O tej noci, keď padla hviezda

Počet zobrazení: 2080

Stúpenci augustovej invázie si už-už podajú ruky s bytostnými antikomunistami. Prví ju adorujú, lebo prišla „zachrániť socializmus“, tí druhí sa z nej latentne tešia preto, lebo pochovala nádej na socializmus s ľudskou tvárou.

Písané pre Pravdu, uverejnené na Pravda.sk 25. augusta 2021

Spomínam si, ako sme raz diskutovali (asi v.  roku 1991) vo Federálnom zhromaždení, vo výboroch kultúrnych a sociálnych; rok 1968 hodnotili Pavel Dostál (neskôr minister kultúry ČR, predtým disident) a Miroslav Macek (už Klausov podpredseda, privatizér knižného veľkoobchodu a predtým zubár).

Pavel Dostál – sociálny demokrat: ako najväčšie vzopätie národa za socializmus, Miroslav Macek – ODS: ako najväčšie vzopätie národa proti socializmu. Pavel v okupácii videl tragédiu, Miroslav šťastie, pretože vďaka nej sa ten socializmus nepodaril. V Nedokončených rozhovoroch s Petrom Colotkom mi tento dvadsať rokov slúžiaci predseda vlády povedal: „V čase Dubčeka mal socializmus toľko stúpencov ako nikdy. Celá republika chcela vstúpiť do strany. To bol taký front jednoty, akú sme nikdy predtým ani nikdy potom nemali. Ktovie, či by sa boli neskôr vyjavili záujmy, ktoré už so socializmom nemali nič spoločné. Lebo človek sa veľmi málo mení.“ Pýtala som sa ho na tie dramatické momenty z osudovej noci. Hovoril mi, ako vonku už bolo počuť lietadlá a M. Hruškovič mu hovorí: Tak sú tu!

„Odkiaľ to máš? Veď som podvečer prišiel z vlády, a ja nič neviem. Ako to, že ty máš takú informáciu?"

Všetci sme boli rozčúlení a do toho dorazil zo Žiaru nad Hronom Gustáv Husák. Mal tam veľmi ostrý prejav o nových pomeroch a o socializme s ľudskou tvárou. Husák bol na Slovensku vtedy veľmi populárny, oveľa väčší hrdina ako my všetci, bolo za ním aj to martýrium, ale aj jeho schopnosti. Aj on bol rozčúlený, čo sa to robí, a ostro hovorí: ,Kto z vás ich pozval?!‘

"Nikoho nebolo.“

A u nás, v našej Dolinke mama na okraj Mladej tvorby napísala bratovi, aby kúpil rožky. „Božechráň, aby si zobral samopal!“ Môj malý brat mal osem rokov a prišli Rusi – tak sa vtedy hovorilo vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Mama sa vrátila z roboty, nevarila, sedela pri ľabžibudke (rozhlase po drôte) a plakala. „Ta ľem, žeby nebula vojna!“

Ach, som za to aj za moju mamu vďačná Zdeňkovi Mlynářovi, ktorý ako tajomník ÚV KSČ v tú noc formuloval vyhlásenie, že invázia vojsk Varšavskej zmluvy je porušením medzinárodného práva a väčšina úvé s Alexandrom Dubčekom na čele (ktorý podľa svedectva Z. Mlynářa na okamih nad formuláciou zaváhal), ho nakoniec podpísala. Naše vojská zostali v kasárňach a prezident Svoboda vyzval na pasívnu rezistenciu.

To som sa, pravdaže, dozvedela až omnoho neskôr, keď som čítala Mráz přichází z Kremlu Zdeňka Mlynářa, ale aj Míľniky môjho života Vasila Biľaka… Bolo to tesné, aj keď sa to dnes možno nezdá. Husák po návrate z rokovaní v Moskve povedal Colotkovi: Oni sem neprišli na odpust. Tie vojská nemajú na svedomí len obete, ony ako urýchľovač pochovali nádej. Nie na mäso a mandarínky, malomeštiaci!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984