O záveroch expanzívneho summitu NATO

O pokuse vliať novú krv do žíl starnúceho „obranného“ paktu
Počet zobrazení: 4704

 

nato-flag.jpgZ akčného programu 26. summitu NATO, ktorý mal ambície ukázať, že pakt je taký silný a jednotný ako nikdy predtým a práve preto musí reagovať na nové výzvy a stavať si ďalšie úlohy, aby ukázal svetu svoj veľký záujem, pripravenosť aj spôsobilosti (pronatovskí exponenti pri tom čarujú s anglickým slovom capabilities) starať sa o jeho bezpečnosť, zostali nakoniec len rozpačité dojmy. Po nafúknutej mediálno-politickej kampani pred uskutočnením summitu aj počas neho však akosi po jeho skončení na rozdiel od minulosti chýbajú „veľké“ analýzy a hodnotenia toho, čo sa dosiahlo na summite, ktorý nezvykle dostal pomenovanie waleský.

Prečo waleský summit?

Summity sa v mediálno-politickej praxi NATO spravidla označujú na základe mesta, v ktorom sa uskutočnili. Možno tretie najväčšie mesto Walesu Newport, ktoré má okolo 150 tisíc obyvateľov, nie je vhodné na zanesenie do historických análov „najúspešnejšieho“ vojenského paktu. Len ojedinele sa totiž dosiaľ summity NATO konali mimo hlavných miest členských štátov alebo veľkých miest v nich – ako pred dvomi rokmi v Chicagu v USA. Asi „najexotickejší“ z tohto pohľadu bol 17. summit, ktorý sa síce uskutočnil na základni talianskeho vojenského letectva v Pratica di Mare neďaleko od Ríma, ale v oficiálnej terminológii paktu sa označuje za rímsky summit, niekedy rímsky summit NATO – Rusko.

Výnimočný bol aj spomienkový summit k 60. výročiu založenia NATO. Konal sa prvý a zatiaľ jediný raz na dvoch miestach – vo francúzskom Štrasburgu a nemeckom Kehli (oveľa menšom ako Newport), ktoré ležia oproti sebe na brehoch Rýna a spája ich európsky most (Pont de l' Europe – Europabrücke). Záhada summitu bola v tom, že pakt je síce severoatlantický (v skutočnosti transatlantický), ale pri 60. výročí jeho vzniku sa pompézne prezentovala idea európskeho spojenia Francúzska a Nemecka. Deklarácia z tohto summitu, len tak mimochodom, sa oficiálne nazýva štrasbursko-kehlská. 

Ak by sme chceli čítať medzi riadkami alebo špekulovať – názov waleský summit sa zvolil zrejme s ohľadom na dianie okolo pripravovaného referenda o osamostatnení Škótska, v ktorom, ako sa zdá, narastá pravdepodobnosť jeho úspechu. V politike a tobôž v súčasnej nič však dopredu nie je jasné, a výsledky výskumov ukazujú na také malé rozdiely medzi stúpencami oddelenia a zotrvania, že je ťažké čokoľvek predpovedať. Napriek tomu nervozita londýnskej vlády, ktorá nie je v žiadnom prípade pripravená takúto zmenu akceptovať, narastá.

Na „sieti“ sa dokonca dali nájsť materiály, ktoré konanie summitu umiestňovali do škótskeho mesta Wales – viacero miest s týmto názvom sa síce nachádza v USA, ale v Škótsku nijaké nejestvuje. Možno poniektorí z podarených expertov na vedenie psychologických operácií počítajú s podprahovým vnímaním slov a slovných spojení a myslia si, že práve takéto frázy zaberú a ovplyvnia vedomie cieľového súboru.

Strašenie škótskou samostatnosťou – neočakávaný kuloárny problém summitu

V posledných týždňoch sa Škóti rôzne strašia (je to ešte horšie a ostrejšie, ako bolo strašenie slovenskej verejnosti pred rozdelením Česko-Slovenska, o čom však nebolo referendum). Tri z hlavných problémov pre Škótsko, ktoré mu vraj môžu v prípade osamostatnenia spôsobiť ťažkosti, sú:

  • finančný: Bank of England (centrálna banka Veľkej Británie – už tento názov naznačuje silnú asymetriu deľby moci v kráľovstve a londýnsku dominanciu v ňom) – žoviálne nazývaná aj „stará dáma z Threadneedle Street“ totiž odmieta pripustiť, že po prípadnom osamostatnení Škótska by nový štát mohol používať britskú libru. K potenciálnemu vyhláseniu samostatnosti Škótska by malo dôjsť až 24. marca 2016 a teda, ak by to bolo potrebné, času na rokovanie je relatívne dosť. Strašenie finančnými následkami je v podmienkach neoliberálnej globalizácie už štandardným fenoménom, lebo keď sa zrúti finančný systém, padne aj celá „plechová“ stavba, ktorá je čoraz vyššia a labilnejšia. Libra síce nie je dolár, ale ani euro, a jej narušenie by sa asi psychicky ťažšie vnímalo v angloamerickom svete ako v eurozóne.
  • integračný: Dosluhujúci predseda Európskej komisie J. Barroso, ale aj iní predstavitelia rôznych kruhov bruselskej administratívy sa nechali počuť, že Škótsko po svojom osamostatnení sa nemôže automaticky stať členským štátom EÚ. Bude musieť požiadať o vstup a absolvovať celú prístupovú procedúru kandidátskeho štátu, pričom s jeho prijatím musia súhlasiť všetky členské štáty. Ide o ďalší náznak strácajúcej sa racionality v konaní EÚ, lebo vzniká možnosť, že po potenciálnom osamostatnení Škótska vo zvyšku Veľkej Británie prevládnu euroskeptici, ktorí sa budú snažiť o dosiahnutie jej vystúpenia z EÚ. Ktovie síce, aké by boli skutočné  následky tohto kroku a škody z neho, lebo Londýn sa neraz správa v EÚ ako trójsky kôň Washingtonu (a navyše k jedným z najväčších poberateľov podpory pre poľnohospodárov z rozpočtu EÚ vraj patrí britská kráľovská rodina), ale aj tak by to rôznymi ťažkosťami zmietanej EÚ vôbec neprospelo. 
  • bezpečnostný: Ide o členstvo v NATO, kde je situácia ešte chúlostivejšia ako v EÚ, lebo na vstup do paktu sa musí dostať pozvánka. Problémy však skôr nastanú pre Veľkú Britániu a NATO v súvislosti so základňou atómových ponoriek v škótskom Faslane. Pokračovanie v koloniálnych tradíciách prispôsobených pre súčasnosť londýnskou vládou a jej zapojenie sa v posledných rokoch do vojen porušujúcich medzinárodné právo a silná podpora NATO pri tom, je tiež jeden z dôvodov, ktorý vedie Škótov k úsiliu o osamostatnenie a uskutočňovanie inej politiky ako v Londýne. 

Prvý minister Škótska a predseda Nacionalistickej strany Škótska A. Salmond na jednej z tlačových konferencii už považoval za potrebné vyhlásiť, že samostatné Škótsko chce zostať pevným spojencom USA. Okrem toho škótski separatisti nehovoria o vystúpení ani z EÚ ani z NATO a nemajú ani iné vyhlásenia o zmene medzinárodných pomerov všeobecne či statusu Škótska zvlášť – s výnimkou jeho premeny na územie bez jadrových zbraní.

Vodcom ťaženia proti osamostatneniu Škótska sa stal britský premiér D. Cameron. Príliš často mu totiž kypí z hrnca a možné osamostatnenie Škótska by asi bolo pre jeho politiku prisilným úderom, ktorý nemusí vydržať. Aj summit NATO využil na to, aby vyhlasoval, že viacerí „svetoví vodcovia“, ktorí tam boli, nepodporujú osamostatnenie Škótska.

Na škótskom hnutí za osamostatnenie treba oceniť minimálne tri veci. Prvou je to, že hoci na jeho čele stojí Škótska nacionalistická strana, neupadlo do nacionalistických schém. Po druhé, Škótsko si je vedomé možných ekonomických následkov protirečivého charakteru, spolieha sa na vlastné sily a je pripravené prekonávať prekážky, ktoré sa s potenciálnou štátnosťou obnovenou po vyše 300 rokoch, objavia. A po tretie, celý proces je pripravený tak, že na formálnostiach non plus ultra založená anglická vládna tradícia v Londýne, nedokáže nič konkrétne spochybňovať či vytýkať a musí referendum zobrať ako fakt.

Waleský summit tak dostal zvláštnu príchuť a aj neoficiálnu (kuloárnu) tému – dopady možného osamostatnenia Škótska pre NATO a Západ. Aj keď stále v podmieňovacom spôsobe a v dialektickej kategórii možnosti zdôrazníme, že ak nastane, pôjde o fenomén, ktorý bude ďalej podrývať postavenie Západu vo svete. Prečo sa z jeho angloamerického jadra chce vyčleniť malý národ? To, čo sa dnes vo svete deje, pritom treba nazývať už nie dominanciou či dokonca hegemóniou Západu vedeného USA, ale iba jeho zúfalým úsilím čo najdlhšie udržať ním vytvorený status quo bezpečnostno-politických pomerov vo svete, čo implicitne rezonovalo aj v Newporte.

Kosovský džin vypustený zo džbánu pred viac ako 15 rokmi možno aj preto, aby sa tam rýchlo zriadila jedna z veľkých vojenských základní USA v zahraničí – Camp Bondsteel, priniesol pre Európu nedobrý vietor, ktorý môže prerásť do búrky. Útoky proti pripojeniu Krymu k RF po referende súvisia aj s obavami z výsledkov referenda v Škótsku. A potom sú tu možné problémy minimálne s Katalánskom (Baskami), ale aj ďalšie s Benátkami, Sardíniou, Korzikou, aj hrozba rozpadu Belgicka a možno nájdeme aj ďalšie. Pre Európu je to taká chúlostivá téma, že diskutovať o nej na fóre NATO ani s USA nemôže byť prínosné.

