O vyhnanstve do samoty

Vyrástli sme na rozprávkach, od detstva vieme, aký je najhorší trest: keď kráľ vyženie svoju dcéru, zbaví ju domova, lásky, rodiny. Keď ju vystaví samote.

S vyhnanstvom sa stretli mnohí ľudia v dejinách. Niektorí utekali doslova, niektorí dovnútra. Ale vždy ich čakala samota, odcudzenie, ba až opustenosť.

Toto sa stalo slovenskej a českej inteligencii po tom, ako odsúdili vojenskú intervenciu cudzích vojsk v auguste 1968 a následne mali nastaviť líce na trest – za to, že si to dovolili. Vo vlastnej krajine. A od vlastných súdruhov. Ktorí boli v čase odsúdenia na tej istej strane barikády, len zavčasu pocítili nový vietor, čo im napäl plachty a oni sa zachránili. Často tak, že sa zbavovali nákladu, svedka svojho „zlyhania“.

Toto sa stalo Marianovi Várossovi, svedectvom sú  jeho denníky, ktoré si zaznamenával po celý tvorivý život a dnes ich jeho syn Mojmír ponúkol ako svojrázne „poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti“.

Vtrhnutie spriatelených armád Varšavskej zmluvy zaznamenali dejiny na rozličný spôsob, no vtrhnutie do životov jednotlivých ľudí, do ich neopakovateľných osudov, nachádzame dodnes v ešte rozličnejších podobách. A dobre, že ich nachádzame, ak máme pochopiť, kde sa preverujú ľudské charaktery. Dokumentom sui generis je kniha Mariana Várossa Deň za dňom samota.

Denníkové, teda veľmi intímne záznamy, ktorými si liečil osamotenú dušu citlivý a hĺbavý človek, čo z absurdného dôvodu nesmel uplatniť svoj talent a schopnosti, sú plné mien: ľudí, ktorí v našej kultúre a politike niečo znamenali a znamenajú. No okrem svojho talentu sú aj „nositeľmi“ charakteru, teda ak nejaký mali. Keďže denníky nie sú písané ako budúca kniha, autor si zapisuje denné vnemy bez zábran, otvorene. Samozrejme subjektívne, ako inak?

„Dejiny sú fakty, videné cez svetonázor,“ zapísal si kunsthistorik, estetik a axiológ Marian Váross 14. decembra 1954.

Denníkové zápisy Mariana Várossa sú bolestné, často absurdné, ale aj veľmi poučné. Človek si nevdojak pri čítaní pomyslí: veď sa tí ľudia, ktorí si tak veľmi škodili, aj veľmi dobre poznali. Ako je toto možné? A prečo jedni mohli a tí druhí nemohli (publikovať, tvoriť, zastávať funkcie)...

„Viete, ako toho človeka vylúčili? Previerky členov SAV išli podľa abecedy. Keď sa preverovači dostali na koniec, zrazu zistili, že ešte nikoho nevylúčili. Tak na to doplatil Váross.“

No nie pre tú trpkosť a absurditu sú jeho denníky také podnetné: sú to úvahy o spoločnosti, v ktorú mladý vedec spočiatku veril (bol komunista), a veľmi skoro zistil, že sa mu viera zrútila pod tlakom poznania. Stojí za to ponúknuť zopár citátov:

„... ako je možné, že tridsaťosem rokov od revolúcie zostal sovietsky vidiek bez stopy moderného života! (5. novembra 1955)

Diktatúra byzantského typu bez individuálnej a masovej iniciatívy zdola, policajný režim, vyjadrujúci stihomam, a nie potreby socializmu, vedecká scholastika a umelecké plagátovanie – všetko sa pomaly rúca ako zlý sen. (19. marca 1956)

Zájazd československých výtvarníkov do Holandska... Nevideli sme tam ani jedno staré auto. Postupne bolo vidno, ako dojmy cestujúcich premáhajú, ba ubíjajú. Ako sa napreduje tu, kde vojnu prehrali. Čo by sa bolo stalo, keby ju boli vyhrali! V mysli sa vynára séria protirečení perspektív režimov ľudových demokracií. ( 14. júna 1956)

V NDR som si toľkokrát priam metafyzicky uvedomil, aký beznádejný je konkurenčný boj medzi Západom a Východom. Štátom kontrolovaný kapitalizmus je dnes zrejme najživotaschopnejší hospodársky systém, lebo sa vyvarúva toho, čo je zraniteľné v kapitalizme i socializme. (23. augusta 1956)

Koho vyburcuje k reklamovaniu pravidiel fair play len jeho vlastné nešťastie, ohrozovanie jeho vlastného názoru či existenčného práva, a kto nemyslí na práva iných, je práve taký sebec ako živelný grobian alebo asociál, len je zabalený do vkusnejšieho exteriéru. Na tom zlyháva dejinné úsilie o oslobodzovanie človeka: ľudia vždy naletia na liberalizujúce reči a programy prorokov, lebo si myslia, že sú to proroci v mene humanity. A zatiaľ sú to len propagátori svojej vlastnej slobody. (16. októbra 1970)

Najväčším a najhlbším problémom pre mňa zostáva osud dvojakej koncepcie socializmu. Na jednej strane je liberalizujúca, intelektuálne náročná avantgardná koncepcia, na druhej koncepcia totalizujúca, s prevahou fašizujúcich prvkov. Tá prvá je ,ľavičiarska‘, tá druhá ,pravičiarska‘, hoci v súčasnej politickej praxi sa označuje presne naopak. (21. augusta 1971)“

Tieto myšlienky sú, podľa mňa, aktuálne aj dnes...

Kniha Deň za dňom samota je zrkadlom charakterov ľudí, ktorí si navzájom ublížili. Pritom mnohí z nich boli veľkými umelcami a zanechali nám nespochybniteľné dielo.

V každej dejinnej kataklizme sa ľudia prejavujú. Aj my sme to zažili po roku 1989 – mnohí akoby nemajú svoje osobné dejiny. A nie je to vždy iba strach, často je to iba obyčajná zbabelosť, prípadne závisť úspešnejším. Veľmi povedomé, len v opačnom garde, mi prichodí čítať o tom, ako si vieme pod vplyvom nových okolností prikrášľovať curriculum vitae. Keď je v móde „triedny rasizmus“ (terminus technicus Mariana Várossa), tak máme všetci robotnícky pôvod, keď je v móde antikomunizmus, tak sme všetci prinajmenšom potomkovia antikomunistov, keď sme sa už sami počas reálneho socializmu nijak protirežimovo neprejavovali.

Marian Váross si v tej svojej dobe všimol, že sa ľudia prihlasujú k svojmu mladistvému komunizmu v oveľa väčšej miere, ako je možné a vari aj pravdivé. „Tóno Hollý si dal v náčrte svojho životopisu veľkú prácu s líčením svojej mladosti... Vyúsťuje do okolností, ktoré z neho spravili zapáleného komunistu. Ale napriek svojmu osudu a súkromiu už spred roka 1979 sa vôbec nedotkol okolnosti, ktoré ho z jeho zapáleného (ak nechcem povedať slepého) komunizmu vyliečili a zmenili na absolútneho opozičníka. Keď som ho na to upozornil, spýtal sa ma so stihomamom: ,A čo, ak sa môj životopis dostane do rúk bezpečnosti?‘ ,A ty si myslíš, že oni to o tebe nevedia?‘“

Zaujímavé sú nielen osobné spory tvorivého človeka, jeho neutíchajúci (oprávnený) boj o svoje miesto na slnku, ale aj jeho jasnozrivé úsudky. Napríklad o básnikovi Válkovi, ktorého básnické kvality oceňuje, ale morálne zlyhanie ako ministra mu neodpúšťa, o Ladislavovi Novomeskom, Alexandrovi Matuškovi, Rudolfovi Pribišovi, Vincentovi Hložníkovi, Martinovi Benkovi, Ľudovítovi Fullovi ... a pre mňa najzaujímavejšie o Ludvíkovi Vaculíkovi.

„Napadá mi až teď: nechtěl jsem ovládnout politiku, chtěl jsem ji zničit!“ píše Vaculík v  Českom snáři. A Váross dodáva o sebe a svojom článku z roku 1968, kde použil termín triedny rasizmus, za ktorý ho  súdruhovia ukrižovali: „Politiku som nechcel zničiť, lebo sa to nedá, ale skrotiť ju podriadením humanite ako etickej supernorme.“

Tie denníky by mali byť povinným čítaním, také sú aktuálne! Vďaka za ne.

Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 19 – 20/2017