Reklama
Reklama

O užitočnosti a škodlivosti sociálnych teórií

Počet zobrazení: 4298

p1090019_2_600x450.jpgHosťom Klubu Nového slova 7. novembra 2013 bol prof. PhDr. František Novosád, CSc, téma bola zvolená vzhľadom na súčasnú prezentáciu kolektívnej monografie Dejiny sociálneho a politického myslenia. Moderátor Jozef Lysý vyzdvihol jej význam: Po mnohých desaťročiach sa na Slovensku podarilo zostaviť publikáciu dejín sociálnych teórií. Do kolektívnej monografie Dejiny sociálneho a politického myslenia (Kalligram, 2013) prispelo viac ako 30 autorov z rozličných vedeckých pracovísk. Takýto text potrebujú nielen študenti, ale zíde sa všetkým, ktorí chcú porozumieť rôznorodým myšlienkovým prúdom v spoločnosti.
František Novosád je (spolu s Dagmar Smrekovou) editorom tejto publikácie a zároveň autorom ôsmich kapitol. Najprv hovoril o „užitočnosti a škodlivosti sociálnych teórií“, potom stručne  priblížil prezentovanú monografiu.


+ + +

Názov O užitočnosti a škodlivosti sociálnych teórií je parafrázou názvu známej eseje Friedricha Nietzscheho „O užitočnosti a škodlivosti histórie pre život“. Takže pýtame sa, potrebujeme sociálne teórie? Načo sú nám? Majú teórie aj reálny vplyv na spoločenské dianie, alebo sú to len také intelektuálne zábavky?

Rodiská teórií – antika a renesancia

Keď sa pozrieme na dejiny ľudstva, zistíme, že staré civilizácie si vystačili aj bez teórií. Okrem akumulovania materiálneho bohatstva akumulovali aj múdrosť, ktorú získavali pri riešení praktických otázok. Táto múdrosť bola rámcovaná mýtom a náboženstvom, niekde umením. Teórie v našom význame slova vo väčšine veľkých civilizácií a kultúr nevznikali. Zrodili sa vlastne len na dvoch miestach a v dvoch obdobiach: v starom Grécku v čase, keď sa završoval klasický vývoj polis, a v Taliansku a západnej Európe v období renesancie.

I tam, kde teórie vznikli, sa nedá povedať, že by mali veľký vplyv na chod dejín a na spôsob, ako sa dané civilizácie reprodukovali. Pozrime sa napríklad na Atény, významné civilizačné centrum a stredisko obchodu, kultúry a vojenstva. Reálny vplyv sofistov, Platóna a Aristotela na politikov vtedajšej doby bol pravdepodobne veľmi malý. Respektíve, je zveličený spôsobom, akým o udalostiach píšu doboví autori. V Tukydidovej Peloponézskej vojne vystupujú politici a vojaci, ktorí zdôvodňujú svoje konanie rovnakou schémou argumentov ako v Platónových dielach. Dosť ťažko si však predstaviť, že by skutoční politici takýmto spôsobom argumentovali pred veľkými zhromaždeniami.

To isté platí aj pre renesanciu. Reálny vplyv Thomasa Hobbsa, Johna Locka či Jeana-Jacquesa Rousseaua na formovanie modernej Európy bol neveľký. Dejinný proces napredoval prostredníctvom spontánnych interakcií ekonomiky a politiky. Thomas Hobbes je vari najvýznamnejším teoretikom moderného štátu, teda štátu, v ktorom je moc sústredená v jednom bode. Moderný štát však nevznikal tak, že by politici mali otvoreného jeho Leviathana, a podľa neho postupovali pri vyvlastňovaní nositeľov lokálnej moci. Novoveká filozofia neovplyvňovala priamo politické dianie, bola skôr legitimizáciou, ospravedlňovaním a zdôvodňovaním toho, čo sa dialo v reálnej politike.

Odlišná situácia nastala v 19. a v 20. storočí. Spoločenský život sa stal takým zložitým, že už na to, aby sme porozumeli tomu, čo sa deje, potrebujeme mať špecifické vzdelanie. Teórie sa stávajú nevyhnutnými na zorientovanie v spoločenskej skutočnosti.

Dá sa ukázať, že základným podnetom pre formovanie teórií boli kritické, krízové situácie, keď sa spoločnosť dostáva do závozu, do slepej uličky, keď zlyhávajú rutinné spôsoby riešenia problémov. Vtedy, keď treba nájsť niečo nové, dostáva sa k slovu intelektuálska intuícia a mysliteľ, ktorý prichádza s čímsi neočakávaným.

p1090024_2_600x450.jpgTeórie ako prehĺbené pamflety

Sociálne teórie vznikajú v konkrétnych situáciách a odpovedajú na konkrétne problémy spoločnosti. Na tieto problémy reagujú ľudia vo svojich každodenných interpretáciách skutočnosti, aj tí, ktorí píšu do novín. Teda v prípade novovekej Európy tí, ktorí píšu pamflety. Odkedy vznikla v Európe kníhtlač, pamflety boli hlavným spôsobom politickej komunikácie: Niekto na desať strán spísal svoj názor, ako podľa neho spoločnosť (ne)funguje, ako by mala fungovať a čo by podľa neho bolo treba urobiť, aby fungovala tak, ako má. Na druhej strane vznikali aj vysoko teoretické, prepracované diela Thomasa Hobbesa či Johna Locka.

Jednou z téz, na ktorých stoja príspevky v Dejinách sociálneho a politického myslenia, je, že existuje kontinuum medzi každodennými názormi a teoretickými predstavami, ktoré sú formulované v dielach významných filozofov. V tomto zmysle akoby filozofi iba jasnejšie a zreteľnejšie vyjadrili to, čo by ľudia chceli povedať, keby mali na to dostatočné prostriedky – dostatočné vzdelanie a množstvo času na to, aby formulovali svoje argumenty. Dnes už existuje množstvo štúdií, ktoré podrobne študujú práve politické pamflety tohto obdobia, a tie ukazujú, že sa v nich objavujú rovnaké myšlienky, aké neskôr nájdeme v dielach Hobbesa, Locka alebo v 19. storočí u Karla Marxa.

Prechod myšlienok od praktickej do teoretickej roviny sa dá najlepšie ukázať práve na Marxovi. Pokiaľ ide o politickú teóriu, Marxovým najvýznamnejším dielom je Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta. Sú to vlastne novinové články – pamflety, ktoré nadväzujú na to, čo sa písalo vo vtedajšej dobovej tlači. Marx ich rozvinul tak, až dospel k hlbokému teoretickému pochopeniu fungovania politiky svojej doby. A keď toto dielo čítame v súčasnosti, zistíme, že v tom, ako fungovala politika vtedy a dnes, nie sú až také veľké rozdiely.

Od Machiavelliho k Hobbesovi

Formovanie spoločenských a politických teórií by som rád ilustroval na príklade prechodu zo spôsobu, ako vidí a opisuje politické dianie Niccolo Machiavelli, k spôsobu, akým to robí Thomas Hobbes.

Machiavelliho dielo je zrejme prvým, ktoré musí prečítať každý, kto sa chce orientovať v politickom dianí. No podobný text má každá veľká civilizácia. Je to systematický súhrn rád vládcom, ako si udržať moc, ako zatočiť so svojimi protivníkmi, prípadne súhrn rád poddaným, ako zatočiť so svojimi panovníkmi – podľa toho, ako to čítame. (Stále prebieha diskusia o tom, pre koho vlastne Machiavelli napísal Vladára.) Knihy takéhoto typu má čínska aj indická civilizácia, Egypt aj Babylon. No diela ako Hobbesov Leviathan má len Západ.