Dokumenty summitu

Na summite boli ako tradične prijaté viaceré dokumenty. Hlavným dokumentom je záverečná Deklarácia waleského summitu, vydaná hlavami štátov a vlád, ktorí sa zúčastnili na stretnutí Severoatlantickej rady vo Walese (tlačová správa č. 120 z roku 2014 – vydaná 5. septembra).

Vyšli aj tri ďalšie oficiálne dokumenty parciálneho charakteru:

  • Deklarácia waleského summitu o transatlantickom pute (tlačová správa č. 122 z roku 2014 – vydaná 5. septembra)
  • Spoločné vyhlásenie komisie NATO – Ukrajina (tlačová správa č. 124 z roku 2014 – vydaná 4. septembra)
  • Deklarácia waleského summitu o Afganistane vydaná hlavami štátov a vlád spojencov a partnermi prispievajúcimi vojskami do Medzinárodných bezpečnostných asistenčných síl (tlačová správa č. 121 z roku 2014 – vydaná 4. septembra)

Ide o relatívne krátke, niekoľkostranové dokumenty – ak využijeme vymoženosti informačnej techniky, zistíme, že texty pozostávajú zhruba z 950 slov (transatlantické puto a Afganistan – oba sú pritom zhodne členené do deviatich bodov, ktoré však nemajú vlastný názov), resp. 850 slov (Ukrajina – NATO, ktorý nie je členený do bodov).

Necháme bokom dojemné zdôvodňovanie „večne živého“ transatlantického puta, v ktorom silne cítiť šírenie záujmov „nezištne“ v prospech Európy konajúceho vojensko-priemyselno-finančného sektoru USA. Okrem toho sa nám zdá, že ide aj o súčasť masírovania mozgov na presadenie Transatlantického partnerstva v oblasti obchodu a investícií. Pre zaujímavosť uvedieme najprv po dve vybrané pasáže z „ďalších“ (vedľajších) deklarácií summitu.

Zbytočná a prehraná afganská vojna

Začneme hodnotením fiaska NATO – vojny v Afganistane.

  • V bode 2 deklarácie sa uvádza, že ISAF sa podieľal na tom, že afganský ľud znovu získal moc nad svojím osudom. Umožnil Afganistanu rozvíjať aj jeho bezpečnostné spôsobilosti. Pomohol Afganistanu dosiahnuť výrazný pokrok vo vzdelaní, zdravotníctve, ekonomickom rozvoji, ľudských právach a základných slobodách najmä žien. ISAF preukázal aj politickú solidaritu medzi našimi krajinami a zlepšil našu (to naše treba chápať ako spojenie mnohých štátov s akciou NATO, ktoré sa týmto chce pasovať do pozície nespochybniteľného vodcu pri riešení problémov svetovej bezpečnosti – poznámka autora) schopnosť konať a pôsobiť spoločne.
  • V bode 7 sa píše, že stabilný Afganistan bude schopný pozitívne prispieť v širšom regióne aj k dosiahnutiu pokroku v boji proti pašovaniu drog, ilegálnej migrácii, terorizmu a inej zločinnosti.

Bezpochyby tieto závery sú oprávnené a málokto by ich dokázal v dobrej viere sformulovať ináč. Fatálny problém však spočíva v tom, že Afganistan je v skutočnosti rozvrátený a jeho bezpečnostné a ozbrojené sily nie sú v rade oblastí pripravené tak, aby dokázali zaistiť v štáte stabilitu a bezpečnosť. Úplne scestná je úvaha o tom, že inštruktori z USA alebo inej krajiny NATO (vrátane Slovenska) dokážu pripraviť afganských vojakov, policajtov popr. tajných tak, aby dokázali skutočne nastoliť v štáte poriadok. Možno naivne akademicky predpokladať, že aj snaha sa cení a študent sa doučí, ale bezpečnosť Afganistanu to nie je skúška z predmetu medzinárodná bezpečnosť na niektorej z dnešných univerzít či vojenských alebo policajných akadémií v štátoch NATO.

Navyše k odchodu inváznych vojsk z Afganistanu dochádza predovšetkým z toho dôvodu, že to bol sľub – predvolebný politický trik prezidenta B. Obamu. Avšak ich prítomnosť už viac rokov nedokázala nič zmeniť na rozvrátených pomeroch v krajine, ktorých výsledkom je aj dohadovanie sa o výsledkoch prezidentských volieb, kde stáli proti seba dvaja prozápadní (prowashingtonskí) politici a ďalšie prejavy slabosti ústrednej moci v štáte, najmä varovný nárast terorizmu.

Nechceme byť zlými prorokmi, ale to, čo predviedli USA a ISAF riadený NATO za dlhej vojny v Afganistane, žiaľ, vytvára opäť potenciál na to, aby sa Taliban alebo ešte extrémnejšie hnutie zmocnilo po nejakom čase vlády v štáte možno aj širšie v regióne, podobne, ako sa to stalo s Islamským štátom Iraku a Levanty (ďalej len IŠIL). IŠIL sa už niekoľko týždňov po svojich úspechoch v Iraku začal naraz (hoci pôsobí už viac rokov) považovať za krutejšiu a nebezpečnejšiu organizáciu ako bola al-Kajda, ktorá sa presunula do Iraku po „úspechoch“ vojsk USA a ISAF v Afganistane. Ide aj o ďalší príklad iracionálnosti Západu – IŠIL bol dokonca spočiatku v boji proti B. Asádovi v Sýrii podporovaný ako sila, ktorá môže jeho moci uškodiť a preto sa nepovažoval za nebezpečný – opäť sa prejavila krátkozrakosť a perverznosť angloamerického politického utilitarizmu – nepriateľ môjho nepriateľa môže byť mojím priateľom, čo sa na Blízkom východe (alebo aj širšie vo vzťahu k rôznym aktérom v moslimskej časti sveta) už niekoľkokrát kruto vypomstilo. 

Afganistan potrebuje aj peniaze – okrem iného na obnovu infraštruktúry zničenej v bojoch za vyše 13 rokov invázie, ale aj naštartovanie elementárneho rozvoja. Kde ich však vziať? Svetová banka ani Medzinárodný menový fond sa zrejme ešte dlho v Afganistane angažovať nebudú. A z finančnej podpory bezpečnostných síl poriadok nikdy nevznikol, hoci možno ešte niekde v Ázii prežíva Maova idea – „puška plodí moc“.

Iste nejaký pokrok v Afganistane pri porovnaní s druhou polovicou 90. rokov nastal. Skúsme sa však zdanlivo nelogicky a mimo kontextu súčasného sveta opýtať, aký by mohol byť Afganistan dnes, keby Západ nebol mnohostranne podporoval v boji proti invázii ZSSR mudžahedínov a iných extrémistov, pre ktorých sa nakoniec stal najväčším nepriateľom?

Dojemná starostlivosť NATO o novú pochybnú ukrajinskú moc

V záverečnej deklarácii je hneď prvý bod venovaný Rusku – agresívne konanie Ruska proti Ukrajine zásadne spochybnilo víziu NATO o celej slobodnej a mierovej Európe. O chápaní vzťahu Ukrajiny a NATO na summite nám môžu „napovedať“ nasledovné pasáže z hodnotenia tejto „kauzy“ súčasnej svetovej politiky a bezpečnosti, ktoré sa objavili v spoločnom vyhlásení komisie NATO – Ukrajina. 

  • V úvodných odsekoch textu sa poukazuje na to, že Rusko pokračuje v dodávkach zbraní bojovníkom na východe Ukrajiny a pri jej hraniciach naďalej sústreďuje  tisícky vojakov pripravených na boj. Tento vývoj podkopáva bezpečnosť Ukrajiny a má vážne následky pre stabilitu a bezpečnosť celého severoatlantického priestoru (podčiarkol autor).
  • V záverečných pasážach sa o. i. píše, že ako sa uviedlo na predchádzajúcich summitoch NATO, najmä stretnutiach v Madride, Bukurešti, Lisabone a Chicagu, nezávislá, suverénna a stabilná Ukrajina, pevne sa pridržiavajúca demokracie a vlády zákona (podčiarkol autor) je principiálne dôležitá pre euroatlantickú bezpečnosť. Znovu vyhlasujeme svoju oddanosť ďalšiemu rozvoju partnerstva medzi NATO a Ukrajinou, ktoré prináša svoj vklad do budovania stabilnej, mierovej a nedeliteľnej Európy.

Závery v materiáli sú príliš čiernobiele a nápadne sa podobajú pohľadu na dobro a zlo z rozprávok bratov Grimmovcov. Okrem toho sú však akoby vytrhnuté z čias pred viac ako 25 rokmi. Vrátili sa „vodcovia“ NATO do čias „mladosti“ paktu z obdobia bipolárneho rozdelenia sveta, alebo si naozaj myslia, že svet sa stal taký infantilným a manipulovateľným, že uverí všetkému, čo povedia a napíšu, alebo že všetko sa dá ovládnuť prostredníctvom peňazí a finančných operácií?

Zdôrazníme, že k dramatickému zhoršeniu situácie na Ukrajine došlo až po tom, ako sa na konci februára porušila dohoda uzavretá ministrami zahraničných vecí Francúzska, Nemecka a Poľska s prezidentom V. Janukovyčom a uskutočnil sa palácový prevrat za podpory ulice. K moci sa dostala za ústavnoprávne pochybných krokov nová moc, ktorá pristúpila k antiteroristickej operácii. Prečo sa však vlastne začala antiteroristická operácia, keď žiadne veľké teroristické činy neboli? Na akcii sa pritom veľmi aktívne podieľajú tí, ktorí chaos v Kyjeve vyvolali – účastníci Majdanu, najmä ich ultranacionalistická a extrémistická časť.

V nasledujúcom vývoji bezpochyby došlo k viacerým udalostiam, ktorých politická a právna interpretácia je zložitá, ale uvažovať dnes o tom, že Ukrajina je stabilná a pevne sa pridržiava demokracie a vlády zákona, je paranoické a navyše otvoreným výsmechom celého západného konceptu liberálnej demokracie a ľudských práv a tých, ktorí mu veria. 

Dvojaký meter a narastajúca schizofrénia západného pohľadu na bezpečnosť sveta

Čo však s narastajúcou politickou a právnou (medzinárodnoprávnou) schizofréniou USA a ním vedeného NATO v hodnotení situácie na Ukrajine a v Sýrii? Proti „dobrej a poslušnej“ Ukrajine Rusko vedie vojnu, ako nás o tom presviedčajú aj exponenti slovenského frontu mimovládnych organizácií masívne financovaných z atlantických kruhov. V „zlej a vzdorovitej“ Sýrii však, naopak, treba podporovať boj povstalcov proti vláde B. Asáda, hoci jej legitimita je z formálno-právneho hľadiska neporovnateľne väčšia ako v prípade súčasnej kyjevskej moci.

Musíme sa zamyslieť nad spôsobom uvažovania tvorcov dokumentu summitu, keď v záverečnej deklarácii B. Asáda obvinili z toho, že prispel k sformovaniu organizácie Islamský štát Iraku a Levanty! Lepší príklad na použitie dvojakého metra by si nevymysleli ani veľké kapacity v najkvalitnejších učebniciach. A tak sa NATO (jeho členské štáty) napriek svojim vznešeným vyjadreniam ocitajú z rôznych smerov v úlohe podnecovateľa a šíriteľa destabilizácie, napätia a podnecovania bojov, spojených so zabíjaním nevinných ľudí, proti čomu však na summite farizejsky sofistikovane vystupovali.

O hlavnej línii úvah na waleskom summite – ospevovaní úspechov paktu a jeho nenahraditeľnosti pri kaličení bezpečnosti sveta

Hlavný dokument Deklarácia waleského summitu je z hľadiska rozsahu úctyhodný text, pozostávajúci zo sto trinástich bodov, ktoré nemajú názvy a nie sú členené na ďalšie časti. Obsahuje vyše 12 600 slov. T. Sommer deklaráciu v nemeckých novinách Zeit označil za monštruóznu a v spojení s ďalšími dokumentmi zo summitu vyjadril vážne pochybnosti, či ich vôbec niekto z hláv štátov a vlád či členov oficiálnych delegácií prečítal celé (tobôž ak zoberieme do úvahy aj ďalšie materiály, ktoré sa na summite zverejnili v tlačenej podobe alebo odzneli len ústne). Každý, kto spracovával nejaký politický alebo bezpečnostný dokument takéhoto rozsahu i obsahu, si môže len domýšľať, ako sa pri tom podarilo dosiahnuť chýrny natovský „konsenzus“.

Ak by sme chceli „analyticky“, či už z bezpečnostno-politického alebo zahraničnopolitického hľadiska dokument dôkladne preskúmať a vyhodnotiť, dalo by nám to veľa námahy a zabralo veľa času. Ospravedlňujeme sa preto aj čitateľom za dĺžku textu článku, ktorá je podmienená obsahom a charakterom dokumentov zo summitu ako aj duchom jeho rokovania.

Rozhodujúci vplyv bruselskej centrály NATO usmerňovanej spoza oceánu pri vytváraní natovského konsenzu vidieť najmä v použitej terminológii, ktorá sa prejavuje v nadväznosti obsahu i formy týchto deklarácií zhruba od čias, kedy došlo k veľkému rozšíreniu NATO pred viac ako 10 rokmi. A tak sa môže stať, že súčasná elita podenkových politikov, ktorí sa dostali k moci a do funkcií kombináciou peňazí, intríg a manipulácie a príslovečného kúska šťastia, občas ani nevie, o čom hovorí na tlačových konferenciách či v rozhovoroch s novinármi. Zostáva spravidla pri stručných a všeobecných vyjadreniach o takýchto „megadokumentoch“, ich obsahu a súvislostiach, závislá na „poradcoch“, ktorí im v zhutnenej podobe vedia uviesť, o čo vlastne v texte ide a o čom by mali hovoriť.

Osobitnú kapitolu v tomto smere začínajú predstavovať hovorcovia, ktorí, česť výnimkám, spravidla hovoria vo vzťahu k NATO, ale aj bezpečnostnému dianiu inde vo svete, naučené frázy. Kvintesenciu tohto typu „odborníka“ predstavuje súčasná hovorkyňa Ministerstva zahraničných vecí USA J. Psaki, z ktorej výrokov by musel mať mimoriadnu radosť predovšetkým dobrý vojak Švejk a možno by to prostoreko skomentoval tak, že čím väčšia krajina, tým musí mať aj väčších diletantov. Na Slovensku sa zatiaľ takýto typ hovorcu našťastie nevyskytol a dúfame, že ani pri rastúcom úsilí o napodobňovanie žiarivého washingtonského vzoru na našich dvoch bližšie menovaných ministerstvách venujúcich sa zahranično- a bezpečnostno-politickej agende, takýto typ osoby neangažujú.

Vzhľadom na rozsah dokumentu a jeho mnohostranný obsah, ktorý sa dotýka vlastne celého sveta, urobíme len prierez ním. Dovolíme si doplniť nejaké témy či okruhy problémov, ktoré v deklarácii nie sú priamo uvedené, ale implicitne v ňom dominujú. Text dokumentu tak možno relatívne a s určitým zjednodušením rozdeliť na tri časti, ktoré sa objavujú v rôznych súvislostiach vo viacerých bodoch deklarácie.

1. Prvým je hodnotenie situácie vo svete, ktorá je vraj nepredvídateľná, očami NATO. Ide však skôr o akési ospevovanie svojich úspechov pri kaličení bezpečnosti sveta, na ktorom sa pakt bezohľadne a výrazne – oveľa viac ako iní bezpečnostní aktéri – podieľal. Minimálne to je priama účasť na vojnách na území bývalej veľkej Juhoslávie, Afganistane a bombardovaní Líbye, nepriamo to je najmä Irak a Sýria. V rôznych kontextoch sa však spomínajú mnohé štáty západného Balkánu, Blízkeho východu, severnej Afriky, južného Kaukazu, strednej a juhovýchodnej Ázie a Ďalekého východu, ktoré znepokojujú bruselskú centrálu. Nepripúšťa sa však ani náhodou, že na napätí v mnohých spomínaných štátoch a oblastiach má podiel aj NATO, príp. jeho členské štáty. Zo svetadielov nie sú v deklarácii priamo spomenuté asi len štáty v Južnej Amerike a Austrálii a Oceánii a Antarktída.

Priamo Rusku sa venuje najmenej jedenásť bodov textu. Ak k tomu pridáme aj jeho priame či sprostredkované hodnotenie v priestore, ktorý je v jeho susedstve, ide o ďalších päť bodov a teda takmer jedna šestina bodov deklarácie sa venuje Rusku (a to nepočítame „poznámky“ o protiraketovej obrane).

2. Druhým je „vnútorná bezpečnostno-politická“ agenda, ktorá má silno rozpínavý charakter. Napínajú sa v nej pomyselné svaly bezpečnostného skeletu paktu a rinčí sa pri tom zbraňami. Táto pasáž má skôr predmetný ako priestorový rozmer. Zdôrazňujú sa v ňom tri základné úlohy strategickej koncepcie NATO: kolektívna obrana, krízový manažment a kooperatívna bezpečnosť. Okrem spomínania jednoty, solidarity, nedeliteľnosti bezpečnosti a pod. v pakte, dominujú v deklarácii plány na vytvorenie síl rýchlej reakcie (jeden z titulkov v českých médiách iniciatívu pomenoval ironicky lapidárne – proti ruskému medveďovi NATO zatiaľ postaví len menšiu družinu) a posilnenie pozícií NATO v Európe, najmä v blízkosti hraníc s RF a vyzývanie členských štátov na zvýšenie výdavkov na zbrojenie. Samozrejme sa nezabúda na posvätnú a drahú kravu protiraketovej obrany (najmenej v desiatich bodoch). Práve v týchto častiach deklarácie sa naplno prejavuje „konsenzus“ paktu, ktorý vytvára vojensko-diplomaticko-byrokratické ústredie v Bruseli, ktoré dôsledne dbá na to, aby nové úlohy organizácie, umožňujúce jej rozpínanie, boli neustále pripomínané. Okrem už spomenutej protiraketovej obrany ide aj o vytvorenie síl NATO 2020, inteligentnú obranu (smart defence), jadrové zbrane, kontrolu zbrojenia, kybernetické hrozby a i.

Ako zaujímavosť možno spomenúť zdôraznenie rastúceho významu námorných síl a potreby NATO adaptovať sa v týchto podmienkach. Bezpečnostnému šlágru NATO od roku 2001, hrozbe terorizmu – ak nebudeme brať do úvahy regionálne hodnotenie Blízkeho východu a IŠIL – sa venoval priamo len jeden bod v deklarácii, aj keď značne rozsiahly (!). 

Zúfalú snahu odstupujúceho generálneho tajomníka paktu A. P. Rasmusena primäť členské štáty k zvýšeniu vojenských výdavkov vidíme aj na pozadí kauzy stavby novej budovy bruselskej centrály. Rozšírená organizácia (od roku 1999 prijala 12 nových členských štátov) asi naozaj môže potrebovať väčšie priestory pre svoje fungovanie. Ako ináč, nové sídlo „najúspešnejšieho“ paktu v dejinách však musí byť honosné.

A tak sa realizuje prehnane drahý projekt. V januári 2014 sa celkové náklady na stavbu vyšplhali na 1,3 miliardy eur, čo znamená trojnásobné(!) zvýšenie pôvodne predpokladaných prostriedkov. Slovensko na stavbu zatiaľ prisľúbilo 10,7 milióna eur (čo je mimo nášho pravidelného ročného príspevku na fungovanie organizácie), z ktorých sa doteraz zaplatilo zhruba 7,2 milióna. Aký bude osud dopadu zvýšených nákladov na stavbu centrály pre Slovensko, sa momentálne nevie. Časový sklz výstavby, ktorá začala v roku 2010, je zatiaľ deväť mesiacov.

Reakcia predstaviteľov paktu na peripetie pri výstavbe budovy novej centrály je však hodná ich deformovanému pohľadu na bezpečnosť sveta. Zástupca jedného z námestníkov generálneho tajomníka NATO (deputy assistant secretary general) M. Klimow (bývalý plukovník ozbrojených síl USA) v tomto duchu v novembri 2013 vyhlásil, že to nie je žiadne plytvanie, lebo ide o funkcionalistickú stavbu, ktorá umožní ukázať svetu, že organizácia je pripravená na výzvy 21. storočia. Hovorkyňa paktu O. Lungescová uviedla, že ide o rozsiahly a komplexný projekt obsahujúci unikátne prvky, ktoré súvisia s bezpečnostnými požiadavkami, čo prináša riziká dodatočných nákladov a predĺženia času výstavby.

3. Tretím je uvažovanie o potrebe nových krokov NATO vo vzťahu k iným aktérom medzinárodnej bezpečnosti, či už pri ich pritiahnutí k paktu alebo pri ich „zadržiavaní“. Mimoriadna pozornosť v tomto smere sa venuje spolupráci s EÚ, ináč povedané jej tlačeniu k nerovnému partnerstvu s NATO. Tradičnými partnermi NATO sú aj OSN a OBSE, ku ktorých aktivitám sa však pristupuje zo značného nadhľadu. Prejavom rozpínavosti paktu je zvýraznenie spolupráce s Ligou arabských štátov, s Radou pre spoluprácu štátov v Perzskom zálive. Poukazuje sa na politiku otvorených dverí, ktorá umožňuje spolupracovať s NATO širokej škále štátov, medzinárodných organizácií a ďalších bezpečnostných aktérov.

Pripomenulo sa tiež dvadsiate výročie vytvorenia Partnerstva pre mier a ďalších iniciatív paktu od polovice 90. rokov. Bezpečnosť organizácie zvyšuje aj spolupráca so širokou sieťou partnerov po celom svete, ktorá vychádza z jej hodnôt.

Opäť treba značnú dávku fantázie alebo arogancie, aby sme však pochopili, na čo bude pre NATO záujem o Jordánsko, ktoré sa tiež spomína medzi štátmi, ktoré sa zaradia do iniciatívy o upevnení obrany a s ňou spojeného potenciálu zaistenia bezpečnosti. Pakt, aj keď považuje Blízky východ za jednu z oblastí veľkého medzinárodného napätia, sa však nikdy kriticky nevyjadril k zločinnému konaniu izraelskej soldatesky na palestínskych územiach, predovšetkým v pásme Gazy.

Nové usporiadanie sveta a úpadok NATO

Z rokovania summitu i z diania po ňom sa nám zdá, že keby sa nebola vyostrila situácia na Blízkom východe v dôsledku zosilnenia aktivít IŠIL a za silnej podpory zvonku nevznikla ukrajinská kríza, rokovanie summitu by malo len formálny, administratívno-byrokratický charakter a zapadlo by len ako teatrálne mediálno-politická akcia v diplomatickom a bezpečnostnom virvare súčasného sveta.

To, čo sa deje v NATO, ktoré má už vyše 65 rokov, možno obrazne opísať aj v krátkej skoro bájke. Zrelý muž sa ocitá v určitom veku spravidla pri odchode do dôchodku na životnom rázcestí. Môže byť spokojným, rozvážnym a múdrym (až rozprávkovým) dedom-kmeťom stále sa tešiacim zo života a majúcim autoritu, na ktorého sa radi obracajú mladší, lebo mu dôverujú a cítia, že chápe beh života a vie skutočne poradiť, pričom uzná aj to, že tí mladí sú iní, ako bol v ich veku on, vedia aj viac a robia aj veci ináč – lebo však on tiež nebol spokojný so svetom, v ktorom žil a chcel ho meniť. Môže sa z neho však stať aj zatrpklý, závidiaci a cynický starec, ktorý narieka nad tým, že mu ubúdajú sily a len nemilosrdne kritizuje, na všetko a každého nadáva, lebo si ho nikto neváži a nechce si od neho nechať poradiť, hoci on je jediný, kto vie, ako to vo svete chodí a keď ho nepočúvnu, skončia zle. Pre istotu to všade, kde môže aj nahlas vykrikuje.

NATO, ktoré sa však ani napriek svojmu veku a zmenenej bezpečnosti sveta (čo je oveľa vážnejší dôvod ako čas trvania paktu) do penzie vôbec nechystá, začína čoraz viac pripomínať zlého a zlostného starého škriatka. A just bude po našom a pokračujeme v rozpínavosti – či už vnútornej (prijímaním nových členov) alebo vonkajšej (v aktivitách „obrannej“ bezpečnostno-politickej organizácie, mimo územia svojich členov – so zaklínadlom „out of area“). Nevadí, že je to porušením nielen medzinárodného práva, ale aj elementárnej morálky, na ktorú sa pri označovaní štátov a iných aktérov medzinárodných vzťahov za zlyhávajúce, zlé, darebácke a pod., pakt sám odvoláva. My si to totiž môžeme dovoliť... Jedna z publikácii N. Chomského (preložená aj do slovenčiny), ktorý považuje USA za upadajúci štát, má názov „Čo povieme, to platí“.

Na záver o rigidite NATO a jej neželaných následkoch

Na summite sa predstavil aj nový generálny tajomník NATO (určité ambície na získanie tejto pozície prejavoval aj český politik S. Vondra) Jens Stoltenberg (*1959), bývalý nórsky minister (v 90. rokoch) a ministerský predseda (2000 – 2001 a 2005 – 2013), politik ľavicovej orientácie, ktorý stál od roku 2002 až do júna tohto roku na čele Nórskej strany práce. Do funkcie nastúpi 1. októbra. V ruských médiách sa v súvislosti s tým objavili – síce len marginálne – úvahy (či skôr priania), že vzhľadom na dlhodobo relatívne dobré vzťahy Ruska s Nórskom by sa napätie vo vzťahoch s NATO, ktoré počas pôsobenia A. P. Rasmussena výrazne vzrástlo, mohlo po nástupe nového generálneho tajomníka zmierniť. Od čias veľkého rozšírenia NATO sa však práve jeho generálni tajomníci, ktorí musia byť z európskych štátov paktu (funkciu zastávajú podľa tradícií v posledných 25 rokoch spravidla 4 – 5 rokov), stali tými, ktorí najviac trúbili na boj.

Médiá i politici už zabudli, že druhé kolo sankcií proti Rusku sa „roztočilo“ potom, ako vraj Moskva nechcela „priznať“ svoj priamy či nepriamy podiel na katastrofe malajzijského Boeingu. Tak len treba zdôrazniť, že s ťažkosťami spracovaná predbežná verzia správy o katastrofe neurčila presnú príčinu pádu neurčila a dospela k záveru, že k nemu došlo pravdepodobne po zásahu lietadla „vysokým počtom vysokoenergetických predmetov“. Nebolo tam však ani slovo o účasti nejakého subjektu na tom, čo sa stalo. V odborných kruhoch sa však čoraz viac aj keď opatrne spochybňuje pravdepodobnosť zásahu lietadla raketou zem – vzduch.

A „zlí Rusi“ sú naďalej trestaní sankciami, na ktoré prijímajú také protiopatrenia, že z nich má mnoho štátov EÚ hlavybôľ. Svet sa mení, čo NATO nie je ochotné uznať – čo už  s ním, však ide o vojenský pakt, ktorý ak nemá nepriateľa, tak si ho vyrobí, lebo bez toho nemá zmysel. Prečo ho však pri tom podporuje EÚ, ťažko pochopíme. Zamyslime sa preto nad tým, či štáty EÚ nestrácajú pud sebazáchovy nie kvôli tomu, že nevydávajú mýtické 2 % HDP na vojenské výdavky (ako to šíri Washington a centrála NATO), ale oveľa viac preto, že si viažu na krk ťažký kameň nevypočítateľných následkov zlátaných sankcií proti Rusku. A tak možno stanoviť hypotézu, že politicky demoralizovaná a v ekonomickej kríze sa nachádzajúca EÚ, vedená beztvarou skupinou konzervatívnych a socialistických politikov pomaly, ale iste skĺzava zase pod kuratelu Washingtonu, čo však naše problémy nerieši, iba ich prehlbuje a vyostruje.

V západných teóriách bezpečnosti postavených na gloriole USA a NATO a ich dvojtvárnych hodnôt sa počíta aj s efektom neželaných následkov či sprievodných škôd (collateral damages), ktoré sú vraj nevyhnutné na nastolenie poriadku podľa tohto vzoru – bez ohľadu na straty na životoch, ekonomické, politické, morálne i ďalšie sociálne následky.

Celý summit NATO vyznieva podobne, ako sa niekedy ironicky tvrdilo – „mier ubránime aj keď kameň na kameni nezostane“. A tak jednou z najväčších hrozieb svetového mieru a bezpečnosti sa stáva NATO – záleží len na tom, aký uhol pohľadu na to, čo sa dnes vo svete deje a čo sa o tom tvrdí, zvolíme.

Bez NATO, ako nás presviedčajú jeho najangažovanejší stúpenci, by snáď mohlo byť vo svete ešte viac bezpečnostných problémov, ale dokázať to nie je možné a osobne s tým nesúhlasíme. Pre bezpečnosť v multipolárnom svete by však bolo skôr potrebné – aj v záujme posilnenia EÚ (ba dokonca možno aj jej záchrany) – uvažovať o rozpustení paktu a vytvorení, vojenskej/bezpečnostnej organizácie, ktorá by sa stala silnou a organickou súčasťou európskych štruktúr. Bolo by to najmä pre členské štáty vrátane Slovenska výhodnejšie, ako hľadať dôvody na revitalizáciu upadajúceho NATO, ktoré nech robí, čo robí, zostáva reliktom bipolarity v medzinárodných vzťahoch.

Pakt nie je ani nebude schopný konať ináč ako na základe delenia na „nás“ a „zvyšok sveta“, na čo potrebuje pre svoj mohutnú vojenskú mašinériu – najväčšiu na svete – aj nepriateľa či už skutočného alebo vykonštruovaného. A tak waleský summit bol predovšetkým o tomto, čo sa názorne dokázalo najmä na rastúcej militantnosti vyjadrení na adresu RF.

SÚVISIACE:
K začiatku expanzívneho summitu NATO

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984