraňami potláčali obyvateľov vo svojich kolóniách (Indočína, India, územia v Afrike) do polovice päťdesiatych rokov, v Alžírsku ešte o desať rokov dlhšie. Revolta študentov na Sorbonne v máji – júni 1968, štrajky odborárov vo Francúzsku, rebélie v západnom Nemecka, v Ríme, New Yorku, Tokiu, to bol najväčší štrajk v dejinách kapitalizmu a panujúci systém zasahoval proti nemu aj brutálnou silou aj represiami s trestnoprávnym rozmerom.

V Československu sa obete politických monster procesov rehabilitovali vo viacerých vlnách v roku 1960, 1963 a 1968 až 1969. Stalo sa tak priamo podľa zákona o súdnych rehabilitáciách z roku 1968. Rehabilitácia sa netýkala „nepriateľov socializmu“, ktorí trestnými činmi proti republike porušili platné zákony a boli podľa nich právom potrestaní. Rehabilitované boli osoby, ktoré sa neprevinili, ktoré boli neoprávnene odsúdené a bola im spôsobená krivda na osobnej slobode a majetku. Tým sa však autori predlohy o odoberaní komunistických benefitov nezaoberajú. Paušalizujú, hrubo skresľujú a všetko očierňujú. Otvorenejšia nátura by napísala, že postupujú metódou fekalizácie našej minulosti.

Aj štart a obdobie transformácie ekonomiky a spoločnosti na trhový systém, malá a veľká privatizácia boli akoby geneticky zviazané s hrubou nezákonnosťou, brutálnou kriminalitou, s masovými vrahmi a vraždami jednak od komunizmu „oslobodených občanov“ zorganizovaných v združeniach výpalníkov a zabijakov, ako aj s kriminálnou činnosťou priamo predstaviteľov štátu, vydávaním zákonov, ktoré olúpili občanov o národný majetok, o majetok ľudu, ktorý vytvorili prácou svojich rúk a umu. Bola to „lúpež storočia“ fiktívne legalizovaná zákonom o prevode majetku na iné osoby. Ktorá nemorálnosť, ktoré zločiny boli viac odsúdeniahodné ? A trhová transformácia sa udiala v podmienkach svetového mieru, nie hrozieb použitia jadrových zbraní a organizovania antikomunistov k zvrhnutiu režimu.
 

           3.

V návrhu zákona po preambule o ľudských právach nasleduje samotné paragrafové znenie. Vyznačuje sa tým, že netvorí zrozumiteľný celok, ale je to súbor odkazov, ktorým sa menia a dopĺňajú rozličné blízke aj vzdialené zákony. V tomto zmysle nie je to samostatný zákon, ale zmes, konglomerát  dkazov na iné zákony. Pre štandardné použitie, pre občana je a bude nezrozumiteľný a bude aj mimo možnosti jeho pochopenia poslancami, podpísanými predkladateľmi. Asi to vyplýva z tej niekoľkonásobnej kompilácie.

Čo je však podstatné, návrh zákona nevymedzuje ani to, čo je napísané v jeho názve, v jeho pomenovaní. Nedefinuje jasným a zrozumiteľným jazykom, ktoré – a) benefity treba odobrať, b) ktoré benefity sú komunistické, a c) ktoré komunistické benefity sú nezaslúžené.

Predkladatelia zákona to vyriešili návrhom na zakotvenie tzv. delegačnej normy v ňom. Konkrétne táto delegácia má spočívať v tom, že zákonodarcovia splnomocnili iný orgán, „delegovali“ tentoraz „Ústav pamäti národa“, aby rozhodoval a určoval, ktoré prípady, zisťoval osoby, ktoré majú nezaslúžené komunistické benefity a rozhodoval o ich odobratí. Ústav pamäti národa bol založený ako odborná inštitúcia pre výskum a bádanie obdobia totality, ktorá podľa zákona toto obdobie limitovala od roku 1939 do roku 1989. Vyznamenal sa, ako je známe, glorifikáciou ľudáckeho slovenského štátu a jeho predstaviteľov. A podľa tejto predlohy sa z neho má zrazu stať štátny orgán, ktorý bude rozhodovať o osobných právach občanov. Je to nevídané! Niečo také neurobili ani vládnuci komunisti v štádiu, keď sa prezentovali ako príslušníci robotníckej triedy priamo od lopaty či od krompáča. Mali asi triedny inštinkt a životom pracujúceho človeka sformované, funkčné svedomie a vedomie vrátane právneho. Na písanie paragrafov mali príslušníkov pracujúcej inteligencie. A to netrvalo dlho, triedny pôvod prestal byť rozhodujúcim, presadil sa odborný profil. Majú dnes poslanci morálne hodnoty, ktoré by sa tomuto približovali? Zväčša sú titulovanými absolventmi fakúlt politologických, právnických, pedagogických a iných, ktoré sú devastované intelektuálne aj morálne. Dokazujú to aj absolventi, ktorí v súčasnosti „excelujú“ v Národnej rade SR aj v slovenskej vláde. Vedia, že akademické tituly sú tovarom, dajú sa kúpiť a oni sú toho dôkazom. Čo môže národ od takýchto morálne poklesnutých ľudí, pseudovzdelancov, dnes politikov, očakávať? A platí to aj o ich akademických hodnostároch, ktorí sa ženú za peniazmi, grantmi, za priazňou mocných aj vyrábaním falošných odporúčaní pre obsadenie vysokých postov v justícii, v špeciálnej prokuratúre (ako sa o to odhalilo na tlačovej besede jednej z politických strán).

Po ďalšie zákon zakotvuje za svoj cieľ – odobratie nezaslúžených komunistických benefitov. Vymenúva však celé skupiny osôb, nie individuálne určených, ale hromadne pomenovaných a definovaných. Uvádza tak inštitúcie, orgány, organizácie, zbory a úrady komunistickej štátnej moci a jej aparát, ktorých základným poslaním vraj bolo potláčať a porušovať základné ľudské práva a slobody a upevňovať totalitnú moc vládnucej strany nad ostatnými občanmi. Uskutočňovali to vraj, podľa nich, konkrétni ľudia, ktorú za to boli a dodnes (t. j. najmenej 31 rokov a najviac 73 rokov) sú nezaslúžené vysoko odmeňovaní a dôchodkovo a sociálne zabezpečení a tieto hmotné pôžitky užívali a dodnes užívajú v mnohých prípadoch aj ich príbuzní. Legislatívna úderka koaličných poslancov teda našla, vypátrala takýchto „komunistických papalášov“. Trvalo jej to tri desaťročia, ale nedala sa. Odhalila a potrestá, obnoví svoju spravodlivosť, za každú cenu, stoj čo stoj.

Osoby, ktoré si doteraz užívali tieto nezaslúžené komunistické benefity vyšpecifikovala do siedmich skupín, a to: členov niekdajšieho Zboru povereníkov, členov vlády ČSR aj ČSSR, potom členov vlády SSR, poslancov Národného zhromaždenia, poslancov Federálneho zhromaždenia, členov alebo zamestnancov ÚV KSS, zamestnancov ministerstva vnútra, národnej bezpečnosti, národnej obrany, zamestnancov Zboru národnej bezpečnosti a zložky Štátnej bezpečnosti, Spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády alebo Pohraničnej stráže – všetko v období od 25. februára 1948 do decembra 1989. Osoby má vypátrať a ich zoznamy má viesť Ústav pamäti národa podľa v zákone predpísaného formuláru. A do služby týchto asi „štátne nebezpečných osôb“ sa má zapísať každý deň, aj začatý jeden deň služby v týchto inkriminovaných inštitúciách.

Obnovujú sa tým zoznamy politicky nebezpečných osôb, ktoré sa viedli v špeciálnych orgánoch tzv. politickej polície za predmníchovskej ČSR, a to o komunistických nebezpečných živlov. Obnovujú sa ďalej zoznamy, ktoré viedlo ÚŠB (Úrad štátnej bezpečnosti za ľudáckeho slovenského štátu). ÚŠB spolupracoval a jeho vzorom bola inštitúcia takého odborného rangu, ako bolo Gestapo. Má sa na čo nadviazať a bude možné obnoviť kontinuitu tejto činnosti, už trištvrte storočia prerušenej. Možno sa pri tvorení týchto protištátnych a ideologicky nebezpečných živlov, ktoré poberajú komunistické benefity, Ústav pamäti národa inšpiruje aj príkladom Štátnej bezpečnosti.

Čo je v týchto súvislostiach a v tejto dikcii predloženého pseudozákona dôležité a závažné. Podľa znenia návrhu možno usudzovať, aby sa tieto zámery v praxi dosiahli, museli zistenie vyšpecifikovaných osôb konštruovať na dvoch zásadách – a) kolektívnej viny a zodpovednosti (vinná a zodpovedná je celá skupina občanov, napríklad Pohraničiari, každý jeden z nich, len preto, že slúžili v tomto vojsku ); b) objektívnej viny, a zodpovednosti; podľa ktorej sa budú môcť odobrať benefity osobám nie za ich konkrétne konanie, nie za ich zavinené konanie, ktorým by naplnili skutkovú podstatu trestného činu. Údajné nezaslúžené komunistické benefity sa odobrať majú a musia nie pre nezákonné a protiprávne konanie týchto osôb, poberateľov benefitov, ale preto, že sa ich poberanie tejto „legislatívnej úderke“ nepáči. Tvrdia a chcú uzákoniť: musí to byť podľa našej vôle, tá sa musí presadiť. Páni legislatívci ani nevedia, že tvorcom takéhoto chápania práva bol veľký sovietsky právnik, prokurátor vo všetkých monster procesoch v tridsiatych rokov a napokon akademik J. A. Vyšinský. Podľa jeho vymedzenia „právo je vôľa vládnucej triedy, zakotvená v zákone, používanie ktorých je zabezpečené donucovacou mocou štátu za účelom, upevnenia spoločenských vzťahov, ktoré sú prospešné a vyhovujúce triede“. A v prípade predloženého návrhu zákona, ide o „vôľu“, „želanie“, „chcenie“ tých, ktorí môžu takúto vôľu zakotviť v zákone, jej používanie zabezpečovať donucovacou mocou štátu za účelom upevnenia názorov, postojov, ktoré sú a pre ktorých (je to) prospešné a výhodné. V tomto prípade ide o želanie paušálne kriminalizovať obdobie socializmu u nás ako obdobie zločinov a na základe tohto zákona dosiahnuť presadenie ďalšieho zákona, ktorým týmto osobám budú tieto údajne nezaslúžene komunistické benefity odobraté, jednoducho odňaté alebo konfiškované – ako za vojny, vojnového stavu. „Legislatívna úderka“ koaličných poslancov sa teda prepracovala až k velikánovi práva obdobia stalinizmu J. A. Vyšinskému – a jeho koncepcii, chápaniu a presadzovania práva – ktorá nesie prívlastok – „voluntaristické a dogmatické“ , dodajme ešte stalinské. Vedomky, či nevedomky sú, dostali sa, trvajú, vychádzajú pri svojich návrhoch – z „teórie zostrovania triedneho boja“, ktorá sa práve teraz začiatkom tretieho desaťročia dvadsiateho prvého storočia rozrastá, a to priamoúmerne s úspechmi liberálnej demokracie, Európskej únie a NATO.

V tomto je predložený návrh v eklatantnom rozpore so všetkými ústavnými a medzinárodnými normami o ľudských právach, ktoré sú platné na Slovensku. Nejestvuje žiadne medzinárodná norma, podľa ktorej by osoby vykonávajúce službu v štátnom aparáte, mohli byť trestaní tým, že sa odnímajú, redukujú ich príjmy zo zamestnaneckej činnosti alebo príjmy zo starobného dôchodku.
 

            4.

Skupina navrhovateľov sa nevenovala ani ďalšej podstatnej otázke – a to časovej pôsobnosti tohto zákona. Prečo až po jedenatridsiatich rokoch od štátneho prevratu 1989 sa venuje tejto otázke, prečo až po uplynutí sedemdesiatich troch rokov od pamätného februárového štátneho prevratu (februárového víťazstva) sa zaoberá touto témou? Podľa vyčíslených rokov a letopočtov je mimo pochybnosť, že tento návrh je retroaktívny, má spätnú účinnosť, teda je protiústavný. Je to interesantná téma – môžeme sa pri nej pozastaviť.

Špecifickosť tejto koaličnej legislatívnej úderky v NR SR spočíva v tom, že sa namiesto vytvárania právnych noriem pre správanie ľudí v súčasnosti a najmä v budúcnosti zameriava na hororizovanie konania nie individuálnych osôb, ale celého spoločenského zriadenia, podľa nich „komunistického systému“. Ako bytosti z Orwelových románov chcú ovládať minulosť, jej výklad, aby mohli panovať v prítomnosti, dominovať v budúcnosti, a ovládať mysle a konania ľudí. Je to obdoba „triedno-potlačovateľskej funkcie štátu“ o ktorej učil J. V. Stalin. Neuskutočňuje sa však fyzickým násilím, popravami a mučením. Ani väznením ľudí, ale ich psychologickým preparovaním, ovládnutím ich myslenia a konania, teda indoktrináciou. Nie je to autentický výmysel, ale opäť konglomerát metód, opäť kompilát. História ako učiteľka života nás o tom môže poučiť a preukázať, ako sa to robilo už dávno, pradávno. Kniha kníh, židovská Tóra, kresťanská Biblia sú naporúdzi.

Druhá kniha z piatich kníh Mojžišových hovorí o osobe, ktorú nazvali „pomstiteľ“, hebrejsky „góél“, doslova „krvopomstiteľ“. Rodina, rod, kmeň mal právo aj povinnosť pomstiť svojho zabitého, resp. zavraždeného príbuzného. Podľa iného variantu si mohli najať na úlohu krvnej pomsty, remeselného „krvopomstiteľa“. „Góél“ mohol prenasledovať dôvodne podozrivú osobu, páchateľa, vykonať spravodlivosť typu pomsty najneskôr do troch dní od spáchania tohto krvavého činu. Po troch dňoch prenasledovania páchateľa, bezvýsledného, neúspešného, toto právo krvnej pomsty zanikalo. Zopakujme po troch dňoch od spáchania zločinného skutku. Naši zákonodarcovia sa domáhajú, usilujú sa uzákoniť právo na prenasledovanie, trestanie, odoberanie tzv. benefitov na obdobie v prvom variante – viac ako sedemdesiat rokov, v druhom viac ako tridsať rokov. Nie po troch dňoch, ako to prikazuje Biblia, jej Starý zákon. A vraj máme predsedu vlády, kazateľa z baptistickej cirkvi. Treba sa obrátiť na iný príbeh a normu správania sa z Tóry.

Ide o príbeh z putovania Židov po Sinajskej púšti. Mojžiš ich vyviedol zo starovekého Egypta, kde boli otrokmi, suchou nohou (zázračným rozostúpením vôd Červeného mora) ich vyviedol z krajiny faraónov.  Hospodin v podobe ohnivého stĺpa ich viedol po pustatine, Sinajskej púšti, živil ich mannou a prepelicami, ktoré si zrážali palicami a opekali. Štyri desaťročia putovali po tejto púšti s vopred určeným zámerom a konaním Hospodina, a to, aby na púšti pomreli všetky osoby, všetky generácie Izraelitov, ktoré poznali život v Egypte, kde boli sýti, ale kde sa nakazili aj jeho myslením a mravmi. Do zasnúbenej zeme (Kanaánu) mohli prísť iba tí Židia, tá generácia, ktorá sa narodila už na púšti. Mal to byť národ, osoby morálne a charakterove čisté, neskazené prepychom, nízkou morálkou či priamo amorálnosťou, ktorú poznali ich už na púšti zomrelí predkovia.

Zdá sa, že o toto ide „legislatívnej úderke“ koaličných poslancov. Treba, aby vymreli všetky osoby, celá generácia tých obyvateľov Slovenska, ktorí žili a pamätajú sa na pomery v období rokov socializmu, ktorí o tom zmýšľajú inak, ako oni chcú. Monopolizujú si výklad histórie tohto obdobia, interpretujú ho ako nemorálny a protiprávny systém, obdobne ako Mojžiš a jeho Hospodin vykladali pomery v Hornom aj Dolnom Egypte faraónov. Až dokonajú toto svoje dielo, až prostredníctvom svojej legislatívy dovŕšia svoj triedny boj, ideologický zápas s históriou, dejinami našimi aj biblickými, zavŕšia svoju misiu. Pravdepodobne potom napíšu a presadia zákon, podľa ktorého vyhlásia, že Mojžiš pod vedením Hospodina konal po prekonaní Červeného mora na Sinajskej púšti – s vopred premysleným plánom, umučiť a vyhubiť Židov, s ktorými vyšiel z Egypta, uzákonia tento biblický, starozákonný príbeh ako „zámerné hromadné zabíjanie“, asi holocaust. Nie je im to cudzie.

Tridsať rokov doteraz uplynulo od začiatku nášho liberálneho putovania. Ešte jedno desaťročie budeme musieť putovať po tejto pustatine, aby nás naši politickí predstavitelia, už plutokrati a oligarchovia, uznali byť osobnostne, morálne za natoľko protikomunisticky dezinfikovanými, kolektívne imúnnymi, aby sme mohli prekročiť rieku Jordán a vstúpiť do prisľúbenej krajiny. Zatiaľ nás musia prevychovať, prerobiť a indoktrinovať naše duše, city a mysle svojimi zákonmi o tom, aká bola naša minulosť !

Prostoduchému ľudu dal Hospodin na púšti dve kamenné tabule s Desatorom božích prikázaní. Kde je aj príkaz – „nepokradneš“, potom „nezosmilníš“, ďalej „nepreriekneš krivého svedectva“ a tiež „nezabiješ“. Príkaz nepokradneš možno chápať aj tak, že je to imperatív brániť našu demokraciu, aby si v nej neuzurpovali moc oligarchovia. „Príkaz“ nezosmilníš, však neplatí pre nášho hrdinu, ktorý splodil toľko potomkov s toľkými ženami, ktorých súčet prekoná aj množstvo členov v jeho politickej strane, patrí mu titul „rozmnožovateľ národa“. Príkaz „nepreriekneš krivého svedectva“, nás vystríha pred kajúcnikmi, lebo inak sa nedostaneme z kolúznej väzby. Príkaz „nezabiješ“ nám bude pripomínať veľkú kapitolu dejín našej slobody, demokracie a právneho štátu, v ktorej mafiánske skupiny na Slovensku, hromadne a masovo vraždili v mene návratu nášho návratu do historického koryta vývoja vlastníckeho práva.

Jeden text Desatora platí pre občanov a iný pre osoby nimi slobodne volené v demokratických voľbách a tiež pre tie osoby, ktoré ich kandidatúru, volebnú kampaň financujú. Práve títo vyvolení oligarchovia si spod Sionu ukradli a sprivatizovali ono pohanské „zlaté teľa“ ktoré im nahradilo Desatoro. Do svojej zasnúbenej krajiny, za rieku Jordán sa dostali vďake tej divokej rabovačke, malej i veľkej privatizácie, následnej korupcie. Ich Bohom sa stalo Zlaté teľa.

Ľud pospolitý chcú naočkovať čipmi z antikomunistickej vakcinácie. Vďaka nej sa národ z hľadiska poznania svojej histórie v druhej polovici dvadsiateho storočia má dostať na úroveň excelentných postáv zo slovenskej literatúry, Maca Mlieča, Mamky Pôstkovej (od J. G. Tajovského) alebo Neprebudeného (od M. Kukučína).

Aj tento proces odobratia komunistických benefitov majú vykalkulovaný, vyrátali si, že odobratím benefitov získajú toľko prostriedkov, že nimi uhradia všetky náklady na realizáciu tohto zákona, že z neho zaplatia aj zvýšený počet úradníkov v Ústave pamäti národa (aby zostavili a viedli zoznamy poberateľov benefitov) aj zamestnancov v Sociálnej poisťovni, ktorí majú príjmy týchto osôb odhaliť a pomôcť odobrať. Nemôžu prerobiť. Musia byť rentabilní a v najlepšom prípade ziskoví. Zisk je motivácia pre ľudí tohto typu, ktorí patria do spomenutej „legislatívnej úderky“. Zariadia si, aby časť odobratých benefitov sa zostala aj pre nich.

Ďalšia motivácia prijatia tohto predpisu, pseudozákona, spočíva vraj v tom, že takúto právnu úpravu majú už všetky okolité, viac-menej postkomunistické satelitné štáty vo východnom regióne euroatlantického zoskupenia. Poznáme to z Chalúpkovho slávneho bonmotu, porekadla, názvu jeho diela – „Len, aby sme v hanbe nezostali“. Kocúrkovo je večne naše aj v prípade opusu tejto „zákonodarnej úderky“. Vyzdvihnú si svoje stranícke koaličné benefity v cafetérii parlamentu.
 

          5.

Návrh zákona je teda protiústavný – a to pre zakotvenie kolektívnej zodpovednosti tzv. predstaviteľov komunistického režimu a ďalej pre zakotvenie objektívnej zodpovednosti, teda nie zodpovednosti za individuálne a zavinené konanie. Objektívna zodpovednosť je oprávnená v cestnej premávke, pri zistení a vyvodení zodpovednosti za porušenie maximálnej rýchlosti. Predloha je ďalej protiústavná v tom, že je retroaktívna. Zákon navrhnutý v roku 2021 neuznáva práva, ktoré vznikli boli založené skutočnosťami, ktoré sa uznávali za právne skutočnosti za platnosti skoršieho zákona, t.j. niektorého zákona z rokov 1948 až 1989. Zákaz retroaktivity je jeden zo základných právnych princípov demokratickej spoločnosti zaručujúci právnu istotu. A navrhnutá predloha zákaz retroaktivity hrubo popiera a likviduje právnu istotu občanov.

Bude pôsobiť ako trest, ako represia, konkrétne ako konfiškácia, zhabanie zákonne nadobudnutého príjmu (benefitu), a to dokonca už po uplynutí lehoty premlčacej alebo prekluzívnej na jeho prípadné vymáhanie. Uplynutie premlčacej lehoty spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti na odňatie benefitu a uplynutie prekluzívnej lehoty. A uplynutím prekluzívnej doby právo na vrátenie benefitu zanikne, pretože nebolo včas uplatnené. A v tomto prípade by sa to týkalo uplatnenia práva podľa tohto zákona o odobratí benefítov. Odobratie tohto dôchodkového príjmu s názvom komunistický benefit štátom, inou inštitúciou bude pre ňu bezdôvodným obohatením. Štát sa zmocní tohto príjmu nepoctivým spôsobom, bez platného právneho dôvodu, ktorý by bol v súlade s Ústavou SR.

V starovekých Aténach od Solóna, cez Kleistena po Perikla zákonodarný proces determinovali tri zásady: účasť občanov na ňom, odbornosť, kontradiktórnosť pri jeho posudzovaní. Dôvodom začatia legislatívneho procesu mohli byť nedostatky v zákonodarstve (právna úprava chýbala, boli v nej rozpory, medzery). Ak väčšina zhromaždenia bola za nový alebo novelizovaný zákon, zvolilo sa ihneď päť obhajcov doterajšieho zákona (synégoroi). O návrhu, o znení zákona nerozhodovalo samotné ľudové zhromaždenie, ale návrh predkladal zákonodarnému výboru (nomotetai). Členmi výboru neboli začiatočníci, ani právni amatéri, úderníc, či náturisti ani pomstitelia. Pred zákonodarným výborom, nomotétmi (ktorí sa skladal z členov porotného súdu (heliasti) a členov Rady päťsto (búleuti). Pred nomotétmi sa posudzoval návrh zákona v konaní, ktoré malo povahu kontradiktórneho pojednávania akoby na súde. Navrhovateľ nový zákon odporúčal, kým obhajcovia zvolení z občanov obhajovali doterajší, starý resp. platný zákon. O prijatí alebo zamietnutí navrhovaného zákona rozhodlo potom hlasovanie členov zákonodarného výboru zhromaždenia ľudu (eklézie). Nepoctiví zákonodarcovia, legislatívci so zlým úmyslom proti záujmom občanov, mohli byť odsúdení na stratu práv (atímiu), mohli byť žalovaní pred črepinovým súdom (ostrakizmus) na vylúčenie z Atén, a súdení ako osoby nebezpečné pre slobodu občanov (aténsku demokraciu). Ostrakizovaný občan, politik aj pôsobiaci v legislatívnom procese musel odísť do vyhnanstva. Vrátiť sa takto ostrakizovaný občan mohol po uplynutí desiatich rokov.

Poistky, záruky, garancie pre slobodu, aj zákonom priznané práva občanov, pre príjmy, sociálne dávky, ktoré im chcú podľa navrhovanej predlohy legislatívni úderníci odobrať, treba uplatňovať. Demokracie na Slovensku sa postupne zmocňuje oligarchia, chce ju zmeniť z vlády ľudu, na vládu bohatých a mocných. V ústach majú práva a slobody človeka a občana, v zámeroch a konaniach im ide iba o ich práva, výsady, benefity, privilégia. Aj poslanci podpísaní pod predlohu zákona o odobratí nezaslúžených komunistických benefitov vyhlásili v zdôvodnení návrhu, že im nejde o pomstu, ale o spravodlivosť. Pravdou je, že nie sú starozákonnými krvopomstiteľmi (góél), ale znenie tejto normy, jej kontext, historické súvislosti preukazujú, usvedčujú ich z toho – že určite sú tzv. benefitoidnými pomstiteľmi.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama