Obrazy času a hľadanie zmyslu existencie

Poľsko je známe svojím zanietením pre kultúru a umenie, audiovizuálne umenie nevynímajúc. Množstvo prehliadok a festivalov, ktoré majú medzinárodný charakter, radi navštevujú aj slávne mená, lebo poľský divák vie ohodnotiť kvalitu diela, vie diskutovať i provokovať. Jedným z takýchto festivalov je aj Varšavský filmový festival, tentoraz už jeho 37. ročník. Tento festival je jedným z mála v Európe, ak nie na svete, ktorý vedie 31 rokov ten istý zanietený filmový mág – Stefan Laudyn. Možno preto, aj v pandemických časoch, bol festival na mimoriadnej úrovni po všetkých stránkach. Charakterizovala ho nielen výborná organizácia, ale i neformálna atmosféra a hlavne program, ktorý mnohými dielami poukazoval na smerovanie hodnotového sveta našej súčasnosti.

Výberové komisie to nemali ľahké. Na festival sa prihlásilo, ako konštatoval riaditeľ festivalu, štyri a pol tisíca filmov z cca 100 krajín. Porota FIPRESCI, v ktorej som pracoval spolu s bieloruskou kritičkou Irenou Kaciałowicz, ktorá t. č. prebýva v Poľsku, a nórskym kritikom Janom Storǿ, hodnotila prvé, resp. druhé filmy mladých tvorcov. Náš program obsahoval 12 filmov. Potrebné je zdôrazniť, že všetky diela boli na vysokej úrovni po všetkých stránkach. Nebolo jednoduché vybrať laureáta. Súčasťou programu boli aj dva celovečerné dokumenty domácej produkcie – Vzdúvanie (r. L. Ratuski) – príbeh surferov o túžbe počkať si a prekonať ideálu vlnu na zimnom Baltickom mori a Stádo (r. M. Kotecka, K. Poryzyała) – o túžbe amatérskeho družstva stať sa reprezentantom krajiny v akrobatickom cvičení na koňoch. Obidva dokumenty ukázali nesmiernu snahu protagonistov pri prekonávaní bariér, súdržnosť kolektívov pri realizácii svojich snov.

Ak sa pozrieme na hrané filmy mladých tvorcov, boli pre mňa zaskočením – zobrazovaním krutosti, neraz samoúčelnej agresivity, prekomplikovanosťou deja a diania hlavných protagonistov, akoby vlastná existencia prestala mať zmysel a žiadne hodnoty neexistovali. Deň, v ktorom som našiel na smetisku dievča...(r. M. Krzywicki, Poľsko) je príbehom Szymona, ktorý sa rozhodol spáchať na Silvestra samovraždu, oznámi to na svojom internetovom portáli a na smetisku nájde, akoby vyhodenú dievčinu... Iný príbeh, Blue_Whale (r. A. Zajceva, Rusko) prináša veľmi aktuálny príbeh samovrážd tínedžerov v provinčnom ruskom mestečku pod vplyvom sociálnych sietí. Nakrútený technológiou Screenlife v krutosti dorovnáva thrillerom západnej proveniencie, aby poukázal na akútny spoločenský problém. Ďalší ruský príspevok Po sezóne (r. A. Hant) vychádza zo skutočnej udalosti. Dvaja maloletí, 15-roční, dievča a chlapec po prichytení rodičmi pri milovaní, utekajú z domu. Opantá ich sloboda, konečne môžu realizovať všetko, čo si zmyslia, po ceste sa dostanú k zbrani a keď sú obkľúčení bezpečnosťou v starom dome, rozhodnú sa spáchať samovraždu, vlastne pred očami rodičov. Film dostal Cenu mladého Fipresci.

Do ďalšej skupiny filmov by som zaradil niekoľko podnetných diel: Som v poriadku, ďakujem (r. E. Jankauskas, Litva), príbeh talentovanej mladej vedkyne, neurobiologičky, ktorá sa po dvojmesačnom pobyte na psychiatrickej klinike vracia do normálneho života a zisťuje, že normálne spolužitie je založené na ukrývaní slabostí, na klamstve, na podrazoch. Dokonalosť je novým náboženstvom súčasnosti. Ukrajinský príbeh Pracujem na cintoríne (r. O. Taranenko) je pohľadom na realitu súčasnej Ukrajiny, akoby jeho tvorcovia chceli poukázať, že ten skutočný cintorín je v nás, a nie tam, kde pochovávajú ľudí. Úľ (r. B. Basholli, Kosovo, Švajčiarsko, Severné Macedónsko, Albánsko), film ovenčený cenami z festivalu v Sundance, je apoteózou ľudského snaženia z jednej strany a zlobou z druhej strany – ľudí z patriarchálnej dediny v Kosove. Zobrazuje skutočnú udalosť kruto skúšanej krajiny. Úsmevným je príbeh dvoch bratov, túžiacich sa vykúpať v bazéne pre bohatých. Čas netrpezlivosti (r. A. Orak, Turecko) prináša cez, na pohľad jednoduchý príbeh, apoteózu túžby po slobode, ale aj kritiku spoločnosti.

K dielam, ktoré akoby sa vymykali jednoduchým kvalifikáciám, patria tri filmy: bergmanovsky ladený príbeh Anatómia (A. Jankowska, Poľsko, Francúzsko) – akási meditácia nad plynutím času a hľadaním našej identity. Film mal premiéru na tohoročnom festivale v Benátkach. Druhým opusom je turecký film Stretnutie (r. U. Evirgen), náhodné stretnutie, meditácia o živote z pohľadu vyše dvadsaťročnej dievčiny a muža po päťdesiatke. V dynamicky zobrazenom svete si kladú rovnaké otázky, ibaže odpovede... nie sú jednoznačné. Najlepšie na koniec: Cenu Fipresci obdržal film dvadsaťročnej kosovsko-herečky a režisérky Luáni Bajrami Pohorie ryčiacich levíc (Kosovo, Francúzsko). Prostý príbeh trojice dievčat, ktoré nebaví stereotypný život v malom kosovskom mestečku. Keď sa nedostanú na vytúžené štúdia do väčšieho mesta, začnú žiť po svojom a na tejto ceste ich nemôžu zastaviť ani malé zlodejstvá. Výborne realizovaný debut o priateľstve, realizácii túžby a hľadaní vlastných východísk napriek ich kľukatosti. Potrebné je zapamätať si meno režisérky svojím spôsobom originálneho thrillera – Luàna Bajrami. Potrebné je sledovať dianie v mladej kosovskej kinematografii, ktoré prinieslo na festival nesporne zaujímavé pohľady, výborne zrealizované, všetko mladých, nádejných tvorcov.

Slovensko tentoraz nemalo veľké zastúpenie vo Varšave. Boli premietnuté dva filmy – Ospalky, krátky film v réžii K. Hroníkovej a animovaný film Kožuch autorky Kristín Bajanikovej. Akýmsi zadosťučinením môže byť, že na minulom 36. ročníku varšavského festivalu získal Martin Šulík Cenu za réžiu a Cenu ekumenickej poroty za film Človek so zajačími ušami.

37. ročník Varšavského filmového festivalu sa skončil a neúnavný riaditeľ Stefan Laudyn začína s prípravou nového ročníka.

(Článok vyšiel na Filmpress – Revue slovenských filmových novinárov)