O stratených ľuďoch

Počet zobrazení: 3120

Klaviristku Faniu Fénélonovú, vysilenú a zúboženú po týfuse, držal v náručí americký vojak. Myslel si, že je mŕtva, ale Fania čosi šepkala. Muž sa k nej naklonil a ohromene zvolal: „Ona spieva!“

Bol máj 1945, vojaci v úžase nachádzali v koncentračných táboroch zotročených ľudí. Okamih zaznamenala BBC. Fania spievala Marseillaisu. Bolo to obyčajné dievča, o politiku sa nezaujímalo, ale v Paríži pomáhalo svojmu priateľovi roznášať protifašistické letáky.

Fania si nezakladala na nijakej viere, ani na kresťanskej, ani na židovskej, ale to jej nepomohlo, lebo nacistické zákony si na tom zakladali. O tom, čo sa jej a jej spoluväzenkyniam v koncentračnom tábore Brezinka Birkenau stalo, napísala román Dievčenský orchester. Ten si zriadili zamestnanci tábora, aby si mohli po tvrdej práci odpočinúť. Boli to vzdelaní milovníci umenia, hudby zvlášť. Inak oni nič, oni muzikanti… Orchester viedla neter Gustáva Mahlera a koncertná umelkyňa.

Utkvel mi v pamäti príbeh, ako si veliteľka tábora vyberie spomedzi väzňov malého plavovlasého chlapčeka, vyoblieka ho do rozkošných šatočiek, vodí si ho ako anjelika na prehliadku zotročených žien. Sama vždy upravená, vzor árijskej ženy s dlhými blond vlasmi, modrými očami a vo vyžehlenej esesáckej uniforme, vyblýskaných čižmách počúva s prižmúrenými očami husľové koncerty.

Väzenkyne stoja na betóne s holými nohami v bagančiach, v chatrných šatách bez poriadnej bielizne, prsty si zohrievajú dychom, aby sa pani veliteľke koncert aspoň trochu páčil – lebo jej nevôľa by bola ich smrťou.

Veliteľka sa asi dva mesiace prechádza so svojím anjelikom po tábore, až ten jedného dňa zmizne. Veliteľka si uložila krutý trest – odňala si drahú hračku. Dieťa vyletelo komínom…

„Aj to je človek,“ napísal iný väzeň, chemik Primo Levi. Tí v povýšenom postavení sa rozhodli, že znamenajú viac. A že ich postavenie nadľudí ohrozujú iní, preto ich treba jednoducho zničiť.

Americký profesor David Ost, odborník na odborové hnutie, opísal svoje stretnutie s predavačom antisemitskej literatúry v súčasnom Poľsku. Vošiel do kníhkupectva a predstavil sa: „Ja som Žid. Povedzte mi, čo vám konkrétne Židia urobili?“

Z rozhorčenej odpovede sa dozvedel, že hnev predavača prúdi z vedomia, že prehral, a nevedel prečo. Mal pocit, že ho niekto oklamal, hovoril o chaose a korupcii, o tom, ako mnohí prichádzajú o prácu. Pre ľudí, ako je on, sa všetko deje v zákulisí, tajne, sprisahanecky. Nebol skinhed či násilník. Bol stratený. On a jeho priatelia cítili, že sa čosi okolo nich deje, ale nevedeli, čo. A prečo.

Na tom si kedysi postavil svoju politickú moc kaprál Adolf Hitler. Na posilnení pocitu ohrozenia a na pomenovaní údajného nepriateľa. Stačí ukázať, kto za to môže!

Iba ten, čo má uši zaliate voskom, nepočuje, že sa to šuškandou šíri i dnes: Vieme, kto za to môže! Stačí „ich“ pomenovať. A elity robia všetko pre to, aby sa tá šuškanda stala nebezpečnou. Hoci si myslia, že robia opak.

(Text vyšiel na Pravda.sk 15. 1. 2019)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984