Hobbesov Leviathan reprezentuje zreteľne iný prístup ku skutočnosti. V Leviathanovi máme už do činenia s vedou o spoločnosti. Nakoniec, Thomas Hobbes čerpal inšpiráciu zo vtedajších prírodných vied, a jednou z charakteristík vývoja vtedajších prírodných vied bolo, že sa prestali zaujímať o javovú skutočnosť. Nezaujímalo ich, ako veci vyzerajú, ale aké veci sú a ako sa ich pohyb a vzájomný vzťah dá vyjadriť matematickými rovnicami. O niečo podobné sa pokúsil aj Hobbes, a bol to veľmi úspešný pokus. Vďaka nemu máme dnešnú ekonómiu, sociológiu a psychológiu; aj história sa zmenila pod tlakom tohto spôsobu myslenia.

p1090034_2_600x450.jpgPrínosy sociálnych teórií

Možno najdôležitejší prínos sociálnych teórií je, že zosilňujú náš zmysel pre realitu. Spoločenská a politická realita je kráľovstvo krivých zrkadiel. Veľmi ťažko sa dá rozlíšiť, čo je skutočné a čo iba zdanlivé. Ba dokonca, keď niečo považujeme za skutočné, dôsledky toho, že to považujeme za skutočné, sú skutočné, hoci to, z čoho sme vychádzali, bola ilúzia. Napríklad, keď si o niekom myslím, že je mojím nepriateľom, začnem sa k nemu správať ako k nepriateľovi, následne sa aj on začne voči mne správať nepriateľsky. V tomto zmysle nás sociálne a politické teórie majú naučiť lepšie rozlišovať medzi skutočným a zdanlivým.

Ďalej, spoločenské vedy a teórie nám poskytujú termíny, ktoré používame pri sociálnych interakciách, a vnášajú do interakcií jasnosť. Napríklad právo sa venuje tomu, že presne definuje veci, ktoré sa nám zdajú byť intuitívne jasné, trebárs „vražda“ či „priestupok“. To je veľmi dôležité, pretože to umožňuje vytvárať presne diferencované siete interakcií.

Tretia inovácia, s ktorou prichádzajú vedy o spoločnosti alebo sociálne teórie vo všeobecnosti, je vytváranie máp spoločenského života. Spoločenský život je veľmi komplikovaný, pôsobí v ňom  množstvo faktorov, a my sa v nich musíme orientovať. Iba teória nám dovolí odlíšiť ekonomiku od politiky, náboženstvo od mytológií a rôzne ideológie navzájom a hľadať spôsob ich interakcie. Intuitívne sa to nedá. Intuícia pracuje len vo vzťahu ku konkrétnym ľuďom, veciam a udalostiam, zatiaľ čo vzťahy, ktoré sa vytvárajú v spoločnosti, sú abstraktného charakteru a „nedajú sa vidieť“. Ak môžeme parafrázovať Marxa – „trh sa nedá vidieť, dá sa len myslieť“. Ani štát sa nedá vidieť, pokiaľ ho nestotožníme s daňovou úradníčkou. Práve sociálne teórie dovoľujú myslieť štát, trh, ekonomiku a rôzne systémy koordinácie v spoločnosti.

Nevieme žiť v nevysvetlenom svete

Štvrtou funkciou sociálnych teórií je vysvetľovanie, prečo sa niečo odohralo tak, ako sa odohralo. Človek je bytosť, ktorá potrebuje dôvody. Nevieme žiť v nevysvetlenom svete a pokiaľ nemáme na niečo zdôvodnenia, vymýšľame si fiktívne. Tam, kde sme konfrontovaní s niečím nevysvetliteľným, ide na nás hrôza. To je zrejme aj dôvod, prečo sa ľudia tak ľahko chytajú rôznych konšpiračných teórií a mytológie. Sociálne teórie, nech sú, aké sú, nám poskytujú isté reálne zdôvodnenie toho, prečo a ako sa niečo odohralo. Takisto pomáhajú predpovedať budúci vývoj. Všetci vieme, aké slabé v tom sú, no aj tá najhoršia predpoveď je vždy lepšia ako žiadna. Sociálne teórie nás v tomto zmysle predsa len orientujú zoči-voči budúcnosti.

Veľmi dôležité je aj to, že nás dokážu zorientovať v alternatívach. Ľudia majú v modernej spoločnosti prvýkrát v dejinách možnosť vybrať si. (Alebo aspoň majú dojem, že si vyberajú.) Sociálne teórie nám ukazujú naše možnosti a analyzujú alternatívy, v ktorých sa pohybujeme. Dvadsiate storočie bolo storočím mimoriadne veľkých výkyvov, pokiaľ ide o možnosti usporiadania spoločnosti. Mali sme tu sovietske Rusko, Stalinov vojenský komunizmus, na druhej strane Franka, Salazara, Hitlera, Horthyho, Tisu a Piłsudského, mali sme Beneša, Daladiera a Churchilla... Spektrum alternatív bolo neobyčajne široké. Jednotlivec si, samozrejme, nemohol až tak vyberať, v akom režime bude žiť, no mohol si vyberať politické lojality, a tá plejáda bola skutočne pestrá.

Naopak, pre koniec 20. storočia je charakteristické prudké zúženie alternatívnych spôsobov politického usporiadania spoločnosti. Medzinárodné spoločenstvo sa doslova stará o to, aby krajiny nevystupovali príliš ďaleko z dovoleného spektra. Je pripravené zasiahnuť, ak by sa niekto pokúsil o experiment, aký by bol temer samozrejmý v 20. storočí. Udržať sa vo sfére dovoleného je mimoriadne namáhavá záležitosť. Štáty, ktoré sa o to snažia, musia vynaložiť neobyčajne veľkú intelektuálnu námahu, aby to dokázali, pričom čím je štát menší, tým viac snahy musí preukázať. Úloha spoločenských teórií sa teda oproti 20. storočiu zmenila vzhľadom na to, že sa zmenilo spektrum možností, v ktorých sa spoločnosti pohybujú.

Spoločenské teórie nám tiež pripomínajú rozdiel medzi tým, aké veci sú, aké by mali byť a aké by mohli byť. Rozlišovať medzi fakticitou a normou patrí k prirodzenosti človeka. Každý náš čin je pod kontrolou normy, podľa ktorej má byť vykonaný. Spoločenské teórie udržujú tento rozdiel, formujú dobové povedomie o tom, ako by spoločnosť mala vyzerať. Spočíva v tom ich užitočnosť, no zároveň aj určité nebezpečie. Teórie sa totiž ľahko menia na kazateľstvo a spoločenský vedec, či už je to filozof, politológ alebo sociológ, sa mení na akéhosi mudráka. Všetkému rozumie lepšie ako tí, ktorí reálne rozhodujú o hospodárstve, politickom dianí alebo o čomkoľvek inom. Táto tendencia k mudrovaniu je silná najmä tam, kde majú spoločenské vedy slabú tradíciu. Spoločenské vedy sa potom stávajú nositeľkami ideologizovania a moralizovania, a tým vlastne prekážajú v plnení úloh, pre ktoré existujú.

p1090039_2_600x450.jpgPozor na toxické teórie

Nedávno vyšla knižka gréckeho ekonóma Yanisa Varoufakisa Globálny Minotaurus, ktorý pracuje s termínom „toxické teórie“. To sú teórie, ktoré zužujú a deformujú náš pohľad na skutočnosť. Súčasná ekonomika je taká komplikovaná, že sa už nedá riadiť intuitívne. Musíte mať predstavu, ako a prečo veci fungujú, čo s čím súvisí a aké dôsledky vzniknú, keď ovplyvníte jeden z mnohých faktorov. To sa nedá zvládnuť len na základe intuície a skúseností, potrebujete dobrú teóriu, ktorá realisticky opíše dianie. Varoufakis však ukázal, že isté moderné teórie, za ktoré sa dokonca udeľovali Nobelove ceny, boli pseudoteóriami, toxickými teóriami. Tí, ktorí sa nimi riadili, spôsobili, že sa svetová ekonomika dostala do krízy, z ktorej sa nevie vymotať. Varoufakis píše o neoliberálnych teóriách, musíme však uznať, že neoliberáli nemajú na toxické teórie monopol. Sú produkované v celej šírke ideologického spektra.

Dôvod, prečo aj toxické teórie sú také účinné, je to, že človek vždy potrebuje vysvetlenia, a keď mu dáte jednoznačné, jasné zdôvodnenia, je vám mimoriadne vďačný, že sa v tom komplikovanom svete konečne vyzná. Potom koná v súlade s touto zjednodušenou teóriou a výslednom je deštrukcia.

Teória je vždy založená na zjednodušeniach. Zjednodušenia by však mali byť formulované tak, aby sa postupne dali komplikovať a tým sa priblížiť k realite. Ak je reálne politické rozhodovanie založené na príliš jednoduchých teóriách, tak dôsledky sú fatálne. Najhoršie, čo sa môže stať, je, že sa jednoduchá, elegantná, presvedčivá, matematicky a historicky zdôvodnená teória spojí s hodnotami a s pevným presvedčením, že konečne máme kľúč k náprave sveta. Takto sa rodí fanatizmus. Fanatikom nie je len ten, kto sa opáše výbušninou a odpáli sa v moskovskom metre. Množstvo ich sedí v parlamentoch a vládach, a títo používajú oveľa nebezpečnejšie spôsoby, ako rozbiť svet.

Bez teórií to už nepôjde

Bez teórií sa však nezaobídeme. Na zlé teórie niet iného lieku ako lepšie teórie. Zlá alebo jednoduchá teória sa dá nahradiť len dobrou alebo komplikovanejšou teóriou. To je aj dôvod, prečo sú dejiny sociálnych teórií takou aktuálnou disciplínou: Učia nás opatrnosti a skromnosti pri posudzovaní praktického účinku našich teórií.

My sa už nemôžeme vrátiť k mýtom a spoľahnúť sa na to, čo hovorí Biblia alebo iné posvätné knihy. Bez antropológie, sociológie a ekonómie nemožno reformovať školstvo, ani dôchodková či zdravotnícka reforma nie sú iba technický, ale aj filozofický problém. Vyžadujú predstavu o tom, ako sa má spoločnosť vzťahovať k starším ľuďom, aká je ľudská prirodzenosť, čo človek znesie a čo mu pomáha. Tisícky generácií našich predkov síce vychovávali svoje deti bez pedagogiky, psychológie a sociológie, no my sa už k tejto spontánnej múdrosti nemôžeme vrátiť. Teórie sú nevyhnutnosťou a bolo by veľmi dobré, keby si to uvedomovali nielen tí, ktorí ich tvoria, ale aj tí, ktorí reálne rozhodujú o smeroch vývoja spoločnosti.

dejiny_myslenia.jpgO Dejinách sociálneho a politického myslenia

Publikácia Dejiny sociálneho a politického myslenia nemá obdobu v slovenskej a v podstate ani v českej literatúre. Treba však povedať, že českí kolegovia pracujú na veľkorysejšom projekte a v súčasnosti vydávajú veľké dejiny sociálneho a politického myslenia rozplánované na niekoľko zväzkov. Sme radi, že sa pre našu monografiu podarilo získať toľko autorov a že máme na Slovensku takýto potenciál. Bez väčších problémov sme dokázali pokryť všetky kľúčové etapy vo vývoji sociálneho a politického myslenia. A máme aj ľudí, ktorí sú schopní kvalifikovane písať o vývoji čínskeho, islamského a indického myslenia. Mnohí však boli skeptickí, pochybovali, či taký veľký projekt má nádej na úspech a či to nie je zbytočne investovaná energia. Žiaľ, viacerí z potenciálnych autorov z projektu počas prípravy odstúpili, prípadne stratili záujem alebo vieru, že také čosi bude možné vydať. Dúfam, že pri príprave druhého vydania už bude menej skepsy.Či vyjde aj druhé vydanie, ukáže čas a závisí to od predajnosti knižky. Som však optimista, pretože dejiny sociálneho a politického myslenia sa učia na všetkých katedrách, ktoré sú orientované na spoločenské vedy. Navyše, táto kniha jednoznačne stojí za to, aby sa do nej pozreli všetci, čo sa zaujímajú o sociálne a politické myslenie. Má množstvo kapitol, ktoré sú spracované originálne, nie sú to žiadne provinčné interpretácie. Prispelo do nej okolo 30 autorov z najrozličnejšieho prostredia, z filozofických a teologických fakúlt, z vedeckých ústavov. Oceňujeme, že nám ako editorom sa podarilo takmer úplne eliminovať typicky slovenský nešvár „keď tam bude on, tak ja nie“. 

Spracované zo zvukového záznamu)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama