Reklama
Reklama

O troch staronových príbehoch úpadku severoamerickej ríše

Počet zobrazení: 3915

syria4.jpgWashington začína prenasledovať fenomén neželaných efektov totálneho špehovania založeného na presvedčení o neotrasiteľnosti misie USA v súčasnom svete. Žiaľ, toto presvedčenie je spojené aj s vierou v účinnosť používania prešpekulovaného násilia rôzneho druhu proti ináč zmýšľajúcim a konajúcim štátom a národom, ale aj s nekonečným strachom zo straty postavenia hegemónnej či aspoň vedúcej veľmoci v „postamerickom“ svete.

Obraz výnimočnosti USA, o ktorom svet s odhodlaním, ale neúspešne presviedča B. Obama a ďalší predstavitelia washingtonských elít, dostal v posledných mesiacoch vážne trhliny a hrozí, že sa nadobro rozpadne. Ak uveríme vízii ruského profesora I. Panarina, rozpad čaká nielen obraz výnimočnosti USA, ale aj ich samotné.

Obavy z konca washingtonskej ríše sa však objavujú už aj v samotných USA. Predstaviteľ libertariánskeho krídla republikánov, paleokonzervatívec, bývalý kongresman a dvakrát sa uchádzajúci kandidát o kreslo prezidenta Ron Paul, ktorý si vytvoril aj vlastnú rozhlasovú a televíznu spoločnosť, v relácii – rozhovore na nej s Alexom Jonesom (Warns of Martial Law and Economic Collapse) 12. októbra povedal, že USA sa nachádzajú v podobnej situácii ako ZSSR v roku 1987 a že môžu neočakávane skolabovať.

Postavenie a aktivity B. Obamu sa teda zatiaľ len nesmelo a mimo „mainstreamu“ začínajú porovnávať s tým, čo robil a „dosiahol“ M. Gorbačov. Ktovie či to, čo sa stalo sovietskej Moskve, v budúcnosti nepostihne severoamerický Washington. B. Obama má podobne ako M. Gorbačov zvláštnu charizmu, ktorú na rozdiel od svojho predchodcu na poste prezidenta USA využíva doma i vo svete, ale veľa vecí sa mu tiež nevydarí. Otázne je, koľko z chýb a omylov v tejto politike majú na svedomí spolupracovníci a poradcovia, ktorí sú predstaviteľmi rôznych záujmových skupín a „hrajú ich veľké hry“, voči ktorým sú aj formálne najmocnejší muži planéty bezmocní.

Pozíciu Washingtonu vo svete podkopali v roku 2013 zatiaľ tri príbehy. Príbeh je módny pojem, ktorý sa – zjednodušene  objasnené – v západných sociálnych vedách používa v súvislosti s potrebou získať poznatky vo výskume o javoch a procesoch, ktoré prežívajú súčasníci od najmladších po najstarších a sú schopní o nich – politicky, mediálne, odborne, umelecky, bežne, zaujato či s nadhľadom atď. – rozprávať.

Tieto tri príbehy, ktoré sú formálne a na prvý pohľad nové, ale z hľadiska politických dejín Spojených štátov sa už po niekoľký raz opakujú, predstavujú:
     -  útek E. Snowdena bývalého príslušníka spravodajských služieb USA, ktorý získal dočasný politický azyl v Rusku,
     -  skrotená snaha Washingtonu a jeho blízkych spojencov zaútočiť na Sýriu,
     -  ťažkosti so štátnym rozpočtom USA – ďalšie zvýšenie úrovne dlhového stropu.

Fraška zvaná rokovanie o dlhovom strope

Biely dom, State Department, Pentagón, CIA či iné mocenské centrá v USA vôbec nie sú si isté, či ktorýkoľvek deň zase neprinesie z ich pohľadu niečo prekvapujúce a mrzké a nebude treba vynaložiť extrémne úsilie na „prerozprávanie“ príbehov na prowashingtonský spôsob za podpory spojencov, médií, umelcov i akademikov. Nie je vylúčený ani vznik ďalších nových podobných príbehov, spojených s mocou, bohatstvom a vplyvom finančných kruhov, ktoré na udržanie svojej pozície radi využívajú aj násilie a strach. Podľa voľne preloženej myšlienky ruského profesora V. Katasonova, svet je dnes pod prilbou, ktorá prikrýva nátlak bánk a tajných služieb USA.

Tento svet (rozumej ním najmä ten, ktorý diriguje západný bankový sektor, držiaci dnes pod krkom veľa štátov viac či menej zadlžených, ale aj z iných dôvodov, lebo stále potrebujú veľa peňazí) si vydýchol, keď sa po dramatických rokovaniach a výmenách názorov zvýšil dlhový strop, ktorý odvrátil štátny bankrot USA vraj s nedohľadnými následkami aj pre zahraničie. Opäť však asi len na chvíľku, lebo zo zvyšovania dlhového stropu sa v USA stal svojrázny „národohospodársky“ či „politickoekonomický“ šport.

Podľa dostupných mediálnych údajov sa len od konca druhej svetovej vojny (prvýkrát v auguste 1954) do októbra 2013 zvyšoval dlhový strop najmenej 70-krát. Úprava smerom dole však už nebola od júna 1963.

Dlh v roku 1945 po skončení druhej svetovej vojny mal výšku 300 miliárd USD (a v roku 1946 sa znížil dokonca na 275 miliárd). Hranicu tisíc miliárd prekročil v septembri 1981. V roku 2008 sa vyšplhal nad desaťtisíc miliárd a začiatkom roku 2012 vyskočil nad 16 000 miliárd USD. Nebudeme nad týmito číslami špiritizovať, ale na prvý pohľad svedčia o tom, že USD nie je takou stabilnou menou, ako nás o tom presviedčajú jeho neochvejní stúpenci v hospodárskych a politických kruhoch.

Koniec koncov ide teda o frašku, lebo rokovania o novom dlhovom strope sú vlastne bežným  politickým rituálom – už desiatky rokov sa v situácii, keď sa nebezpečne priblížil k stanovenej úrovni alebo ju dokonca dosiahol, zakaždým zvýšil. Na základe poslednej dohody republikánov a demokratov v Kongrese má vláda financie do 15. januára 2014 a výška dlhového stropu je upravená tak, aby vydržala do 7. februára 2014. Už deň po obnovení čerpania rozpočtových prostriedkov v októbri tohto roku štátny dlh USA prekonal ďalšiu magickú hranicu 17 tisíc miliárd USD – nová miliarda teda pribudla za necelé dva roky.

Podľa niektorých radikálnejších ekonomických názorov môžu okrem už insolventnom Grécku, Írsku a Portugalsku začať krachovať aj ďalšie krajiny vrátane USA. Zatiaľ sa však stretneme pri „zasvätených“ komentároch predstaviteľov „bratislavskoprowashingtonskej“ orientácie častejšie s tým, že občania USA môžu byť pokojní, lebo väčšina dlhu zostáva „doma“ – v centrálnej banke, teda vo FEDe (ktorý mimochodom nie je takou štátnou ustanovizňou ako v štátoch EÚ), firmách, dôchodkových dlhopisoch a pod. V rukách zahraničných veriteľov je iba asi tretina dlhu. Nemusíme byť ekonómami, aby nám napadlo, k čomu dôjde, ak úspory na dôchodok či rôzne ďalšie fondy vláda minie na vojnové účely (Afganistan, Irak a Líbya neboli zadarmo), alebo na záchranu bánk financujúcich špekulatívne hypotekárne a iné programy či projekty. 

Nobelovu cenu za ekonómiu, ktorá ani nie je Nobelovou cenou, ale ekonómovia ju z prestížnych dôvodov takto označujú, hoci ide o Cenu Švédskej banky za ekonómiu na pamiatku Alfreda Nobela, možno raz získa vedec, ktorý objasní bárs aj hypoteticky a abstraktne, aké negatívne, kruté a tragické sociálno-ekonomické dôsledky mal nárast vojenských výdavkov USA. Začal sa v roku 1998 a trval do roku 2011. Bolo by zaujímavé aj to, čím všetkým by tento potenciálny držiteľ nenobelovskej Nobelovej ceny vedel zdôvodniť, prečo vojenské výdavky Washingtonu tvorili v týchto rokoch viac ako 40 % ich celosvetového súhrnu. A ešte zaujímavejšie by bolo zistiť, koľko z týchto výdavkov plynie rovno do vrecák súkromných vojenských a bezpečnostných spoločností, ktoré vykonávajú čoraz viac objednávok pre potreby ozbrojených síl USA, prípadne rôznych lobistov, pohybujúcich sa v tejto brandži. Tí iste spätne časť z týchto ziskov radi odovzdajú na podporu ktoréhokoľvek prezidentského kandidáta a ten im s vďačnosťou „priklepne“ nejaký zbrojný projekt či program typu protiraketovej obrany, ktorá sa už desiatky rokov buduje a stále nie je dokončená...

Sýrsky tŕň z washingtonskej päty

A ak sme pri B. Obamovi, možno k jeho obrazu doplniť, že v roku 2006 v Senáte hlasoval proti zvýšeniu dlhového stropu. Vtedy tvrdil, že ide o znak zlyhania vodcovstva. A ešte raz k Nobelovým cenám – za mier ju dostal v roku 2009 práve B. Obama. Pri podrobnom listovaní zoznamami nositeľov Nobelových cien sa dá zistiť, že za prírodné vedy sa niekoľkokrát predčasne udelili za objavy, pri ktorých sa vedci zmýlili. V 21. storočí sa dokonca objavili podozrenia, že jedného z nositeľov tejto ceny za chémiu silne pretláčali na nomináciu  nadnárodné farmaceutické spoločnosti. Nebola táto „línia“ spojená aj s udelením tejto ceny v prípade B. Obamu, keď ako prezident USA umožnil bombardovanie Líbye, zabitie U. bin Ládina, masové nasadenie bezpilotných lietadiel, ktoré zabili už tisíce nevinných ľudí?

Pred bombardovaním Sýrie B. Obamu a jeho vojnychtivý tým zastavila len rozhodná a tvrdá pozícia putinovskej RF a čiastočne aj to, že washingtonské vojenské a spravodajské elity toto dobrodružstvo odmietali. A tak vlastne Moskva vytrhla Washingtonu tŕň z päty, ktorý mohol vážne ohroziť aj tak už jeho značne podlomené „vojenské“ zdravie.

V Sýrii sa vyriešil problém vlastníctva chemických zbraní, z ktorých použitia Washington bez dôkazov obviňoval Damask a mával ním pred svetom ako červeným plátnom toreador pred býkom. Likvidácia týchto zbraní úspešne pokračuje a sýrska vláda pri tom priam ukážkovo spolupracuje. Ako sa však ukazuje, opäť išlo o pokrytecký severoamerický humbug, lebo boje v Sýrii pokračujú aj bez chemických zbraní. Okrem toho jeden z najbližších spojencov USA Izrael zmluvu o zákaze chemických zbraní doteraz neratifikoval.

Pre diplomatov je bezpochyby úspechom (a treba oceniť predovšetkým koncepčnosť, pružnosť a šikovnosť ruského ministerstva zahraničných vecí na čele so S. Lavrovom), že sa zažehnala globálna dimenzia sýrskej krízy a nedošlo k bombardovaniu a ďalšej eskalácii násilia. Regionálne pôsobenie krízy však s blízkovýchodnou krutosťou pokračuje a počet obetí presiahol už 110 tisíc. Skutočným uľahčením pre sýrsky ľud bude až to, ak prestane zasahovanie zvonku, lebo vzbúrenci proti vláde B. Asada prežívajú len za silnej podpory zvonku. Boje v Sýrii navyše ohrozujú aj okolité štáty – najmä Libanon, ale tiež Irak, Izrael a Turecko.

Vzbúrencov možno zadeliť do dvoch veľkých skupín, vnútri ktorých sa nachádza nespočítateľné množstvo často aj znesvárených skupiniek. Zjednodušene, prvú skupinu tvorí opozícia, a tá delí aj podľa toho, či ide o časť ochotnú s B. Asadom rokovať alebo časť „nezmieriteľných“, ktorí mu nevedia prísť na meno a tobôž si s ním sadnúť za rokovací stôl. Druhou zložkou sú fundamentalistickí islamistickí bojovníci, ktorí chcú zničiť svetský štát. Okrem Sýrie, kde bežne bojujú s prvou skupinou vzbúrencov, tým vážne ohrozujú aj Blízky východ i iné regióny s veľkým počtom moslimského obyvateľstva.

Neustáva mnohostranná podpora USA a ďalších západných štátov sýrskym vzbúrencom. Našťastie už začali dbať aspoň na to, aby sa podpora nedostala do rúk fundamentalistických islamistických bojovníkov, čo však v neprehľadnej situácii medzi sýrskymi vzbúrencami nemožno zaručiť.

Ide o neoverené zdroje, ale dodáme, že 30. októbra libanonská televízna stanica al-Majadín uverejnila správu, že v ranných hodinách vzbúrenci vraj použili proti kurdskej domobrane v Hasake nejakú chemickú zbraň. Údajne išlo o náboj, z ktorého sa po dopade šíril žltý dym. Domobranci, ktorí prišli do kontaktu s touto látkou, pociťovali nevoľnosť so symptómami typickými pre zasiahnutie chemickými zbraňami.

Znaky pokrytectva má aj vyčleňovanie prostriedkov pre sýrskych utečencov a určenie počtu osôb, koľkým sa poskytne. Korunu všetkému nasadzuje pokračujúce iracionálne úsilie Francúzska, ktoré má vážne problémy s časťou arabskej (moslimskej) mládeže vo vlastnej krajine, o koloniálne zasahovanie do vývoja v Sýrii. Medzi jeho posledné výkriky patrí vyhlásenie prezidenta F. Hollandea, že B. Asád nemôže kandidovať v prezidentských voľbách v roku 2014. Prečo by však mal práve teraz odchádzať politik úspešný v boji s terorizmom, ktorý spolupracuje s medzinárodným spoločenstvom pri likvidácii chemických zbraní?  

V dianí okolo Sýrie, ktoré dnes predstavuje, a opakovane to zdôrazňujeme, intervenciu voči legitímnej vláde podporovanú zo zahraničia, sa rôznym spôsobom angažujú viaceré štáty. Východisko z bludného kruhu násilia by sa malo nájsť na konferencii Ženeva - 2 organizovanej RF, USA a OSN. Konferencia sa má zísť koncom novembra, ale jej konanie vzhľadom na obštrukcie „nezmieriteľnej“ sýrskej opozície zatiaľ nie je definitívne potvrdené.

Diera v kontrole svetového „kyberpriestoru“

Najhorúcejší je však príbeh, ktorý by washingtonská administratíva najradšej úplne zlikvidovala, či vymazala z pamäte sveta, keby k tomu mala nástroje a dokázala to. Dá sa síce povedať, že E. Snowden neodhalil nič také, o čom by sa predtým netušilo. Ohromil však  rozsah toho, čo odkryl. Odvtedy už nejde o žiadne konšpiračné či marginalistické úvahy, ale skutočné dôkazy, ktoré majú morálnu, politickú a neraz aj právnu silu.

Za najvýznamnejší moment nových poznatkov považujeme to, že sa jednoznačne preukázalo, že USA sa systematicky, otvorene i skryto usilujú o získanie kontroly svetového „kyberpriestoru“ s cieľom zachovať svoju vedúcu pozíciu a získať výhody vo svetovej ekonomike i politike. Nejde iba o získavanie informácií o neseveroamerickom „zvyšku“ sveta v bezprecedentnom rozsahu, ale aj o získavanie väčšieho vplyvu v tejto oblasti a rozvíjanie schopnosti poškodzovať svojich protivníkov prostredníctvom aktivít v „kyberpriestore“.

USA ako prvé na svete považujú „kyberpriestor“ za potenciálnu oblasť, ktorá ma rovnaký vojensko-bezpečnostný význam ako pozemný, morský a vzdušný priestor. V roku 2009 bolo vytvorené „kyberveliteľstvo“ USA – United States Cyber Command (USCYBERCOM), na čele ktorého stojí v dvojjedinej funkcii riaditeľ smutne presláveného centra príbehu o globálnom americkom špehovaní – Národnej bezpečnostnej agentúry (National Security Agency – NSA).

Práve NSA v tajnosti rozpracovalo metódy prelomenia alebo obídenia šifrovania na internete, ktoré sa používajú pri ochrane údajov či už v elektronickej pošte alebo pri finančných transakciách a pod. Používali sa pri tom rozmanité postupy: inštalovanie tzv. zadných dvierok (anglicky backdoor) do rôznych masovo používaných programov, manipulovanie  s medzinárodnými kryptografickými štandardmi apod. NSA ročne vydávalo vyše 2 750 miliónov USD na Sigint Enabling Project, v ktorom sa pôsobilo na severoamerické a zahraničné IT firmy s cieľom dosiahnuť v ich produktoch či už tajný vplyv alebo ich priamo prispôsobiť tak, aby sa mohli využívať pre potreby špehovania.

O rozsahu aktivít NSA svedčí aj to, že sa odhaduje, že je schopná zachytiť okolo 75 % prevádzky na internete v USA. Vzhľadom na to, že cez rôzne zariadenia na území USA prechádza aj veľká časť medzinárodnej prevádzky, dokáže zachytiť aj jej značnú časť, ktorá je väčšia, ako sa pôvodne predpokladalo.

Washington Post 31. augusta uviedol, že len za rok 2011 spravodajské služby USA uskutočnili 231 útočných “kyberoperácií”. Pri aktivitách v „kyberpriestore“ sa využíva angličtina ako základný jazyk medzinárodnej elektronickej komunikácie a uskutočňujú sa aj za podpory ďalších štátov, patriacich do anglosaského sveta – Veľkej Británie, Kanady, Austrálie a Nového Zélandu.

Nové správy, ktoré pochádzajú od E. Snowdena, sa rozšírili v médiách 21. októbra. Nebudeme analyzovať udalosti a fakty, ktoré sa medializovali za posledných desať dní, lebo o nich zazneli mnohé protichodné vyjadrenia z rôznych zdrojov. Zoznam špehovaných štátov, inštitúcií, osôb a detailov o nich je síce mimoriadne rozsiahly i zaujímavý, ale stále ešte nedokončený.

Reakcie politikov, médií i verejnosti vyvolali zvýšené napätie vo vzťahoch USA s ich spojencami. Uvažuje sa o prijatí rezolúcie v OSN. Došlo však už aj k tomu, čo sa dá označiť za vzájomné osočovanie – vraj aj štáty EÚ uskutočňujú výzvedné aktivity proti USA. Stali sme sa svedkami série pestrých „propagandistických“ protiopatrení vo vystúpeniach washingtonskej spravodajskej elity i politikov, pri ktorých sa používajú nielen dementi, ale aj vysvetľovanie, zahmlievanie, zavádzanie, a keď to už ináč nejde, aj klamstvo.

Nakoniec však prevažujú ošúchané reči o zložitosti vzťahov medzi zaistením bezpečnosti a dodržiavaním zásad slobody, demokracie a ľudských práv. Vlastne špehovacia mašinéria v USA to tak nemyslela, ako to vyzerá, odborníci to robili len preto, aby mali dostatok informácií, ktoré sa nezneužívajú a politici vrátane prezidenta o ničom nevedeli...

Zatiaľ sa len minimálne hovorí o tom, že okrem politickej oblasti sa získané poznatky dali využívať aj na hospodársko-finančné účely. Niekedy sa spomína možnosť spomalenia uzatvárania dohody o voľnom obchode medzi EÚ a USA ako reakcia na washingtonské špehovanie. Nakoniec sa však zrejme nič nestane, okrem toho, že sa niektoré údaje prestanú poskytovať a niečo sa bude musieť lepšie zabezpečiť.

Väčšie trápenie je totiž spojené s tým, ako zohnať peniaze na to, aby v novej zóne voľného obchodu Európania viac míňali za tovar z USA a naopak. V záujme „revitalizácie“ globalizujúceho sa sveta pod taktovkou USA a nadnárodných spoločností Západu a prekonania krízy, v ktorej sa ocitli, sa konzumerizmus nedá zastaviť alebo nikto zo zainteresovaných či odpočúvaných alebo odpočúvajúcich nechce o tom radšej premýšľať a hovoriť. 

Čas deamerikanizácie, dedolarizácie a denatoizácie?

Kritickým autorom, ktorý vidia nemorálnosť a spupnosť Washingtonu a jeho prehlbujúci sa úpadok, sa zdá, že v dôsledku vyššie uvedených troch príbehov a ďalších udalostí posledných mesiacov sa blíži k vážnej až dramatickej križovatke. Svet nie je závislý len od USA. A tak možno prišiel čas, aby sa slovenská i bruselská vládnuca (politická i hospodárska) elita zamyslela nad tým, či cesta nášho rozvoja by nemala mať náhodou „3D“ charakter. Tá však nespočíva v technickom význame tejto skratky, ale predstavuje potrebu deamerikanizácie, dedolarizácie a denatoizácie.

Z amerického sna ako aj z jedného z jeho produktov – Projektu nového amerického storočia – sa pomaly, ale iste stáva nočná mora. Počkajme si teda na pokračovanie spomenutých troch príbehov, ktoré svet prijíma s väčšou nevôľou ako v minulosti. Nemožno ich totiž už ani tak jednoducho ako pred necelými 15 rokmi upraviť a prikrášliť na podporu, ako sa vtedy zdalo, neotrasiteľnej pozície USA vo svetovej politike.

V roku 1999 ešte neboli  na svetovej scéne sily, ktoré by dokázali zabrániť bombardovaniu Juhoslávie (pri čom sa „náhodou“ zasiahla aj budova veľvyslanectva ČĽR v Belehrade), porušujúcemu medzinárodné právo. Politicko-mediálna manipulácia medzinárodného spoločenstva sa zakladala na podivných okolnostiach. Bol medzi nimi aj tzv. račacký príbeh, ktorý, ako sa neskôr ukázalo, sa zakladal na zneužití fotografií. V roku 2013 však už incident s použitím chemických zbraní pri Damasku nebolo možné využiť ani napriek veľkému množstvu podsunutých videomateriálov na rozpútanie nového ozbrojeného konfliktu, smerujúceho k odstráneniu nepohodlného vodcu a rozbitiu krajiny na menšie časti.

Pre tých, čo pamätajú ešte na protirečivosť výrokov Mao Ce-tunga, ktorými desil moskovsko-washingtonskú bipolaritu začiatku druhej polovice 20. storočia, možno nie je neznáma myšlienka: „Všade pod nebeskou klenbou vládne dokonalý chaos, situácia je vynikajúca.“ Ktovie, či sa washingtonský establishment neriadi týmto odkazom predsedu Maa, ktorého kartou proti ZSSR v minulosti hral a dnes ju možno chce využiť proti tomu zvyšku sveta, čo ho stále nechce poslúchať. Tragikomický rozdiel je však v tom, že Maov Peking potreboval chaos na to, aby sa dostal k svetovláde a bushovsko-obamovský Washington ho organizuje na to, aby si čo najdlhšie udržal svoju „výnimočnosť“ vo svete 21. storočia.

Kresba: Ľubomír Kotrha

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     

Komentáre

Obrázok používateľa P.Guman
#1
Pavel Guman
31. október 2013, 19:31

"Revolúcia sa zvyčajne uskutočňuje ľuďmi, nie prostredníctvom importovaných cudzincov na používanie násilia voči ľuďom"

                                                                        -  Bashar Al-Assad.   (prezident krajiny trpiaceho ľudu)

Obrázok používateľa anton b.
#2
anton braxatoris
01. november 2013, 08:50

Mao intuitivne vedel to, co neskor objavili matematici a statistika:

„Všade pod nebeskou klenbou vládne dokonalý chaos, situácia je vynikajúca.“

po etape stredo a vychodoeuroskych kapitalistickych prevratov, ich mocenskej stabilizacii, sa pozornost vplyvnych financnych a mocenskych kruhov s celosvetovou posobnostou obratila na Blizky Vychod a arabsky svet, kde prebieha nieco na sposob nasej "zamatovej revolucie". teoria chaosu je zlozita, ale postup je jednoduchy -  vytvorit opoziciu, daj jej priestor a argumenty, vyvolat protivladne demonstracie s cielom povalit vladu, ked vlada padne a vytvori sa nova vyprovokovat dalsi konflikt, atd. cielom je oslabenie statu a chaos, v ktorom je "situacia vynikajuca"...

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama